Slepý náboj Mikuláša Dzurindu

Slepý náboj Mikuláša Dzurindu

Foto: EPP/flickr.com

Úvahy bývalého premiéra o federalizácii EÚ ignorujú uplynulých 12 rokov.

Výstrel bolo počuť, terč zostal čistý. Bývalý premiér Dzurinda sa rozpísal, v Európe vidí krízu na niekoľkých poschodiach: utečenci, populizmus, otrasy v nemeckej vláde, brexit, Trumpova politika, automatizácia, umelá inteligencia, perspektívy strednej triedy.

Všetko sa deje, a predsa Dzurinda číta noviny z opačného konca.

Trend neprial Clintonovej, nepraje už ani Merkelovej, Mayovej a ďalším tváram mainstreamu, ktoré si nevšimli súmrak liberálneho sveta. Stačí si všimnúť politiku prezidenta Macrona, ktorý chce prežiť Merkelovú, čo všetko robí inak, ako sľuboval, ako sa správa k imigrácii, ako voči Trumpovi či Putinovi.

Mikuláš Dzurinda si myslí, že problémom možno čeliť dôslednou federalizáciou EÚ. Ide tým o míľu ďalej ako Merkelová, v podstate mimo ihriska, kde sa dnes hrá, citát:

„Myslím si, že vývoj dospieva do štádia, keď by sa EÚ mala odhodlať na strategické rozhodnutie: dobudovať EÚ do podoby autentickej, funkčnej federácie. Zoskupeniu štátov fungujúcich striktne na princípe subsidiarity.

Znamenalo by to, že centrálna, federálna úroveň by spravovala všetky kompetencie tykajúce sa zahraničnej a bezpečnostnej politiky, jednotného trhu a spoločnej meny. Všetky ostatné kompetencie ako dane, sociálna politika, kultúrne a etické otázky by boli ponechané v kompetencii členských štátov.

Takto dobudovaná EÚ by si zvolila svojho prezidenta v priamych voľbách a ten by vymenoval vládu, ktorá by spravovala zverené kompetencie. Takýmto spôsobom by EÚ nadobudla to, čoho sa neraz dožadoval Henry Kisinger: „jedno telefónne číslo“. To znamená jedného legitímneho predstaviteľa zodpovedného za správu zverených kompetencií, oprávneného vyjednávať a prijímať záväzky v mene celej EÚ.“

Zastavme sa na moment, kde sa to stala chyba? Prečo už nefunguje dzurindovská politická geometria?

Pamätáte sa na spory pred schvaľovaním tzv. Európskej ústavy? Odohralo sa ich viacero, kompetenčných aj hodnotových, napr. o zmienke Boha v preambule. Európska elita zorganizovala divadlo, hovorilo sa tomu hrdo konvent, ktorý de facto potvrdil to, čo predtým podpísal Giscard d´Estaing s kolegami. Habermas písal o rozhodovaní EÚ medzi transnacionálnou demokraciou a postdemokratickým exekutívnym federalizmom.

Problémy boli od začiatku, nepochopiteľný Thukydidov citát k preambule (neskôr odstránený), ktorý mal vyjadrovať prihlásenie sa k tradícii antiky a demokracie, v skutočnosti však ukazoval neznalosť, keďže Thukydides videl napätie medzi demokraciou a slobodou, a najmä nebol tu žiadny európsky demos, viaceré princípy deľby moci boli príliš elastické a pružné, symbolika na papieri to nemohla prekryť. V máji a júni 2005 prišlo referendum vo Francúzsku a Holandsku, väčšina voličov návrh odmietla a začal sa európsky bolehlav.

Odvtedy uplynulo 13 dlhých rokov, euro rozdelilo EÚ na sever a juh, migračná kríza na východ a západ, hodnotové spory, ako napríklad tie o definíciu manželstva, k tomu pridali ďalšiu vrstvu, o členstve Turecka v EÚ, ktoré kedysi tak podporoval aj Dzurinda, už nehovorí nikto, ani Turci. Dokonca aj citovaný Kissinger napísal knihu, kde o EÚ píše niečo podstatne skeptickejšie, ako je starý obľúbený odkaz bruselských úradníkov na jedno telefónne číslo.

A náš bývalý premiér navrhuje „autentickú federáciu“.

Mám z toho čudný pocit. Akoby Mikuláš Dzurinda čítal noviny, ale nie celkom rozumel, čo sa prečo deje. A k čomu to vedie.

Ak chce dnes niekto brániť EÚ, nesmie ignorovať uplynulých 12 rokov, niečo sa predsa zmenilo, Únia má svoj klimax za sebou, odmietli ho ľudia aj politické elity. Grécka kríza ukázala, že suverénom sú naďalej národné štáty, migračná kríza ukázala, že sa to nezmení.

Merkelovej kariéra sa chýli ku koncu a jej koniec bude rachot podobný ako porážka Hillary Clintonovej. Trumpova posledná európska cesta ukázala pokrytectvo Nemecka ako nikto pred tým. Ak prežije Schengen, bude to zásluha Orbána a Seehofera, ktorého politika ukazuje, že nemecký minister vnútra dokáže bilaterálne s Talianmi a Rakúšanmi vyjednať viac, ako Merkelová na summite EÚ.

Niečo sa zmenilo. Keď sa skončí Merkelovej nastavený čas, zmení sa ešte viac. Najväčšia zmena sa totiž pred našimi očami pomaly a postupne rodí v Nemecku.

Už je to vyše roka, čo bol pochovaný Helmut Kohl. Škoda, že si Dzurinda a ďalší nevšimli, koho Kohl v závere života považoval za svojho politického dediča a koho vnímal ako ohrozenie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo