Je to krajina, ktorá trpí

Je to krajina, ktorá trpí

Karol Maník, provinciál rehole saleziánov na Ukrajine. Foto: Pavol Rábara

Rozhovor o živote na západe Ukrajiny s tamojším provinciálom saleziánov Karolom Maníkom.

Tento rozhovor má minulosť, nahrali sme spolu rozhovor, krátko po tom, ako ste prišli na Ukrajinu, ten však nikdy nevyšiel a medzitým zostarol. Vtedy ste povedali, že Ukrajina, kde pôsobíte ako predstavený rehole saleziánov, vám pripomína Slovensko 90. rokov, osobitne pokiaľ ide o stav viery. Je to stále tak?

Na Ukrajine som štyri roky, pôsobím v Ľvove, čo je na západe. Hneď na úvod chcem povedať, že to, čo budem hovoriť, je môj uhol pohľadu, môžem sa mýliť, ale budem hovoriť tak, ako veci vnímam ja.  

Áno, na Ukrajine mám pocit, že niekde som to už videl: Slovensko, 90.roky. Náboženské cítenie je tam silné, aké je hlboké, to je iná otázka.

Príklad?

Keď idú ľudia bežne okolo kostola, okolo kríža, prežehnajú sa. Mladší, starší, chlapi, všetci. O Pánu Bohu sa rozpráva bežne, keď sú sviatky, ľudia sa bežne pozdravia kresťanským pozdravom aj v obchode alebo na úradoch. Možno je to maličkosť, ale o niečom to vypovedá. Do kostolov sa prichádza vo veľkých počtoch.

Pôsobím medzi gréckokatolíkmi, úcta k ikonám, rôznym požehnaniam je veľmi silná. Niekto sa môže smiať, ale keď to vnímate, pochopíte, prečo nie? Niečo tam je, vzťah k duchovnu tu prítomný je.

Ste tam štvrtý rok, čo sa najviac zmenilo?

Veľa sa nezmenilo. Ak to porovnám so Slovenskom, to malo relatívne rýchly vývoj a posun, tam to nevidím.

Posun v akom zmysle?

Rôzny, v zmysle ekonomickom, sociálnom, stav zdravotníctva, ale aj keď ide o cirkev. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je nová, obnovená, postupne rastie, ale proces ide skôr pomaly.

Ste tam v období po Majdane a pôsobíte v oblasti, ktorá bola a je najviac naklonená Majdanu, je najviac národne uvedomelá a podobne. Majdan vyvolal rôzne očakávania, potom prišla vojna, inflácia, ekonomická emigrácia, sklamanie, aj z prezidenta Porošenka. Budúci rok sú prezidentské voľby, čo dnes ľudia cítia, keď si spomenú na Majdan?

(Ticho.) V prostredí, kde pôsobím, cítia asi sklamanie. Majdan bol pre nich veľkou nádejou, silou, teraz tá nádej padá. Otázka je, do akej miery je to problém vlády a prezidenta a do akej problém samotných ľudí a ich neprimerane veľkých očakávaní. Určite je to aj vec mentality národa. Ukrajinci budú zajtra nadšení a pozajtra sklamaní, niekedy nevedia reálne pozerať na svet.

Sklamanie z politiky je horšie ako u nás, cítia sa viac oklamaní politikmi?

Určite áno.  Asi je to aj opodstatnejšie.

Vedie ich to skôr k hnevu alebo k rezignácii?

Vnímam aj hnev, ale z uhlu pohľadu kňaza vnímam najmä sklamanie a deprimovanie, k čomu sa následne pripája alkohol, beznádej, strata významu, otázky, prečo trpíme, kde je v tom Pán Boh a podobne.

Ukrajina je rôznorodá, ekonomické rozdiely sú obrovské. Ako žijú bežní ľudia na západe štátu?

V Ľvove je slušný plat asi 200 eur. To je dobrý plat. Niektorí sú spokojní aj s trochu nižším príjmom, najmä ak je tam veľká nezamestnanosť. V Kyjeve je to inak, ale aj na dedinách je to zase inak. Pokiaľ ide o ceny, v našom sirotinci pečieme a predávame chlieb, stojí 50 centov.

Ľudia vedia, že v nedeľu po bohoslužbách si ho môžu kúpiť a podporia tým naše siroty. V obchodoch je chlieb trochu lacnejší. Ľudia z dedín žijú z toho, čo dopestujú a čo predajú v meste, čerešne, jahody a podobne. Jeden kilogram čerešní tiež stojí 50 centov.

Vy máte sirotinec?

Na Ukrajine žije 200 000 sirôt, niečo podobné na Slovensku nepoznáme. My máme vo svojom zariadení 65 z nich a je to veľmi pekné dielo. Sú tam rôzne deti, snažíme sa im pomôcť. Prví dospievajú, snažíme sa, aby uspeli čo najlepšie, máme aj nejakú spoluprácu so Slovenskom.

Aké sú to deti?

Máme tam chlapcov, ktorí majú za sebou príbehy, o ktorých by som neveril, že sú možné. Jeden, keď mal tri roky, jeho matka bola alkoholička, zobrala ho do lesa, kde ho priviazala o strom. Opila sa, zabudla na neho, dva dni bol priviazaný o strom. Dva dni prežil v lese, náhodne ho potom našli.

Iný chlapec mal matku prostitútku, už nežije, nakazila ho vírusom HIV. Ten chlapec teraz dospieva, veľa mu musíme vysvetľovať. Iní dvaja chlapci, keď prišli domov, našli obeseného otca. U nás niečo podobné chvalabohu už nezažívame, tam je sirotinec veľmi potrebný, vznikol zdola.

Ako tento problém zvláda štát?

Pamätám si, ako raz jednému chlapcovi pohrozili, že sa bude musieť vrátiť do štátneho sirotinca, že je zlý. Začal sa celý triasť. Ich tam týrajú, strašne sa toho bál. Mnohé štátne sirotince sú zabudnuté, niekde na okraji, hrozné podmienky. Veľmi si želám, aby toto dielo prežilo, aby vytrvalo kým bude potrebné. Keď sme mali návštevu z vonku, boli prekvapení, ako to dobre funguje, tí chlapci sú milovaní.

Viete aký som mal zážitok, keď ma prvýkrát pozvali na vianočnú večeru a 70 chlapcov spievalo, tešilo sa? Majú svoje kuchynky, sú podelení na izby, vyzerá to ako internát. Budem ľuďom vďačný, keď sa budú za to modliť. Potrebujeme to.

Koľko je bezdomovcov?

Sú, ale nie toľko, koľko vidím na Slovensku. Hovorím o prostredí, kde žijem, nie celej Ukrajine. Mesto má svoje zariadenie. My ponúkame na Vianoce a Veľkú noc obed pre bezdomovcov, vnútri v kostole, dobrovoľníci zo sv. Egídia zabezpečia stoly, ľudia prinesú jedlo, príde ich asi 300-350.

Milióny Ukrajincov odišlo za prácou, najmä na Západ. Ako veľmi vidieť, že chýbajú otcovia, synovia, matky...?

Vidieť to, je to veľká téma spovedí. Ľudia hovoria, že musia odísť za prácou, že doma nechajú dieťa, manželku, manžela. Niekedy sa ich spýtam: Prečo idete? Lebo musím. Naozaj? Veď väčšina ostáva a prežije.

Odhovárate ich?

Nie, len sa pýtam. Nechcem ich súdiť. Ale keď mi matka povie, že nechá doma 9-ročné dieťa s manželom a pritom plače, tak jej poviem, aby nešla. Ale ide aj tak. Neverím však, že tie podmienky sú až také, že by neprežili. Keď počujem, že manžel odišiel na 3-4 mesiace, pol roka nepríde domov, má mladú rodinu, deti, to sa mi zdá problém. Čo je viac?

Na môj vkus veľa ľudí rozpráva o peniazoch. Až veľmi veľa. Spýtam sa ich, naozaj je všetko len o peniazoch, život nemá iné stránky? Nemáte sa z čoho tešiť? Máte čo jesť, máte kde spať? Hej. Vidíte, koľko ľudí na svete nemá ani to. A plačú, stále plačú. Hovorím im, treba žiť, hýbať sa, nielen vyplakávať, aj keď je to vec trochu mentality.

A možno je to naša chyba, že im nevieme dať nádej. Nuncius nám povedal, veľmi silno ma to oslovilo: Pozrite, milióny Ukrajincov odchádza preč, robte niečo, žiadna iná rehoľa sa nevenuje mladým, je to vaša úloha. My im musíme dať nádej, veľká výzva, čo im ponúknuť, ak hovoria o peniazoch a jedle a my o skromnosti a šťastí.

Ako si tamojšiu chudobu máme predstaviť? Ani my nie sme bohatí, žijeme od výplaty k výplate, v čom je to v Ľvove inak?

Podmienky, v akých žijú. Predstavte si malý dvojizbový byt, kde žije 6-7-8 ľudí, trojizbový byt, kde žijú tri rodiny. To je rozdiel. Aj to, ako vyzerajú byty. Je to strašné. Niekedy to zvonku pripomína naše rómske sídliská. Nie tie najhoršie, ale nikto sa o nič nestará, nikto to neopravuje, lebo je to štátne.

Prečo to nevymaľujete? To je štátne, nie moje. Prečo by som sa mal starať. Podobne cesty, zničené. Ľudia na spovedi povedia, že si niečo z práce zoberú, prečo by sme si nepomohli. Je to spravodlivé, pýtam sa, nie, ale ja mám malú mzdu, musím si pomôcť, to isté, čo u nás za komunizmu. Prilepšia si. Úplne tam chýba vzťah.

Keď im poviete, že je to krádež, ako reagujú?

Poviem, že prišli na spoveď, že sa hlásia k nejakým hodnotám, že ich treba mať, spýtam sa, je to v poriadku? Oni, že treba žiť. Naozaj bez toho neprežijete? Niekedy sa mi zdá, že o tom ani nerozmýšľajú. Podobne je to s úplatkami, korupciou. Má takú úroveň, akú som na Slovensku nezažil. Prečo beriete, pýtam sa. Ja neberiem, oni sami dávajú. Tak to nezoberte. Potom mi kolegovia povedia: Musím aj ja prežiť, pomôcť rodine.

Výsledkom je, že máme povinnosť formovať svedomie. Že nestačí prísť do kostola, zapáliť sviečku pri ikone, že musíme ísť k svedomiu, dovnútra.

Má cirkev pre nich autoritu?

V Ľvove a okolí má. Často sa pýtajú, čo na to hovorí cirkev, radia sa s kňazmi, cirkev sa vyjadruje, naposledy k prezidentským voľbám, ktoré budú na budúci rok.

To je veľmi skoro, čo povedala cirkev k voľbám?

Nepovedala, koho voliť, ale vyzvala ľudí, aby sa pozreli, kto ako žije, aké vyznáva hodnoty, aby sa rozhodli podľa toho. Aby sa nenechali oklamať.

Váš súkromný názor: Kto tie hodnoty reprezentuje najlepšie?

Neviem, kto všetko ešte bude kandidovať, ale z tých, o ktorých sa hovorí, by som nevedel na niekoho ukázať.

Možno ten list chápať ako tichú podporu prezidentovi Porošenkovi?

Myslím si, že nie.

Možno ho čítať až ako jeho kritiku?

Áno.

Čo je najväčšie sklamanie z Porošenka?

Ekonomika. Všetko ide hore, mzdy nie, ľudia si to zrátajú, že na to doplácajú. Ak ide niečo k lepšiemu, ľudia sú ochotní aj trpieť. Ale málokto si je istý, že to ide k lepšiemu.

Veľmi často sú totiž problémy spojené s korupciou, to znamená, ľudia vidia, že politici myslia najmä na seba.

Jeden z problémov spojený s prezidentom Porošenkom je, že on sám je oligarcha a v posledných rokoch bohatne viac než iní oligarchovia. K tomu sa cirkev nejako vyjadruje?

Nie. Ale je to pravda, dokonca má aj svoje obchody v Rusku, čomu ľudia nerozumejú.

Z vonkajšieho pohľadu prebieha na Ukrajine dlhodobý zápas, kam chce krajina patriť, či na Západ alebo byť zadobre s Ruskom. Ako to vnímajú bežní ľudia? Považujú to už za vyriešené alebo naopak nie a podľa toho sa rozhodujú v politike?

Západ Ukrajiny je viditeľne prozápadný, veria tomu, ale netýka sa to celej Ukrajiny. Čím viac idete na stred a východ, je to naopak. Toto napätie stále trvá.

Ukrajinský národ beriem s veľkou úctou. Mnohí sa niekedy pýtajú, prečo sú takí-onakí. Hoci je to susedný národ, je to iný národ, treba ho brať taký, aký je. je tam iná kultúra, iné tradície, iný spôsob myslenia. Mnohí hovoria, že ich mentalite viac vyhovuje Východ, nie Západ. Nehovorím o politike, ale o kultúre, je im to prirodzenejšie.

Môžete uviesť príklad?

Nerozmýšľajú tak, ako by ste čakali. Neriadia sa hodnotami a kritériami, na aké sme zvyknutí my. Chceme ich to naučiť? Budú potom ako my? Chceme, aby pochopili že treba systematicky myslieť, racionálne konať.

Oni nemajú systém, na začiatku ma to hnevalo, ale oni to nerobia úmyselne, je to ich mentalita. Niečo sa zmenilo, ale viac som sa musel zmeniť ja a vnímať ľud taký, aký je. Som tam štyri roky, prečo by som im mal radiť? Radšej som s nimi, najmä s tými, ktorí trpia a pokúšam sa im dať nádej. Ale nebudem ich súdiť, prečo rozmýšľajú tak, ako rozmýšľajú, na začiatku som s tým mal problém, ale na Ukrajinu sa nemáme pozerať z nášho uhľu pohľadu, má iné základy, iné korene.

Niekedy ide o maličkosti, keď idem na hocijaký úrad, nikdy nič nevybavím. Najskôr ma to hnevalo, mal som všetko pripravené, a predsa nič, stále niečo chýba, nejaká pečiatka, nejaký podpis, pravidlá nie sú jasné.

A ako potom niečo vybavíte?

Viem, že musím veci vybavovať skôr. Keď mi končí trvalý pobyt, ktorý mám schválený na jeden rok, mám všetky podklady, ale nemôžem začať týždeň predtým, ale o mesiac skôr.  Vždy bude niečo chýbať, niekto nebude vtedy pracovať. Možno chcú, aby som im niečo zaplatil bokom, samozrejme neplatím nič, ale musím tomu vyčleniť viac času. Tak to tam funguje.

Ľudia sa nehádajú, nesťažujú kvôli tomu, prijali to, sú to oni. Iste, tí, čo majú peniaze, vybavia hneď. Nikto sa nad tým nepozastavuje.

Hovorí sa, že keď v Kyjeve zasadá parlament, že tam pribudnú miliónové jachty, autá, to bohatstvo mocných skrátka vidieť. Ľudí to hnevá alebo sú na to zvyknutí?

Hnevá ich to. Na Ukrajine vidíte veľmi chudobných a veľmi bohatých, chýba stredná trieda alebo je slabá. Preto sa hnevajú, na čo potrebujú až toľko, prečo nedajú iným? Išli sme raz do jedného mestečka neďaleko Ľvova, mali tam spravené cesty. Povedali nám, že toho primátora budú voliť, kradne, ale aspoň niečo spravil, v susednom mestečku kradne a nespravil nič. V tomto žijú.

Je pre nich Západ ešte vzor? Nie sú sklamaní aj z toho?

To, či je vzor, neviem povedať. Na začiatku sa na Západ pozerali cez peniaze. Chceli lepšie zarábať, cestovať, žiť si, ako ľudia na Západe. Na druhej strane, Západ im ponúka pomoc, ale Ukrajinci nie sú schopní splniť podmienky. Napríklad jedna z podmienok bol súd proti korupcii, vznikol minútu pred dvanástou, až keď hrozili, že o niečo prídu.

Čo by znamenalo, keby Porošenko prehral voľby?

To neviem posúdiť. Niektorí hovoria, že by bolo lepšie, ale neviem to posúdiť, najmä čo by to spravilo s východom štátu.

Ukrajina je vo vojne, nemá jasnú hranicu, je vojna stále témou číslo jedna?

Áno, aspoň na Ľvove. Niekedy to rezonovalo ešte viac, ale stále sa modlíme za pokoj na každej liturgii, spomíname tých, čo trpia, zomierajú. V médiách je skoro každý deň ako a koľko sa strieľalo, respektíve koľko ľudí zahynulo. Každý týždeň niekoľko ľudí zomrie, niekoho otec alebo syn, to má samozrejme svoj vplyv, na podvedomie určite. Je to krajina, ktorá trpí.

Vo vašej farnosti sa vojna priamo dotkla akého percenta ľudí?

Počas štyroch rokov niekoľko ľudí zomrelo, pochovávali sme ich. Nie je to veľké percento, ale dotklo sa nás to. Robíme zbierky, pomáhame, udržiavame priamy kontakt.

Ľudia, hoci chudobní, sa do zbierok stále ochotne zapájajú?

Áno. Vždy nazbierame, prinesú veci, jedlo, dajú. Vedia sa podeliť a sú citliví na ešte chudobnejších.

K západnej Ukrajine patrí aj nacionalizmus, aký je ukrajinský nacionalizmus? Znesie porovnanie s tým našim z 90. rokov?

Sú rôzne skupiny, väčšinou ide o mladých ľudí, názorovo sa vyhrocujú, registrujem ich. Ale konkrétne napätie som nezachytil, zväčša sa tým nechajú vtiahnuť mladí, čo sa potom generalizuje, že západ je veľmi nacionalistický.

Pred dvomi rokmi sme mali skupinu Ukrajincov z východu, boli pozvaní k nám, nikdy predtým na západe neboli, Ľvov sú pre nich banderovci, prišli s veľkým strachom. To je jeden národ, jedna krajina. Nakoniec zistili, že sme normálni. Nikomu nevadilo, že hovorili po rusky, ale ten rozdiel východ-západ, to je hlboko v nich.

K ukrajinskému nacionalizmu patrí konflikt s Poľskom, Ukrajinci mali najkrvavejšie vojny práve s Poliakmi. Poliaci veľmi stáli pri Ukrajine počas Majdanu, vyše milióna Ukrajincov dnes pracuje v Poľsku, zdá sa, že veľa sa zlepšilo, vnímate medzi bežnými ľuďmi ukrajinsko-poľské napätie?

Trochu áno, v rozhovoroch, poľský národ sa berie inak, nás Slovákov prijímajú omnoho ľahšie. Pripomínajú si rôzne výročia, operáciu Visla,Volyň, kto koľko pozbíjal a podobne. Hlava našej cirkvi Ševčuk napísal knihu o zmierení a odpustení a navštívil nedávno Poľsko, kde ju prezentoval. Robia sa teda aj pozitívne gestá.

Keď sme pred dvomi rokmi išli do Krakova na stretnutie mládeže s pápežom, šofér autobusu mal zavesené banderovskú vlajku. Keď sme prišli na hranice, poľský colník mu ju bez slova zobral.  Áno, nemusel to tam dať, ja som si to ani nevšimol, ale o niečom, čo je v nich, to vypovedá. Keď Poliaci prijali zákon, ktorým sa vymedzili na opačnej strane, ľudia hneď hovorili, pozrite, aj Rusko, aj Poľsko, všetci sú proti nám. A my sme tí, čo trpíme.

Poľských turistov je v Ľvove asi najviac, to funguje bez problémov?

Áno, prichádza veľa Poliakov, rozprávajú poľsky, nezachytil som problémy. Poliaci potrebujú pracovné sily a Ukrajincov vozia vlastnými autobusmi. Asi to celé chce ešte čas, ale cirkev ponúka zmierenie a odpustenie a to je dobre.

Snaží sa o to cirkev aj voči Rusom a ruskojazyčnému východu?

To som nezachytil. Ale vo všeobecnosti arcibiskup hovorí, že každá zmena musí začať od nás, že treba odpúšťať. Impulzy sú, ale je to citlivé.

Keď hovoríte o náboženskom oživení, vidieť nejaký prejav aj v politike? Strana, ktorá by bola obdobou KDH v 90. rokoch tam nie je, prečo?

Je to tak. Myslím si, že je to preto, že drvivá väčšina politikov hovorí o sebe, že sú kresťanmi. Politici bežne hovoria o duchovných veciach, o Pánu Bohu, myslím si, že preto. Otázka ako vieru praktizujú, akú je to úprimné, to je iná vec, ale sviatky sa vo veľkej väčšine oslavujú kresťanských spôsobom, hovorím teda o západe Ukrajiny.

Alebo iný príklad, predtým než prišli na Slovensko relikvie don Bosca, boli na Ukrajine, prišli k nám odtiaľ. Keď bol v Ľvove, bolo to vraj mimoriadne silné, dni a noci chodil ľudia pokloniť sa pamiatke. Keď to skončilo a relikvie muselo odísť, primátor mesta Sadovyj požiadal našu reholu, aby to neskončilo, priniesli preto sochu don Bosca s relikvou, ktorá potom chodila – na jeho náklady – po všetkých školách Ľvova a okolia. Prešla vyše 200 školami, trvalo to niekoľko rokov. Vážili si to.

Keď sme sa stretli pred tromi rokmi na Ukrajine, povedali ste vtedy, že svoje poslanie chápete tak, že ste dostali príležitosť na reparát, že to, čo ste robili na Slovensku, bolo zle, že to chcete robiť lepšie. Napríklad neinvestovať do budov, ale do ľudí. Podarilo sa?

Pokúsil som sa o to, ale nemôžem povedať, že by sa mi to podarilo. Musia prejsť rovnakým procesom. Žijú v tom, že najskôr treba priestory, budovy, keď im poviem, že to nefunguje, neveria mi. Skôr sa mi to nepodarilo, asi som mal zle nastavené očakávania. Budujú sa veľké chrámy, keď sa ich spýtam, či to treba, len sa pohoršia. Pozerám sa už iným pohľadom, príde to aj tam, hovorím aj o našej reholi, ale všetko sa týka len západu.

Lenže vy ste ich šéf, nie?

(Smiech.) Ale som cudzinec. Chápem to, naša rehoľa mala od začiatku dodnes predstaveného len zo zahraničia, chápem, že by chceli mať na tom poste svojho človeka, veď v čom sú horší?

To máte pravdu, je to zvláštne...

...je to zvláštne. Viete si predstaviť, že by na Slovensku provinciáli nejakej rehole boli stále zo zahraničia? Uvedomujem si to, preto ich nechcem do niečoho tlačiť, vždy budem cudzinec a cudzinec nikdy nesplynie, nemal by mať ambíciu všetko priveľmi riadiť.

Cítili sa sklamaní alebo oklamaní, keď mal pápež František stretnutie s moskovským patriarchom na Kube, kde sa na nich zabudlo? Zároveň gréckokatolíci stále nemajú voliteľa na konkláve. Aký je ich postoj k Rímu v čase pápeža Františka?

Reakcia bola, že sa na nich zabudlo. Nebolo to prijaté pozitívne, vysvetľovalo sa to ako podpora ruskej pravoslávnej cirkvi, a nie gréckokatolíckej, ktorá trpela. Takéto veci berú osobne, rýchlo sa urazia a radšej zaútočia. O Vatikáne si myslia, že je od nich ďaleko, že im často nerozumie, že sa snaží budovať ekumenizmus na náš úkor.

Myslím si, že je to na diskusiu. Treba povedať, že Svätý Otec pomohol so zbierkou, bola to veľká zbierka a chce ďalej pomáhať, ale to už nepovedia. Aj na to si treba zvyknúť.

Prejdime ku vám. Keď ste skončili ako provinciál saleziánov na Slovensku, už ste asi nečakali, že sa ním opäť stanete, či?

(Smiech.) Nečakal a ani som to nechcel. Ale u nás je také nepísané pravidlo, že keď provinciál končí, tak hlavný predstavený má právo ho niekam pozvať, niečo mu ponúknuť, ale aj nemusí. To všetci provinciáli vedia.

Dúfal som, že sa na mňa zabudne, neštudoval som v zahraničí, stal som sa provinciálom v mladom veku, navyše v tom istom čase bol zvolený nový hlavný predstavený a nová rada, starí ma poznali, noví nie, hovoril som, že si chcem oddýchnuť, ale zmenilo sa to.

Keď ste stáli na čele rehole tu u nás, mali ste dva veľké konflikty, jeden s vtedajším rožňavským biskupom, druhý sa týkal televízie Lux. Ako to spätne hodnotíte?

(Dlhé ticho.)  To je ťažká otázka. To, čo som spravil, neľutujem, možno nad spôsobom by som dnes premýšľal inak. Absolútne som nemal túžbu niečo riešiť cez médiá, išlo mi o čestnú spravodlivú vec, férovosť. Možno teraz by som nepostupoval až tak radikálne.

Možno som sa zmenil, možno je to vekom. Na Ukrajine som mal čas veľa o tom premýšľať, modliť sa. Čím ďalej viac sa pýtam, nie čo ja chcem, ale čo chce Pán Boh, či to je Božie. Teraz by som asi rozlišoval viac. Ale že som citlivý na spravodlivosť a čestnosť, tak som bol vychovaný, taký som. Ako to riešiť, to je otázka.

Vaše spory, ku ktorým pribudol veľký spor odvolaného arcibiskupa Bezáka, boli niečím novým, nikdy predtým sa tak verejne s takou podporou mnohých ľudí o sporoch v cirkvi nehovorilo. Ako to zmenilo našu cirkev?

Už štyri roky nie som na Slovensku, môj obraz je niekedy viac z médií, ale osobne si kladiem otázku, čo od nás v týchto momentoch čaká Pán Boh, napokon vidíme aj spory v Ríme okolo Svätého Otca, prináša to život, osobne to vyhodnocujem tak, že netúžim po sporoch, ale po dohode, ale musíme si pritom ctiť pravdu, hľadať ju.

Ako vnímate slovenskú cirkev?

Je to ťažšie ako v minulosti, to bez pochýb. Na východe vnímam význam postavy starca, ktorý je učený, sprevádza mladších, mám pocit, akoby nám chýbali takíto starci, nemyslím to len vekovo, ale ľudí, ktorí pomôžu prejsť cez skúšky a obdobia.

Ono to totiž nie je o výhrach a prehrách, napätiach a médiách, ale o vernosti Bohu. To čas ukáže. V histórii boli rôzne obdobia, prídu zase iné, ale nemalo by sa popri všetkých projektoch, manažmente, zabudnúť na Boha.  

Slovenskému katolicizmu v minulosti dominovali jezuiti, potom prišiel čas saleziánov, dnes zažívame úspech rôznych charizmatikov. Všetko to so sebou nesie inú duchovnosť, iné záujmy, vidíte nejaké riziká?

Asi najskôr výzvu, charizmy vždy boli, ale nemalo by ostať iba pri jednej, cirkev má byť pestrá ako paleta. A mala by vyžarovať nejakú rovnováhu. Nemali by sme ostať na povrchu, pri nejakých pocitoch. Viete, Slovensko je malé, až teraz vidím ako veľmi malé, malo by byť ľahšie, aby sme sa pospájali a dokázali veci robiť spolu.

Čo pod tým máte na mysli?

Stretol som nedávno nejakých absolventov z Neuwirthovho kolégia, asi polovica z nich bola predtým medzi saleziánmi. Páčilo sa mi to, našli si niečo, čo saleziáni neponúkajú a išli za tým. Takto by sme mali fungovať aj medzi rehoľami, nedeliť sa, dopriať si. Možno som idealista, ale chýba mi to, ale na spájanie a prepájanie, bez toho, aby sme prišli o to svoje, to chce aj zrelých ľudí.

Foto: Pavol Rábara

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo