Dr. Xavier Dor: Civilizácia, ktorá nerešpektuje najslabších, už nie je civilizácia

Dr. Xavier Dor je francúzskym lekárom na dôchodku, 30. januára bude mať 85 rokov. Po niekoľko desaťročí vytrvalo háji práva nenarodených detí, vďaka čomu sa stal jednou z najvýznamnejších postáv prolife hnutia vo Francúzsku. Prinášame vám rozhovor s touto významnou osobnosťou.

Jeden lekár, ktorý robil potraty, sa ma spýtal: "Pozrite sa mi do očí a povedzte mi, či som zločinec." Prečo tá úzkosť, takéto priznania, otázky niekedy plné obáv? My s našimi ružencami a so spevom predsa nie sme nebezpeční. Ani neprekážame premávke. Nič nepoškodzujeme. Čoho sa boja tí, ktorí robia potraty? Zákon im to umožňuje a dokonca ich chráni. Nás poznajú. Popravde, nie sme to my, koho sa bojaJe to ich svedomie.
(Výňatok z knihy Dr. Xavier Dor: Zločin proti Bohu)

Čo by ste povedali o sebe?

Som v prvom rade katolík a to je tak trochu dôvod toho, čo robím a v čo verím prirodzene. Som lekár, ženatý, mám štyri deti. Pred dva a pol rokmi som stratil svoju ženu po šesťdesatich rokoch manželstva. Bol by som rád, keby to bolo dlhšie, ale Boh mi dal šesťdesiat rokov (úsmev), čo je nádherný dar. Pracoval som šesť rokov v subsaharskej Afrike, bol som zodpovedný za detské oddelenie. Po návrate do Francúzska som nastúpil do nemocnice Pitie-Salpêtrière (pozn. autora: INSERM: Národný inštitút zdravia a lekárskeho výskumu), kde som pracoval na embryonálnom výskume. Pochopiteľne veľa a často myslím na ten hrozný masaker, ktorého sa Francúzsko dopúšťa voči sebe a nevinným deťom. Ako iste viete, keďže sa jedná o oficiálne údaje, ročne sa vo Francúzsku zabije 225 000 detí. Ak to vydelíme 365, tak dnes štatisticky bolo zabitých viac ako 600 detí.

Už 27 rokov vy a vaša asociácia organizujete modlitbové stretnutia na verejnosti, na gynekologických oddeleniach, pred nemocnicami, v priestoroch organizácie Planning Familial, roznášate prolife letáky, píšete listy vláde, prezidentovi, politikom, atď. Vaši oponenti vás však obviňujú z psychického násilia voči ženám. V čom spočíva násilie vašich akcií?

Pokiaľ ide o násilie, poviem vám jednu vec. Do potratových centier sme vnikli viac ako stokrát, presne to bolo myslím 106 krát, a nápad nie je náš, ale vznikol v Hnutí Katolíckej Mládeže Francúzska. Títo v roku 1978 (pozn.: zákon o legalizácii potratov bol prijatý v roku 1975) vnikli dvakrát na gynekológiu jednej polikliniky v Paríži a tiež v Lille. Bolo to prekvapujúce a odvážne, a tak teda v roku 1986 som si povedal, že by to bolo zaujímavé, a že som tiež schopný konať podobne.

"My sami sme nikdy nikoho nebili, ani sme nehádzali kamene. My sa modlíme, a viete, počas modlitby sa nedá ešte aj rozdávať údery, to nie je možné."

Zdieľať

Prvýkrát sme však manifestovali až v januári 1987, keď sme vošli do potratového centra nemocnice Tenon v Paríži. Bolo nás asi štyridsať a veľmi sme nevedeli, čo robiť, ani ako. Šéfka oddelenia nám povedala: „Pane, toto je nemocnica. Nemali ste ísť sem, ale do Bourbonského Paláca, kde bol zákon prijatý.“ A my na to: „Myslíme si, že cesta do Bourbonského Paláca vedie cez potratové sály.“ Myslím, že sme boli proroci, keď sme to povedali, pretože v nasledujúcich dňoch jeden komunistický poslanec interpeloval svojich súdruhov v parlamente, ako je to možné, vraj nejakí ľudia vnikli do nemocnice, vraj je to neprípustné, a je na to zákon, atď. Takže sme sa až tak veľmi nemýlili (úsmev).

A pokiaľ ide o to násilie, čo bolo tak trochu násilné, bolo možno to prekvapenie, ak chcete. My sme však nič nespáchali..., žiadne údery alebo bitky, žiadne zariadenie sme nepoškodili. Išlo len o našu prítomnosť, a tá bola legálna, keď sme sa modlili na potratovom oddelení. Naše akcie však dlho netrvali, pretože 23. januára 1993 si uzákonili trestný čin marenia potratu. Ten je sám o sebe vlastne v rozpore s francúzskym právom, ktoré trestá každého, kto neposkytne pomoc inej osobe v nebezpečenstve. Takže úplný rozpor v zákone, to je veľmi zaujímavé. Nachádzame sa v úplnej schizofrénii, chápete? Prirodzene, je to úplný zmätok viery a rozumu.

Častokrát ste však práve vy boli predmetom násilia. Raz je to polícia, ktorá vás vytláča z verejných priestorov, inokedy militantné pro-choice organizácie, ktoré po vás kričia, hádžu vajcia alebo dokonca fyzicky napádajú. Kde beriete silu nepoľaviť a pokračovať?

No poviem vám, je to modlitba. Naozaj, a môžem vám popravde povedať, že nie je to tak dávno, bolo to v roku 2011 opäť v nemocnici Tenon. V 2009 tam totiž prestali robiť potraty, ale v 2011 zase začali. A tak v septembri 2011 sme tam boli zase po dlhom čase. Bola to prvá akcia vonku pred nemocnicou a bolo to prekvapenie pre všetkých. My sme sa však asi medzi sebou veľmi neporozumeli, lebo nás nebolo až tak veľa a boli sme dosť roztrúsení. Pro-choice a ľavičiari hneď začali po nás hádzať vajcia a iné veci, roztrhli mi tašku... Jeden priateľ nás tam viezol autom a vzadu sedela jeho matka. Začali mu búchať po aute, chceli mu ho otvoriť, obaja boli vydesení. Priateľ hneď s mamou nasadol a rýchlo odišiel. Polícia nám hovorí “počujte, nemôžete tu ostať, nemáme tu dosť mužov“. Bolo to celé dosť stresujúce. Ale môžem vám povedať, že sme pociťovali hlboký pokoj. Povedali sme si, nie, nemôžeme odísť, sú tu zabíjané deti. Celkom malá skupinka sme ostali spolu po tichu sa modliť. Polícia si nakoniec robila svoju prácu a my boli sme úplne pokojní.

Za svoje akcie ste boli viacej krát odsúdený; naposledy to bolo v septembri, kedy ste dostali pokutu 10 tisíc eur za to, že ste istej žene darovali detské topánočky a mariánsku medailu. Súd to klasifikoval ako trestný čin marenia potratu. Ako na to reagovala dotyčná žena?

"Súd ma odsúdil za to, že som žene dal papučky, keď išla pravdepodobne do Planning Familial. Prokurátorka požadovala pokutu 10 000 eur pre Planning a 8 000 eur pre tú pani."

Zdieľať

To bolo 25. a 26. júna 2012. Toho 25. som šiel do centra Planning Familial s priateľom a dopadlo to dobre. Vošli sme do sály, kde čakali ľudia, boli tam poväčšinou samozrejme ženy. Riaditeľka bola veľmi priateľská, aby som bol úprimný, skutočne nemôžem nič povedať. Povedala nám: "Pozrite, ak tu mienite ostať, som nútená zavolať políciu.“ My na to, že dobre, zavolajte políciu. Polícia prišla a zobrala nás. Na ďalší deň som sa vrátil sám. Myslel som si, že zase tam bude toľko ľudí, ale v čakárni nikto nebol. Vzápätí sa tam však objavili nejaké fúrie, nikdy som ešte nevidel taký hnev, a vrhli sa na mňa, že mám ísť von, vypadnúť, že tam nemám čo robiť, a že čo znamená ten medailónik... Tak som zavrel dvere, zišiel po schodoch dole a tam vidím ženu, asi 35-40 rokov, neviem, či skutočne išla k nim do Planning. Opýtal som sa jej: „Pani, prijmete tieto papučky a tento medailónik?” No a ona, a tak to bolo povedané aj na súde, to prijala bez strachu, ale s prekvapením. Myslím, že je to celkom výstižný popis “bez strachu, ale s prekvapením“.

Potom som odišiel a zrazu bola na súde sťažnosť z Planning Familial a tiež sťažnosť od tej pani, ktorá, myslím si, bola do toho dotlačená tou organizáciou. A čo je skutočne čudné, že vyhlásila, že sa cítila „pobúrená o to viac, že je katolíčka”. Tak to už teda nechápem. Nič som o nej nevedel, či išla na prvé poschodie, či naozaj išla na potrat? Možno tam išla a ako katolíčka bola šokovaná? Ako možno dať dokopy úctu k životu a takzvanú slobodu žien. No ale prokurátorka požadovala pokutu 10 000 eur pre Planning a 8 000 eur pre tú pani. Takže súd ma odsúdil za to, že som žene dal papučky, keď išla pravdepodobne do Planning Familial.

V roku 1997 ste boli dokonca aj vo väzení, aj keď po 11 dňoch vás prepustili na podmienku. Je to dosť nepredstaviteľné, že na konci 20. storočia v demokratickom štáte Európy zavrú človeka za to, že prezentuje svoj názor, nemyslíte?

"Keď som sa rozprával s väzňami, ako som bol ja, boli veľmi naklonení úcte k životu. Je to zvláštne. Nakoniec by sa dalo povedať, že možno existuje viac morálky vo väzení ako mimo neho."

Zdieľať

Áno, vtedy sme nahlásili demonštráciu vo Versailles, kde sme sa o to pokúšali už päťkrát. Tie posledné zákazy boli zvláštne, lebo sme nesmeli prekročiť priemer, ktorý bol väčší alebo menší, už ani neviem, jednoducho museli sme zostať vo vzdialenosti 500 metrov od potratového centra kliniky. A potom, asi sme tú hranicu 500 metrov prekročili, som bol veľmi rýchlo zadržaný a daný do vyšetrovacej väzby. A za tým nasledovalo väzenie v Bois d'Arcy, neďaleko Versailles. Ale musím povedať, nemám na to žiadne zlé spomienky. Po príchode mi na recepcii vzali moje veci, a čo je skutočne zábavné, mal som pri sebe mariánske medaily a tie mi nechali. To mi pripadalo veľmi zaujímavé (smiech).

Poviem vám, že nemám žiadne zlé spomienky na väzenie. Bol tam dokonca dozorca, ktorý mi pri jednej príležitosti, keď sme šli na povinnú prechádzku, povedal: "Musím vám povedať..." a vytiahol ma vonku zo zástupu, keď sme šli dole po schodoch, "stojíme za vami, stojíme za vami". Takže mali sme kamarátov aj vo väzení. A napodiv, keď som sa rozprával s väzňami, ako som bol ja, oni boli veľmi naklonení úcte k životu. Je to zvláštne. Nakoniec by sa dalo povedať, čo ma dosť prekvapilo, že možno existuje viac morálky vo väzení ako mimo väzenia. No nakoniec pre tých, ktorí ma uväznili, to nebol veľký úspech. Bolo okolo toho príliš veľa publicity, a tak ma zrazu a dosť rýchlo prepustili.

Na októbrovú demonštráciu organizovanú pri príležitosti 27. výročia založenia vašej asociácie ste nedostali úradné povolenie. Prečo vám to nepovolili?

To bolo pri Port Royal v blízkosti jednej veľkej pôrodnice Paríži, kde nám to zakázali, lebo tam bolo riziko násilia. Takto nám to povedali na policajnom riaditeľstve. Ale riziko násilia nepochádzalo od nás, samozrejme, ale z našej prítomnosti. Skutočnosť, že by sme tam boli, by mohla viesť k určitému násiliu. A to sa často stáva, ako som povedal. Ale my sami sme nikdy nikoho nebili, ani sme nehádzali kamene, nikdy. My sa modlíme, a viete, počas modlitby sa nedá ešte aj rozdávať údery, to nie je možné. Oni však hovoria, že sa jedná o to najhoršie násilie, t.j. morálne násilie, a to je to, čo zákon postihuje. Niektoré obrazy, ktoré ukazujeme, sú považované za neznesiteľné. Je pravda, že tie obrazy sú násilné. Ale nie sme to my, kto je násilný.

Vo svojej knihe Zločin proti Bohu píšete, že svedomie, sloboda, tolerancia a iné kategórie majú byť všetky podriadené pravde a pravdou zostáva, že interrupcia je vraždou. Pri vyslovení slova vražda sa však automaticky vynorí otázka, kto je vrah. Kde vidíte vy hlavného vinníka?

To je naozaj veľmi zaujímavá otázka; je to kolektívny zločin. Je to spoločnosť. Sú to ľudské práva, ktoré sú v konečnom dôsledku satanské. Je to článok 6 Ľudských a občianskych práv z roku 1789, ktorý sa inšpiroval Spoločenskou Zmluvou od Rousseaua: zákon je vyjadrením všeobecnej vôle. To znamená, že ak spoločenská vôľa rozhodne, že možno zabíjať deti preto, aby sme sa chránili, alebo z toho máme nejaké výhody, tak to budeme robiť. Človek sa stal bohom, všetko je obrátené. A toto je slobodomurárske, pretože Francúzska revolúcia bola slobodomurárska.

Všetko ide cez svedomie, ktoré nás vedie. A to je ten problém svedomia, ktoré nás má viesť, nie je tak? Použijem frázu, ktorá nie je moja, myslím že to povedal Pavol VI.: „Svedomie nie je svetlom samo o sebe, je to oko prijímajúce svetlo.“ Avšak považovať sa za boha je presne to, že urobíme svedomie absolútnym. Svedomie nie je absolútne, a bez pravdy neexistuje sloboda.

"Človek bol stvorený na Boží obraz. Preto musí byť v prvom rade dokonale rešpektovaný, a najmä keď ide o najmenšieho a najslabšieho. Civilizácia, ktorá nerešpektuje najslabších, už nie je civilizácia."

Zdieľať

Nedávno som čítal niečo o laicizme, kde sa Clemenceau (pozn.: francúzsky premiér v rokoch 1906-1909 a 1917-1920) o kolektívnom svedomí vyjadril, že „politika patrí Cézarovi“. To sa dá pochopiť, politika skutočne patrí Cézarovi, on ale za tým dodal „a všetko patrí Cézarovi“. A to je hrozné, štát sa považuje za boha. Správne je to, čo povedal biskup Larman, ktorý bol rektorom baziliky na Montmartre. Začal tak trochu ako Clemenceau, teda že "politika patrí Cézarovi, ale všetko patrí Bohu, aj Cézar, aj politika“. A to je veľmi zaujímavé. To je formulácia, ktorá definuje sekularizmus. To je najlepšia odpoveď, ktorú možno dať na všetko to, čo sa deje okolo nás, nielen potraty, ale všetku tú neviazanosť, keď človek závisí len na sebe samom.

Niekoľkokrát ste sa vyjadrili, že boj proti potratom je nutné chápať hlavne ako duchovný boj v eschatologickom kontexte. Ako boj dobra a zla, za ktorým jednoznačne vidíte satana a jeho lákavý prísľub «budete ako bohovia». V prolife sa však aktivizujú aj mnohí neveriaci, ktorí sa k svojmu postoju dostali na základe vedeckých argumentov. Prečo si myslíte, že prolife je predovšetkým spätý s náboženstvom?

Myslím, že je to hlavne to. Ale samozrejme je to aj problém filozofický. Hovorili sme o hľadaní pravdy, to je filozofický problém, je aj morálny, kultúrny, politický a ekonomický. Potrat vychádza z utilitaristickej filozofie, a potom je tu kultúra smrti. Je príliš veľa detí, aj keď neviem, kde je planéta ohrozená, tak je to demografický. Je tam veľa aspektov, ale problém je predovšetkým eschatologický. Dotýka sa svedomia. Človek bol stvorený na Boží obraz. Je stvorený pre večnosť. Preto musí byť v prvom rade dokonale rešpektovaný, a najmä keď ide o najmenšieho a najslabšieho. Civilizácia, ktorá nerešpektuje najslabších, už nie je civilizácia.

Poviem vám jednu zaujímavú vec. Bolo to pri Port Royal, keď po prvýkrát naši oponenti neboli až takí početní. Bolo ich asi 30-40 a nás tiež asi toľko. A v jednom momente sa na nás vyrútila jedna kričiaca žena doprevádzaná mužom. Začala vrieskať ako zviera. Poviem vám, bolo to srdcervúce, v rukách niesli tabuľu – ani vám nebudem hovoriť to rúhanie, čo na nej bolo - to bolo hrozné. No ale tá žena bola akoby smrteľne ranená, pripadala nám úplne zúfalá. Bože môj, ona bola ako posadnutá, len ziapala niečo o svojej bolesti, nedalo sa tomu rozumieť. A tak som si povedal, že je to ako v Palestíne pred 2000 rokmi, keď Kristus prechádzal tam, kde boli posadnutí a kričali po ňom. Mal som pocit, že prežívam niečo také. Ale polícia bola veľmi aktívna, možno až príliš. Zrazili ju k zemi, ruky za chrbát, dali jej putá a naložili.

Toto je eschatologický boj, som o tom presvedčený, je to Boh proti Satanovi. A často proti nám stoja, myslím si, osoby, ktoré sú posadnuté. Raz sme mali proti sebe 200 až 300 ľudí s čiernymi zástavami, a počul som kričať "Sláva Satanovi", nič si nevymýšľam, "Sme synovia Satana", "Sme Judášovi bratia", a proti Panne Marii, no ani vám nebudem hovoriť. A tak sa modlíme za všetkých, chápete, veď Boh povedal "milujte svojich nepriateľov".

Je to naozaj eschatologický boj Satana proti Bohu. Poviete mi, že ale neveriaci neverí v Satana. Neviem presne, v čo verí, ale myslím si, že ateizmus je nezmysel. V podstate je to ignorantstvo, možno dobrovoľné. Okrem toho, a možno som to už povedal, že Satan nie je ateista. On je všetko, len nie ateista. Myslím, že nikto nemôže poprieť existenciu Satana. Zlo predsa vidíme, cítime ho.

Napísali ste, že ak by sa Cirkev v roku 1975 vo Francúzsku bola jednohlasne ozvala proti interrupciám, zákon by nikdy neprešiel. Často obviňujete Cirkev z mlčania. Niektorí jej predstavitelia vašich aktivistov dokonca označovali za extrémistické komando. Prečo tomu tak bolo podľa vás?

Je to asi jedna z tých najsmutnejších vecí. Ako je možné, že Cirkev, pastieri, nedávajú pozor na stádo v tejto veci, nie je tak? Že pastieri nevidia, že vlk je v košiari a chytá tie najmenšie. Sú to ešte stále pastieri? Viete čo tým myslím? Pastier dáva pozor na svoje stádo, a opustí tých deväťdesiatdeväť, keď ide na pomoc tomu najmenšiemu.

"Kultúra smrti bola úžasne definovaná Jánom Pavlom II., ktorý mal odvahu. Často ho porovnávam s lekárom, ktorý má odvahu povedať pravdu pacientovi, že má rakovinu. Treba to povedať s láskou, ale je to nutné."

Zdieľať

Podľa môjho názoru Rím urobil, čo bolo potrebné. To naozaj oceňujem, tak pápež Ján Pavol II., ako aj Benedikt XVI. a tiež myslím, že František. Kultúra smrti bola úžasne definovaná Jánom Pavlom II., ktorý mal odvahu. Často ho porovnávam s lekárom, ktorý má odvahu povedať pravdu pacientovi, že má rakovinu. Samozrejme, treba to povedať s láskou, ale je to nutné. Hovoriť pravdu je dôležité; nájsť pravdu a povedať ju, je pozoruhodné. Žijeme naplno v lži a uprostred vrážd a v Ríme to vystihli, myslím si, vynikajúco. Ale je žalostné vidieť, že biskupi sa nehýbu, alebo len málo.

Je jedna vec, ktorú vám chcem povedať, ale bolo by to dobré overiť, či to tak bolo. Jérôme Lejeune (pozn.: Nositeľ Kennedyho ceny za výskum inteligenčných chorôb; momentálne prebieha proces jeho beatifikácie), neviem, či to bolo pred prijatím zákona v roku 1975 alebo neskôr, žiadal o prijatie u parížskeho arcibiskupa a bol odmietnutý. Nakoniec ho prijal pomocný biskup, aby mu povedal niečo ako "Hovorím vám v mene Božom, vy ste zlý kresťan." To znamená, že cirkev sa postavila za domnelú slobodu žien; slobodu bez Boha. Vidíte? Keď sa Jérôme Lejeune potom vrátil domov, začal plakať. A nemyslím si, že plakal nad sebou, ale plakal nad cirkvou.

Ja som sa raz stretol s biskupom Deroubaix v Bobigny, čo bolo veľmi milé od neho, že ma prijal. A on mi hovorí: "Vy odsudzujete ženy." Na to som mu povedal: "Pán biskup, to nás nikdy ani len nenapadlo." On mi však neveril. To je to smutné. Toľko vecí by som vám o tom mohol porozprávať. Napríklad to, čo sa stalo v roku 1978 v Notre Dame v Paríži. Bolo to asi tri a pol roka po tom, čo bol prijatý zákon, takže ľudia boli tým ešte dosť rozčúlení. Nuž a bola tam vláda, so všetkými ministrami a samozrejme s prezidentom, ktorý sa podieľal na tej hrôze legalizácie potratov. Pretože ak by sa nepodieľal, hlasovanie by možno nebolo prešlo. No a na začiatku toho obradu v plnej katedrále sa zrazu ozval výkrik "Giscard, potratár, vrah" (pozn.: Valéry Giscard d’Estaing - vtedajší prezident Francúzskej republiky). V tom momente bolo v katedrále ticho, každý bol ako zmrazený, ja teda určite. Čo to bolo, čo sa to deje? Ten výkrik sa opakoval dva alebo trikrát a potom to potlačili, lebo polícia bola všade. A jediná vec, ktorú si pamätám z kázne, je, že biskup nepovedal ani slovo o potratoch. Nuž, také neštastie, pravda, musíme sa za neho modliť.


Ján Pavol II. s Xavierom Dorom.

V roku 1997 ste požiadali o politický azyl na apoštolskej nunciatúre v Paríži, keďže ste boli opäť odsúdený do väzenia. Žiadosti však nebolo vyhovené a na druhý deň ste nunciatúru opustili sklamaný, že ste tam nenašli podporu pre svoje postoje. Ako si na to spomínate dnes?

Vždy som si myslel, že to, čo sa stalo, bolo veľmi smutné pre zástupcu Cirkvi a pápeža. Ale aby som vysvetlil, je treba povedať, že v Paríži sú dvaja nunciovia. Ako v iných štátoch je tam nuncius pri francúzskej vláde. A potom je tam nuncius pri UNESCO. Ten prvý tam vtedy nebol. Bol tam ale ten druhý, biskup Frana. Šiel som tam s jednou výbornou novinárkou a fotografom. Na vstupe bol nejaký Filipínec, ktorému som povedal, že som prišiel podať list. On na to, že aby sme to dali do schránky. A my na to, že by sme to radi dali osobne. Otvoril dvere, a tak sme sa dostali dnu, kde nás potom prijal tajomník. A neprijali nás zle, to nemôžem povedať. Potom sme stretli biskupa Frana, ktorý nám povedal "...existujú zákony, občianske zákony, ktoré nás zaväzujú ". Opäť to isté v tom zmysle, že občianske zákony majú prednosť pred mravným zákonom. A nechcem zase byť tvrdý na toho pána biskupa, ale predsa len toto som počul. Pripadalo mi to zvláštne, tým viac, že sme boli so zástupcom Rímskej cirkvi, pápeža, bolo to prekvapujúce.

No a potom som tam strávil noc a musím priznať, že som naozaj príliš nevedel, čo mám robiť. Mám zostať, mám odísť. Lebo na druhý deň som mal byť vo väzení vo Villejuif, kde som sa mal hlásiť o deviatej večer. Možno som mal radšej požiadať o politický azyl, ale nechcel som byť na príťaž. A cítil som, že som im trochu bol príťažou. A tiež som nechcel v žiadnom prípade uškodiť Vatikánu. Tak som sa rozhodol odísť a keď som sa chcel rozlúčiť, ani som nemohol. Všetko bolo zatvorené, dokonca aj byt domovníka bol prázdny. Nikto tam nebol. Ranilo ma to a bolo mi smutno. Smutno z nich. Pretože mi nevedeli dať nejaké dôvody alebo vysvetlenie. Bolo to také nereálne. Vyšiel som teda von a šiel som sa rovno prihlásiť do väzenia vo Villejuif. No a tam to bolo úplne naopak. Bol som veľmi dobre prijatý. To bolo veľmi zaujímavé. Na nunciatúre ma nechceli, ale laická republika ma veľmi chcela (úsmev), samozrejme trochu preháňam. Ale možno práve preto nás potom neskôr pápež prijal, aby tak trochu nastavil latku. Pretože on bol o tom informovaný a poznal aj moju knihu. Aj keď neviem, či ju čítal.

Ako sa Cirkev stavia k vašim aktivitám dnes a aké sú vaše kontakty s cirkevnými predstaviteľmi?

"Cirkev sa nemá starať do civilných zákonov, toto povie viceprezident konferencie biskupov. Zabíjame 600 detí denne a o nič nejde. Kde je potom pastier?"

Zdieľať

Keď sme sa stretli s pápežom, to bolo 27. júla 1998 v Castel Gandolfo, povedal nám „pokračujte vo svojom dobrom boji“. Tak som si myslel, že možno biskupi zmenia svoje postoje voči nám. No nič. Nie je to tak dávno, bolo to vo februári minulého roku (2012), čo sa uskutočnila obnova členov biskupskej konferencie Francúzska. Prišli do kostola Sv. Františka Xaverského neďaleko sídla biskupskej konferencie. Rozdával som tam svoje letáky, ale nebol som veľmi vítaný. Nuž, nebolo to nič nepriateľské, ale jeden z nich mi povedal: „Počujte, nepáči sa nám spôsob, akým to robíte.“ Tak vidíte, oni nerobia skoro nič, ale my sme zbytoční. A potom tam bola deklarácia viceprezidenta konferencie biskupov Pierre Marie Carré, biskup v Montpellier, ktorý povedal že „cirkev sa nemá starať do civilných zákonov“. To je strašná veta. Cirkev sa nemá starať do civilných zákonov, toto povie biskup a súčasný viceprezident konferencie biskupov. Zabíjame 600 detí denne a o nič nejde. Kde je potom pastier? Je hrozné povedať niečo také, a nemá to nič spoločné s tým, čo hovorí Rím.

A posledná vec k tejto otázke. 28. decembra je sviatok Neviniatok. Je to teda tiež sviatok najmenších. Spomínam si, že raz bola v ten deň kázeň o tsunami, ktoré spustošilo pobrežie Indického oceánu. Bolo to vážne, tak, ako iné veci, o tom by sa dalo hovoriť. Lenže ani na sekundu sa v kázni nehovorilo o zločine, ktorý pustoší svedomie a umožňuje taký hrozný masaker. A to bolo v kostole, takže ja tomu nerozumiem, už tomu vôbec nerozumiem. Som v Cirkvi, pokiaľ sa len dá, a chcel by som ťahať kňazov za sutanu, pozor, pozor! V Ríme to dobre vedia, ale v našich diecézach nie. Iste, nie všetci, sú tu výnimky, to treba povedať, ale ostatní skutočne spia. Možno sa raz zobudia, to by možno bolo dobré.

Vaše politické presvedčenie sa zdá byť jednoznačné. Ľavicu nazývate Herodesom, ktorý deti vraždí, a pravicu Pilátom, ktorý si nad zločinom umýva ruky. Predsa však, aby došlo aj k zmene zákona v tejto oblasti, musí to ísť politickou cestou. Koho potom voliť vo voľbách?

Je to naozaj ťažké. Priznám sa, ja nevolím. Nechcem si vyberať medzi Herodesom a Pilátom. V situácii, keď Francúzsko sa samo vyhladzuje, možno len dúfať cez modlitbu, že ľudia sa spamätajú a vrátia sa k pravde. Je pravda, že nie tak dávno som bol pre Front National. Priznám sa, že sa mi páčilo, keď Le Pen v Opere hovoril o smrti Jany z Arku. Z úst politika sme počuli slová „Ježiš, Mária“. To boli posledné slová svätej, keď ju začali chytať plamene. A on to povedal a slúži mu to ku cti. V rámci tej strany tam bola aj Liga pre život. Mal som tam mnoho priateľov a dobre to fungovalo, ale potom sa to rozpadlo. Je to škoda. Myslím si, že súčasný Front National nemá k tejto otázke taký postoj, aký by mal mať. Takže som dosť bezradný a nie je to ľahké.

Súčasná vláda chce, aby sa potrat stal «lekárskym zákrokom ako každý iný». Hovorí o zrušení zákonnej 8 dňovej lehoty na rozmyslenie, pripravuje platové zvýhodnenie pre gynekológov, ktorí nie sú motivovaní robiť potraty, potratové letáky sa majú stať súčasťou tehotenských testov, atď. Nemáte pocit, že sa situácia zhoršuje a boj za život ťahá za kratší koniec?

Ale samozrejme, máte úplnú pravdu. Je to priepasť, padáme na jej dno. Ani neviem, či už sme na dne. Veľmi hlboko sme boli už za čias Sarkozyho, ktorý bol liberál, zaviedol preplácanie potratu a požadoval zvýšenie platov pre potratárov. Lekár, ktorý vykonáva potrat, nie je lekárom. Lekár, ktorý zabije, už nie je lekárom. Liek, ktorý zabíja, nie je liek; je to jed. Takže nazývajme veci pravými menami. Zločin sa stáva lekárskym aktom.

Hovorilo sa, že ženy zomierali, pretože išli tajne na potrat robený v zlých podmienkach, kde bol ich život ohrozený, atď. Takže nakoniec sme si povedali, že by sme mohli tento zločin nejako upraviť. To znamená, že v podstate ak chceme vykonať zločin, tak si zavoláme odborníka, elitného strelca, ktorý dobre mieri, aby nedošlo k nejakým vedľajším škodám. To je v podstate to, čo chceme. Takže si ponecháme úmysel odstrániť dieťa, teda zločin, a zavoláme si na to odborníka. A potom chudáci lekári, ktorí to robia. Je mi ich tak ľúto, v mene slobody. To je typické pre francúzsku revolúciu. V mene slobody tie najhoršie zločiny. To je to dno priepasti. Zabíjať deti, tie najmenšie, znamená byť na dne priepasti.

Sú aj takí, ktorí proti potratom chcú bojovať antikoncepciou. Vy nezdieľate tento názor a v antikoncepcii vidíte ešte väčšie nebezpečenstvo. Prečo?

Mohli by sme odpovedať číslami. V Nemecku sa na jednu ženu narodí 1,4 detí. Sú tam potraty, neviem presne koľko, bude to rádovo asi ako vo Francúzsku. Ale také nízke číslo sa nedá vysvetliť potratmi, za tým je antikoncepcia. To znamená, že ženy a muži používajú prostriedky, aby nemali deti. To znamená, že sexualita je oddelená od plodnosti, to je samotná definícia antikoncepcie. Zase tu žijeme v klamstve, keď robíme všetko, aby sme sa vyhli dôsledkom sexuality. Právo na sexualitu, ale nie plodnosť; práva bez povinností. A ak sa náhodou dieťa objaví, v tom momente je treba, aby zmizlo.

Nedávno sa hovorilo o smrti Luciena Neuwirtha (pozn.: francúzsky poslanec, ktorý navrhol zákon povoľujúci orálnu antikoncepciu v roku 1967), veľký slobodomurár a veľký odbojár, to nepopieram. A takisto veľký „gaulista“, ako uvidíte. Jeho zákon bol odhlasovaný, možno som vám to už povedal, 28. decembra na sviatok Neviniatok, takže De Gaulle to schválil. Predtým však De Gaulle dosiahol voliteľné právo pre ženy. To bola skvelá vec. Hneď na to ich bolo potrebné „oslobodiť“! Takže tú najhoršiu vec nakoniec urobil De Gaulle. Možno ho ospravedlňuje to, že neodhadol dopad svojho činu. Otče, odpusť tým, ktorí nevedia, čo robia. Je to predsa pohroma pre Európu a pre všetkých, čo sú za antikoncepciu.

Teraz dochádza k nahradeniu populácie. Ale to je vec chcená, opäť požadovaná slobodomurármi, aby kresťanstvo zmizlo. A tak je treba náhradnú populáciu, prichádzajú moslimovia, budhisti, všetko, čo len chceme s cieľom, aby kresťanstvo zmizlo. A zase sa vraciame k boju proti Kristovmu vteleniu. Človek sa spravil bohom, proti Bohu, ktorý sa stal človekom. Myslím, že antikoncepcia je horšia ako potrat, lebo otvorila dvere, narušila hranicu rešpektu života. Keď už boli dvere otvorené, potom stačilo ich len otvoriť trochu viac pri zákone o potrate a potom ďalšími, čo nasledovali. Ale tie dvere boli vo Francúzsku vylomené 28. decembra 1967. De Gaulle schválil princíp a Neuwirth podpísal zákon.

V januári budete mať 85 rokov. Je to krásny vek a zrejme ste už rozmýšľali, kto prevezme štafetu vo vašom hnutí. Vidíte okolo seba mladých, ktorí by to dokázali, či už u vás v hnutí alebo vo Francúzsku všeobecne?

"Manifestácie, čo prebehli vo Francúzsku - musím sa priznať, že som ohromený. Boli tam mladí, starší, všetci, nikdy som ešte nevidel takú mobilizáciu. Je to veľmi dobré znamenie, kresťanské Francúzsko nie je úplne mŕtve."

Zdieľať

Ak sa pýtate na budúcnosť, áno, mám už nasledovníka. Je to univerzitný profesor embryológie, histológie a genetiky v Nantes. Myslím, že máme rovnaké názory na túto situáciu, ktorá je hrozná, naozaj hrozná. Čo sa týka ostatného, to neviem. Ale poznám napríklad jedného chlapca v Avignone, úžasný chalan, má len 18 rokov a so svojou skupinou šli na kliniku, kde robia veľa potratov. Bolo ich asi 40-50, možno aj viac. Takže v Avignone to funguje, sú tu mestá, kde to funguje dobre. A ako sa veci vyvinú ďalej? Myslím si, že sa nemôžeme zaobísť bez modlitby na ulici. Keďže je to eschatologický boj, musíme hovoriť o Bohu, o diablovi, o tom všetkom a potom my tiež, my ich musíme všetkých milovať, podľa známeho „Milujte sa všetci navzájom!“ Musíme pritiahnuť pozornosť všetkých, a hlavne pozornosť neba na to, čo sa deje vo Francúzsku.

A tie manifestácie, čo prebehli vo Francúzsku - musím sa priznať, že som ohromený. Išli sme na námestie Denfert Rochereau, ako mnohí iní. Vošli sme do metra, kde bol už obrovský dav na nástupišti. Bolo to tesne pred manifestáciou, prišiel prvý natrieskaný vlak a kričia "nenastupujte, nenastupujte", toľko tam bolo ľudí, že sme nemohli nastúpiť do vagónu. Nasledujúci vlak však bolo to isté. Nakoniec sme museli vyjsť a vziať si taxík, aby sme sa dostali bližšie, pretože to nebolo jednoduché. Nikdy, nikdy som nevidel toľko ľudí, nikdy. Boli tam mladí, starší, no všetci. Bola to všeobecná vzbura, nikdy som ešte nevidel takú mobilizáciu. Treba si však spomenúť na to, čo povedal Louis Veuillot: „Človek je veľký, keď je na kolenách.“ A to je to, čo by som si skutočne prial, aby tí Strážcovia (pozn.: Hnutie „Veilleurs“, www.les-veilleurs.eu) boli Strážcami na kolenách. Že sú stojaci, je dobré, ale na kolenách by to bolo ešte lepšie. Aj tak si myslím, že Francúzsko sa možno tak trochu ukázalo. V iných krajinách akoby homosexuálne manželstvo bolo banalitou. U nás to tak nebolo, a tým lepšie. Je to veľmi dobré znamenie, kresťanské Francúzsko nie je úplne mŕtve.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije vo Francúzsku.

Fotky: www.sos-tout-petits.org, archív dr. X. Dora

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo