Drahý Leonid Iljič

Drahý Leonid Iljič

Leonid Brežnev s Gustávom Husákom počas návštevy Bratislavy v júni 1978. Foto: Archív TASR/ J. Kolenčík

Ku koncu života už bol predmetom vtipov po celom „východnom“ bloku. Pre nás je jeho meno synonymom augustovej okupácie v roku 1968, pre mnoho Rusov je však doba jeho vládnutia zlatou érou.

V roku 1964 pri nástupe k moci bol Brežnev vnímaný ako dočasný vodca, ktorý má krajinu spravovať len do chvíle kým mladý a ambiciózny Alexandr Šeljepin doplní svoj životopis, aby mohol ašpirovať na najvyšší post. Železný Šurik, ako bol Šeljepin prezývaný, bol totiž v momente Chruščovovho zvrhnutia podľa sovietskych kritérií na post generálneho tajomníka ešte primladý, ale komsomolská klika vo vedení ZSSR sebavedome nenechávala nikoho na pochybách, kto bude o pár rokov pánom Kremľa.

Brežnev začal svoju kariéru straníckeho funkcionára ešte za Stalina a finesy kremeľského mocenského boja ovládal excelentne. Ostatne bol to on, kto prispel levím podielom k odstráneniu neobľúbeného Chruščova. Realita preto bola taká, že za pár rokov, boli komsomolci rozprášení. Nie, nikto z nich nebol zastrelený, dokonca ani uväznený. Len sa museli uspokojiť s postami obyčajných riaditeľov podnikov alebo treťoradých straníckych funkcionárov v okrajových zväzových republikách. Stále žili podstatne lepšie, ako väčšina sovietskej spoločnosti, ale to je slabou útechou pre niekoho, kto mal na dosah vládu nad najväčším štátom na svete.

Stranícky aparát čakal od Brežneva stabilitu a pokoj, aby si mohol užívať privilégia, ktoré sovietsky režim tzv. nomenklatúrnym kádrom poskytoval. V chronicky deficitnom režime, kde aj časť základných potravín bola na prídel, boli privilégiá všetkým. V Sovietskom zväze bol život bez nich, len trápením. Sám Brežnev mal rád pohodlie a luxus. Jeho záľuba v luxusných autách je už dnes všeobecne známa. Keď si na sovietske pomery žil luxusne generálny tajomník, chceli žiť podobne luxusne aj stranícki funkcionári.

Brežnev sa postupne obklopil skupinou oddaných vrstovníkov, z ktorých podstatná časť pochádzala z Dnepropetrovska, kde sa začala jeho kariéra. Charakteristický juhoruský dialekt s vyslovovaním „h“, tam kde spisovná ruština má mať „g“ sa stal pre najvyššie vedenie ZSSR typickým. Ostatne týmto dialektom hovoril aj neskorší reformátor a posledný vládnuci generálny tajomník Michail Gorbačov pochádzajúci zo Stavropoľu.

Stabilita kádrov za Brežneva platila takmer absolútne. Odvolaní neboli ani očividne skorumpovaní alebo neschopní stranícki funkcionári. Na morálku spoločnosti to malo ale drastický dopad. Bujnejúca všadeprítomná korupcia a neefektívne riadenie štátu postupne priviedli krajinu do stagnácie a úpadku.

Cesta na červený Olymp

Brežnevov otec Ilja Jakovlevič bol robotníkom v oceliarňach v Kamenskom, neskoršom Dneprodzeržinsku na dnešnej Ukrajine. On sám si v prvých rokoch svojej kariéry do kolonky národnosť písal: ukrajinská. Mladý Leonid absolvoval poľnohospodárske učilište v Kursku a stal sa zememeračom. Umiestenku na prvé pracovné miesto dostal na Ural. Tam na seba prvý krát upozornil. Jeho úlohou bolo vymeriavať pozemky nových kolchozov, čo miestni sedliaci, hanlivo nazývaní kulakmi, neprijímali práve s nadšením. Brežnev však na zverenom poste obstál a miestne stranícke špičky si výrečného a rázneho geodeta všimli. Prišla prvá funkcia, zatiaľ iba na miestnej úrovni. Brežnev chcel ale študovať.

V Dnepropetrovsku, metropole rodného Donbasu, vyštudoval tzv. rabfak – večernú vysokú pre robotníkov a stal sa strojným inžinierom. Popri škole už naplno pôsobil ako stranícky funkcionár v miestnom oceliarskom kombináte a v roku 1931 sa stal riadnym členom komunistickej strany. Za Stalinovej vlády sa stranícka kariéra robila rýchlo. Brežnev sa postupne posúval po hierarchickom rebríčku stále vyššie na pozície svojich menej šťastných predchodcov, ktorých zomlel stalinský teror. Aj na neho bolo napísaných pár udaní, ktoré sa mohli skončiť v lepšom prípade pobytom v gulagu. Brežnevovi ale šťastie prialo. Vždy sa našiel vysokopostavený spriatelený funkcionár, ktorý udanie zlikvidoval. Jeden z nich sa volal Nikita Sergejevič Chruščov, vtedajší ukrajinský prvý tajomník a faktický vládca Ukrajiny. S jeho pomocou sa Brežnev stal tretím tajomníkom Dnepropetrovskej oblasti - jednej z najväčších v krajine s koncentráciou zbrojného a ťažkého priemyslu.

Brežnev, Chruščov a Fidel Castro. Foto: Archív TASR.

Po vypuknutí vojny Brežnev nastúpil do armády s hodnosťou brigádny komisár. Bol menovaný zástupcom politruka frontu a neskôr sa stal politrukom (zástupcom veliteľa pre veci politické) 18.armády, s ktorou došiel až do Československa. Keď sa politické hodnosti zjednocovali s vojenskými, on dostal k jeho sklamaniu „iba“ hodnosť plukovníka, hoci niektorí iní sa stali generálmajormi. V roku 1943 sa zúčastnil na operácii známej ako „Malá zem“. Išlo o rozsahom nie veľkú, ale veľmi riskantnú výsadkovú operáciu na Kerčský polostrov. Pod jeho člnom vybuchla mína a ľahko zraneného Brežneva odhodilo do vody. Po tom, ako sa stal generálnym tajomníkom, operácia Malá zem bola glorifikovaná a jej význam zveličovaný. Generálmajorom sa Brežnev stal až v novembri 1944. Leonid Iljič dosť trpel komplexom z toho, že jeho vojenská kariéra nebola hviezdna a kompenzoval si to zbieraním vyznamenaní a rádov. Len zlatých hviezd „Hrdina ZSSR“ si nechal nadeliť štyri – toľko ich mal už len legendárny maršal Žukov. Tridsať rokov po vojne sa dokonca nechal povýšiť do hodnosti maršala.

V armáde Brežnev síce závratnú kariéru neurobil, ale čestne treba priznať, že vojenskou službou prešiel so cťou a bola to práve povesť frontového bojovníka, ktorá mu neskôr v kariére výrazne pomáhala. Brežnev bol jeden z mála vrcholových straníckych funkcionárov, ktorý prešiel skutočným frontovým nasadením od začiatku vojny, do jej konca. Ako čerstvo menovaný politruk 4.ukrajinského frontu sa dokonca zúčastnil víťaznej prehliadky na Červenom námestí 26.júna 1945. Už to bolo dosť veľkým vyznamenaním.

Po vojne sa Brežnev vrátil na Ukrajinu a úspešne riadil obnovu zničeného Záporožia a Dnepropetrovska. To však netrvalo dlho. Brežnev bol menovaný prvým tajomníkom v Moldavsku. Ráznou kolektivizáciou krajiny, ktorá bola nedávno odňatá Rumunsku si u Stalina urobil dobré meno a na jeseň bol 1952 zvolený za tajomníka Ústredného výboru a kandidáta politbyra. Brežnev sa tak ocitol tesne pod vrcholom mocenskej pyramídy sovietskeho impéria. V marci 1953 však Stalin zomrel a jeho stará garda okamžite vyhádzala z funkcií všetkých nedávno povýšených. Brežnev bol umiestnený na ministerstvo námorníctva ako náčelník politickej správy – čiže hlavný politruk. Námorné ministerstvo ale bolo vzápätí zlúčené s ministerstvom obrany a z Brežneva už bol „len“ zástupca hlavného politruka.

Späť na Olymp

Udalosti ale pracovali v jeho prospech. Chruščov priam ukážkovým palácovým prevratom zvrhol Beriju a s podporou armády a bezpečnosti obsadil najvyšší stranícky post. Nikita Sergejevič potreboval upevniť svoju moc, a preto na všetky posty okamžite začal dosadzovať svojich ľudí. Spomenul si aj na Brežneva a na jar 1954 sa Leonid Iljič sťahoval. Teraz ale nemal riadiť malé Moldavsko, ale Kazachstan – druhú najväčšiu zväzovú republiku. Chruščov mal s Kazachstanom veľké plány. Vzal si do hlavy, že rozoraním ladom ležiacej stepnej pôdy zvanej celina, získa dostatok ornej pôdy k tomu, aby sa ZSSR stal sebestačným v pestovaní obilia a predovšetkým kukurice. Tá Nikitovi Sergejevičovi ležala na srdci obzvlášť. Prvé žatvy priniesli povzbudzujúce výsledky a pre Brežneva to znamenalo návrat do funkcie tajomníka Ústredného výboru. Pôda celín sa ale rýchlo vyčerpávala a výnosy postupne klesali. To už ale bol Leonid Iljič vplyvným členom politbyra zodpovedným za obranný priemysel. V októbri 1964 urobil posledný krok a zvrhnutím svojho dobrodinca Chruščova vystúpil na pomyselný komunistický Olymp.

Brežnev s Alexandrom Dubčekom v Bratislave len niekoľko týždňov pred okupáciou Československa. Foto: Archív TASR/ Štefan Petráš.

Sovietska spoločnosť bola Leonidom Iljičom Brežnevom v prvých rokoch jeho vlády doslova očarená. Po krvavom diktátorovi Stalinovi a nevypočítateľnom hrubiánovi Chruščovovi, tu bol zrazu usmievavý a žoviálny generálny tajomník, ktorý si vedel užívať radostí života. Brežnev mal rád ženy, ale legendy o stovkách letušiek vládnej letky, ktoré mali prejsť jeho náručou sú predsa len prehnané. Na druhej strane, Leonid Iljič bezvýhradne miloval svoju manželku Viktoriu Petrovnu a ani občasné milostné romániky nenarušili jeho harmonické manželstvo.

Za Brežneva sovietska spoločnosť dosiahla dovtedy nepredstaviteľnú životnú úroveň a nepoznanú stabilitu. Moc komunistickej strany nad spoločnosťou nepoľavila, ale za jeho éry už sa neprejavovala tak brutálne ako v minulosti. Rástol počet televízorov, chladničiek a automobilov v súkromnom vlastníctve. Zlepšilo sa zásobovanie potravinami a Brežnevova administratíva sa pokúšala zlepšiť aj zúfalý stav v bytovej výstavbe. V skutočnosti však išlo o veľmi relatívny blahobyt. Životná úroveň ZSSR nezniesla porovnanie ani so stredoeurópskymi socialistickými krajinami ako ČSSR a NDR, o západných krajinách nehovoriac.

Vo svojej podstate bol Brežnev nekonfliktným človekom a aj problémy sveta chcel riešiť nenásilne. Napriek tomu, že augustová invázia v roku 1968 je personifikovaná práve s Brežnevom, on sám do poslednej chvíle hľadal nevojenské riešenie. Preto sa uskutočnilo groteskné stretnutie vo vagóne v Čiernej nad Tisou, preto prišiel za Dubčekom až do Bratislavy, a preto ešte pár dní pred inváziou telefonoval Dubčekovi v poslednom pokuse zabrániť nevyhnutnému. Logika československého obrodného procesu však nebola kompatibilná s logikou Kremľa a Brežnev musel ustúpiť zástancom tvrdej ruky. Andropov, Grečko a Gromyko presadili vojenský zásah a do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy.

Brežnev mal túžbu vojsť do histórie ako mierotvorca. Vložil obrovské úsilie do odzbrojovacích rokovaní s USA. Obzvlášť si porozumel s prezidentom Nixonom, a keď bol Nixon nútený odstúpiť, Brežnevovi to bolo úprimne ľúto. Obdobiu znižovania napätia medzi superveľmocami sa hovorí „détente“. Práve v tomto období boli uzavreté prvé dohody pokúšajúce sa obmedziť preteky vo výrobe jadrových zbraní. Tento zmierovací proces definitívne ukončila sovietska intervencia do Afganistanu v roku 1979. To už sa ale Brežnevov zdravotný stav postupne zhoršoval a komunistickému impériu v skutočnosti vládla „veľká štvorka“ Andropov, Ustinov, Gromyko a Suslov. Brežnevov podiel na rozhodnutí intervenovať v Afganistane je dodnes predmetom vášnivých diskusií historikov a politológov.

Brežnevovi sa podarilo vytvoriť unikátny systém vládnutia, v ktorom nikto nechcel nič meniť a v podstate si ani nevedel predstaviť, že by generálnym tajomníkom mohol byť niekto iný ako „drahý Leonid Iljič“, ako bol Brežnev oficiálne oslovovaný. Každý z členov politbyra bol natoľko spokojný so svojím podielom na moci, že keď sa koncom sedemdesiatych rokov Brežnevovo zdravie dramaticky zhoršilo, členovia politbyra doslova zaklínali vedúceho tímu kremeľských lekárov akademika Čazova, aby generálneho tajomníka udržal pri živote.

Verejnosti zúfalý zdravotný stav generálneho tajomníka nemohol uniknúť. Po celom východnom bloku sa na adresu starého muža s trochu neprítomným pohľadom mávajúceho z tribúny mauzólea hovorili tisíce vtipov. Začiatkom osemdesiatych rokov nastalo to, čomu sa v Rusku ironicky hovorí päťročnica honosných pohrebov. Zo sveta postupne odchádzali Brežnevovi vrstovníci z najvyššieho vedenia. Po Kosyginovi, Suslovovi a Ustinovovi si smrť prišla aj pre Brežneva. Leonid Iljič skonal v spánku ráno 10.novembra 1982. O tri dni neskôr bol so všetkými štátnickými aj vojenskými poctami pochovaný pri kremeľskom múre.


 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo