Slovenské zdravotníctvo - štýl "na Neymara"

Slovenské zdravotníctvo - štýl "na Neymara"

ministerka zdravotníctva SR Andrea Kalavská a vpravo predseda predstavenstva a generálny riaditeľ VšZP Miroslav Kočan 21. júna 2018 v Bratislave. FOTO TASR - Martin Baumann

Ťažko sa niečo mení tam, kde sa každý, koho sa dotknete, začne zvíjať.

Ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská a predsa vlády Peter Pellegrini predstavili plán veľkej reorganizácie nemocníc. Jeho cieľom je, aby ľudia chodili do nemocníc menej, trávili tam menej času a aby boli zrušené oddelenia a lôžka, ktoré nie sú dosť vyťažené. V týchto parametroch sme totiž vysoko nad priemerom európskych krajín, pričom tieto čísla sa nedajú vysvetliť zdravotnými ukazovateľmi. Chyba je v systéme a starnutie populácie a zvýšený nápor na zdravotníctvo tento efekt znásobia.

Náš systém filozoficky vychádza z uprednostňovania geografickej dostupnosti, častých návštev u lekára a dlhších hospitalizácií.

To, čo ohlásila ministerka a premiér, je odporúčaná cesta, ktorou ísť. V ich vízii problém nie je, tieto zistenia sú už dlhšie známe. Problém je v tom, že deklarácií o potrebe „optimalizovať“ sieť poskytovateľov a ich kapacity sme tu malo už iks.

Kto si myslí, že keď ministerka a premiér povedia, ako má byť, tak to aj niečo znamená, sa mýli. Zvlášť v zdravotníctve.

V čom je problém, dobre ilustruje nedávna prípadová štúdia z východného Slovenska.

Za nezmyselnú pôrodnicu

V pôrodnici vo Svidníku sa v priemere narodí menej ako jedna dieťa denne. V tomto čísle je zhrnutý celý problém pôrodnice. Pri takom počte „klientov“ ťahá pôrodnica za kratší koniec vo všetkom. Od financovania až po personálne zabezpečenie a rozsah súvisiacej zdravotnej starostlivosti. Podľa odborných odhadov minimum pôrodov, ktoré by mala pôrodnica ročne vykonať, aby sa dalo povedať, že si vie udržiavať odbornú úroveň, je aspoň päťsto.

Intuitívne to cítia aj miestne rodičky a miestnej pôrodnici sa mnohé radšej vyhnú. Počet narodených detí v spádovej oblasti je výrazne vyšší, ako počet pôrodov vo Svidníku a dostupnosť iných pôrodníc nie je pre rodičky problematická.

Keď sa však nemocnica rozhodla, že pôrodnicu zruší, prišiel politický i verejný (mediálny) tlak, aby tak nerobila. Napokon tak ani neurobila, dohodla si ešte ročný odklad, počas ktorého sa pokúsi do svojej pôrodnice zohnať viac rodičiek.

Prípad svidníckej nemocnice je reprezentatívny príklad, akým spôsobom sa v nemocničnej sieti zabezpečuje hodnota za peniaze.

Rovnováha podľa kriku

Paradoxom Slovenska totiž je, že nemáme nikoho s konkrétnou zodpovednosťou za efektívitu zdravotníctva aj so zodpovedajúcimi kompetenciami.

Najbližšie k tomu majú zdravotné poisťovne. Tie majú právo zazmluvňovať či nezazmluvňovať jednotlivé pracoviská a výkony. Musia pritom akurát rešpektovať minimálne počty, koľko poskytovateľov v jednotlivých regiónoch a špecializáciách musí fungovať.

V dobe neustáleho poklesu ochoty znášať politické náklady za správnu vec je to veľmi neistý scenár. Preto treba oceniť každého, kto bude vo verejnom priestore nutnosť tejto zmeny pripomínať, aj keď sa potlesku nedočká. Zdieľať

Najväčším hráčom je štátna VšZP, ktorá má dvojtretinovú kontrolu v poisteneckom systéme. Bez dohody s ňou poskytovatelia jednoducho nemôžu fungovať. Keďže VšZP je kontrolovaná štátom, štát by cez ňu mohol efektívne zrealizovať odbúranie nadbytočných kapacít. Súkromné poisťovne sú príliš malé, aby menili systém.

No VšZP sa do toho veľmi nechce. Je to veľa nepríjemnej roboty a je to politicky citlivé. Lekári nevynechajú príležitosť, aby nehrozili štrajkom, neuzatváraním zmlúv s poisťovňami či inou hrozbou, kedy si berú pacienta za rukojemníka.

Výsledkom je, že štruktúra poskytovania zdravotnej starostlivosti závisí od toho, ako dopadne verejný cirkus medzi lekármi a poisťovňami, resp. medzi zriaďovateľmi a verejnosťou s lekármi. Štát pritom väčšinou čaká, ak to dopadne, resp. sa radšej tvári ako ochranca ľudí pred samotnou poisťovňou. Za pripomienku stojí telefonát R. Fica šéfovi VšZP Miroslavovi Kočanovi.

V zdravotníctve všetci vedia, čo treba hrať, no keď sa s tým začne, po každom dotyku sa niekto (lekári, politici, pacienti) zvalí na zem a začne sa zvíjať.

Ako to spraviť

Najväčšou otázkou plánu ministerstva zdravotníctva preto nie je to, čo všetko by chcelo nechať zrušiť, ale ako to chce zrušiť.

Prvá možnosť je ohlásiť veľkú zmenu a potom sa ju snažiť presadiť v čo najkratšom čase, v štýle reforiem spred pätnástich rokov. To je však už dnes sotva predstaviteľné, doba, keď to bolo možné, je už dávno preč.

Druhá je tichá a postupná metóda, kde sa bez veľkého rozruchu postupne ošúpu kapacity na potrebnú úroveň. Takto si to predstavuje aj ministerka, podľa nej by to malo trvať dekádu.

Najslabšie miesto tohto postupu spočíva v tom, že vyžaduje dlhodobejšiu konzistentnosť naprieč rozličnými ministrami a vládami.

V dobe neustáleho poklesu ochoty znášať politické náklady za správnu vec je to veľmi neistý scenár. Preto treba oceniť každého, kto bude vo verejnom priestore nutnosť tejto zmeny pripomínať, aj keď sa potlesku nedočká.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo