Chcel by som, aby nám rodičia viac dôverovali

Chcel by som, aby nám rodičia viac dôverovali

Rozhovor s Košičanom, ktorý sa stal nedávno slovenským učiteľom roka.

Učí iba sedem rokov, no už stihol získať titul v ankete o najobľúbenejšieho učiteľa na Slovensku. Tri dni po jeho nástupe do školstva prišiel štrajk, no ani to ho od povolania neodradilo. Hovorí, ako si ustrážiť hranicu v kamarátskom vzťahu so žiakmi, prečo by niekedy radšej vzdelával ich rodičov, aj to, prečo sú preňho hodiny výtvarnej výchovy najväčší extrém. Ján „Jonsy“ Gáll.
 

Pred chvíľou ste prišli z koncoročnej klasifikačnej porady. Akú najhoršiu známku musel udeliť na vysvedčení učiteľ roka?

Štvorku. Tá je pre takých, čo to flákajú.

Takže asi nie ste u žiakov obľúbeným preto, že dávate iba dobré známky.

To nie. Známky nie sú zadarmo, nerozdávam ich len tak. Dobré hodnotenie si musia zaslúžiť.

Aký bol tento školský rok?

Pre mňa dosť zaujímavý. V septembri som sa oženil, v januári som s kamarátmi natáčal videoklip k piesni a pred pár týždňami prišlo ocenenie Zlatý Amos.

Ako ste sa vlastne stali učiteľom roka?

Spočiatku to išlo mimo mňa. Žiaci a kolegovia ma do súťaže prihlásili tajne. O ničom som nevedel. Jedného dňa, keď som bol doma v ateliéri, mi prišla mailom informácia, že som sa umiestnil medzi najlepšími.

Na základe čoho?

Deti o mne mali napísať príbeh, ktorý so mnou zažili. Jedna žiačka, Sára, napísala o našej stávke vo futbalovom zápase žiakov proti učiteľom, ktorý sa skončil nerozhodne. Výsledkom bolo, že som musel prísť do školy v kostýme ovce a ona – športovkyňa – v topánkach na vysokých opätkoch.

Čo ďalšie ste museli v rámci súťaže Zlatý Amos absolvovať?

So žiakmi sme pripravili krátky program. Vybrali nám predmet, ktorý sme mali predviesť v nejakom žánri. Nám vyžrebovali matematiku a muzikál. To bola katastrofa, keďže z matematiky viem iba počítať percentá a peniaze a spievať neviem vôbec. Naše vystúpenie MuziGáll sme predviedli porote a našťastie to dopadlo dobre.  Po niekoľkých ďalších disciplínach som napokon získal ocenenie. V škole mi pripravili parádnu oslavu, bolo to veľmi milé.


Učiteľ Ján Gáll so žiakmi a kolegyňami po víťazstve v ankete Zlatý Amos 2018. Foto – archív J.G.

V súčasnosti nie je povolanie učiteľa pre mladého človeka veľmi atraktívne, či už kvôli nízkym platom, alebo celkovej zlej situácii v školstve. Prečo ste sa rozhodli ísť študovať učiteľstvo?

Najprv som o tom vôbec nepremýšľal, rodičia ma smerovali úplne inam. No na strednej škole som mal dobrého učiteľa histórie a filozofie, ktorý ma k tomu inšpiroval. V tom čase som tiež začal chodievať ako animátor na letné detské tábory a zistil som, že práca s deťmi ma celkom baví. Vybral som si študijný smer, kde nie je matematika ani iné prírodné vedy, lebo to mi nikdy nešlo.

Neodrádzala vás situácia v školstve?

Už počas praxe v rámci štúdia mi učitelia na školách vraveli, aby som si buď našiel bohatú manželku, alebo zo školstva rovno utiekol. Tri dni po mojom nástupe na pozíciu učiteľa prišiel štrajk za vyššie platy. Bolo to zvláštne, mám na čo spomínať (úsmev). Vtedy som však finančnú atraktívnosť povolania veľmi neriešil. Učiteľstvo ma jednoducho bavilo a chcel som pri ňom ostať.

Na východe Slovenska je o pozíciu učiteľa veľký záujem, mladý absolvent ju získava ťažko aj kvôli nízkej fluktuácii pedagógov a viacerí preto odchádzajú na západ krajiny. Nemali ste problém nájsť si po vysokej škole miesto?

Ale áno. Vo viacerých školách, kde som sa oň uchádzal, mi povedali, že som príliš mladý a hľadajú niekoho skúsenejšieho. Bol som to skúsiť aj v škole na Luníku IX., kde ma prijali. Deň pred nástupom mi ale zavolali z Drábovej, a tak som prišiel sem.

Prevažujú v pedagogickom zbore vašej školy starší učitelia?

Keď som nastúpil, moja najmladšia kolegyňa mala o dvadsať rokov viac ako ja. V posledných rokoch sa to však postupne vyvážilo. A je to tak dobré. My mladší sa v niečom učíme od starších kolegov, oni zasa od nás.

Status učiteľa je dnes odlišný oproti minulosti. Vnímate to?

Prečítajte si tiež:
Kde sú mladé učiteľky východniarky? V Bratislave Zdieľať

Keďže učím len sedem rokov, viem to porovnať iba s obdobím, keď som bol žiakom ja. Ale človek nemusí byť učiteľ, aby videl, že deti sú v súčasnosti iné. Je to prirodzené, generácia sa mení. No nemyslím si, že k horšiemu. Dá sa s nimi pracovať, ale aj prístup k nim musíme prispôsobiť. Nestačí len sucho diktovať poznámky a potom skúšať. Ja sa s nimi snažím veľa rozprávať a diskutovať.

Často počuť, že deťom chýba disciplína a vytráca sa úcta k autorite.

Mnohokrát za to úplne nemôžu. V škole vidíme len odraz toho, ako to funguje doma. Keď im chýba úcta k rodičom, je to rovnaké i vo vzťahu k učiteľom. Preto mi veľmi záleží na spolupráci s rodičmi mojich žiakov. Snažím sa medzi nami vytvárať trojuholník.

Problémom je, že rodičia sú pri problémoch, ktoré vzniknú, často neobjektívne na strane dieťaťa a na vine je podľa nich učiteľ.

Keď som bol žiakom a nastal nejaký problém, najprv som dostal od učiteľa poznámku a po papuli, doma ďalšiu a až potom sa to išlo riešiť do školy. Dnes je to akoby obrátené. Rodič najprv vypočuje dieťa, usúdi, že má určite pravdu, a potom ide za učiteľom. Keď je dieťa jednotkár, tak je po ockovi alebo po mamke, no keď dostáva štvorky, povedia, že čo vás to v tej škole učia.

Nechcem to však zovšeobecňovať. Ja som mal doposiaľ šťastie na veľmi dobrých rodičov. Svojim žiakom som dal možnosť, aby prišli na rodičovské združenie spolu s nimi a viacerí to využili. Ktorýkoľvek rodič sa u nás môže prísť kedykoľvek porozprávať. Je dôležité, aby učiteľ poznal prostredie, z ktorého jeho žiak prišiel, a tiež, aby rodič vedel, akého má jeho dieťa učiteľa.

Zaujímajú sa rodičia o deti?

Nehádžem všetkých do jedného vreca, no niekedy by som najradšej vzdelával skôr rodičov. Často nemajú totiž šajnu o svojich deťoch. Celkovo sa mi zdá, že na Slovensku sa s nimi rozprávajú rodičia veľmi málo a nevedia, čo sa okolo nich deje. Rád by som zmenil negatívny pohľad rodičov na učiteľov. Viem, že to nie je vždy jednoduché, no chcel by som, aby nám trochu viac dôverovali.

Ako si získavate medzi žiakmi rešpekt?

Univerzálny návod asi neexistuje. Snažím sa mať s nimi kamarátsky vzťah, nechcem ísť cestou vyhrážok. Veľa s nimi hovorím aj o tom, čím žijú a čo ich baví. To sa im páči, dávam im najavo, že nie sú niečo menej ako ja. Takisto ich učím, aby mali rovnakú úctu k pani riaditeľke, učiteľom aj upratovačke.

Nie je pri takom kamarátskom vzťahu náročnejšie udržať si istú hranicu?

Áno, niekedy ju prekročia a vtedy si to musí ustrážiť predovšetkým učiteľ. Treba vtedy situáciu upokojiť a myslím, že je lepšie, ak sa s dotyčným žiakom porozprávam osamote, akoby som to mal riešiť s hnevom pred celou triedou. Viem byť ale aj prísny, kričať dokážem naozaj nahlas (úsmev). Radšej však s nimi problém rozoberiem a vtedy si ho aj oni lepšie uvedomia. Veľmi si cením, ak sa neskôr prídu mne alebo niekomu z kolegov ospravedlniť.

Dôkazom vášho kamarátskeho vzťahu so žiakmi sú aj spoločné fotky na sociálnych sieťach.

Áno, ale aj tu si dávam pozor. Snažím sa zachovať si súkromie. Fungovať na Instagrame ma naučili deti a je to dobrý spôsob rýchlej vzájomnej komunikácie. Sú šikovní v mnohých smeroch a ja im rád prostredníctvom fotky spravím reklamu.

Pri spoločných fotkách používate hashtag #studujpedagogiku. Prečo?

Spravil som si na dovolenke takú klasickú fotku z pláže s drinkom v rukách a pod ňu napísal #studujpedagogiku. Hneď som si však uvedomil, že sa to dá myslieť vážne a je to dobrý spôsob propagácie učiteľského povolania. Som za to, aby mladí ľudia študovali pedagogiku a prichádzali do školstva.

Je dnes ťažké zaujať a motivovať žiakov?

Nemyslím si. Veľa čítajú, no mnohokrát nesprávne veci. Majú pocit, že ak si pozrú všetky statusy na facebooku, majú načítané na celý deň. Vravím im preto, aby informácie selektovali a premýšľali nad tým, ktoré sú pravdivé. Často si pozrú titulok článkov, no ich obsah neotvoria. To je ale problém nielen u mladých ľudí. Majú však prehľad a dá sa s nimi dobre komunikovať aj na ťažšie témy.

Akou formou sa snažíte vyučovať dejepis?

Pri náročnejších či menej záživných témach skúšam vyučovanie niečím ozvláštniť, či už prezentáciami, alebo nejakou hrou. Už sme napríklad rapovali o Štúrovi alebo hrali v triede Púnske vojny. V piatom ročníku máme celý týždeň aktivitu s názvom Moja obľúbená historická osobnosť. Každý žiak si nejakú vyberie, prezlečie sa za ňu a predstaví ju spolužiakom. Je to veľmi fajn, ak máte zrazu na hodine Alberta Einsteina, Wolfanga Amadea Mozarta, Matku Terezu alebo Margaret Thatcherovú (úsmev).

Od tohto školského roka pribudla deviatakom hodina dejepisu ako jeden z prostriedkov boja proti extrémistickým názorom. Kde je podľa vás ich pôvod v prípade detí na základných školách?

Internet, kamaráti. Ľahko dostávajú možnosť, aby niekoho nemali radi a zároveň patrili k určitej skupine.

Dá sa s nimi o tom hovoriť?

Prečítajte si tiež:
Na hodine dejepisu: ako dať histórii šťavu a nezabiť pri tom fakty Zdieľať

Áno, sami niekedy prídu s touto témou a majú svoj názor. Keď sme boli v synagóge na diskusii s paňou, ktorej rodičia prežili holokaust, počúvali ju s otvorenými ústami. Keď im na príkladoch z minulosti vysvetlím, čo predchádzalo určitému konfliktu, sú prekvapení, ako ľahko to vzniklo. Škola k tomu môže pomôcť, len sa bojím, aby to neostalo iba na dejepisároch a v budúcnosti nám bude spoločnosť vyčítať, že sme extrémistickým názorom dostatočne nezabránili.

Máte silný vzťah k umeniu. Dá sa to prepojiť s vyučovaním dejepisu?

Jasné. Keď preberáme pravek, ukazujem im, že grafity existovali už vtedy. Maľujeme na kamene, vyrábame listiny alebo pozeráme film o impresionistoch.

Dokáže ich to zaujať?

Myslím, že áno. Overím si to, keď mi majú napríklad napísať spätnú väzbu, či sa im Picassov štýl páči alebo nie. Názor vyjadrujú radi.

Nakoľko využívate moderné technológie vo vyučovaní?

Treba ísť s dobou, dá sa to veľmi dobre využiť. Robím prezentácie, púšťam im dokumenty, ale nie stále. Do displejov pozerajú dosť aj bez toho, takže netlačím na to. Niekedy je najlepšie mať klasickú hodinu, kde učiteľ využíva svoje vedomosti a žiaci vyjadrujú názor.

Najmä v období vysvedčení sa diskutuje o tom, či je dobré hodnotenie formou známky. Váš názor?

Možno by nebolo zlé hodnotiť viac slovne. Dieťa aj rodič vidia na vysvedčení číslo alebo jedno slovo, ale keby tam bolo rozpísané, v čom je žiak dobrý a čo by mal zlepšiť, asi by si z toho zobrali viac.

Podľa niektorých nových učebných konceptov by deti nemali byť vystavené súťaživosti, aby ich to nestresovalo.

Moja skúsenosť je iná. Keď máme nejakú školskú súťaž, zapája sa do nej aj tím učiteľov. Vždy potom decká niekoľko dní predtým hecujem a ony sa na to tešia. Nevidím na tom nič zlé. Neviem si predstaviť, ako inak by sme potom vyhodnocovali šport.

Ak by mohol učiteľ roka zmeniť niečo v školstve, čo by to bolo?

Prečítajte si tiež:
Deťom uľahčujeme cestu k neúspechu Zdieľať

Netajím sa tým, že neznášam byrokraciu. Triedny učiteľ sa kvôli množstvu papierovačiek mení na sekretárku. Dnes sú už pomaly potrebné povolenia aj na obyčajnú prechádzku. Akoby bol najdôležitejší papier a až potom všetko ostatné.

Ďalšou vecou sú, samozrejme, platy. To by asi povedal každý pedagóg. Učitelia stále nie sú adekvátne ohodnotení. Niektorí nám vyčítajú, že sa nám platy zvyšujú a k tomu máme 45-minútové hodiny, prestávky a prázdniny. No ak je to také výhodné, prečo sa ľudia do školstva nehrnú?

Takisto by som bol veľmi rád, ak by sa zlepšilo celkové vnímanie učiteľskej pozície. Netvrdím, že po nás hádžu kamene. No ak niekomu poviete, že ste učiteľ, tak neraz sa pousmeje a zdá sa mu to zvláštne.

Veľa času venujete maľovaniu. Prečo ste nešli študovať výtvarné umenie?

Myslel som si, že na to nemám, tak som to nikdy ani neskúsil. Donedávna som však hovorieval, že som v prvom rade výtvarník, až potom učiteľ. Zavrieť sa do ateliéru a maľovať je pre mňa dobrý protipól oproti množstvu detí v škole. Mal som už viacero výstav a každý úspech mi robí radosť.

Na prvom stupni učíte výtvarnú výchovu. To môže byť celkom oddychovka.

To je práve najväčší extrém. Na dejepise či náuke o spoločnosti viem, čo môžem čakať, ale tu netuším, ako a kedy sa rozleje dieťaťu farba alebo čo odstrihne nožničkami. Niekedy je výkres biely a dieťa farebné (úsmev).

Čo sa ich snažíte naučiť?

Hlavne, aby boli spontánne, pretože zo škôlky sú naučené, že slniečko musí byť v ľavom hornom rohu, dole je dvojcentimetrový koberec trávnika, oblaky vždy modré a postava maličká. Zaujímavé je, že najväčší problém nastáva, keď im poviem, aby nakreslili, čo chcú. Niektorí si vedia hneď niečo vymyslieť, no veľakrát potrebujú presnú tému.

Vedia vás inšpirovať?

Jasné, niekedy by som od nich výkresy najradšej kúpil. Mrzí ma, keď ich musím poslať do výtvarnej súťaže, lebo viem, že odtiaľ sa už nevrátia.

Na čo zameriavate svoju vlastnú tvorbu?

Hlavne na ľudí, ide o figuratívne maľby. Moje diela sú expresionistické, farebné. Najčastejšie maľujem sakrálne obrazy, najmä Krista na kríži. Potom mestské uličky, zátišia, príbehy. Okrem toho tiež ručne vyrábam drevené kríže a ľudia si ich berú nielen ako dekoratívny doplnok, ale aj ako duchovný predmet, z čoho sa teším. 

Kto je Ján Gáll



Narodil sa v roku 1987 v Košiciach. Študoval učiteľstvo histórie a filozofie na Katolíckej Univerzite v Ružomberku. Od roku 2012 učí na Základnej škole Drábová v Košiciach dejepis, náuku o spoločnosti a výtvarnú výchovu. V máji zvíťazil v celoslovenskej ankete o najobľúbenejšieho učiteľa Zlatý Amos 2018.

Foto – archív J.G.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo