Na jednej strane deväť väzňov a na druhej deväť dozorcov vo fingovanej base, zriadenej v pivničných priestoroch jednej z budov Stanfordovej univerzity v Kalifornii. A nad tým všetkým autor experimentu a „riaditeľ“ väzenia, vtedy 38-ročný profesor psychológie Philip Zimbardo.

Stanfordský väzenský experiment, zameraný na skúmanie spoločenskej dynamiky moci, poslušnosti a konformity, sa uskutočnil v auguste 1971. Mal trvať dva týždne. Napokon musel byť predčasne prerušený už po šiestich dňoch. Dozorcovia začali totiž ponižovať a šikanovať väzňov.

Ide o jeden z najznámejších pokusov v oblasti sociálnej psychológie. Dostal sa do popularizačných kníh, vznikli o ňom dokumentárne i hrané filmy. Z jeho autora, ktorý stále žije a má v súčasnosti 85 rokov, urobil hviezdu.

Stanfordský väzenský experiment preto dodnes tak fascinuje, lebo naznačuje, že za určitých okolností sa aj zo slušného človeka môže vykľuť tyran, ubližujúci ľuďom okolo seba. Situácia, ktorú vytvoril Zimbardo vo svojom väzení, mala spôsobiť, že účastníci sa až príliš vžili do svojich rolí.

Okolnosti mali pohltiť aj samotného autora experimentu. Philip Zimbardo už roky priznáva, že od svojej úlohy „riaditeľa“ väzenia vtedy stratil odstup. Jeho autoritatívna rola ho začala ovládať. Bola to Zimbardova doktorandka a priateľka (neskoršia manželka), vtedy 25-ročná Christina Maslachová, ktorá ho presvedčila, aby experiment predčasne ukončil.

Hra na spontánnosť

V desaťročiach po druhej svetovej vojne sa ľudia snažili pochopiť, ako mohlo dôjsť k neľudským hrôzam, ktoré sa udiali napríklad v koncentračných táboroch. Mnohí spoločenskí vedci sa snažili prísť s vlastnými vysvetleniami.

V 60. rokoch, teda približne desaťročie pred Stanfordským väzenským experimentom, záujem o túto tému oživil proces s nacistickým vojnovým zločincom Adolfom Eichmannom, ktorý prekvapil svet tým, že pred súdom nepôsobil prvoplánovo vyšinutým dojmom, ale skôr ako šedivý úradníček. Stelesňoval „banalitu zla“. Tak o ňom písala politologička Hannah Arendtová vo svojej slávnej knihe.

Stanfordský väzenský experiment jednak znepokojuje, lebo naznačuje, že v každom z nás by sa mohol ukrývať malý nacista. Na druhej strane časť osobnej zodpovednosti prenáša na vonkajšie okolnosti. V napätí medzi týmito dvomi polohami tkvie jeho čaro.

Myslí si to aj publicista Ben Blum, ktorý na webe Medium uverejnil pod názvom Životnosť lži článok, spochybňujúci Stanfordský väzenský experiment. S pomocou Zimbardových vlastných nahrávok a svedectiev účastníkov sa snaží preukázať, že správanie dozorcov nevzniklo spontánne. Zimbardo ich mal dopredu povzbudzovať, aby na väzňov boli tvrdí. Pokiaľ ide o nápady, ako šikanovať väzňov, tie nevznikli na mieste a z hláv dozorcov, ale mali sa inšpirovať tipmi bývalého trestanca, ktorý slúžil ako konzultant pokusu.

Zmienku si zaslúžia zvlášť dvaja účastníci, ktorých Blum spomína vo svojom článku. Dave Eshelman hral rolu dozorcu a vynikal krutosťou voči väzňom. Pred účasťou na experimente však študoval herectvo. Blumovi navyše Eshelman povedal, že chcel vystupovať ako čo najtvrdší strážnik, lebo veril, že to od neho Zimbardo očakáva.

Chcel takto prispieť k úspechu experimentu. Zimbardo sa mal na jednom mieste vyjadriť, že výsledky pokusu by mohli otriasť verejnosťou a tak vytvoriť tlak na reformu amerického väzenského systému.

Pochybnosti od začiatku

Blum tiež uvádza prípad Douglasa Korpiho, ktorý sa na Stanfordskom väzenskom experimente zúčastnil v úlohe väzňa. Jeho psychické zrútenie patrí k dramatickým vrcholom pokusu.

No Korbi povedal Blumovi, že celú scénu len zahral, lebo chcel experiment opustiť. Pôvodne si vraj myslel, že sa vo fingovanom väzení bude môcť učiť na skúšku, no stráže mu odmietli vydať učebnice. Jeho výstupy mali teda vzbudiť v strojcoch experimentu strach, že si ublíži, čo by nepochybne znamenalo ich trestnoprávnu zodpovednosť.

Blum konfrontoval Zimbarda so svojou kritikou experimentu. Slávny psychiater sa okrem iného bránil tým, že Korpi nemal zostať pri presvedčení, že je študent, ktorý sa len zúčastňuje na vedeckom experimente vo fingovanej base, ale že je skutočným väzňom v reálnej base.

Táto poznámka si zaslúži pozastavenie. Blumov článok nie je prvou ani jedinou kritikou Stanfordského väzenského experimentu.

Zimbardovi okrem pochybnej etickosti pokusu dlhodobo vyčítajú aj metodologické nedostatky. Skoro všetci účastníci boli bezproblémoví bieli vysokoškoláci zo strednej vrstvy. Keďže ich bolo len osemnásť, experiment je nereprezentatívny, lebo iný počet a iné zloženie by mohli vygenerovať odlišnú dynamiku vzájomných vzťahov...

V zásade viaceré kritiky smerujú k otázke, ako vôbec v spoločenských vedách uskutočniť realistický experiment. Ľudia sa totiž nedajú napchať do skúmavky. Na konanie skupiny jednotlivcov vplýva nepreberné množstvo premenných a keď sa snažíte opakovane vytvoriť zdanlivo rovnakú situáciu, môžu drobné zmeny v na prvý pohľad zanedbateľných okolnostiach spôsobiť veľké rozdiely vo výstupoch.

Jedným z najzaujímavejších príspevkov do diskusie o kredibilite Stanfordského väzenského experimentu, ktorý nadviazal na Blumov článok, napísal Brian Resnick pre portál Vox. Vo svojom texte upozorňuje, že mnohé ikonické experimenty a koncepty z oblasti sociálnej psychológie dnes čelia kríze reprodukovateľnosti.

Inak povedané, výskumníci nie sú schopní zopakovať výsledky pokusov. Alebo dokonca mali byť zmanipulované a prikrášľované už originálne experimenty.

Vážne výhrady boli vznesené napríklad proti výsledkom slávneho experimentu Stanleyho Milgrama o podriadení sa autorite, v ktorom jeden účastník dáva na povel bolestivé elektrické šoky druhému účastníkovi, ktorý je v skutočnosti herec.

Iným príkladom je takzvaný efekt okoloidúceho. Ide o jav, podľa ktorého je človek menej ochotný pomôcť osobe v problémoch, ak sú nablízku iní ľudia. Tento fenomén zrejme naozaj existuje, ale vražda Newyorčanky Kitty Genovese, ktorou učebnice tento fenomén tradične ilustrujú, sa v skutočnosti neudiala tak, ako sa dlhé roky tvrdilo. A tak by sa dalo pokračovať od jedného symbolu psychológie k ďalšiemu.

Spoločenské vedy sa z týchto prípadov poučia a na konci dňa budú mať náročnejšiu latku na to, čo sa môže ešte považovať za vedeckú skutočnosť. No horšie je, keď sa z výsledkov zatiaľ neusadeného vedeckého výskumu robia siahodlhé závery o podstate ľudského bytia alebo nebodaj odporúčania pre politiku.  

Experiment svojho druhu

Philip Zimbardo ako poučenie zo Stanfordského väzenského experimentu vo svojej knihe Luciferov efekt uvádza, že naša civilizácia i právny systém preceňujú zodpovednosť jednotlivca za svoje správanie. Situačné a systémové sily môžu aj slušného človeka zviesť ku konaniu otrasných zverstiev.

Jeho experiment podľa neho „demokratizoval zlo“ v tom zmysle, že ho je schopný každý. Zimbardo nejde však úplne proti slobode vôle. Odpoveďou je podľa neho „demokratizácia hrdinstva“.

Inak povedané, človek by mal byť bdelý voči situačným a systémovým silám, ktoré by ho mohli zbaviť ľudskosti. A odvážne sa im postaviť na odpor. V konečnom dôsledku je to teda zase len na zodpovednosti jednotlivca.

Bude viesť spochybnenie Stanfordského väzenského experimentu aj k odmietnutiu vyššie načrtnutej perspektívy? Možno len treba pozmeniť rámec toho, čo sa v roku 1971 vlastne testovalo. Možno to nebol ani tak príbeh väzňov a dozorcov, ktorí sa spontánne nechali uniesť svojimi rolami. Ak by sme to hoci aj pozmenili na príbeh väzňov a dozorcov, ktorí boli zmanipulovaní k neetickému konaniu tvorcom pokusu, Stanfordský väzenský experiment stále obstojí ako veľký pomník nekonečnej ľudskej schopnosti konať zlo.