Trumpovi sudcovia demokraciu neohrozia. Vrátia ju do normálu

Trumpovi sudcovia demokraciu neohrozia. Vrátia ju do normálu

Sudca Neil Gorsuch počas uvedenia do úradu sudcu Najvyššieho súdu 10. apríla 2017, vpravo prezident Donald Trump a sudca Anthony Kennedy. Foto: wikimedia.org

Od minulého týždňa, keď sudca Najvyššieho súdu USA Anthony Kennedy oznámil odchod do dôchodku, americká ľavica spustila veľký krik o ohrození slobody v USA.

Kennedy totiž medzi deviatimi sudcami Najvyššieho súdu (hoci bol pôvodne konzervatívnym kandidátom) predstavoval tzv. „swing vote“, teda striedavo sa prikláňal ku konzervatívnej a liberálnej strane sporu. V kľúčových kultúrno-etických prípadoch však zaručil „liberálnu väčšinu“ päť ku štyrom a často bol lídrom liberálnej argumentácie.

Popredná demokratka a bývalá šéfka Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová už v deň jeho odchodu zverejnila stanovisko, že Trump a republikáni môžu „zničiť generácie pokroku v ženských právach, lgbti-právach, občianskych a pracovných právach a právach týkajúcich sa zdravotníckej starostlivosti. (...) V stávke je budúcnosť demokracie.“

Organizácia Center for American Progress Action Fund sa v denníku The Guardian pýta: „Myslíte si, že doterajší Najvyšší súd bol hrozný? Ak Trump nominuje ďalšieho sudcu, budeme svedkami 30 až 40 rokov strašných, neslabnúcich útokov na naše práva.“

Čo teda Kennedyho odchod do dôchodku znamená?

Najvyšší súd USA je poslednou súdnou inštanciou v krajine, skúma súlad riešenia jednotlivých prípadov s americkou ústavou a jeho rozhodnutia majú, pochopiteľne, veľký vplyv na vývoj spoločnosti. Jeho deväť členov na návrh úradujúceho prezidenta volí Senát. Ich výber je o to dôležitejší, že majú doživotné funkčné obdobie. Napr. sudcu Kennedyho nominoval ešte v roku 1987 prezident Ronald Reagan (po tom, čo mu americkí demokrati po spustení škandalóznej antikampane odmietli schváliť konzervatívneho sudcu Roberta Borka). Keď v roku 2016 neočakávane zomrel slávny sudca Antonino Scalia, Trump nominoval rešpektovaného právnika a sudcu Neila Gorsucha.

Väčšina sudcov nominovaných republikánmi by napr. mohla otvoriť rozhodnutie Roe vs. Wade či iné kontroverzné prípady. To je hlavný dôvod veľkého šoku medzi liberálnymi demokratmi. Zdieľať

Po Kennedyho odchode tak bude môcť Trump v krátkom čase navrhnúť na Najvyšší súd už svojho druhého nominanta. Je možné, že si bude vyberať zo zoznamu kandidátov, ktorý predstavil ešte pred nomináciou Gorsucha. Išlo o rešpektované osobnosti z oblasti práva, Trump medzi nich zaradil napr. aj Mika Leeho, ktorý patril medzi lídrov hnutia „Never Trump“.

Republikáni sa už nechali počuť, že voľbu v Senáte stihnú túto jeseň, teda pred novembrovými voľbami do Kongresu. Ak proces prebehne úspešne, výsledkom bude, že na Najvyššom súde bude sedieť päť konzervatívnych a štyria liberálni sudcovia.

Dá sa k tomu pripojiť aj malá poznámka. Prázdne miesto po Kennedym nemusí byť pre Trumpa posledné. Dvaja najstarší liberálni sudcovia už totiž majú 79 a 85 rokov (S. Breyer a R. B. Ginsburgová; Kennedy má 81, najstarší konzervatívny sudca Thomas má 70), teda teoreticky sa môže stať aj to, že ak by občania USA v roku 2020 za prezidenta opätovne zvolili Trumpa (resp. iného republikána), mohla by na súde vzniknúť konzervatívna väčšina dokonca 7 : 2. Je to však málo pravdepodobné, keďže sa neočakáva, že v Senáte, ktorý sudcu volí, budú mať aj v nasledujúcom období prevahu republikáni.

Väčšina sudcov nominovaných republikánmi by napr. mohla otvoriť rozhodnutie Roe vs. Wade, ktorým sa v USA súdnou cestou zaviedlo tzv. „právo na potrat“, resp. aj iné kontroverzné prípady. To je hlavný dôvod veľkého šoku medzi liberálnymi demokratmi a ich volania po antikampani na spôsob tej proti Robertovi Borkovi. (Treba pritom dodať, že otvorenie Roe vs. Wade by automaticky neznamenalo obnovenie zákazu potratov, ako to naznačujú kritici. Súd by najskôr iba vyriekol, že toto rozhodnutie z roku 1973 sa týkalo iba prípadu, ku ktorému sa vzťahovalo, a predovšetkým že štáty USA ním nie sú viazané. Až následne by sa v jednotlivých štátoch mohla prijať legislatíva o ochrane života, ak by v nich na to bola politická vôľa.)

Americká demokratická senátorka Elizabeth Warrenová počas protestu pred Najvyšším súdom 28. júna 2018 v nadväznosti na odstúpenie sudcu Kennedyho. Foto: TASR/AP

Konzervatívny publicista Ben Shapiro pripomína, že šok liberálov vyplýva z toho, že oni sami si Najvyšší súd po generácie spolitizovali. Vec sama osebe v skutočnosti vôbec nie je taká ideologická. Ak sa o sudcovi hovorí ako o „konzervatívnom“ či ako o „textualistovi“ alebo „originalistovi“, odkazuje sa tým na jeho prístup k ústave. Neznamená to, že bude cez svoje rozhodnutia vtláčať verejnosti republikánsky politický program. Pojem „originalista“ znamená, že sudca rozhoduje prípady podľa toho, čo o nich hovorí text ústavy. Ak bude zákon v rozpore s ústavou navrhnutý republikánmi, originalista ho pre tento rozpor zmietne zo stola rovnako, ako by ho navrhli demokrati.

„Prácou Najvyššieho súdu,“ píše Shapiro pripomínajúc slová Alexandra Hamiltona, jedného zo zakladateľov USA, „nie je konať ako morálny arbiter; jeho prácou nie je konať ani ako ‚super zákonodarný orgán‘ schopný zmierňovať politické excesy iných orgánov. Jeho prácou je to isté, čo je prácou súdu v konkurznom konaní: aplikovať právo – nie podľa subjektívneho vnímania spravodlivosti, ale podľa znenia zákona.“

Ak sa o sudcovi hovorí ako o „konzervatívnom“ či o „originalistovi“, odkazuje sa tým na jeho prístup k ústave. Neznamená to, že bude cez svoje rozhodnutia vtláčať verejnosti republikánsky politický program, ale že rozhoduje prípady podľa toho, čo o nich hovorí text ústavy. Zdieľať

Podľa originalistov totiž napr. rozhodnutie Roe vs. Wade bolo nesprávne ani nie tak pre iný názor na ochranu života, ale hlavne preto, že táto otázka sa v texte ústavy vôbec nespomína. Správne rozhodnutie súdu malo byť také, že sa táto vec ponecháva na rozhodnutí jednotlivého štátu USA. Podobne je to aj pri iných kontroverzných otázkach.

Komentátor National Review David French tento spor opísal na príklade svojho dialógu so sudcom, keď bol ešte študentom práva. Sudca starej liberálnej školy mu vtedy povedal: „Jedna vec je právo a druhá vec je to, čo je správne. Mojou prácou je robiť to, čo je správne.“ Iný ľavicový profesor práva mu túto filozofiu opísal slovami: „Najprv si stanovíš výsledok a až potom pracuješ na zdôvodnení.“ Samozrejme, môže ísť o zaujímavý filozofický spor, ktorý tieto vety zjednodušujú, ale v konečnom dôsledku ide o rozdelenie moci v štáte, ako ju určila americká ústava a ako sa po storočia aplikovala vo všetkých západných demokraciách. Moc je v západných štátoch rozdelená na výkonnú (vláda), zákonodarnú (parlament) a súdnu (nezávislé súdy), a ak sa ktorákoľvek z nich snaží prevziať kompetencie tej druhej, narúša rovnováhu a prinajmenšom spôsobuje chaos, v extrémnych prípadoch môže dôjsť v istom zmysle k prevratu.

V tomto prípade, ak sudcovia rozhodujú prípady nie podľa toho, čo o nich hovoria riadne platné zákony, resp. ústava, ale podľa svojich preferencií a svojej predstavy správnosti, vedie to k tomu, že sa stávajú „tvorcami práva“. Tým sa však ruší delenie moci. Ten, kto bol ústavou a občanmi vo voľbách určený na to, aby prijímal legislatívu, je parlament, nie sudcovia. Ak existuje problém v zákonoch, resp. v ústave, má ich zmeniť zákonodarný zbor, nie výklad sudcu založený na jeho predstave o správnosti vymykajúcej sa textu zákona.

K legislatívnym zmenám v tých najvypuklejších otázkach v USA nedošlo cez parlamenty v jednotlivých štátoch, ako by to človek od liberálnych demokratov očakával, ale práve pomocou „justičnej revolúcie“. Zdieľať

K legislatívnym zmenám napr. v tých najvypuklejších otázkach ako potraty a homosexuálne manželstvá v USA nedošlo cez parlamenty v jednotlivých štátoch, ako by to človek od liberálnych demokratov očakával, ale práve pomocou takejto „justičnej revolúcie“. Až do 70. rokov 20. storočia boli potraty vo veľkej väčšine amerických štátov úplne zakázané, niečo cez desať ich povoľovalo len v prípade znásilnenia, incestu, ohrozenia života matky alebo zdravotného poškodenia dieťaťa a ešte širšie sa povoľovali len v niekoľkých štátoch. Až v roku 1973 Najvyšší súd v rozhodnutí prípadu Roe vs. Wade vyriekol vety o „ženských právach“ a nariadil všetkým americkým štátom legislatívne zakotviť „právo na potrat“.

Podobne to bolo aj pri homosexuálnych manželstvách. Začiatkom 21. storočia ich neumožňovala legislatíva žiadneho amerického štátu, v reakcii na tlak lobistov dokonca občania väčšiny amerických štátov v referendách schválili dodatky do štátnych ústav o definícii manželstva ako zväzku muža a ženy. Až následne ich začali rušiť súdy a proces sa zavŕšil v roku 2015, keď sudcovia Najvyššieho súdu (piati proti štyrom) v prípade Obergefell vs. Hodges rozhodli, že homosexuálne páry majú podľa ústavy USA „právo na manželstvo“. Hoci samotná ústava USA o definícii manželstva nehovorí vôbec nič.

Podľa bývalého sudcu Najvyššieho súdu Antonina Scaliu bola takáto aktivistická súdna prax „zradou základných princípov právneho štátu a zosmiešnením prísahy vernosti ústave“. Alebo slovami profesora ústavného práva na Princeton University Roberta P. Georgea: „Väčšina sudcov Najvyššieho súdu (neskrývane vydávajúc zákony priamo zo sudcovskej stolice) vymyslela práva, ktoré sa nikde v ústave nenachádzajú, a to všetko so snahou vnútiť tomuto národu nimi preferované politické stanoviská na problémy, ktorých morálny obsah bol veľkým verejným záujmom.“

Ak sa teda Trumpovi a republikánom podarí presadiť svojho nominanta, nebude to ohrozením demokracie, ale, naopak, nádejou, že sa súdna prax vráti k výkladu zákonov tak, ako boli schválené.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo