Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. marec 2007

Slovenská republika 1939-45 - naozaj dôvod na oslavu?

Je zrejme aj dnes niekoľko ľudí, ktorí si 14. marec pripomenú oslavou - ako deň vzniku samostatnej vojnovej Slovenskej republiky z roku 1939. Podľa historikov okolo Milana Ďuricu máme byť vlastenecky na čo hrdí: zavŕšilo sa tým tisícročné úsilie slovenského národa o vlastný štát a svojbytnosť, Slová...

Je zrejme aj dnes niekoľko ľudí, ktorí si 14. marec pripomenú oslavou - ako deň vzniku samostatnej vojnovej Slovenskej republiky z roku 1939. Podľa historikov okolo Milana Ďuricu máme byť vlastenecky na čo hrdí: zavŕšilo sa tým tisícročné úsilie slovenského národa o vlastný štát a svojbytnosť, Slováci mali v osobe Jozefa Tisa svojho prezidenta, mali svoj parlament, vládu, vlastnú menu, hymnu, republika bola v napätých časoch medzinárodne uznaná všetkými vtedajšími veľmocami (okrem USA). Keď sa ale dôsledne prihliada na okolnosti jej vzniku a jej následný život charakterizovaný hlavne spojenectvom s nacistami a silným antisemitizmom, túžba po vlastnom štáte by mala ustúpiť do úzadia pred otázkami, aký to bol vlastne štát.

Historický prehľad
Prechod Slovákov od demokratickej Československej republiky cez krátku autonómiu po Mníchovskom diktáte až do vojnovej Slovenskej republiky prebiehal vo veľmi pohnutých časoch. V posledných rokoch 20-ročnej existencie ČSR sa čoraz viac stupňoval Hitlerov tlak na ovládnutie strednej Európy. V marci 1938 k Nemecku anšlusom pripojil Rakúsko a cez agresívne vydieranie skrz menšinových sudetských Nemcov sa snažil o rozbitie ČSR, čo sa mu nakoniec Mníchovským diktátom európskych veľmocí a následným kapitulovaním Prahy aj podarilo. Nasledujúce udalosti už iba dokončievali túto situáciu. ČSR odstúpila Nemecku pohraničné oblasti a na Slovensku bola vyhlásená autonómia (ktorá po tzv. Viedenskej arbitráži taktiež prišla o isté územia v prospech Maďarska). Do popredia českej vlády sa dostali skupiny orientujúce sa na ústupky voči Nemecku, na čele slovenskej autonómie stál Jozef Tiso. Hitler v ťažení pokračoval a, uvedomujúc si ďalšie územné nároky Poľska a Maďarska, v marci 1939 po predchádzajúcich rokovaniach pozval do Berlína Tisa (ktorého medzičasom Praha pre nejasnosti okolo jeho rokovaní s Nemeckom vo funkcii nahradila Karolom Sidorom) a postavil ho pred definitívnu voľbu: buď vyhlásenie samostatného Slovenska alebo jeho rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Slovensko tak v danom momente nemalo veľmi na výber a nasledujúceho dňa samostatnosť vyhlásilo – ale nebolo to teda výsledkom „dlhodobého úsilia Slovákov o samostatnosť“, ale jednoznačne z vôle Nemecka, ktorému „slovenská karta“, žiaľ, veľmi dobre poslúžila pri dobývaní strednej Európy.

"Mitteleuropa" sa v tom čase už dlho nachádzala medzi dvoma mlynskými kameňmi – fašizmom a komunizmom. Edvard Beneš s Milanom Hodžom niekoľko rokov vyvíjali úsilie o spoluprácu strednej Európy proti týmto dvom ideológiám cez zoskupenie štátov tzv. Malej dohody, čo sa ale z rôznych dôvodov nakoniec skončilo neúspechom. Nová slovenská vláda sa tak priklonila na jednu stranu, a aj z jej predchádzajúceho inklinovania k autoritárskemu riadeniu a kontaktov na nacionalistické strany (napr. Vojtech Tuka už v roku 1926 bol jedným zo spoluorganizátorov neúspešného pokusu o fašitický puč v ČSR, v prípade úspechu ktorého mala Slovensku pripadnúť autonómia, v roku 1929 bol aj odsúdený za špionáž v prospech maďarskej iredenty), tiež z prítomného antisemitizmu (napr. noviny HSĽS Slovák už 3.11.1938 písali: "Treba vyniesť árijské paragrafy, ktoré by zdecimovali židovské banky, advokátske kancelárie, ordinácie, obchody a donútili židovských privandrovalcov vysťahovať sa zo Slovenska.”) sa, žiaľ, nedá povedať, že by to robila nejako neochotne. Celkovo medzi veľké tragédie HSĽS patrila neschopnosť vysporiadať sa s radikálnymi skupinami.

Spojenec Nemecka
Udalosti mali logické následky – Slovenská republika sa stala plným spojencom Nemecka, zaradila sa do „Osi Berlín-Rím-Tokio“, vyhlásila vojnu všetkým veľmociam z protifašistickej koalície. Na základe tzv. „Ochrannej zmluvy“ mala „slovenská vláda svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“, z čoho vyplývala napr. účasť našich vojenských jednotiek na nemeckej agresii proti Poľsku a neskôr tiež proti Rusku (čo sa, pravda, stretlo mnohokrát s odporom u obyvateľstva aj u samotných vojakov a mnohí z nich to odmietali alebo prešli na ruskú stranu). Až Slovenské národné povstanie, aj keď bolo štátnou mocou a na jej pozvanie aj nemeckým vojskom potlačené, nás naopak prihlásilo k protifašistickej koalícii, vďaka čomu sme sa po skončení vojny ocitli na strane víťazov a „civilizácie“.

Ťažkým balvanom na krku republiky je jej tvrdý antisemitský charakter. Židia boli už zo začiatku vylučovaní z niektorých povolaní, zo vzdelávania, postupnou arizáciou prichádzali o svoje majetky (aj práve tá bola jednou z významných príčin „bohatstva“ mnohých Slovákov) a časom boli degradovaní na obyvateľov nižšieho stupňa. Všetko zhrnul tzv. Židovský kódex z 9.9.1941, na základe ktorého nemohli Židia napr. vlastniť dopravné prostriedky, rádiá, mali obmedzený vstup do kaviarní, parkov, reštaurácií, mali vyhradený čas pre pohyb v meste a pre nákupy, taktiež boli neustále vystavení štavej a nenávistnej propagande médií aj fyzickým útokom od jednotiek Hlinkovej Gardy. Nakoniec to prerástlo do smutne známych vyhladzovacích deportácií, počas ktorých sa vyviezlo celkovo približne 70 tis. Židov (prežilo ich iba okolo 4 tis.).

Za ideou vyhlásenia Slovenskej republiky pritom stálo do značnej miery úsilie o vybudovanie pokojného štátu uprostred vojny. Tá tu prišla až v lete 1944, teda sa to v istom zmysle pre väčšinové obyvateľstvo aj darilo. Určite sa pozdvihla kultúrna, sociálna aj ekonomická úroveň krajiny, klesla nezamestnanosť a pre mnohých ľudí sa Slovensko stalo útočiskom pred vojnou. Cena, ktorú sme pritom platili (priateľstvo s Hitlerom), sa však nedá obísť.

Je potrebné si uvedomiť, že Hitler by neschválil a následne nepodporoval vo „svojej“ strednej Európe silne „katolícky“ štát (ktorý by mal byť teoreticky už z princípu humánny), ak by v „programe“ a vo vedení tej krajiny nebol okrem lojality voči Nemecku prítomný aj silný antisemitizmus. Hitler si bol týchto antižidovských nálad veľmi dobre vedomý aj z rokovaní ešte pred vznikom SR – ako u Tisovej skupiny, tak aj v prípade radikálnej Tukovej. Antisemitizmus nebol nepriamym, resp. nechceným dôsledkom vojny, ale prakticky bol už v „rodnom liste“ vojnovej Slovenskej republiky.

Inzercia

Jozef Tiso
Je pravdou, že Jozef Tiso bol istou aspoň slabou zábranou pred radikálmi, že napr. organizátorom deportácií bol Tuka a Tiso si vymohol právo udeľovať výnimky. Ale nič to nemení na fakte, že mnohé veci nechával plynúť a teda bol spoluzodpovedný (ako to po protestoch Vatikánu vystihol v roku 1942 arcibiskup Mons. Tardini „Neviem, čí demarše dokážu zastaviť... bláznov. Blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso... kňaz, ktorý ho nechá konať.“), voči utrpeniu Židov ani za svoj antisemitský slovník nikdy ani po vojne neprejavil ľútosť, naopak, Vatikánu v roku 1944 príznačne napísal: „Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou."

Terčom kritiky je z veľkej časti trest smrti, ktorý bol na ňom po vojne vykonaný. Iste treba priznať, že nielen Tiso nesie zodpovednosť za vojnový štát a argumenty proti trestu sú rôzne a niektoré zrejme aj oprávnené, ale takisto by sa nemalo zabúdať, že na druhej strane snahy o celkové zľahčovanie slovenského štátu alebo jeho glorifikovanie nebezpečným spôsobom posilňujú aj dnes žijúce neonacistické skupiny. A to snáď nie je cieľom už nikoho...

Lukáš Obšitník

zdroje: Olivová, V. : Dejiny Českoskovenska, Lipták, Ľ.: Slovensko v 20. storočí, sk.wikipedia.org
foto: sk.wikipedia.org, www.sxc.hu

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Odporúčame

Filmový Nick Cave

Filmový Nick Cave

Austrália nebola vždy miestom moderného Perthu, Sydney, Canberry. Aj tu raz bola holá planina, posiata len zopár usadlosťami uprostred krutých podmienok pre život. Neveľmi známu minulosť svojej krajiny sa vo filme The Proposition pokúsili prerozprávať austrálsky spevák, textár aj spisovateľ Nick Cav...

Morálna voľba existuje vždy – len prežiť nestačí

Morálna voľba existuje vždy – len prežiť nestačí

Symptomatickou črtou totalitných (kolektivistických) ideológií a jedným z chránených plodov osvietenstva je vylíčenie predstavy, že správanie ľudského jedinca je determinované spoločenskými („okolitými“) podmienkami v protiklade k povahe ľudskej bytosti ako biografickej entite s vlastnou a racionáln...

Keď hyenizmus vládne

Keď hyenizmus vládne

Stáva sa to takmer každý boží deň. Pochybujem, že som jediný, ktorý si to všimol. Ba, som presvedčený, že ste si to museli všimnúť už viacerí. Nie je to totiž žiadny nový fenomén. Už vás nebudem naťahovať, ide o hyenizmus v našich domácnostiach. Hyenizmom by som nazval účinkovanie našich niektorý...