Svet kresťanstva 22. jún 2018

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista

Ľubomír Martin Ondrášek
Ľubomír Martin Ondrášek
Ak kresťanom záleží na pozitívnej zmene, mali by v prvom rade otvorene priznať a vyznať, že za neutešený morálny stav krajiny nesú podiel viny.
Ak kresťanom záleží na pozitívnej zmene, mali by v prvom rade otvorene priznať a vyznať, že za neutešený morálny stav krajiny nesú podiel viny.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ľubomír Martin Ondrášek

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista

Koreňom mnohých problémov, s ktorými Slovensko bojuje, je deficit spravodlivosti, prameniaci z nedostatočného pochopenia tohto morálneho konceptu, ako aj oslabeného záväzku voči jeho presadzovaniu v osobnom a spoločenskom živote. Etickou úlohou kresťanov je vo sfére svojho vplyvu strategicky prispievať k vytváraniu spravodlivejšej spoločnosti – vrátane pozývania ľudí k nasledovaniu Krista.

Jednou zo základných úloh verejného teológa je poskytnúť čo najpresnejší obraz sociálnej reality alebo inak, odpovedať na otázku „Čo sa deje?“. Väčšina čitateľov – aj bez dôkladnej interdisciplinárnej analýzy – vníma mnohoraké prejavy nespravodlivosti v našej spoločnosti a netreba ich o existencii problému presviedčať. Navyše, k tejto otázke som sa vyjadril na iných miestach a pre ciele tohto článku nie je potrebné sa ňou bližšie zaoberať.

Spravodlivosť ako pilier kresťanskej etiky

Verejní teológovia nezostávajú len pri deskripcii, ich úlohou je tiež preskripcia – odpovedanie na otázku „Čo by sme mali robiť?“. Ide o normatívnu dimenziu, ktorá má dočinenia s vytvorením etickej normy navigujúcej ľudské myslenie a konanie. V kresťanskej tradícii sú etické normy odvodené zo štyroch prameňov autority – Písmo, tradícia, rozum a skúsenosť – a hoci v rámci nej existuje rôzne chápanie, ako tieto pramene jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti interpretovať, všetci kresťania sa zhodnú, že spravodlivosť patrí medzi základné Božie atribúty a piliere kresťanskej etiky.  

Tretia dimenzia verejnej teológie je praktická a zaoberá sa otázkou „Ako to urobiť?“. Tu chcem zaostriť pozornosť a zdôrazniť myšlienku, že evanjelizácia je nielen prostriedkom k spaseniu človeka, ale aj nástrojom k vytváraniu spravodlivejšej spoločnosti. Právo a politika sú nenahraditeľné mechanizmy na zabezpečenie spravodlivosti, avšak sú len jedným krídlom lietadla. Tým druhým je morálna konverzia srdca, ktorá je výsledkom osobnej skúsenosti s Bohom. Samozrejme, aj neveriaci človek môže žiť cnostne, veriaci kresťan však má k tomu jeden – mimoriadne silný – dôvod navyše.

„Evanjelizácia je nielen prostriedkom k spaseniu človeka, ale aj nástrojom k vytváraniu spravodlivejšej spoločnosti.“ Zdieľať

Jedna z prvých kníh, ktorú som čítal v oblasti kresťanskej sociálnej etiky, mala názov Biblical Ethics and Social Change (Biblická etika a sociálna zmena) a jej autorom je Stephen Charles Mott, bývalý profesor na Gordon-Conwell Theological Seminary. Kniha pred takmer dvoma desaťročiami prispela k mojej „druhej konverzii“ – prebudeniu sociálneho vedomia a rozhodnutiu študovať etiku. V tom čase som bol študentom na zmienenom teologickom seminári a kniha bola súčasťou povinnej literatúry jedného z predmetov.

Stephen Charles Mott je priekopníkom v oblasti evanjelikálnej sociálnej etiky a jeho kniha – publikovaná oxfordským vydavateľstvom v roku 1982 – stále patrí medzi čítané diela. Mott študoval na Harvarde pod vedením teológa Jamesa Luthera Adamsa v čase, kedy bolo zriedkavou výnimkou, aby evanjelikálni kresťania študovali na teologických fakultách prestížnych univerzít a venovali sa štúdiu sociálnej etiky.

Ústredným konceptom Mottovej knihy je biblická spravodlivosť. V jej druhej, praktickej časti autor predstavuje päť metód, ktoré môžu priniesť sociálnu zmenu: evanjelizácia, kontrakultúrna komunita, občianska neposlušnosť, ozbrojená revolúcia a politická reforma. Hoci evanjelikálni kresťania často hovorievali o pozitívnej transformácii spoločnosti v súvislosti s evanjelizáciou, ktorá bola niektorými považovaná za všeliek, Mott zdôrazňoval dôležitosť politiky.

Osobná konverzia a nasledovanie Krista

Na Slovensku, kde je evanjelikálna komunita vo výrazne minoritnom zastúpení a kresťania sa možno až príliš spoliehajú na zmenu zhora prostredníctvom politiky, je potrebné viac zdôrazňovať ten aspekt, ktorý býva v evanjelikalizme v súvislosti s transformáciou spoločnosti preceňovaný – osobnú konverziu a nasledovanie Krista. Nehovoriac o tom, že biblické kresťanstvo je vo svojej podstate „evanjelikálne“ a v tomto zmysle by mal byť každý kresťan – bez ohľadu na to, k akej cirkvi sa hlási – evanjelikálnym kresťanom.

Pred niekoľkými desaťročiami by išlo o radikálne tvrdenie – odvtedy sme sa stali svedkami evanjelikalizácie globálneho kresťanstva, ako aj výziev na „evanjelikalizáciu“ konkrétnych cirkví. Pre veriacich katolíckej viery môže byť v tomto ohľade inštruktívna kniha Evangelical Catholicism: Deep Reform in the 21st-Century Church (Evanjelikálny katolicizmus: hlboká reforma v cirkvi 21. storočia), z pera katolíckeho verejného teológa Georgea Weigela a, samozrejme, stále aktuálna výzva k „novej evanjelizácii“.

Odhliadnime teraz od faktu, že evanjelizácia môže byť prevádzaná teologicky i eticky pochybným spôsobom – je to téma na samostatný článok. Tu stačí, ak si pripomenieme, že aberácie nenegujú biblické výzvy k obráteniu a nasledovaniu. Ak miestna cirkev stratí svoj misijný náboj, duchovne odumrie a je len otázkou času, kedy ju čaká – necirkevný – pohreb. Soľ, ktorá stratí slanú chuť, „nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali“ (Mt 5:13).

Ak kresťanom záleží na pozitívnej zmene, mali by v prvom rade otvorene priznať a vyznať, že za neutešený morálny stav krajiny nesú podiel viny. Posledné sčítanie obyvateľstva ukazuje, že Slovensko je „kresťanská“ krajina, zatiaľ čo rôzne indexy korupcie, ako aj vlastné skúsenosti dokazujú, že Slovensko je tiež „skorumpovaná“ krajina. Korupcia je, prirodzene, len jedným z prejavov morálnej dekadencie, avšak zároveň slúži ako jej spoľahlivý indikátor. Máme tu problém, ktorý je ľahké identifikovať, ak si pred ním nezatvoríme oči.

Nalejme si čistého vína: väčšina z tých, ktorí sa na Slovensku ku kresťanstvu „hlásia“, nežije v súlade s jeho etickými požiadavkami – nie sú „svetlom sveta“ a „soľou zeme“. Za existenciu tohto paradoxného stavu nesú zodpovednosť aj – či najmä – duchovní jednotlivých cirkevných spoločenstiev. Bez toho, aby sme ignorovali historické alebo sociologické faktory, problém je najmä teologicko-etický a spirituálny.

Prečítajte si aj
Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosťZdieľať

Dietrich Bonhoeffer v knihe Nachfolge (Nasledovanie, respektíve Cena učeníctva) tento nadčasový problém diagnostikoval: „Lacná milosť je úhlavným nepriateľom našej cirkvi. To, o čo dnes zápasíme, je drahá milosť.“ Najmä v tradičných, „ľudových“ cirkvách, príslušníci farnosti sú nie vždy jasne konfrontovaní s požiadavkami evanjelia a v mnohých prípadoch nedokážu vo svojich životoch rozpoznať a poslúchnuť Kristovo volanie. A máme aj spoločenstvá, v ktorých  – ako v každej dobe – sa v pozícii duchovnej autority nachádzajú „slepí vodcovia slepých“ (Mt 15:14).

Mohlo by sa zdať, že prezentujem bezútešný, príliš pesimistický obraz cirkevnej reality. Čitateľov sa pokúsim upokojiť okrajovou poznámkou, že v budúcnosti by som rád napísal článok s názvom „Čo je dobré so slovenskou cirkvou?“. Nie je toho málo. Dnes je však reč o inom – máme tu do duchovných očí bijúci problém, ktorý nie je adresovaný s dostatočnou priamosťou, potrebnou vážnosťou a sľubným odhodlaním. V tomto prípade sa nemožno skrývať za slová o pokore – naopak, mali by sme sa strániť pokory falošnej.  

Byť nositeľom duchovného prebudenia

Aj v liberálnej demokracii sa kresťania občas stretnú s intoleranciou voči evanjelizačnému úsiliu a to ich môže odrádzať od aktívnej prezentácie evanjeliového posolstva. Niekedy si za to môžu sami, inokedy ide o výsledok odporu, ktorý zvestovanie evanjelia so sebou môže priniesť. V slobodnej spoločnosti však kresťanom nič nebráni, aby o objekte svojej viery povedali každému, kto je ochotný počúvať. Obávam sa, že túto príležitosť nevyužívame dostatočne.  

V súvislosti s evanjelizáciou máme často na mysli tých, ktorí sa označujú za ateistov, agnostikov alebo inoveriacich. Osoby, ktoré v kresťanského Boha neveria, o jeho existencii pochybujú alebo voči nemu zaujímajú negatívny postoj. V našom kontexte je však takýchto osôb relatívne málo – viac sa zdá byť tých, ktorí sa ku kresťanstvu „hlásia“, avšak v ich živote absentuje živá viera dokazujúca sa ovocím spasenia. Práve na túto – štandardne prehliadanú – skupinu by mali cirkvi intenzívne zamerať svoju pozornosť.

„Ak miestna cirkev stratí svoj misijný náboj, duchovne odumrie a je len otázkou času, kedy ju čaká – necirkevný – pohreb.“ Zdieľať

Patria do nej aj politici, ktorí na jednej strane deklarujú oddanosť kresťanstvu a na strane druhej vykazujú prejavy rasizmu a antisemitizmu. V dôležitom vyhlásení o nich arcibiskup Stanislav Zvolenský a predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Igor Rintel povedali: „Dúfame v obrátenie tých, ktorí prípadne aj sadajú do parlamentných lavíc a hovoria jedným dychom o Bohu a národe, ale zároveň neváhajú útočiť na ľudí len z dôvodu ich inej farby pokožky či odlišného náboženského presvedčenia.“

Výzva k obráteniu osôb, ktoré sa „hlásia“ ku kresťanstvu, no žijú v zjavnom rozpore s jeho učením, by mala byť – v Duchu Kristovom – pravidelne prezentovaná v každom kostole či modlitebni. Z každej kazateľnice by mali byť citované a objasňované slová evanjelia: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 7:21).

Jednou zo základných úloh každého duchovného je pozývať ľudí k rozhodnému nasledovaniu Krista a sprevádzať na ceste viery tých, ktorí na jeho radikálne volanie „Poďte za mnou“ (Mt 4:19) odpovedali afirmatívne. Táto úloha však neprináleží len kňazom, farárom či pastorom. Každý kresťan je povolaný byť nositeľom duchovného prebudenia a prispieť – aj týmto spôsobom – k morálnej obnove spoločnosti. Ukazovať slovami a skutkami, že „hlásiť sa“ k niektorej z cirkví nie je to isté ako „nasledovať“ Krista.

Ilustračné foto – Andrej Lojan

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0