Jaroslav Šulek sa narodil v roku 1953 v Hriňovej. Celý profesionálny život pracoval v lesníctve. Študoval na lesníckej fakulte vo Zvolene a po jej skončení začal pracovať v Lesnom závode v Čiernom Balogu. Pôsobil tu v rôznych pozíciách, od vedúceho lesnej správy až po zástupcu riaditeľa lesného závodu. Neskôr pracoval aj v Lesnom závode Beňuš a v Mestských lesoch Brezno. V roku 2004 bol prednostom Lesného úradu v Brezne.

Ostatných osem rokov bol predsedom Slovenskej lesníckej komory. Žije v Čiernom Balogu. 

 

Ako vnímate dnešný konflikt medzi lesníkmi a ochranármi? O lesoch sa začalo veľa rozprávať, hoci možno nie len takým spôsobom, ako by si predstavovali lesníci.

Ak sa odosobním, tak by som povedal, že konflikt s ochranármi nás určite aj posúva. Umožňuje nám vnímať, ako sa menia spoločenské preferencie. Lesníci by nemali ignorovať túto skutočnosť a myslím, že to ani nerobia. Ak by som ale išiel do konkrétností, určite by sa našlo mnoho neférových argumentov a celá téma sa občas posúva do extrémnych tvrdení, ktoré pretláča malá skupina ľudí s vlastným pohľadom.

Ešte než prejdeme k jadru sporu, taká malá provokácia. Mnohí ochranári aj lesníci sú absolventmi tej istej školy, lesníckej fakulty vo Zvolene. Ako je možné, že v rámci verejnej debaty o lesoch skončili na dvoch opačných póloch?

Myslím, že v mojej generácii to tak nebolo a neviem, či dokážem dať na vašu otázku presnú odpoveď. Niekto inklinuje k tomu, že má rád prírodu nedotknutú a preferuje tento prístup a niekto má povedzme vyváženejší pohľad a chce, aby príroda slúžila aj človeku.

Predpokladáme, že svoju generáciu vidíte v tomto druhom prístupe.

Iste, les je dôležitý a treba ho zachovať pre budúce generácie, ale aj z neho žijeme. Je potrebné rozumne využívať aj jeho hospodárske funkcie.

Ak sa odosobním, tak by som povedal, že konflikt s ochranármi nás určite aj posúva. Umožňuje nám vnímať, ako sa menia spoločenské preferencie. Zdieľať

Ani ochranári, ktorí sú za iniciatívou My sme les, nehovoria, že v lesoch sa nemá ťažiť. Oni kritizujú ťažbu v národných parkoch.

To je zložitejší problém a treba sa vrátiť do minulosti, keď u nás vznikali národné parky. Za socializmu bolo všetko spoločné a neexistoval žiadny problém s vlastníckymi vzťahmi. Aj my lesníci sme boli radi, že spoločnosť považovala lesy za také hodnotné, že bolo vyhlásených až deväť národných parkov.

Treba však povedať, že ani vtedy sa nepresadzovalo, že to všetko budú bezzásahové oblasti. Boli tam lesy hospodárske, ochranné, ale aj rezervácie, kde sa naozaj nezasahovalo. Veď nakoniec Dobročský prales či Badínsky prales vznikol aj zásluhou lesníkov, ktorí si už vtedy uvedomovali, že je potrebné mať aj takéto lokality. Až neskôr sa objavili názory časti verejnosti, že v národných parkoch by sa nemalo vôbec hospodáriť.

Tie majú istú logiku.

Netvrdím, že sú neoprávnené. Chceme však naozaj chrániť všetko, bez ohľadu, aká je hodnota a dôležitosť týchto území? Musíme najskôr zadefinovať predmet ochrany. Ak sa zhodneme, že je tu predmet, ktorý stojí za osobitnú ochranu, že sa tohto územia nebudeme dotýkať, tak poďme do toho.

Národné parky zaberajú viac ako šesť percent územia Slovenska. V Nemecku či v Rakúsku je to len niečo okolo troch percent. Musíme racionálne zvážiť, či si môžeme dovoliť mať na takejto rozlohe bezzásahové územia. To má totiž veľký dosah na vidiecke obyvateľstvo, na jeho sociálne postavenie aj na ekonomiku celkovo. Drevo je veľmi dôležitou obnoviteľnou surovinou a je otázkou, či by bolo správne vzdať sa hospodárskeho úžitku z lesov na takej obrovskej ploche.

Foto – Fero Múčka

 

Protiargument znie, že ak sa pozrieme na ťažbu dreva za posledných tridsať rokov, tak dnes dosahujeme rekordy. Ťaží sa okolo 10 miliónov kubíkov dreva ročne, čo je približne o 75 percent viac ako v roku 1990. Aj v európskych tabuľkách sme skoro na špičke v ťažbe na hektár.

Je pravda, že tento nárast oproti roku 1990 existuje. Len to nie je nárast z dôvodu úmyselných zásahov alebo plánovanej ťažby. V posledných rokoch sme mali kalamity obrovských rozmerov. Vetrové kalamity v roku 2004 a 2014 a následné podkôrnikové kalamity. To znamená, že ide všetko o náhodné ťažby, aj v Nízkych Tatrách. Ťažby, ktoré sa týkajú riešenia dôsledkov živelných pohrôm. To nie je preto, že vlastníci a lesníci chcú drancovať a zarábať.

Aj my chceme zachovať lesy pre naše deti. To bolo už heslo Jozefa Dekréta Matejovie a je to krédom všetkých lesníkov.

Ochranári a časť odbornej verejnosti však tvrdia, že lesy v národných parkoch by sa po kalamitách mali nechať obnoviť prirodzene.

Napadnutú kalamitu je možné spracovávať v treťom stupni ochrany. V piatom stupni ochrany je kalamitu dovolené spracovávať len so súhlasom orgánu životného prostredia. Nedá sa to automaticky. Aj tu v Nízkych Tatrách sa kalamita spracováva iba v treťom stupni ochrany. Vlastníci dokonca majú zo zákona povinnosť ju spracovať.

Ak niekto hovorí, že v národných parkoch má byť divočina a kalamita sa má nechať tak, tak je potrebné najskôr vyriešiť tento problém. Národné parky nemáme vyhlásené tak, že by tam bol iba piaty stupeň ochrany, kde sa nesmie zasahovať. Máme tam aj hospodárske a ochranné lesy, kde sa kalamita musí spracovávať.

Vy teda nespochybňujete ochranárov v tom, že les sa dokáže po takých udalostiach obnoviť aj prirodzene?

Človek je v spolupráci s prírodou schopný dopestovať les, ktorý každý vníma ako les, za nejakých päťdesiat rokov. Samotnej prírode to, prirodzene, bude trvať oveľa dlhšie. Jasné, že nakoniec si s tým poradí, ale bude to trvať nepomerne dlhšie.

No z akého titulu chce niekto nanútiť vlastníkom lesov, ktorí majú mnoho zákonných povinností pri starostlivosti o les, aby čakali sto, dvesto rokov, kým sa les sám prirodzene obnoví? Ak to spoločnosť naozaj chce, potom musí zabezpečiť spravodlivosť. Musela by sa s vlastníkmi dohodnúť a kompenzovať im straty.

Problém vidíte teda najmä v spoločenskej dohode?

Áno, v tom širšom slova zmysle, teda aj s vlastníkom a obhospodarovateľom.

Ak to spoločnosť naozaj chce, potom musí zabezpečiť spravodlivosť. Musela by sa s vlastníkmi dohodnúť a kompenzovať im straty. Zdieľať

Existujú už dnes návrhy, že štát by vlastníkom zákaz ťažby kompenzoval.

Keď som pred časom bol v Dánsku, tak som sa pýtal, ako tam oni riešili problémy medzi ochranármi a lesníkmi. Odpoveď bola, že ich zavreli do jednej miestnosti, a kým sa nedohodli, tak ich nepustili.

Štát môže podľa zákona o ochrane prírody a krajiny od vlastníkov pozemok prenajať, odkúpiť alebo vymeniť za iný pozemok. Štát, to sme však my, naše dane a mali by sme si teda najskôr spočítať, na aký rozsah takejto prísnej ochrany máme.

Vy si takúto dohodu viete predstaviť?

Nevidím lepšiu cestu, ako skúšať sa dohodnúť. Opäť spomeniem Dánsko. Navštívili sme chránené územie, kde trvalo celých trinásť rokov, pokým došlo k dohode medzi vlastníkmi a ochranou prírody.

To je trochu argumentačný posun, pretože doteraz sa často diskutovalo, že ak sa v lesoch po kalamitách nebude zasahovať, tak ich zožerie lykožrút. Nebola škoda, že sa roky používal tento typ argumentácie?

Aj na základe posledných dokumentov, ako je Národné memorandum o lese z dielne ministerstva pôdohospodárstva či Dohoda o strome z dielne ministerstva životného prostredia, chcem veriť, že tá diskusia sa posúva. To však neznamená, že riziko rozmnoženia podkôrneho hmyzu nie je reálne. Ponechanie lesa bez zásahu nesie veľa rizík a rozmnoženie podkôrnika a jeho rozširovanie do okolia je vážna vec. To treba riešiť.

Napríklad nedávno ochrana prírody dosiahla, že v urbári Bobrovec v Západných Tatrách v treťom stupni ochrany prírody sa kalamita nebude spracovávať. Bez toho, že by sa dohodli s urbárnikmi.

Choďte sa pozrieť do Západných Tatier, ako sa tam lykožrút rozširuje a ohrozuje už aj zdravé porasty. Možno sa ešte dožijeme toho, že Západné Tatry budú suché.

Ochranári zase argumentujú, že v Tichej a Kôprovej doline sa tieto katastrofické scenáre nenaplnili.

Podľa mojich informácií je postup podkôrnika do vyšších častí, kde nebola kalamita, očividný. Nielen v Tichej a Kôprovej doline, ale vencom celých Vysokých Tatier sú viditeľné celé komplexy suchých lesov. Aj v Javorovej či Bielovodskej doline, na východe v Belianskych Tatrách. Ak má prísť k nejakej dohode, tak tieto veci sa musia riešiť. Minimálne tak ako v Bavorskom lese.

Tam sa to vyriešilo ako?

Nemci sa rozhodli nechať les bez zásahu. Ale v nárazníkovej zóne pod národným parkom, kde sa začínajú hospodárske lesy, robia dôslednú ochranu a vynakladajú na to obrovské peniaze.

Národný park Nízke Tatry, oblasť Srdiečko, august 2017. Foto – Robert.BlueSky/Flickr.com

 

Existuje efektívna ochrana proti podkôrnemu hmyzu?

V našich podmienkach, najmä horských a vysokohorských oblastiach, je to skutočne problém. Klasická ochrana, ako sú lapače a lapáky, je málo účinná. Treba mať oveľa väčšie ochranné, nárazníkové pásma, ale aj tak si nie som istý, či nejaká úplne efektívna ochrana existuje.

Pod nárazníkovou zónou myslíte zónu holorubov?

Nie, v žiadnom prípade, také vzdialenosti podkôrnik preletí. Opatrenie spočíva v tom, že v ochrannom, nárazníkovom pásme chráneného územia sa robia všetky potrebné zásahy, aby sa zabránilo jeho šíreniu. To znamená, že sa okrem inštalovaných lapákov a lapačov dôsledne vyhľadávajú a odstraňujú napadnuté stromy. Vyťažia sa a odvezú.

Experimentovalo sa s hubou, ktorá mala lykožrúta likvidovať.

Skúšali sme ju aplikovať, ale nemali sme také výsledky, aby sme mohli byť spokojní. Viem, že na Orave, na lesnom závode Námestovo, mali lepšie. Ešte však stále prebieha výskum huby Beauveria bassiana, aby sme poznali aj prípadné jej negatívne dôsledky.

Súvisí masívne rozšírenie lykožrúta najmä s tým, že máme veľa smrekových lesov?

Čiastočne áno, pretože v týchto lesoch má podkôrnik dobrú živnú pôdu na to, aby sa rozmnožoval. Sú však aj iné vplyvy, ako napríklad klimatické zmeny. Smreky majú plytký koreňový systém, a keď nie je dostatok vlahy, tak sú oslabené. Podkôrnik ide v prvom rade na oslabené stromy.

Ďalším faktorom je, keď sa kalamita nespracuje včas. Podkôrnik sa premnoží a ide ďalej. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď nám neboli sprístupnené porasty a nevedeli sme sa do kalamitísk dostať včas, tak sa vytvorili podmienky, aby tam podkôrnik jednu sezónu prežil, rozmnožil sa a rozšíril sa ďalej.

Pred dvesto rokmi tu bola spoločenská objednávka, aby sa sadili smreky, pretože rýchlo rastú a stavebníctvo, baníctvo a hutníctvo rýchlo vyťažovali lesy. Bolo treba nájsť riešenie a dnes vnímame aj nevýhody.

Existuje však aj kritika, že pod rúškom kalamity sa ťaží aj zdravé drevo.

Trochu sa usmievam nad rečami, aký veľký biznis je z kalamitného dreva. Veď kalamitné drevo je už čiastočne poškodené a znehodnotené. Jeho ceny výrazne poklesli. Ak si niekto myslí, že s týmto drevom sa dá robiť veľký biznis, tak je na omyle. Tržby z neho väčšinou stačia na pokrytie nákladov na spracovanie a na obnovu porastu. Napríklad urbárnici z Vyšnej Boce nedostali za celé obdobie po kalamite ani euro. Všetko odkladali, aby mali na zalesnenie.

Skôr sa pýtame na podozrenia, že kalamita sa zneužíva aj na ťažbu zdravého dreva.

Kde je človek, nemožno nič vylúčiť. Ak si však budete všímať, aké drevo sa vozí, tak zistíte, že je to najmä drevo bez kôry, teda kalamitné. Dreva zo živých stromov je tam minimum. Okrem toho, odborník lesník identifikuje napadnutý strom, aj keď je ešte zelený. Už je však jasné, že neprežije a treba ho vyťažiť.

To, čo verejnosť kriticky vníma, sú nielen kamióny s drevom, ale veľké plochy vysekané do štvorca či do obdĺžnika.

Tie kalamitiská sú obrovské, tam si neviem predstaviť, že by vnímali nejaké štvorce alebo obdĺžniky. To, čo verejnosť možno kriticky vníma, sú obnovné ťažby, ktoré majú charakter pásov, kde vidieť, že stará hora je zrúbaná. To, čo si však neuvedomujú, je, že ide o podrastový spôsob hospodárenia. Holoruby sú u nás v zanedbateľnej miere, prevažne na borinách na Záhorí, lebo tam nie sú dobré podmienky pre prirodzenú obnovu. Podrastový spôsob znamená, že najskôr sa pás lesa presvetlí, niektoré stromy sa vyrúbu, aby sa tam dostalo viac svetla.

Využije sa semenný rok a počká sa na prirodzené zmladenie. Keď dosiahne aspoň päťdesiat percent plochy, vtedy sa môže starý materský porast dorúbať. Z diaľky však, samozrejme, jasne ten pás vidieť.

Aj zblízka, keď tam prídete, tak vidno, že tie stromy nemajú desať rokov.

Ony nemusia mať desať rokov. Dôležité je, že prirodzené zmladenie tam je. Teda napríklad, že tie stromy dosahujú trištvrte výšky buriny, ktorá tam rastie. Znamená to, že tam už nemusíte zasadiť skoro žiaden stromček.

 

Zadná Poľana, máj 2018. Foto – Lukáš Poláček/Flickr.com

 

Prečo sa u nás na väčšej rozlohe nepoužíva takzvaný výberkový spôsob hospodárenia, keď sa z lesa citlivo vyberajú len jednotlivé stromy? Tento spôsob využívame len na jednom percente lesov.

Ale používa sa. Aj to percento je vyššie, ako hovoríte, aj keď nie oveľa. Podmienky na takýto spôsob obnovy lesa sa odhadujú na pätnásť až dvadsať percent rozlohy našich lesov. Porast sa musí dať rozčleniť, musí byť sprístupnený a musia tam byť podmienky na prirodzenú obnovu. Dobré príklady máme v štátnych lesoch, spomeniem aspoň oblasť Smolníckej Huty, ale i v neštátnych lesoch, napríklad na Mestských lesoch Banská Bystrica. Snahou lesníkov je tento spôsob hospodárenia rozširovať.

Musí však byť aj ochota zo strany ochrany prírody tieto porasty povoliť sprístupňovať. Bez toho sa to nedá. A táto ochota zo strany ochrany prírody veľká nie je. Je tu obava, že vzniknú ryhy a bude sa odplavovať pôda. To beriem, ale pri dobrom trasovaní približovacích ciest a ich dobrej údržbe sa to dá riešiť.

Je dobré, že máme takéto pilotné projekty, ale pokiaľ to neprerastie do zmeny, nemá to veľký vplyv.

Nemyslím si, že sú to len pilotné projekty. Citeľne sa to rozvíja, príklady tiahnu.

Trochu máme pocit, akoby ste hovorili, že je to obeta mať lesohospodársky biznis. Ale príklady, ako sa na dreve dá zarábať, je veľa, začnime napríklad ministrom Žigom, ktorého firme sa darí naozaj dobre. Biznisová motivácia je v tomto celom veľmi silná.

Asi by sme mali rozlišovať vlastníkov, respektíve užívateľov lesa od obchodníkov s drevom.

Ak je dopyt po dreve, zarába aj obchodník, aj majiteľ lesa.

Trh na Slovensku je deformovaný, asi by sa bolo treba spýtať majiteľov lesov, prečo predávajú naše drevo obchodníkom, ktorí ho vyvezú bez pridanej hodnoty.

A prečo je to tak?

Lebo na Slovensku sú ceny dreva nižšie ako ceny na export. Vlastník má príjmy len z predaja dreva, rozumiem mu, že predáva tam, kde sú najlepšie podmienky. Starať sa o les a o jeho obnovu, ako nariaďuje zákon, tiež niečo stojí. Prečo je spoločenský konsenzus, že na udržanie poľnohospodárstva pre tunajšiu produkciu vieme poskytnúť zdroje, ale pri lesoch už taká podpora nie je? Ak nie je, potom ťažko viniť lesohospodárov, že sa snažia zariadiť sa, ako sa dá. Ak pokosíte lúku, dostanete podporu, že ju udržiavate.

Ak sa staráte o les, nedostanete nič. Pritom prakticky všetky hospodárske lesy plnia aj verejnoprospešné funkcie, len šesť percent zo všetkých hospodárskych lesov nemá priradenú inú ako hospodársku funkciu, ale vlastníci sa musia starať o všetky lesy. A spoločnosť ich využíva. Istá štátna pomoc bola v uplynulom roku obhospodarovateľom vyplatená, ale to je výnimka.

Od roku 1990 sa podľa ochranárov zmenšila rozloha lesov o sedem percent. Lesníci hovoria, že podľa ich metodiky, naopak, táto plocha narástla. Lesníci hovoria o dátach z katastra, ochranári o satelitných snímkach. Prečo by sme nemali veriť radšej satelitným snímkam ako zápisom v katastri?

Problém je, že metodiky sú rôzne a dá sa to vysvetliť. Pri satelitných snímkach sa za les nepovažuje porast do výšky piatich metrov. Mladé lesné porasty sa tak nevyhodnocujú ako les.

Keď sa tam prejdete, máte pocit, že ste v lese?

Podľa vás to vážne nie je les? Pozrite, lesníci tu hospodária viac ako dvesto rokov, spoločnosť ich tým poverila. Stála za tým potreba dreva pre prudký rozmach hutníctva, baníctva či stavebníctva. Drevo bolo potrebné, takže vždy sa tu ťažilo z hospodárskych dôvodov. A lesníci ho ťažili. Samozrejme, starali sa aj o obnovu lesa a dnes tu preto máme veľké plochy lesov. Chceme povedať, že keď sa ťaží, tak to znamená, že les zmizne? Veď už by na Slovensku dávno žiadny nebol. Podľa údajov z národnej inventarizácie lesov lesnatosť Slovenska stúpa. Nie skokovo, ale stúpa. Dnes dosahuje 41 percent, ale všetci vidia len ťažbu.

Keď vidíme, že poslankyňa Rošková brala dotácie na niečo, čo podľa záznamu mala byť obrábaná pôda, no podľa satelitu to bola betónová plocha, veríme skôr satelitným záberom ako výkazom.

Rozumiem týmto skúsenostiam, aj preto je lesníkom ťažké niečo obhajovať, keď spoločnosť už pomaly neverí, že sa niečo môže robiť poctivo. Ale som si istý, že ak sa pri lesoch niečo zle vykazuje, je to len marginálne.

Nech sa páči, pozrite si  problémové lokality priamo v teréne, a nie zo satelitu. Zdieľať

Ak sa také veci môžu diať v poľnohospodárstve, kde je kvôli dotáciám veľa rozličných kontrol, alebo aj v iných sektoroch, prečo by lesníctvo malo byť imúnne voči takým metódam?

Kde sú ľudia, budú chyby, aj úmyselné. Ale lesy sú pod väčším drobnohľadom verejnosti ako poľnohospodári, keď sa niekde ťaží, vzbudí to pozornosť a hneď sa rieši, či je to v poriadku. Aj kontrolné mechanizmy sú veľmi veľké, stav lesov kontrolujú viaceré inštitúcie. V prvom rade je tu štátna správa lesného hospodárstva, ktorá kontroluje hospodárenie v lesoch priebežne náhodne, ale i komplexne po piatich rokoch, resp. po ukončení platnosti desaťročného programu starostlivosti o lesy.

Tento program je schvaľovaný štátnou správou, pripomienkovaný ochranou prírody a je pre vlastníka záväzný. Na na jeho realizáciu dohliada zo zákona odborný lesný hospodár. Najnovšie prijatý zákon o uvádzaní dreva a výrobkov z dreva na trh ustanovuje ďalší kontrolný mechanizmus, a to lesnícko-drevársku inšpekciu.

Že sa ťažba prudko zvýšila za posledných pätnásť rokov, je fakt. Rozloha lesných pozemkov sa podľa katastra nemôže zmenšovať. Otázka je, či tam aj niečo rastie.

Stať sa môže všeličo, to máte pravdu. Ale neviem o tom, že by to boli veľké spory tohto typu, že niečo je v realite inak, ako sa vykazuje.

Tých príkladov, keď dnešné satelitné zábery vyzerajú úplne inak, ako tie spred dvadsiatych rokov, je veľmi veľa. Laikovi to pripomína holoruby. Známe sú Malužinská Dolina, Hranovnica, ale aj Poloniny, Levočské vrchy, ich reálna zalesnenosť je oveľa menšia, ako bola pred pätnástimi rokmi. Vy hovoríte, že sa tie lesy určite obnovujú?

Nielenže to hovorím, ale je to skutočne tak. Nech sa páči pozrieť si uvedené lokality priamo v teréne, a nie zo satelitu.

Foto – Fero Múčka

 

Môže rúbanie za to, že ubúda hlucháňov?

Problematiku hlucháňa dobre poznám. Hlucháň nežije tam, kde sú suché lesy, nemal by tam dostatok potravy. Hlucháne a hluchánie tokaniská sa stratili aj z lokalít, kde sa nezasahovalo a kde som hlucháne pozoroval a natáčal si ich. Príčin znižovania počtu hlucháňov je zrejme viacero. Myslím, že úlohu zohráva aj zvýšený počet predátorov. Voľakedy sa lesníci venovali oveľa viac aj tlmeniu predátorov, ako sú kuny a líšky.

Sám viem potvrdiť, že dnes je kún v lese oveľa viac, pričom ich korisťou sa môžu stať hlucháne i ich znášky. Tiež sa zvýšil počet krkavcov, ktoré môžu plieniť hniezda. Iste, aj ťažba v lese môže mať vplyv, ak zasiahne tokaniská, ale hlucháň sa dokáže premiestňovať. Je ťažké presne odpovedať na to, čo má aký vplyv.

Spomenuli ste, že v lesoch sa vždy hospodárilo, aj sa bude. Ale toto sa práve teraz mení pod tlakom spoločnosti. V Európe klesá tlak na hospodárske využívanie lesov a stúpa dopyt po tom, aby zostali, ako sú. Pre rekreáciu, prírodné bohatstvo, ekologické funkcie...

To cítime aj my. Nehovorím, že sa vždy bude hospodáriť tak ako dnes. Hospodárska funkcia lesov tu však ešte dlho bude. No čakajú nás aj zmeny, aspoň dúfam. Mali by sa prehodnocovať chránené územia, územia európskeho významu nie sú vyhlásené v potrebnom rozsahu. A možno sa to naozaj všetko vyvinie tak, že si povieme, že máme na to, aby sme mali päť národných parkov, kde sa vôbec nebude hospodáriť.

Môže dôjsť k nárastu ekologických funkcií na úkor ekonomických a sociálno-kultúrnych, ak sa spoločnosť rozhodne. Ale aj hospodárska funkcia tu stále bude, v mnohých regiónoch je to dôležité odvetvie. Zároveň vidíme, že mnohé suroviny sa vyčerpávajú a drevo ich dokáže nahradiť.

Ale spätosť regiónov s hospodárskym fungovaním lesov sa výrazne zmenila. Dnes prídu mechanizmy, vyťažia to, naložia na vlaky a odídu. Ten región s tým už veľa nemá.

Sú tu zmeny, samozrejme. A je to aj žiaduci posun, lebo je to ťažká robota a ľudí, ktorí ju chcú robiť, ubúda. Ale tá väzba tu zostáva, vidím to aj tu u nás, v Čiernom Balogu, tá prepojenosť tu je.

Ochranári prichádzajú s návrhom, že ak by sa na dvanástich percentách lesov spravovala ochrana prírody ako bezzásahová zóna a zvyšok lesy podľa dnešných pravidiel, vy si to viete predstaviť, takú dohodu?

Neviem, z čoho to číslo vychádza, chrániť treba územia, ktoré sú hodné ochrany.

To vychádza ako súčet ochranných pásiem tri, štyri a päť.

To je možné, pretože to zodpovedá približne 75 percentám národných parkov. Ale to nie sú prírodné lesy, to sú zmenené lesy, hospodárske, človek sa o ne stará, vždy tam bola ťažba aj obnova. Otázka je, prečo ich chceme bezzásahovo chrániť. V bezzásahových územiach sa nebude dať chodiť mimo chodníkov, chodiť na hríby, voľne sa tam pohybovať. Keď sa dnes prejdete hospodárskym lesom napríklad tu v Balogu, čo je len druhý stupeň ochrany prírody, čo tomu lesu chýba? Máte tam dostatok zveri, plodín, ktoré si môžete odtrhnúť, môžete si na vyznačených miestach založiť oheň.

To, čo si možno ani verejnosť neuvedomuje, je, ako milovníci lesa využijú bezzásahové zóny? Nanajvýš si tam pár vyvolených bude môcť filmovať medvede, ostatní tam nebudú mať prístup. Aký úžitok z toho budú mať bežní návštevníci lesa? Smernice o chránených biotopoch hovoria, že ich máme udržiavať v priaznivom stave. To sa dá aj bez toho, aby to bola bezzásahová zóna. Prečo potom niekto tlačí tak silno na pílu?

 

S leteckou ťažbou kalamitného dreva v oblasti Studeného potoka s vysokým stupňom ochrany prírody začali 21. decembra 2004 Štátne lesy TANAPu. FOTO TASR – Milan Kapusta

 

Máte pocit, že tento ochranársky tlak je väčší ako inde vo vyspelých krajinách?

Rozhodne to má také znaky.

Vás neláka predstava, že by sme tu mali nedotknuté územia, ktoré by sa vyvíjali bez zásahu napríklad dvesto rokov?

Lesníci tomu rozumejú. Preto vyhlásili územia ako Dobrovský prales, Badínsky prales a podobne aj množstvo rezervácií vo štvorke a päťke, kde sa vôbec nehospodári. Lesníci dnes len hovoria, že treba nájsť tú správnu mieru.

O tridsať rokov sa zrejme bude za prekonaný považovať aj dnešný prístup lesníkov. Napríklad v tom, ako sa obrábajú hospodárske lesy, že sa viac začne brať do úvahy aj ich ekologická, estetická či rekreačná funkcia.

Myslím, že veľa ľudí si to idealizuje. Myslíte si, že by mali lepší pocit z lesa, keby prechádzali kalamitiskom, ktoré by nebolo upravené, a bol by tam, s prepáčením, bordel? Ten pocit by bol lepší ako dnes, keď sa to spracúva?

Skôr hovoríme o tom, že sa zmení aj spôsob, ako sa ťaží z hospodárskych lesov, aby neboli tak narúšané.

Myslím, že za tridsať rokov sa určite zmení to, že výberkový spôsob ťažby sa bude uplatňovať v oveľa väčšej miere, ale odhadnúť podiel jeho budúceho využívania si netrúfam. Teda keď pôjdete lesom, uvidíte súvislý les. Tak, ako to už dnes lesníci robia vo viacerých oblastiach. Lesníci postupne idú týmto smerom, ale nezávisí všetko len od lesníkov a vlastníkov lesa.

A od koho ešte?

Výberkový spôsob si vyžaduje niektoré špecifiká, napríklad lepší prístup do lesa, aby ste mohli chodiť pomedzi stromy a na väčšej ploche. Na sprístupnenie je potrené aj povolenie Štátnej ochrany prírody. Prebudovanie spôsobu obnovy na výberkový je však záležitosť na desaťročia. Preto je potrebná i trpezlivosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo