Ako hovorí, v politike je už päťdesiat rokov, jeho názory sú známe a ani nevie, o čom sa má rozprávať s prezidentskými kandidátmi, ktorým program napísala akási reklamná agentúra. 

Kandiduje podľa vlastných slov aj preto, že národné a kresťanské spájanie síl, ktoré sa vinie slovenskými dejinami, sa vyčerpalo, a podobne ako v roku 1989 a 1998 sa musia kvôli zmene spojiť kresťanský a občiansky tábor. František Mikloško v rozhovore pre Postoj tiež hovorí, kde sa v otázke utečencov zásadne líši od ostatných politikov, prečo bolo pre neho neprijateľné hlasovať za Kotlebov zákon, o chybách Západu a o Angele Merkelovej, ktorá završuje pokánie Nemcov za druhú svetovú vojnu.

Odkedy ste ohlásili prezidentskú kandidatúru, mali ste niekoľko rozhovorov, ale okrem toho o vás nie je veľmi počuť. Kedy začnete robiť kampaň, ktorá bude viditeľná pre masy?

Keď som ohlásil kandidatúru, mal som pocit, že to celkom zarezonovalo. Vidím to aj na reakciách ľudí, ktorí vedia, že kandidujem. V tejto fáze sa sústredím najmä na zbieranie podpisov, pretože to dáva kandidátovi isté sebavedomie. Stáva sa takto plnohodnotným kandidátom.

Koľko podpisov ste zatiaľ vyzbierali?

Viac ako tisíc, ešte som len na začiatku. Ale rozoslal som hárky spolupracovníkom a kamarátom po celom Slovensku a tí má informujú, že podpisy zbierajú a hárky rozosielajú aj ďalším svojim známym.

Chodíte už aj vy do terénu?

Zatiaľ nie. Teraz je čas dovoleniek, zásadnejšia kampaň sa začne až po prázdninách. Moja skúsenosť je taká, že ľudia si chcú cez leto oddýchnuť a nemajú radi, keď ich niekto počas dovolenky vťahuje do politiky.

Niektorí kandidáti ako napríklad Štefan Harabin, ale aj ďalší navštevujú rôzne púte a náboženské akcie. Nie je chyba, že vy tam nie ste prítomný?

Tam, kde som chodil predtým, pôjdem aj teraz, ale umelo to robiť nebudem. Protiví sa mi takto nasilu zdôrazňovať náboženský rozmer, ktorý v sebe nosím celý život. Necítil by som sa v tejto polohe dobre.

Máte už svoj volebný tím?

Áno. Sú v ňom Vladimír Palko, Peter Zajac, Juraj Mojžiš či Eva Güttlerová, ale najmä viacerí mladí šikovní ľudia z prostredia Kolégia Antona Neuwirtha, ako napríklad Ján Tkáč a Samuel Trizuljak. Bol by som veľmi rád, keby sa mi podarilo túto mladú generáciu potiahnuť a dať jej možnosť, aby sa pri týchto voľbách aj oni osobne profilovali.

V sumách, v ktorých sa budú hýbať niektorí moji protikandidáti, sa ja pohybovať nemôžem. Zdieľať

Dnes je v politike pri moci stredná generácia, v koalícii aj v opozícii. Ich pragmatizmus, istá hrubosť a radikálnosť sa už nebudú meniť. Nechcem sa ich dotknúť, ale táto generácia pomaly začne svoj príbeh dokončovať, pretože už nedokážu priniesť nič nové. Ja som tento rozmer mladej generácie a jej hľadania pocítil na mítingoch Za slušné Slovensko. Keby sa to podarilo potiahnuť ďalej, tak by to bolo dobré.

Dôležitou vecou pre prezidentskú kampaň sú aj peniaze. Ostatné voľby vyhral veľmi bohatý kandidát, ktorý si mohol dovoliť financovať celú kampaň sám, váš aktuálny súper Robert Mistrík už povedal, že chce tiež dať na kampaň pol milióna eur z vlastných peňazí. Ako ju budete financovať vy?

Budem závislý od darcov. Samozrejme, v sumách, v ktorých sa budú hýbať niektorí moji protikandidáti, sa ja pohybovať nemôžem. Ale prvé signály sú také, že peniaze potrebné na to, aby som bol prítomný v kampani, zoženiem.

Pôjde aj o nejaké väčšie dary?

Skôr o stredne veľké. Podrobnosti zatiaľ nechcem hovoriť. Mám transparentný účet, kde budú informácie o všetkých daroch. Je to také tajomstvo tejto demokracie. Keď má človek veľa peňazí, ľudia si ho všimnú, ale zároveň voči nemu cítia istú averziu.

Ale keď nemá peniaze a chce ísť do toho idealisticky, majú zase pocit, že si ich dostatočne neváži. Čiže demokracia nesie v sebe aj ten rozmer – bez peněz na muziku nelez.

Kandidujete ako nezávislý kandidát, ale napríklad predseda KDH Alojz Hlina povedal, že si vie predstaviť vašu podporu. Ste v kontakte aj s politickými stranami?

Tu je jeden vážny problém. Mňa oslovili ľudia zo širokého spektra. Jednak kresťansky orientovaní, ale aj zo sekulárneho sveta či z prostredia iniciatívy Za slušné Slovensko. Ja som naozaj nezávislý kandidát. 

Ak ma niekto podporí, budem rád, aj sa verejne poďakujem, ale nikto mi nemôže dávať podmienky. To by hrozilo, že sa z nezávislého kandidáta stanem kandidátom závislým od jednej strany.

Máte na mysli podmienky, ktoré už vo verejnom priestore zazneli? Teda že ak by pred prvým kolom volieb mal niekto zo štvorice kandidátov, ktorých za prijateľných označil Andrej Kiska, väčšie preferencie, tí ostatní traja by sa mali vzdať v jeho prospech?

Okolo tohto sa to všetko točí. Je to až neuveriteľné, ale hneď v ten deň, ako som oznámil svoju kandidatúru, som začal dostávať tieto otázky. Respektíve začali ich klásť všetkým kandidátom.

Veď to je proti logike veci, aby som vo chvíli, keď som kandidatúru oznámil a mám ísť do nej s plným nasadením, začal hneď uvažovať, že možno sa aj vzdám. Nehovoriac o tom, že ak budem závislý od nejakých darcov, tak ísť pýtať od niekoho peniaze s tým, že možno vyjdú navnivoč, je nezmysel. Celú túto hystériu a modelovanie situácie z Banskobystrickej župy na prezidentské voľby považujem za niečo neadekvátne.

Dvakrát ste kandidovali na post prezidenta, keď ste boli poslancom a boli ste veľmi viditeľný. Teraz ste už v médiách menej, navyše sa v priebehu desiatich rokov značne zmenili aj nástroje politickej komunikácie. Ako chcete tomuto všetkému čeliť?

Toto považujem za kľúčový moment svojej kampane. V slovenských dejinách je veľmi zaužívané spájanie národných a kresťanských síl. Takéto spájanie naozaj prinášalo v našich dejinách obrovský posun, či už to boli bernolákovci, alebo štúrovci.

Veď to je proti logike veci, aby som vo chvíli, keď som kandidatúru oznámil a mám ísť do nej s plným nasadením, začal hneď uvažovať, že možno sa aj vzdám. Zdieľať

V prvej polovici 20. storočia sa však vyčerpalo a tento príbeh spájania kresťanských a národných síl sa ukončil. Už obdobie disentu ukázalo, že pre kresťanský disent bolo veľmi životodarné, že komunikoval s občianskym disentom.

V novembri 1989 išli obidve tieto sily spolu. Rovnako v roku 1998, keď sme zápasili s mečiarizmom, to opäť boli kresťanské a občianske, sekulárne sily, ktoré sa spojili. Som presvedčený, že budúcnosť Slovenska je závislá od toho, či tieto dva prúdy nájdu spoločnú reč. To je to, čo zaznelo na mítingoch v marci tohto roku. Ja chcem byť reprezentantom slušných ľudí.

V roku 2009 ste však v druhom kole prezidentských volieb nepodporili Ivetu Radičovú, ktorá bola reprezentantkou tohto občianskeho prúdu. Čo sa vo vás odvtedy zmenilo?

Ivetu Radičovú som nepodporil slovami, že naše svety sú iné. Hovorím o spolupráci a hľadaní spoločných cieľov. Keď si zoberieme, kto všetko kandidoval v roku 1998, my sme sa spolu zapojili do historicky veľmi vážnej akcie, ktorú sa podarilo dotiahnuť. Vrátili sme sa na trajektóriu EÚ a NATO.

Dnes sa chcem podieľať na tom, aby partnersky spolupracovali sily, ktoré reprezentujú slušných ľudí a ktorým ide o dobrú vec. Vidím isté riziko v tom, keby sa všetko sústredilo na jedného človeka. Pretože môj životný príbeh a príbeh tohto človeka sa v istej situácii nemusia prelínať. Samozrejme, mám na mysli všetky tie háklivé problémy, ktoré môžu tieto svety oddeľovať.

Proti komu a v mene čoho by sa tieto kresťanské a občianske sily dnes mali spájať?

Proti korupcii a klientelizmu, ktoré tu vládnu. Ale aj pre to, aby priniesli novú víziu pre Slovensko. Pretože generácia politikov, ktorí sú vo funkciách, sa vie vyhraniť proti korupcii a klientelizmu, ale nemá víziu, ktorá by spájala tradíciu s istým európanstvom.

Zdá sa mi, že hľadanie slušného Slovenska by malo vychádzať zo spojenia slovenskej tradície, ktorú nemôžeme obísť, s otvorením sa európanstvu.

To, že tí slušní sa majú spojiť proti arogancii moci, budú hovoriť aj ďalší kandidáti. Keď však tesne pred voľbami bude zjavné, že do druhého kola majú najväčšiu šancu sa dostať kandidát Smeru a povedzme Štefan Harabin a Robert Mistrík, tak na vás bude práve z tohto prostredia slušného Slovenska obrovský tlak. V tom zmysle, že ak myslíte vážne to, čo mesiace hovoríte, tak sa teraz vzdajte a podporte iného kandidáta takzvaného slušného Slovenska, aby sme sa vyhli duelu Smer verzus Harabin, alebo Kotleba. Tým, že ste sa aj vy prihlásili ako kandidát slušného Slovenska, neušili ste si na seba trochu pascu?

Hovoriť o takýchto fiktívnych scenároch je problematické. Povedzte mi príklad, kedy sa niekto vzdal v prospech niekoho v prezidentských voľbách. Nikdy.

Preto pomenujte, v čom vidíte rozdiel medzi vami a inými kandidátmi z prostredia slušného Slovenska.

Nechcem, aby to vyznelo namyslene, ale aj som sa to slušné Slovensko snažil celý život nejako budovať. V politike som už vlastne päťdesiat rokov. Dvadsať rokov som bol v disente a tridsať v reálnej politike. Za ten čas som mal stovky článkov a verejných vyjadrení.

Nechcem, aby to vyznelo namyslene, ale aj som sa to slušné Slovensko snažil celý život nejako budovať. V politike som už vlastne päťdesiat rokov. Zdieľať

Úprimne poviem, že keby som mal teraz ísť do diskusie s týmito novými kandidátmi, tak celkom neviem, o čom by som sa mal s nimi rozprávať. Oni môžu reagovať na čokoľvek z môjho života, ale medzi nimi sú ľudia, ktorí doteraz nepovedali nič. Ako mám vedieť, čo je ich názor a čo je len libreto, ktoré im napísala nejaká reklamná agentúra?

Vašu kvalitu verejnej autority a človeka s dlhodobo čitateľnými názormi spochybňuje naprieč politickými tábormi málokto. Je teda nesporné, že ste človekom s prezidentským formátom. Na druhej strane, už ste dvakrát kandidovali a získali ste raz šesť a pol percenta a raz okolo päť percent, prečo by to malo byť teraz inak?

Niekoľkonásobné kandidovanie je predsa v politike bežné. Aj vo svete. To môže niekto na mňa vyťahovať len účelovo. Zároveň viacerí ľudia, ktorých intuíciu si veľmi vážim, ako je Peter Zajac, mi povedali, že majú pocit, že dozrel čas. Atmosféra v spoločnosti sa mení, preto sa tie situácie nedajú celkom porovnávať.

Čo bol ten moment, keď ste sa rozhodli kandidovať?

Veľmi som si želal, aby kandidoval Vladimír Palko. Pre mňa majú prezidentské voľby aj ten rozmer, že v nich krajina akoby hľadá svoju tvár. V parlamentných voľbách je to nejasnejšie a menej sústredené na názorový svet kandidátov. Vladimír Palko by bol veľmi kompetentným kandidátom, pokiaľ ide o vnútornú aj zahraničnú politiku. Nakoniec sa však rozhodol nekandidovať.

Teda vaša kandidatúra je dôsledkom toho, že sa stiahol?

Iste. Aktívne som ho prehováral a on o tom aj vážne uvažoval.

Prečo sa napokon rozhodol nekandidovať?

Na to mal osobné dôvody. Mňa potom začali oslovovať ľudia, ktorých si vážim a ktorých intuíciu poznám, Peter Zajac, Juraj Mojžiš a ďalší. Tvrdili, že sa zmenila situácia a tentoraz to môže vyjsť. Ich oslovenie mi pomohlo. Zbavilo ma to ťarchy, že by som do toho išiel sám.

V roku 2004 ste na funkciu prezidenta kandidovali za KDH, v roku 2009 za KDS, vždy ste mali teda jasný stranícky a politický rámec. Čo je teraz vaším rámcom, slušné Slovensko?

Ja som zarámcovaný ako kresťanský politik. V tom celom niekedy zanikalo, že som celý čas v sebe niesol rozmer tejto spolupráce.

Dopisoval som do občianskeho samizdatu Fragment, podieľal som sa na spoločnom vyhlásení sekulárnych ľudí a kresťanov k deportáciám Židov. Po voľbách v roku 1989, keď sme išli do vlády spoločne VPN a KDH, som s Petrom Zajacom a Jánom Čarnogurským hovoril o tom, že by sme mali prekonať dlhoročnú averziu medzi kresťanskými a sekulárnymi silami. To bolo prítomné aj v zápase s mečiarizmom. V tom, že išlo o úspešný zápas, nachádzam nádej, že by sa to mohlo podariť aj teraz.

Nie je tento váš rámec tak trochu ilúziou? Nehrozí, že vo výsledku to dopadne tak, že ten občiansky, sekulárny priestor bude voči vám síce cítiť istú priazeň, ale vo voľbách od neho podobne ako v minulosti hlasy nedostanete a zároveň stratíte časť svojich kresťanských voličov, keďže v tomto tábore sa budú profilovať viacerí kandidáti?

To nesiem ako riziko svojej kandidatúry. Ale to riziko je spojené s mojím vnútorným presvedčením, že budúcnosť Slovenska sa môže posunúť ďalej len týmto spôsobom. Doba sa zmenila, kresťanstvo tu musí byť stále prítomné, ale my musíme priateľsky a láskavo diskutovať s okolím. Áno, je v tom riziko, ale zároveň je pre mňa výzva, ktorá ma motivuje do toho ísť.

Od čias Mečiara sa zmenila povaha politického katolicizmu. Kultúrne a etické témy sú v ňom dnes oveľa silnejšie prítomné, než keď ste boli ešte v KDH. Zmenil sa aj liberalizmus, ktorý je dnes voči náboženstvu či konzervatívnym hodnotám agresívnejší než predtým. Neobávate sa, že sa prepadnete medzi dvomi stoličkami?

To, čo ste opísali, nie je podľa mňa úplne komplexný obraz. Áno, sú tu dve krídla, ktoré sú vyhranené, ale je tu veľmi silný stred. A ten chcem osloviť.

Nazveme to umiernených liberálov a umiernených konzervatívcov?
Je pravdou, že tieto problémy sa v poslednom čase vyhrocujú, akoby sa stávali jedinými témami. Vidím nebezpečenstvo oboch vyhranení v tom, že sa začínajú ideologizovať. Mentalita ideológie má v sebe kŕč, o ničom inom nechce diskutovať, lebo už má pocit, že vlastní celú pravdu. Túto ideologizáciu treba doplniť umiernenejším postojom.

Mentalita ideológie má v sebe kŕč, o ničom inom nechce diskutovať, lebo už má pocit, že vlastní celú pravdu. Zdieľať

Mnohé z tohto vyrieši čas. Aj interrupcie, ktoré boli zákonom povolené v roku 1957 a sú tu s nami 60 rokov, sú komplexným problémom. Samozrejme, každé umenšenie zla interrupcií je záchranou ľudského života, tým je povedané všetko. Ale súčasťou toho musí byť aj to, čo robia proliferi, stavanie domov pre opustené ženy a podobne.

Keď Kotleba predložil svoj zákon, povedali ste, že by ste ho nepodporili kvôli osobe predkladateľa...

... áno, pýtam sa, sú oni v princípe kresťanskou stranou? Na základe ich rétoriky ich tam len sotva môžem zaradiť. Keby autority podporili ich zákon, dávali by im punc kresťanskosti.

Nedá sa rozlíšiť jasne medzi podporou konkrétneho zákona a principiálnym odmietaním Kotlebu?

Isteže, dá sa, pre ľudí, ktorí sú v obraze. Tu platí, o čom sa hovorí v Písme, „nepohoršite maličkých“. Pod tým rozumiem človeka, ktorý berie veci na základe kusých informácií, tí by to mohli vnímať, že tá strana je v poriadku.

Poviem to otvorene: Celý dospelý život nesiem v sebe traumu roku 1945, teda traumu ideológie a krachu slovenskej štátnosti. Už vieme, kam to raz doviedli tieto typy ľudí, ktoré tu vyskakovali v čižmičkách. Ak by sa takéto radikálne sily znovu mali zmocniť Slovenska, vždy sa proti tomu postavím.

Téma interrupcií môže v samom závere ovplyvniť prezidentskú kampaň. O Kotlebovom zákone sa napokon priamo nehlasovalo, medzi právnikmi v parlamente sa však presadil názor, že najbližšie sa o akomkoľvek zákone týkajúcom sa interrupcií môže hlasovať až o pol roka. Je teda pravdepodobné, že Richard Vašečka niekedy v januári či februári príde so zákonom, ktorého obsah bude podobný ako bol návrh z dielne ĽSNS. Ten návrh bude opäť rozdeľovať konzervatívcov aj liberálov, čo budete hovoriť?

Ako kresťanský politik som s tým konfrontovaný celý čas, vyjadrovali sme sa už za komunizmu, keď dochádzalo k liberalizácii. Každé umenšenie tohto zákona je pre mňa prijateľné. Nechcem v tom vidieť centrálny problém všetkého, lebo to sa už opäť dostávame do oblasti ideológie, ktorá všetko stavia len na jednej idei.

Teda slovenské kultúrne vojny nebudete vyhľadávať, skôr sa im budete vyhýbať.

Ja ich nevyhľadávam, pretože som bol veľkú časť života slobodný a nezaložil som si rodinu v pravom zmysle slova. Necítil som sa preto nikdy kompetentný vyjadrovať k problémom, ktoré boli často aj intímne, manželské, k tomu sa majú vyjadrovať iní.

Ak sme hovorili, že sa zmenil slovenský svet, ešte viac sa zmenil svet okolo. Ešte v KDH aj neskôr KDS ste sa často vyjadrovali veľmi kriticky a skepticky k povahe EÚ. Medzitým došlo k eurokríze či utečeneckej kríze, ktorá Európu ohrozila. Kým Vladimír Palko hovorí, že pozrite, dochádza na naše slová, vy ste oveľa zdržanlivejší, akoby ste mali obavu o existenciu samotnej EÚ a preto ste ustúpili od niekdajšej kritiky.

V prvom rade, teraz znovu vystupujú kandidáti aj celé prúdy, ktoré sa tvária ako suverenistické. My sme pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve pred desiatimi rokmi povedali, že tu dochádza k strate suverenity, pričom celý Smer, HZDS aj SNS hlasovali za, len piati sme boli proti. Mňa títo ľudia nemusia poučovať o ohrozovaní suverenity, lebo oni stáli pri zrode ohrozenia suverenity.

Po druhé, som absolútne presvedčený, že musíme byť pevnou súčasťou NATO, lebo to je predpokladom našej bezpečnosti, NATO je predpokladom EÚ. Mnohí zmiešavajú politiku NATO a USA, ale to nie je pravda, my ako Slovensko sme účastní len misie v Afganistane.

Mňa títo ľudia nemusia poučovať o ohrozovaní suverenity, lebo oni stáli pri zrode ohrozenia suverenity. Zdieľať

Keď bolo hlasovanie o Iraku, boli sme to my, ktorí sme hlasovali proti, ale napríklad HZDS hlasovalo za, čo by si mali uvedomiť ľudia, ktorí sa dnes opierajú o podporu tohto prostredia. Ja som teda človekom Západu, Slovensko od čias svätého Štefana súčasťou tohto priestoru. Ale v niektorých situáciách by som si rád zachoval aj iný názor. Aj keď si uvedomujem, že sme malá krajina.

Andrej Kiska jasne stelesňoval západný vektor, mnohí mu vyčítali až priveľkú servilnosť voči Bruselu, na čo by ste vy kládli iné akcenty?

Sme ukotvení v EÚ, ktorá je oázou pokoja a mieru. Vo mne však rezonuje aj rozmer Európy, ako o ňom hovoril pápež Ján Pavol II., teda Európy, ktorá dýcha dvomi pľúcami. Rusko nemožno vyčleniť z Európy.

Iste, ak budú porušované ľudské práva v Rusku, je mojou povinnosťou na to poukázať, rovnako aj na porušovania ľudských práv v iných krajinách, napríklad v Turecku.

Teda Rusko nepovažujete za potenciálne najväčšieho nepriateľa?
Neviem sa k tomu vyjadriť, riadil by som sa podľa konkrétnej situácie, ktorá by vyrástla ad hoc.

Na Rusko sú tu dva základné pohľady, podľa jedného má Slovensko raziť tvrdý kurz proti Putinovmu Rusku a nezmieriť sa s tým, že Rusi obsadili Krym a svojimi chápadlami aj východnú Ukrajinu, iní zas hovoria, že sa treba napriek tomu, čo Rusko urobilo, snažiť o zmierňovanie napätia. Kam patríte vy?

Mojím východiskom politiky voči Rusku je skúsenosť komunizmu, teda skúsenosť spoločných obetí. Kým u nás sú to tisíce či desaťtisíce, tam to boli milióny, ktoré trpeli aj zahynuli v gulagoch. Lenže z tohto východiska voči Rusku, ktoré v sebe nesie veľmi pozitívny signál, môžem odvodzovať aj kritiku. Anexia Krymu bola krokom proti Ukrajine, hoci tu bolo predtým aj jednostranné vyhlásenie Kosova.

Jeden vážny európsky politik raz povedal, že vyhlásenie Kosova je precedens a raz budeme len oči otvárať, čo sa bude diať. Bolo to presné.

Európu veľmi rozdelila aj utečenecká kríza. Na jednej strane je tu línia bavorskej CSU, rakúskeho kancelára Kurza a maďarského premiéra Orbána, potom línia Merkelovej. Ktorá línia je vám bližšia?

Od našich politikov sa odlišujem východiskom. V utečencovi vnímam v prvom rade štvanca. Nech si niekto pozrie tábory v Libanone, Sýrii, ako tam tí ľudia žijú. Ak sa zjednotíme v tom, že utečenec je štvanec, ktorý potrebuje aj našu pomoc, potom sa môžeme aj radikálne baviť o tom, čo vládzeme a čo nevládzeme.

Od našich politikov sa odlišujem východiskom. V utečencovi vnímam v prvom rade štvanca. Zdieľať

U nás mi však prekážalo východisko, ktoré zamorilo atmosféru na Slovensku aj v Česku. Myslím, že je to pre nás historická skúška, pozrime si obdobie slovenského štátu, ktorých ľudí si dnes najviac vážime? No predsa tých, ktorí napriek všetkým problémom zachraňovali jednotlivých Židov, to sú tí, ktorí tvoria pozitívne dejiny Slovenska. Teda pohľad na toho konkrétneho utečenca bude určovať, či mentálne dozrejeme ako národ.

Ak sa aj zhodneme na východisku, kľúčová otázka je, ako ďalej. Rétorika proti utečencom zhrubla a zosurovela aj na tom, že Európa stratila kontrolu nad svojimi hranicami aj základnou bezpečnosťou, prichádzali obrovské počty a my sme nevedeli, koho sem vpúšťame.

Či chceme, alebo nechceme, v tom probléme už sme, pretože sme v Schengenskom priestore, kde je voľný pohyb. Preto je to problém bezpečnostný, tajné služby musia spolupracovať. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka, musíme aj finančne pomáhať ľuďom v tých táboroch.

Angela Merkelová bola pre vás v roku 2015 hrdinkou alebo političkou, ktorá sa dopustila obrovskej chyby?

Mal som pocit, že Merkelová završuje obrovské pokánie Nemcov za druhú svetovú vojnu, takto bude raz aj hodnotená. Viackrát som bol v Nemecku, vidím, akou premenou oni za tie desaťročia prešli, a toto berú ako súčasť pokánia.

No tým vytvorili problém v celej Európe, ktorý prispel k politickej radikalizácii na kontinente.

Zároveň sú pre nás Nemci výkričníkom. Vyrovnali sme sa takto jasne s obdobím druhej svetovej vojny, vyrovnali sme sa takto jasne s komunizmom? Nie. Iste, prináša to problémy, ale tá obrovská snaha vyrovnať sa s vlastnou minulosťou je na Nemcoch impozantná. A tá sa bude hodnotiť v dejinách veľmi pozitívne, o tom som presvedčený.

Jedna vec sú utečenci, ktorí utekajú pred vojnou, inou sú takzvaní ekonomickí utečenci, ktorí utekajú pred vážnymi sociálnymi problémami. Otázkou je, či Európa takýmto spôsobom môže vyriešiť problémy Afriky.

Pravda nás oslobodí v každej dobe. Pravdou je, že tento pohyb nastal okrem iného vojnami v Iraku, Sýrii, Líbyi, aj toto musíme jasne pomenovať. Ak sa máme vyrovnať s druhou svetovou vojnou a komunizmom, súčasne si treba povedať, že zo strany USA boli niektoré zásahy celkom chybným krokom.

Európa pyká za chyby USA?

Áno. Aj preto by sme mali USA povedať, že sú za to spoluzodpovední a mali by to riešiť, nestačí nejaké stavanie múrov na hranici s Mexikom.

Ako by to mali Američania Európe vykompenzovať?

Samozrejme, finančne, inak sa to už nedá.

Aj Európa má však maslo na hlave, napríklad rozvrat v Líbyi...

Samozrejme, preto sa s tým treba vyrovnať pravdivo, Západ nesie podiel na tejto kríze. Tomu problému s utečencami aj preto nemôžeme uniknúť, raz budeme stáť pred dejinami. Zároveň platí, že ak nás tu raz obsadí radikálny islamizmus, aj to by bolo zlyhanie pred dejinami.

Aký je váš názor na Donalda Trumpa?

Má svoju samostatnú politiku, neberie ohľad na nič, chce spraviť Ameriku silnou. Európa si uvedomuje historicky závislosť od USA, takže nevie celkom, ako s tým naložiť.

Pre mnohých konzervatívcov sa stal Trump nádejou, premietnutím ich vlastných názorov na liberálny establišment, preto ho majú tendenciu chrániť.

Jeden americký konzervatívec mi ešte pred americkými voľbami povedal, že ak vyhrá Hillary Clinton, bude to katastrofa pre vnútornú politiku Ameriky, keď vyhrá Trump, bude to katastrofa pre zahraničnú politiku. Má to niečo do seba. Ale aj toto musíme vidieť v kontexte, po rozpade sovietskeho bloku bol svet monopolárny, to sa teraz končí, na scénu sa vo vojenskom zmysle vracia Rusko a v ekonomickom Čína.

Prvýkrát ste kandidovali ako slobodný, druhýkrát ako čerstvo ženatý, teraz kandidujete opäť a máte tú istú manželku.

(Smiech.) A otázka?

Pri Andrejovi Kiskovi sa veľa hovorilo o tom, že už druhýkrát nebude kandidovať, pretože jeho manželka sa nechce prisťahovať do Bratislavy a zle znáša, že má muža v politike. Máte na kandidatúru súhlas manželky alebo idete aj napriek jej vôli?

Samozrejme, pre ňu je to nová situácia, keď bude vystavená viac svetlu. Pamätám si jej slová, keď sa zdalo, že som vážne chorý. Povedala mi: Neboj, zvládneme to spolu. To je tá podstata, sú situácie, keď sa v niečom ocitnem len ja sám, a manželka mi povie, neboj, zvládneme to spolu. Takže verím, že to spolu zvládneme. (Úsmev.)

 

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo