POLEMIKA: Kotleba a Maňka: Môže dobrý prolifer voliť extrémistu?

Do druhého kola volieb v Banskobystrickom samosprávnom kraji postúpila prekvapujúca dvojica Vladimír Maňka (SMER-SD) a Marián Kotleba (ĽSNS). Hlavnou témou sa tak stala rómska otázka. 

Marián Kotleba však vo svojom programe deklaruje aj témy ako ochrana života od počatia či odpor k agende LGBTI. Je dôsledný prolife postoj vo voľbách správny, resp. vedie k voľbe extrémistov? Spýtali sme sa dvoch proliferov - Mareka Hrubča, spoluzakladateľa Fóra pre kultúru, a Juraja Šústa, predsedu Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Marek Hrubčo: Kotleba nie je schopný vstúpiť do spoločenského dialógu

Púšťať sa do polemiky s Jurajom Šústom je veľmi neistý podnik. Rád by som sa preto obmedzil na predostrenie morálnej dilemy banskobystrického voliča, keďže podľa mojej mienky sa dilema v najbližších rokoch s najväčšou pravdepodobnosťou rozšíri z regionálnej na celoštátnu, a možno aj celoeurópsku úroveň. V závere v krátkosti uvediem moje vlastné východiská.

Podľa všetkého aktuálna východisková téza mainstreamových prolife aktivistov, s ktorými sa sčasti stotožňujem, znie: pre podporu iného než prolife kandidáta musí existovať taký dôvod, ktorý by dokázal vyvážiť morálnu povinnosť zastaviť zabíjanie nenarodených detí. Charles Chaput, filadelfský arcibiskup, uvádza nasledujúci argument:

Jeden z pilierov katolicizmu znie: Nezabiješ úmyselne nevinného človeka a nebudeš spolupracovať na ničom, čo by k tomu mohlo viesť. Ak podporujeme kandidátov kvôli tomu, že podporujú falošné „právo“ na potrat, dopúšťame sa hriechu. Dopúšťame sa hriechu, ak podporujeme „pro-choice“ kandidátov bez primeraných dôvodov – to znamená dôvodov, ktoré sú dostatočne závažné, aby vyvážili našu povinnosť zastaviť zabíjanie nenarodených. A ako by takýto „primeraný“ dôvod mohol vyzerať? Musel by to byť dôvod, o ktorom by sme s úprimným srdcom mohli predpokladať, že ho príjmu aj tie nenarodené obete potratov, keď im budeme vysvetľovať naše činy. Raz sa s nimi určite stretneme. (CHAPUT, CH.: Render Unto Caesar, s. 103)

Banskobystrický volič dnes čelí realite dvoch možností: Kotleba je členom legálnej strany registrovanej Ministerstvom vnútra a zároveň podporuje tradičné kresťanské hodnoty, odmieta homosexuálne praktiky ako sexuálnu deviáciu a manifest pochodu za život zverejnil na stránke svojho hnutia. Maňka je členom strany Smer a progresívnej aliancie európskych socialistov (S&D), ktorá koncom októbra zverejnila nasledujúce vyhlásenie Edity Estrela: „S&D sa budú vždy tvrdo zasadzovať za ochranu práv žien na potraty a prístup ku kvalitným službám.“ Treťou možnosťou je nevoliť a s čistým (?) svedomím nechať rozhodnúť druhých. Na základe uvedeného síce nemáme istotu, ale dobrý dôvod sa domnievať, že Kotleba je prolife a Maňka prochoice.

"Schopnosť vstupovať do dialógu je deliacou čiarou civilizácie od barbarstva. Kotleba dialógu nie je schopný, preto by som volil Maňku."

Zdieľať

Podobná dilema rozcaprtila konzervatívnejšie zmýšľajúcich ľudí pred štyrmi rokmi. Argumentovalo sa proti Radičovej jej „liberalizmom“ a Gašparovičovým „konzervativizmom“, taktiež väčšinou na základe náznakov a domnienok. Ak si nanesieme názorovú pozíciu spomínaných štyroch kandidátov na takto chápanú konzervatívno-liberálnu os (hoci uznávam, že v prípade väčšiny z nich ťažko hovoriť o pevných bodoch), kandidáti dnešnej dilemy budú tvoriť nové extrémy. Tým sa stáva konzervatívna voľba problematickejšia. Je úplne jasné, že ide o regionálne voľby s rozdielnymi kompetenciami. Ale je táto voľba iná v princípe? Inak povedané, vyžaduje si za daných okolností odlišné kritériá pre správnu voľbu vierou informovaného rozumu? Alebo treba uvedený single-issue prístup zavrhnúť, resp. vzhľadom na (dnes neveľmi módny imidž?) kandidáta jeho platnosť obmedziť?

Pre vylúčenie pochybností, osobne neobhajujem takúto „konzervatívnu“ voľbu. Myslím si, že jednorozmerný nositeľ názoru príp. názorov je redukciou osoby, aj keby išlo o podstatnú otázku a hrubú nespravodlivosť. V zastupiteľskej demokracii volím osobu a volím ju celú. Ona má alebo nemá určitú mieru zvnútornených cností a mravný charakter. Aj keď nejaká volená osoba v elementárnych otázkach spravodlivosti podlieha móde – čo sa dnes zaiste vo veľkej miere deje – úlohou obhajcov spravodlivosti je neustále vstupovať do dialógu do tej miery, do akej sú dialógu o spravodlivom štáte obe strany schopné. Od tejto schopnosti závisí dobre spravovaná spoločnosť, čiže taká „ktorá je určená na uspokojenie všetkých potrieb ľudského života“ (Sententia libri Politicorum).

Schopnosť vstupovať do dialógu je deliacou čiarou civilizácie od barbarstva (Murray). Kto z uvedených dvoch je takému dialógu naklonený? Ďalší Vizigót, ktorých je námestie už dnes plné? S Vizigótmi máme 40-ročnú skúsenosť, veľmi dobre ich poznáme, dokonca sa zdá, že postupne splynuli s občanmi, a teda vieme veľmi dobre, čo od nich môžeme čakať. Tento Vizigót do dialógu nevstupuje z vypočítavosti – aby sa udržal pri moci. Na druhej strane nevypočítateľný Vandal, ktorý do dialógu nevstupuje, lebo doň nie je schopný vstúpiť. Preto je v tomto prípade konzervatívnou voľbou Vizigót a práca na návrate vlády občanov v polis. Preto by som volil Maňku.

Marek Hrubčo
Spoluzakladateľ Fóra pre kultúru, člen hnutia Nova.

Juraj Šúst: Prolife postoj stojí na strane spravodlivosti proti vášňam aj proti obchádzaniu problémov

Je dôsledný prolife postoj vo voľbách správny, resp. vedie k voľbe extrémistov?

Tí, ktorí považujú prolife postoj za extrémistický, sa nad otázkou najskôr pousmejú: veď samotní proliferi pod vplyvom náboženskej ideológie upierajú ženám slobodu voľby, respektíve príliš tlačia na pílu, keď nechcú pristúpiť na kompromis. Na druhej strane, čo už je ľahšie než označiť ľudí, ktorých postoj nezdieľam, za extrémistov? Pre cynika tak môže byť extrémistom pokojne aj človek, ktorý len konzistentne odmieta, že účel svätí prostriedky. Naopak, pre spravodlivého je extrémista ten, kto sa usiluje dosiahnuť nejaké dobro bez ohľadu na spravodlivosť.

Aj keď prolife postoj, rovnako ako liberálny pro-choice, môže byť azda aj extrémisticky sektársky a militantný, v skutočnosti sa dá odvodiť z rozumových dôvodov a preto v protiklade k sektárstvu ašpiruje na univerzálne prijatie. Ak je ľudské embryo človek v skorých fázach vývinu, a ak je úmyselné zabitie nevinného vždy zlé, potom aj úmyselné zabitie nevinného, ešte nenarodeného človeka, hoci aj vo fáze embrya, je vždy zlé. Prolife postoj sa stavia na stranu spravodlivosti: nikdy, bez ohľadu na emócie, nemožno obetovať druhého človeka (hoc ako malého a bezvýznamného) pre nejaké iné, zdanlivo väčšie dobro. Utilitaristický kalkul znamená, že niektorým ľuďom odoberáme ľudskú dôstojnosť, že ich považujeme nie za osoby, ale skôr za veci, ktorými možno manipulovať, aby sme dosiahli, čo chceme. A to je vždy nespravodlivé. Obzvlášť vtedy, ak sa jedná o vraždu.

Skutočný prolife postoj teda nie je v žiadnom prípade nástojčivá obsesia výlučne jednou témou a slepota k ostatnej realite, naopak, vychádza z postoja, ktorý chce pristupovať k ľuďom a veciam vždy podľa ich hodnoty (nie iba podľa svojho záujmu) a teda spravodlivo. Neuzatvára sa preto ani pred inými formami nespravodlivosti. A rozhodne odmieta tvrdenie, že ak by sme dokázali zachrániť nenarodené dieťa použitím nespravodlivých prostriedkov, mali by sme to urobiť kvôli vyššiemu princípu.

"Konzistentný prolife postoj bráni hodnotu nielen nenarodených, ale aj narodených. Takýto postoj je nezlučiteľný s označovaním Rómov 'za asociálnych parazitov', 'bastardov', od ktorých treba biele Slovensko očistiť."

Zdieľať

Preto v protiklade voči rozšírenej mienke konzistentný prolife postoj bráni hodnotu nielen nenarodených, ale aj narodených v zmysle zlatého pravidla: nerobiť druhým to, čo nechcete, aby robili vám. Takýto postoj je preto nezlučiteľný s označovaním Rómov „za asociálnych parazitov“, „vrahov“, „bastardov“, od ktorých treba biele Slovensko očistiť. V situácii, kde mnohí oprávnene čelia veľmi vážnym problémom zo spolužitia s rómskymi osadami, takýto liek iba zhoršuje celkový chorobný stav, pretože nepriamo nabáda k vyčleňovaniu, nenávisti, násiliu a odplate.

Nechcem zľahčovať, nemyslím si, že životný štýl v osadách je v poriadku a že nepredstavuje ohromné bremeno najmä pre susedov a regióny, v ktorých sú osady koncentrované. Problémy, v niektorých prípadoch tak vážne, že predstavujú hrozbu nielen pre majetok, ale dokonca aj pre ľudský život, sú známe, netreba ich opakovať. No tak, ako netreba pred nimi rezignovať a tváriť sa, že nie sú (ako sa zdá, je častým zvykom u polície, ktorá potom svoju nečinnosť doháňa demonštratívnymi raziami, pri ktorých sa na jemnocit nepozerá), je zlé aj vyhrocovať veci do opačného extrému a vyzývať na deložovanie bez ponúknutia alternatívy. Nikto nepopiera, že zneužívať sociálny systém je podvodné. Ale postaviť svoj sortiment v potravinách na pestrej ponuke liehovín, ako som si všimol v dedine s Rómami, je zas cynické a pokrytecké.

Prolife postoj preto v žiadnom prípade nemusí byť extrémistickým postojom náboženského fanatika a rovnako v žiadnom prípade nevedie k voľbe extrémistov, ktorí chcú problémy riešiť povzbudzovaním k nenávisti a násiliu. Naopak je to rozumný postoj, ktorý vychádza zo spravodlivosti a stavia sa na jej stranu aj vtedy, keď vášne nabádajú buď k rýchlym riešeniam, ktoré však kumulujú iba ďalšiu nespravodlivosť; alebo naopak, keď zo strachu, politickej vypočítavosti a oportunizmu vedú zodpovedných k tomu, že problém radšej nevidia, respektíve ho pre istotu zaodejú pod pláštik politicky korektného jazyka, v ktorom nespravodlivé konanie prestáva mať konkrétnych aktérov. Aj takéto falošné, zdanlivo umiernené konanie, hoci ho nezvykneme označovať extrémizmom, v skutočnosti rovnako len prilieva olej do ohňa, keď sa nedokáže účinne zastať postihnutých nespravodlivosťou a „núti“ ich vziať spravodlivosť do vlastných rúk.

Toto nech je výzva nielen k tým politickým stranám, ktorých predstavitelia sa síce hlásia k prolife a kresťanským hodnotám, ale na nespravodlivosť, na ktorú správne upozorňujú, ponúkajú liek, ktorý situáciu len zhoršuje; ale rovnako aj k takým, ktoré riešenie nespravodlivosti dospelých voči nenarodeným, Rómov voči Slovákom či Slovákov voči Rómom, nepovažujú za svoju politickú prioritu.

V súčasnej situácii je teda lepšie voliť status quo. S dvoma podmienkami: snažiť sa iniciovať či podporiť takú verejnú kontrolu, ktorá nedovolí (alebo aspoň účinne sťaží) ignorovať sociálne problémy. A zároveň urobiť všetko preto, vrátane osobnej zaangažovanosti, aby v nasledujúcich voľbách mohol mať Banskobystrický kraj vo voľbách spravodlivú alternatívu. Banská Bystrica by si mohla zobrať príklad z Košíc.

Juraj Šúst
Predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa, vyučuje v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo