Rozumnosť v škole nezískame, ale môžeme sa naučiť zručnosti, ktoré k nej vedú

Rozumnosť v škole nezískame, ale môžeme sa naučiť zručnosti, ktoré k nej vedú

Ilustračné foto: flickr.com (University of the Fraser Valley)

Nestačí poznať pravidlá, musíme ich vedieť dobre aplikovať.

Nedávno som písal o rozumnosti ako základe pre ostatné cnosti. Rozumnosť je cnosť, ktorá nám umožňuje uplatňovať všeobecné morálne princípy v konkrétnych situáciách. Aby bol skutok cnostný, musí preto vyplývať z múdreho, rozumného úsudku.

Ako učíť rozumnosti? Vyučovať študentov množstvo pravidiel a to, ako sa zdôvodňujú? Keďže rozumnosť je cnosť, pomocou ktorej aplikujeme pravidlá na špecifické situácie, ak by sme študentov učili iba pravidlá, podobalo by sa to vyučovaniu pravidiel basketbalu bez toho, aby sme ich zaviedli do telocvične a nechali ich túto hru aj hrať. Zostali by nielen zmätení (skúste vysvetliť „postavenie mimo hry“ niekomu, kto futbal vidí po prvý krát), ale pravdepodobne by ich to aj prestalo zaujímať.

Ak by sme študentov učili iba pravidlá, podobalo by sa to vyučovaniu pravidiel basketbalu bez toho, aby sme ich zaviedli do telocvične a nechali ich hrať. Zostali by nielen zmätení, ale pravdepodobne by ich to aj prestalo zaujímať. Zdieľať

Keď sa mi pokúšali vysvetliť zmysel kriketu, medzi prvými som priznal, že kým som túto hru neuvidel naživo, nevenoval som vysvetľovaniu veľkú pozornosť a ani som sa veľmi nesnažil zapamätať si to.

Nie je to o tom, že by študenti nemali poznať pravidlá a rozumieť im. Ide o to, že samotné pravidlá nie sú príčinou rozumných rozhodnutí alebo toho, že sa ľudia snažia byť morálni.

Dá sa rozumnosť naučiť? Áno, ale nie profesorom v triede. Som profesor a vyučujem morálnu teológiu. Čo teda robím? Celý čas svojich študentov upozorňujem na niečo, čo už vedia. Prial by som si, aby to takto chápali aj tí, ktorí ich na tieto hodiny „etiky“ poslali, aby z nich spravili „morálnejších“ ľudí.

„Hodiny morálnej teológie z vás neurobia lepšieho človeka,“ hovorím im. Mnohé hodiny „etiky“ v skutočnosti často spôsobujú to, že sa u študentov zosilní sklon k morálnemu skepticizmu a spravia ich ešte horších. Hodiny „etiky“ často poskytujú študentom intelektuálne cestičky na to, aby mohli robiť to, čo im rodičovská alebo náboženská výchova dovtedy nepovoľovala.

Ak sú hodiny morálnej filozofie alebo teológie naozaj dobré – čo je zriedkavý prípad – to najlepšie, v čo môžu študenti zrejme dúfať, je, že sa budú viac zamýšľať a budú mať viac príležitostí povedať: „Hm, možno by som mohol žiť aj takto.“ Spraviť morálne rozhodnutie si však vyžaduje rozumnosť, a to my neučíme.

Je to preto, lebo rozumnosť si vyžaduje skúsenosti, často skúsenosti z konkrétnej oblasti, a ja neviem svojich študentov učiť, aby boli rozumnými právnikmi, lekármi a politikmi, pretože v žiadnej z týchto oblastí nemám potrebné skúsenosti.

Vysokoškolskí profesori nie sú všeobecne známi svojou rozumnosťou (mierne povedané), hoci to nie je úplne spravodlivé. Podľa mojich skúseností majú profesori sklon k rozumnosti v oblastiach, v ktorých sú doma, ako je výskum, výučba či učebné osnovy, ale už nie veľmi v iných oblastiach, ako je napr. zamestnávanie či rozpočet. Profesori preto môžu vyučovať rozumnosť len tých, ktorí sa sami chcú stať profesormi.

Ako zdôraznil Tomáš Akvinský, „rozumnosť, ktorou sa riadi jednotlivec, sa líši od rozumnosti, pomocou ktorej človek ovláda skupinu ľudí“ a líši sa aj v závislosti od druhu skupiny a od dôvodu, pre ktorý sa títo ľudia zoskupili. Preto podľa Tomáša existuje „vojenská rozumnosť“, ktorá vládne armáde zoskupenej pre boj, a tá sa líši od „domáckej rozumnosti“, ktorou sa riadi rodina.

Zručnosti potrebné na vedenie armády nie sú nevyhnutne tie, ktoré treba na vedenie rodiny, obchodu či školy. Vládnutie mestu či kráľovstvu si vyžaduje „rozumnosť vládnutia“, hovorí Tomáš, kým občania potrebujú „politickú rozumnosť“. A tak ďalej.

K Tomášovmu zoznamu by sme mohli doplniť „právnickú rozumnosť“, „komerčnú rozumnosť“, „cirkevnú rozumnosť“ a podobne. No študenti, ktorí sa chcú venovať niečomu inému ako výskumu a výučbe, potrebujú vyjsť do sveta a hľadať múdrych a cnostných mentorov v tých oblastiach, v ktorých chcú pracovať.

Existujú však zručnosti a schopnosti, ktoré by sme mohli vštepiť našim študentom, aby sme im tak pomohli získať rozumnosť po ukončení štúdia. Tomáš Akvinský spomína:

Intelligentia: pochopenie prvotných princípov;

Ratio: praktické zdôvodňovanie, vrátane schopnosti hľadania a porovnávania alternatív, a schopnosti osvojenia si princípov a skúseností naučených v jednej oblasti a ich využitia v inej;

Memoria: dobrá pamäť pre relevantné detaily a schopnosť učiť sa zo skúseností;

Docilitas: otvorenosť mysle, ktorá rozpozná rozmanitosť a je schopná vyhľadávať a využívať skúsenosti a autoritu ostatných;

Providentia: schopnosť odhadnúť, či určitá činnosť naozaj povedie k splneniu žiadaných cieľov;

Circumspectio: schopnosť zvážiť všetky relevantné okolnosti;

Cautio: schopnosť odhadnúť riziko; a

Sollertia: schopnosť rýchlo vyhodnotiť situáciu a „uvažovať v behu“.

O koľko lepšia by bola byrokracia, ak by ľudia pochopili, že zručnosti, vďaka ktorým sme efektívni za normálnych okolností, sa úplne líšia od tých, ktoré potrebujeme vo výnimočných prípadoch! Prvé môžeme zveriť robotovi. Tie druhé sú niečím, čo robot nikdy nebude vedieť ovládať. Zdieľať

Tomáš ich považuje za „kvázi-integrálne“ súčasti rozumnosti.

Existuje ešte jedno zaujímavé rozlíšenie, ktoré robí Tomáš medzi synesis, ktoré obsahuje úsudky v bežných veciach, a gnomē, ktorú potrebujeme pri veciach, ako sú výnimky zo zákona.

O koľko lepšia by bola byrokracia, ak by ľudia pochopili, že zručnosti, vďaka ktorým sme efektívni za normálnych okolností, sa úplne líšia od tých, ktoré potrebujeme vo výnimočných prípadoch! Prvé môžeme zveriť robotovi. Tie druhé sú niečím, čo robot nikdy nebude vedieť ovládať.

Učíme tieto zručnosti a pripravujeme tak študentov, aby mohli byť rozumní? Ak sa nezameriame na rozumnosť, skončíme v nekonečných hádkach medzi bezohľadnými legalistami na jednej strane a tvorcami laxných zadných dvierok na strane druhej. Alebo v nešťastnej kombinácii bezohľadných byrokratov sledujúcich zákony a čoraz zručnejších nálezcov zadných dvierok vo svete modernej byrokracie a jeho sofistikovanej nespokojnosti.

Bez rozumnosti sa staneme kultúrou nepokojných a neustále sa sťažujúcich chytráckych formalistov, ktorí s ostatnými čoraz viac zaobchádzajú podľa rigidných, na „prípady“ zameraných byrokratických protokolov, než podľa pochopenia konkrétnych problémov ostatných v spoločnom bratskom duchu.

Randall Smith 
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšou knihou je Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov).

Pôvodný text: Teaching Prudence — and Not Teaching It.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo