NÁZOR: Dar slobody a bremeno zodpovednosti: Úloha cirkvi vo svete

Od začiatku Nežnej revolúcie ubehlo už 24 rokov, ale spomienky na 17. november 1989 ostávajú v mysliach nás mnohých nezabudnuté a nezabudnuteľné.

Násilné potlačenie pokojnej študentskej demonštrácie bolo iskrou, ktorá roznietila oheň nenásilných politických protestov naprieč celým Československom: počas niekoľkých nasledujúcich dní sa stovky až desaťtisíce Čechov a Slovákov zhromažďovalo v divadlách, vysokých školách a na námestiach. Mnohí z nás nosili na kabáte či vetrovke pripnutú trikolóru a štrngali zväzkami kľúčov nad hlavami. Iba šesť týždňov bolo potrebných k tomu, aby sa celá konštrukcia viac ako 40 rokov trvajúcej garnitúry pod silným tlakom širokej verejnosti, ale bez preliatia krvi – zrútila.

Koniec jednej historickej éry a vstup do éry novej opísal na začiatku roku 1990 Václav Havel nasledovne: „Ľudia prešli cez veľmi tmavý tunel, na konci ktorého bolo svetlo slobody. Nečakane prešli bránami väznice a ocitli sa na námestí. Teraz sú slobodní a nevedia, kam idú.“ Václav Havel – filozof, disident, spisovateľ a prvý prezident postkomunistického Československa - ktorý prechod bránami väznice na námestie prežil doslovne, ostane navždy hlavným symbolom tohto prechodu na svetlo slobody. Havel je všeobecne pokladaný – a podľa môjho názoru právom – za jednu z najvýznamnejších osobností 20. storočia a Československo môže byť vďačné, že to bol práve Havel, kto stál na čele štátu počas neľahkého prechodu od komunizmu k demokracii. Toto samozrejme neznamená, že Havel bol dokonalým človekom alebo že by sa ako prezident nedopustil žiadnych chýb.

"Havel nám pripomenul, že našim hlavným nepriateľom, voči ktorému je treba bojovať, sú 'naše zlé vlastnosti: ľahostajnosť voči veciam všeobecného dobra, ješitnosť, sebectvo, rivalita'."

Zdieľať

Keď bol Václav Havel v roku 1989 po prvý raz zvolený za prezidenta Československej republiky, vo svojom novoročnom prejave otvorene pomenoval chyby predchádzajúceho režimu a opísal aj svoju predstavu o budúcej podobe Československa. Kým mnohí očakávali pozitívny prejav vo víťaznom duchu, odrážajúci po-revolučnú atmosféru, Havel nepovedal nič z toho, čo možno mnohí chceli počuť. Najprv opísal biedny stav národnej ekonomiky, vzdelávacieho systému a predovšetkým životného prostredia. A nadviažuc na enviromentálnu krízu, otvoril problematiku, ktorú považoval za oveľa vážnejšiu: „Ale to všetko nie je stále ešte to hlavné. Najhoršie je, že žijeme v skazenom mravnom prostredí“. Havel nám pripomenul, že našim hlavným nepriateľom, voči ktorému je treba v budúcnosti bojovať, sú „naše zlé vlastnosti: naša ľahostajnosť voči veciam všeobecného dobra, ješitnosť, ctižiadosť, sebectvo, osobné ambície a rivalita“.

Havel vyzýva občanov Československa, ale i ďalších krajín, k „existenciálnej revolúcii“, ktorú na rôznych miestach definuje ako „duchovnú obnovu“ či „prebudenie hlbšej ľudskej zodpovednosti“. Téma zodpovednosti je v Havlových prejavoch a textoch často prítomná: Keď Havel ako novozvolený prezident prehovoril vo februári roku 1990 pred americkým kongresom vo Washingtone, poznamenal, že „...záchrana tohto ľudského sveta nie je nikde inde ako v ľudskom srdci, v ľudskej schopnosti rozmýšľať, ľudskej pokore a ľudskej zodpovednosti.“ V roku 1993, keď preberal v Aténach cenu od Onassisovej nadácie, predniesol tieto slová: „Dnešný svet je, ako vieme, mnohonásobne ohrozený. Nech o jeho ohrození uvažujem z akejkoľvek strany, vždy znovu dochádzam nakoniec k záveru, že jeho jedinou záchranou je veľké prebudenie súčasného človeka do jeho naskrz osobnej a pritom globálnej zodpovednosti.“ Keď sa o rok neskôr Havel prihováral publiku v New Delhi, zdôraznil potrebu „kompletne novej zodpovednosti“ a v Tokiu povedal, že „politika by principiálne mala byť domenénou ľudí so silným zmyslom pre zodpovednosť“. V Hirošime zhrnul svoj príhovor týmito slovami: „...ak má ľudstvo nádej na dobrú budúcnosť, potom táto nádej leží predovšetkým v prebudení všeobecnej zodpovednosti, ktorej korene ležia nepomerne hlbšie než vo svete pominuteľných a dočasných pozemských záujmov.“ Na Harvardovej univerzite Havel uznal, že „skutočne nebude jednoduché prebudiť v ľuďoch nový zmysel pre zodpovednosť vo svete“.

"Či sa Havel prihovára publiku v New Yorku alebo New Delhi, jeho základný odkaz sa zdá byť rovnaký: zodpovednosť. Toto posolstvo je výzvou aj pre nás – kresťanov. Kresťanská etika je totiž etikou zodpovednosti."

Zdieľať

Zo všetkých týchto citátov je zrejmé: či Havel píše alebo hovorí, či sa prihovára publiku v New Yorku alebo New Delhi, jeho základný odkaz sa zdá byť rovnaký: zodpovednosť. Toto posolstvo je výzvou aj, alebo možno najmä, pre nás – kresťanov. Kresťanská etika je totiž etikou zodpovednosti. Každý z nás je volaný žiť a konať zodpovedne, nech sa nachádzame kdekoľvek. Na tej fundamentálnej úrovni kľúčom aj pre zlepšenie stavu slovenskej spoločnosti je prehĺbenie osobnej, sociálnej a politickej zodpovednosti. A úlohou cirkvi je túto zodpovednosť prejavovať a aktívne propagovať.

Výročia sú dôležité okrem iného preto, že nám poskytujú príležitosť zastaviť sa a reflektovať minulé úspechy a zlyhania, súčasný stav i budúce možnosti. Kde sa nachádzame dnes, skoro štvrťstoročie po Nežnej revolúcii? Len nedostatočne informovaný alebo naivný človek mohol očakávať, že obdobie prechodu od komunizmu – alebo štátneho socializmu, aby sme boli presnejší – k demokratickému systému a trhovému hospodárstvu bude rýchly a bezbolestný. Sám Havel nás prostredníctvom známej metafory o tuneli varoval, aby sme neboli naivní: „vstúpili sme do tunela na konci svetla“. Tak aké to bolo obdobie a čo nás všetko v tom tuneli postretlo? Charles Dickens začína svoj román Príbeh dvoch miest týmito známymi slovami: „Boli to tie najlepšie časy, boli to tie najhoršie časy... .“ Podľa môjho názoru tieto slová sú aplikovateľné nielen na pôvodný historický kontext, ale výstižne poukazujú aj na paradoxné obdobie posledných 24 rokov v tejto krajine. Myslím si, že pri našom hodnotení nemá prehnaný optimizmus svoje opodstatnenie, ale rovnaké platí o prehnanom pesimizme, s ktorým sa často, možno až príliš často, v našej spoločnosti stretáme.

Berúc v úvahu špecifickosť histórie slovenského a českého národa žijúceho často pod nadvládou iných, charakteristického poddanosťou, ako aj nedostatkom zdravého sebavedomia a odvahy v pravý čas, bolo vždy obdivuhodné, keď v určitých obdobiach zástupy povstali a s odvahou sa pustili do zápasu o svoju budúcnosť. Aj preto boli udalosti novembra 1989 tak vzácne a výnimočné.

Za posledných 24 rokov prešlo Slovensko významnými pozitívnymi krokmi transformácie vo všetkých kľúčových oblastiach, v ktorých sa najmä pre ľudí žijúcich iba v komunistickom režime udiali dovtedy nepredstaviteľné zmeny. Život presne vymedzený zákazmi, unifikovaný nariadeniami, ohraničený cenzúrami, kontrolovaný príslušnými úradníkmi či strpčovaný perzekúciou sa stal minulosťou, na ktorú mnohí radi a rýchlo zabudli. Ľudia sa prestali báť počúvať dovtedy zakázané rozhlasové stanice, pozerať zakázané filmy, stretávať sa (pre štát) s nepohodlnými ľuďmi so zakázanými a protištátnymi názormi, čítať zakázané knihy, začali slobodne chodiť do dovtedy zakázaných krajín a verejne hovoriť o svojom náboženstve a viere, čo bolo dovtedy neželané a v kontradikcii s ideológiou socialistického štátu. Okrem obnovenia dlho odopieraných občianskych práv a slobôd, začali znovu fungovať aj demokratické inštitúcie a vznikať mnohé neštátne organizácie, hnutia a iniciatívy, ktoré prispievajú k revitalizácii a budovaniu občianskej spoločnosti.

"Hoci pád totalitného režimu dal priestor desaťročiam nepoznanej slobode, Slovensko stále zápasí s mnohými problémami, ktoré majú často etickú a duchovnú podstatu."

Zdieľať

Napriek tomu, že situácia na Slovensku je lepšia ako v mnohých iných postkomunistických krajinách, súčasný stav z mnohých dôvodov nevedie ku konštatovaniam spokojnosti. Mnohí obyvatelia tejto krajiny nehodnotia obdobie posledných viac ako dvoch desaťročí kladne a niekededy sa dokonca stretneme s úplnou negáciou, keď človek má problém identifikovať čokoľvek pozitívne. Skutočnosť, že iba 57% Slovákov v prieskume konanom tesne pred jubilejným 20. výročím Nežnej revolúcie hodnotilo udalosti novembra ‘89 pozitívne, je na vážne zamyslenie. Vo veľkej miere je však tento jav pochopiteľný. Hoci pád totalitného režimu dal priestor desaťročiam nepoznanej slobode a transformačné procesy priniesli početné pozitívne zmeny, Slovensko stále zápasí s mnohými problémami, ktoré majú často etickú a duchovnú podstatu.

V každodennom živote sa dnes slovenskí občania stretávajú s javmi, ktoré boli pred rokom 1989 buď skryté alebo vôbec nepoznané: strata sociálnych istôt, existenčný tlak, materializmus a konzu­meriz­mus, výrazné prehlbovanie majetkových rozdielov, sociálna stratifikácia, nezamestnanosť, bezdomo­vectvo, chudoba, migrácia, kriminalita, dostupnosť drog, prostitúcia, pornografia, atď. Štátne štruktúry a verejné inštitúcie tiež zápasia s mnohými závažnými otázkami, ktoré ovplyvňujú kvalitu života a sebarealizácie jednotlivca, ako i fungovanie celej spoločnosti – objavuje sa korupcia na všetkých úrovniach, klientelizmus, nepotizmus, dlhodobo sa s ťažkosťami potýkajú školstvo i zdravotníctvo, pre súdnictvo a políciu sú právo a spravodlivosť niekedy veľkými neznámymi, sledujeme určitú prirodzenú nevyspelosť médií a podobne. K tomu všetkému treba pridať nestály charakter politickej scény a dojem, že v politike ide predovšetkým o získanie a zachovanie moci využívanej pre vlastný prospech a nie pre službu verejnému dobru, znižujú dôveru občanov v to, že politici reprezentujú ich záujmy.

Pri pohľade späť majú mnohí pocit nenaplnených očakávaní i premárnených príležitostí štvrť­storočného obdobia, za ktoré sa dal určite dosiahnuť väčší pokrok. Chýba väčšia radosť zo života a uvoľnená atmosféra a naopak prevláda pesimizmus, skepticizmus a cynizmus. Obyčajní ľudia sa vo viacerých oblastiach cítia oklamaní a so sklamaním konštatujú, že pravda a láska nad lžou a nenávisťou nezvíťazili. Znepokojujúca je aj tendencia minimalizovať zlo, ktoré komunizmus repre­zentoval a zabúdanie na tých, ktorí boli v minulosti perzekuovaní a vraždení. Na Slovensku sa zatiaľ nepodarila vybudovať silná občianska spoločnosť a tie osobnosti, ktoré majú čo povedať a sú morálnou autoritou, nie sú v spoločnosti dostatočne vážené a nie je im daná príležitosť sa prejavovať, alebo sú na okraji verejného diania. Na Slovensku nepochybne existujú slušné organizácie i slušní ľudia, ich vplyv v spoločnosti a schopnosť mobilizovať ostatných je však relatívne nízka. A práve tu sa vytvára príležitosť pre cirkev, avšak len v prípade, že veriaci sa v dostatočnej miere zaujímajú o veci verejné, chápu tieto veci a nedopustia, aby sa ich viera stala len privátnou záležitosťou, ktorá postráda verejnú dimenziu.

"Práve tu sa vytvára príležitosť pre cirkev, avšak len v prípade, že veriaci sa v dostatočnej miere zaujímajú o veci verejné, chápu ich a nedopustia, aby sa ich viera stala len privátnou záležitosťou."

Zdieľať

Je potrebné si priznať, že 40 rokov neslobody a života v totalitnom režime zanechalo na ľuďoch a spoločnosti väčšie stopy, než si väčšina z nás pôvodne myslela. V roku 1990 poukazoval Václav Havel na znečistené morálne prostredie a žiaľ, ani po viac ako 20 rokoch nie je v tomto ohľade veľmi možné konštatovať zásadnejšiu zmenu k lepšiemu. Hodnotenie českého scenáristu Jiřího Křižana je možné aplikovať nielen na stav v Českej republike, ale i na Slovensku: „Ryby sa vracajú do riek, vtáky do lesov, ekonomika sa zlepšila, ale mravnosť je stále v katastrofálnom stave.“ Väčšina z nás sa asi zhodne, že Slovensko je morálne choré a že výraznejšia zmena myslenia a konania stále nenastala. Pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie samotný Havel prehlásil nasledovné: „Priznávam sa, že som sa hlbko mýlil, keď som si myslel, že to [zmena myslenia] príde skôr. Naozaj je to úloha na desaťročia“.

Hodnota a dar slobodného života v demokratickej spoločnosti je bremenom, ktoré sa Slovensko stále učí niesť, a to na každej úrovni. Domnievať sa pritom, že jedného dňa môže nastať „obyčajná rutina“ slobody a demokracie, a to dokonca prirodzeným evolučným spôsobom, by bolo fatálnou chybou. Demokracia bude prekvitať a jej korene sa budú prehlbovať len vtedy, ak bude slovenská spoločnosť ochotná učiť sa demokra­tickému dialógu a budovať právny štát, jednotlivci budú mať osobnú odvahu i záujem o veci verejné a inštitúcie občianskej spoločnosti sa budú posilňovať. Na Slovensku stále prevláda názor, že pozitívne zmeny môžu priniesť len politické strany a silní politickí lídri, pričom aktivita a snaha obyčajných jednotlivcov sa stretáva buď s kritikou, ľahostajnosťou, alebo obavou pripojiť sa. Hoci je dôležité, aby do politiky vstupovali kompetentné osobnosti s vysokým morálnym kreditom, každý musí začať od seba a uvedomiť si, že aj zdanlivo bezmocný človek má moc – a to platí obzvlášť v demokratickej spoločnosti – a nespoliehať sa pasívne na to, že zmenu prinesie niekto iný.

Náboženská sloboda zásadným spôsobom zmenila postavenie a život kresťanských cirkví a umožnila vznik rôznych kresťanských organizácií. Mnohé pozitívne zmeny boli cirkvi schopné využiť v prospech celej slovenskej spoločnosti, ale všeobecne môžeme konštatovať, že sloboda sa pre cirkev stala nielen možnosťou, ale i jarmom, ktoré nie vždy dokázala niesť a priniesla výzvy, s ktorými sa stále ešte nedokázala adekvátne vysporiadať. Chcem podčiarknuť tri konkrétne úlohy, v ktorých cirkev v najbližších rokoch bude musieť získať lepšie porozumenie a nabrať väčšiu odvahu, aby mohla lepšie napĺňať svoj Bohom daný mandát v spoločnosti.

Prvou úlohou, pred ktorou cirkev pôsobiaca v demokratickej spoločnosti nevyhnutne stojí, je prevzatie kresťanskej zodpovednosti cirkvi ako inštitúcie i veriacich ako jednotlivcov v oblasti občianskeho života. Z dualizmu oddeľovania duchovných a svetských vecí, ktorý bol prevalentný nielen počas obdobia totality, sa súčasná cirkev dostáva len pomaly. Na predošlú úlohu nadväzuje pochopenie zodpovednosti cirkvi nielen v rovine konania dobra, ale aj konfrontácie zla. Všetci dobre vieme, že zlo triumfuje nielen vtedy, keď ho zlí ľudia konajú, ale i vtedy, keď dobrí ľudia mlčia. Cirkev si musí sama uvedomiť a viesť k tomu aj iných, že – ako nám pripomína Dr. Martin Luther King, „nespravodlivosť niekde je nebezpečenstvom pre spravodlivosť všade“. Do sféry konfrontácie zla musí byť zahrnutá aj reflexia problematického diania vo vnútri samotnej cirkvi, či už ide o schopnosť vysporiadania sa so svojou minulosťou počas totalitného obdobia alebo prítomnými zlyhaniami. Ak toto cirkev dokáže, stúpne aj jej morálny kredit v spoločnosti a nebude vnímaná – alebo aspoň nie v takej miere – ako moralizujúca a nepotrebná inštitúcia.

Som presvedčený, že kresťanstvo má tomuto svetu čo ponúknuť. Samozrejme, evanjelizácia a volanie ľudí, aby sa zmierili s Bohom, je a zostane primárnym poslaním kresťanskej cirkvi tu na zemi, avšak nie je to poslaním jediným. Boh nás volá ako jednotlivcov a ako cirkev, aby sme – v spolupráci s inými – boli „svetlom sveta a soľou zeme“. Nie je až tak dôležité, kde a čo robíme, ako to, či to robíme zodpovedne pred Bohom. Každý z nás máme sféru vplyvu a sféru vplyvu majú aj cirkevné spoločenstvá, a tu sme všetci povolaní byť nástrojmi zodpovednosti.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je doktorandom na University of Chicago. V minulosti externe prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a odborne spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Cirkevným odborom Ministerstva kultúry SR. Je prezidentom a spoluzakladateľom neziskovej organizácie Acta Sanctorum, Inc. so sídlom v Chicagu, IL, USA.

Text je krátenou verziou príhovoru predneseného v Kresťanskom stredisku Nádej, Apoštolskej cirkvi v Novom Meste nad Váhom, 17.11.2013. Ilustračné foto: inforoznava.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo