Spoločnosť 19. jún 2018

Viera sa ich strašne bála

Martin Hanus Fero Múčka
Martin Hanus Fero Múčka
Rozhovor so ženou, ktorá sedela vo väzení s Vierou Zimákovou.
Rozhovor so ženou, ktorá sedela vo väzení s Vierou Zimákovou.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Fero Múčka

Viera sa ich strašne bála
Ilustračná foto – Profimedia.sk

Po tom, čo sme na stránkach Postoja uviedli novú knihu Hra sa skončila s podtitulom Definitívna bodka za kauzou Cervanová, sa autorovi knihy ozvali viacerí ľudia, ktorí vedia veľa o pozadí odsúdených Nitranov, respektíve aj o samotnej vražde Ľudmily Cervanovej. Hovorili o tom diskrétne s tým, že si neželajú žiadnu publicitu, len chcú autorovi na základe vlastných skúseností potvrdiť, čoho sa dopúšťali siedmi Nitrania v tomto i v iných prípadoch a aký vplyv mali ich rodiny,

Dva dni po uvedení knihy sa autorovi ozvala e-mailom aj pani, ktorá napísala, že sa pred tridsiatimi rokmi dobre poznala s Vierou Zimákovou-Vozárovou a o prípade Cervanová sa s ňou viac ráz zhovárala.

Nadviazali sme najskôr telefonický kontakt, pani nám povedala, že niekedy v priebehu roku 1983 sedela s Vierou Zimákovou v spoločnej cele. Odvtedy sme s ňou hovorili viackrát, súčasne sme overovali jej identitu. V archívoch sme sa presvedčili, že bola ako niekdajšia pracovníčka Slovkoncertu odsúdená na päť rokov za spolupáchateľstvo trestného činu špekulácie, tiež sme si overili, že naozaj sedela s Vierou Zimákovou-Vozárovou vo väzbe v Bratislave, v ústave na výkon trestu pre ženy. V cele číslo 383 sedeli spolu od 14. januára 1983 do 25. marca 1983. 

Jej svedectvo sme si vypočuli viac ráz. Stretli sme sa s ňou aj na jej pracovisku v domove, kde sa venuje práci s chorými a postihnutými ľuďmi. Energická pani v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo sa dostala do väzenia, a spomína, čo jej vtedy o svojej účasti pri vražde a strachu z vrahov hovorila svedkyňa Viera Zimáková. Napokon súhlasila so zverejnením rozhovoru pod podmienkou, že jej skutočné meno nezverejníme.

V čom spočívala trestná činnosť, pre ktorú ste skončili vo väzbe?

Moja trestná činnosť spočívala v slove „bonifikácia“.

Tomu najmä mladšie generácie nebudú vôbec rozumieť. O čo išlo?

Išlo o využitie medzery v devízovom zákone. Treba to vysvetliť trochu obšírnejšie. Za komunizmu nebolo možné, aby napríklad hudobníci len tak chodili do zahraničia hrať, štát im to musel schvaľovať.

Ich angažmán sa organizovalo cez štátnu inštitúciu Slovkoncert, kde som pracovala. Tá im organizovala zahraničné vystúpenia a aj zmluvy, takže sa vedelo, koľko presne zarobia. Štát chcel však získať zahraničné meny, preto ich zaviazal, aby cudzie peniaze, napríklad nemecké marky, ktoré zarobia, doniesli domov a tu ich vymenili za tunajšiu menu, napríklad bony, ktoré vydával štát.

Čo to boli bony?

To boli špeciálne štátne peniaze alebo poukážky, za ktoré ste mohli vo vybraných obchodoch, Tuzexoch, kupovať zahraničný tovar. Za komunizmu nebolo jednoduché zohnať zahraničný tovar, v bežných obchodoch nebol.

A v čom spočíval váš trestný čin?

Keď hudobníci doniesli marky do banky, aby získali bony, dostali k tomu aj bonus až do výšky dvadsať percent, ak preukázali, že tie cudzie peniaze doniesli zo zahraničia. Štát ich chcel motivovať, aby zarobené valuty nosili domov. Lenže hudobníci veľkú časť týchto peňazí minuli vonku, kupovali si tam kvalitné nástroje, ktoré sa tu nedali zohnať, alebo veci pre rodinu.

To bol však problém, pretože štát od nich žiadal, aby tie cudzie peniaze nosili domov a kto to porušoval, tomu mohli zakázať nabudúce ísť hrať von. Takže speváci a hudobníci hľadali niekoho, kto by im tie valuty zohnal. Preto vznikli rôzne skupiny, ktoré im vedeli valuty zohnať, dali ste im ich do ruky, oni šli do banky, vymenili ich za bony, k tomu získali aj bonus od štátu dvadsať percent a vymenené bony aj s bonusom vrátili.

Vaša úloha bola v čom?

Keďže som ako pracovníčka Slovkoncertu poznala hudobníkov a iných umelcov, lebo som pracovala v Slovkoncerte, dokonca som s nimi často cestovala von, bola som ohnivkom v reťazi medzi hudobníkmi a zháňačmi valút. Najprv som robila na zahraničnom oddelení, kde som pomáhala hudobníkom zohnať angažmán do zahraničia, všetci sme boli mladí a kamarátili sme sa. Neskôr som išla na iné oddelenie, ale známosti zostali. Už sme sa poznali, vedeli sme, o čo ide, nebolo treba veľa slov. 

Marža z toho obchodu bola tých dvadsať percent bonifikácie?

Ako kedy, niekedy sa bonifikácia delila aj s umelcami, niekedy bola celá naša, lebo aj tí umelci nás potrebovali. 

V dokumentoch, ktoré sme si k tomuto prípadu zohnali, sa píše, že odsúdených bolo vyše štyridsať ľudí, ktorí tvorili celú reťaz. Valuty sa dokonca nosili až z Poľska. Organizátormi boli istý pán Ivan Bielek, potom pán Zelík…

Poznám tie mená, s pánom Bielekom som priamo nekomunikovala, on posielal svoju ženu. Ale detaily o tom, kde to zháňajú, sme nemali. Oni nám to, samozrejme, na nos nevešali a my sme sa nepýtali.

Čiže keď vás pochytali, boli ste prekvapená, kto všetko zo Slovkoncertu bol v tom namočený?

Vedeli sme, že to robia mnohí, ale kto všetko, to sme nevedeli. Keď som už bola vyšetrovaná, raz ma zavolal referent pred jedny dvere, aby som sa pozrela cez „kukátko“, kto tam sedí. A tam sedel náš riaditeľ.

Koľko ste si takto zarobili vy?

Osemdesiatdva alebo osemdesiattritisíc korún československých.

To bol asi tridsaťnásobok priemernej mzdy, čiže dnes to zhruba zodpovedá sume tridsaťtisíc eur. Za takýto trestný čin by ste dnes dostali podmienku, maximálne pár mesiacov. Keď ste sa dozvedeli, že za to dostanete päť rokov, boli ste šokovaná?

Len moja vyšetrovacia väzba trvala tri a pol roka. To už som paragrafy ovládala odpredu aj odzadu, hovorila som s obhajcom, to už viete posúdiť, koľko to bude.

Vy ste sa na výsluchoch priznávali?

Nie, nikdy. Aj keď mi vyšetrovatelia sľubovali hory-doly, pretože vedeli, že mám prehľad aj o iných ľuďoch, ktorí v tom išli. Ale nevedela som si predstaviť, že by som ich nahlásila. Keď mi ukazovali fotky, tak som poprela aj to, že poznám osobu na fotke, na ktorej som bola ja. (Smiech.)

Ale faktom je, že niektorí sa priznali, a preto sme sedeli. Už som to potom neriešila a viac sa k tomu nevracala. Pamätám si, ako ma vytáčalo, keď ani advokát nedokázal pochopiť, v čom spočíva trestný čin bonifikácie. Dlho ani nevedeli, aký paragraf mal byť porušený. Nakoniec to dali na trestný čin špekulácie.

Ako sa správali vyšetrovatelia?

Slušne. Aj pri vyšetrovaní aj v base na nás pozerali trochu lepšie ako na iných kriminálnikov, neboli sme pre nich zločinci.

Zrejme vás však hnevalo, že ste boli odsúdená za takýto druh špekulácie, aké za socializmu pri svojej práci robilo mnoho ľudí, ak mali príležitosť...

Pozrite, nebola som taká hlúpa, aby som nevedela, že sa to nemá robiť. Aj keď som si nemyslela, že sa to môže skončiť až takto. Ale vedela som, že robím niečo, čo nemám.  

Človek sa môže len na seba hnevať, že bol sprostý a nechal sa do toho navliecť. Brali sme to ako hobby, alebo vzrušenie, no a pár korún navyše tiež potešilo. Ale vedeli sme, že je to ilegálne.

Už vtedy som sa na to snažila nemyslieť. Hneď ako sa dalo, som sa v base zamestnala, snažila som sa to potlačiť. A neskôr som sa usilovala spomínať aj na to dobré. Nikde sa toľko nenaplačete, ale ani nenasmejete ako vo väzení. Stáva sa tam kadečo. Musíte si tam zvyknúť, ak chcete prežiť.

Koľko vám trvalo, než ste si zvykli?

Asi rok. Keď som nastúpila, mala som sedemdesiat kíl. Nakoniec som mala štyridsaťpäť. Chodili sa na mňa pozerať cez okienko, či som nezomrela. Ale keď som sa dostala do práce, už to bolo niečo iné. Upratovala som náčelnícke kancelárie, mali sme výbeh, aj televízor sme si mohli pozrieť.

Vy ste sa v nejakom okamihu ocitli na cele s Vierou Zimákovou…

... Vozárovou...

... pre vás vtedy Vozárovou. Ako na vás pôsobila?

Ja som prišla na celu k nej. Nebola mi veľmi sympatická, zdala sa mi arogantná, povýšenecká. No boli sme štyri na cele, okrem nás ešte dve staršie panie, jedna mala manko na benzínovej pumpe, druhá kdesi v obchode. S Vierou sme boli vekovo blízke a nakoniec sme sa skamarátili.

Teda ste sa stali blízkymi kamarátkami?

Bol to na to prechodné obdobie bližší vzťah z núdze, ono vo väzení si nenavyberáte. Dni sú tam dlhé, človek sa potrebuje niekomu zdôveriť. Keď aj ona pochopila, že tam nie som preto, že som niekoho podrezala alebo olúpila, bola priateľskejšia. Nakoniec sme si celkom slušne porozumeli a veľa sme sa rozprávali. Čo iné tam môžete robiť?

Rozprávali ste sa aj o tom, za čo sedíte?

Samozrejme, to bola hlavná téma pre tých, čo tam boli. Každý, pravda, podával svoj príbeh trochu zľahčene, aby vyznel v lepšom svetle. Ani ja som jej o sebe nepovedala všetko, ako to fungovalo a koho som nenabonzovala. Zlé veci ste sa snažili skôr tajiť, aj preto, lebo sa vedelo, že sa na vás môžu pýtať aj spoluväzňov, zvlášť, ak ste ešte len vo vyšetrovacej väzbe. U nej to bolo iné v tom, že sme všetci vedeli, čo sa stalo, preto nás to zaujímalo. Hovorila nám, že je tam za krivú výpoveď.

Pamätáte si na prvé okamihy, keď ste sa stretli?

Ja som prišla do cely k nej, to viem na betón. Postupne po večeroch mi začala o tom viac rozprávať, stále sa bála o muža aj o dieťa, myslím, že mala dcérku.

V akom zmysle sa bála?

Vravela, že tí Nitrania a ich rodiny sa vyhrážali smrťou jej, mužovi aj dieťaťu, keby o všetkom svedčila. Viete, ja si už na rôzne detaily nepamätám, nikdy by mi nenapadlo, že po 35 rokoch budem o tom rozprávať novinárom, brala som to ako uzavretý prípad.

Čo zhruba vám teda hovorila?

Že sa to všetko stalo, že bola svedkom toho, ako tú dievčinu uniesli na privát, kde ju znásilnili, dievča vykrikovalo, že to povie a že si to odnesú, a že ju potom zabili, pretože dostali strach. Viera bola ticho, takže ju ušetrili.

Pamätám si len mená Brázda, Kocúr, iné už veľmi nie, títo sa mi zafixovali ako hlavní iniciátori. Rozprávala mi o nich, že sú to zvery, spomínam si, ako mi opisovala, že po utopení sa ešte vrátili späť, aby ju z toho jazierka kamsi premiestnili. Ale už neviem presne kam, viem len, že to bolo kdesi na Čiernej Vode. To sa mi zdalo úplne strašné.

Tiež si pamätám, ako mi hovorila, že ich usvedčili na základe náčrtu toho miesta, bez toho by im to vraj nedokázali, lebo keby tam neboli, nemohli by to takto nakresliť. Marí sa mi, že to nakreslila Viera...

... ona sama bola pri rekonštrukcii miesta činu v Kráľovej pri Senci, kde vyšetrovateľom opisovala, čo tam zažila, ale zrejme mala na mysli Andrášikov náčrt jazierka, napojeného na riečku Čierna voda, o tom jazierku predtým vyšetrovatelia nevedeli.

Je to možné. Ďalej mi vravela, že tú výpoveď musela zmeniť. Najskôr síce vyšetrovateľom hovorila, ako to skutočne bolo, lenže išlo o rodiny nejakých komunistov, ktorí sa jej pred súdom vyhrážali. Vravela mi, že za ňou chodili otcovia tých sviniarov, že na ňu číhali, vyzváňali u nich a že sa jej vyhrážali smrťou alebo tým, že zomrie jej dieťa. Často mi vravela, ja sa ich bojím, bojím, bojím, vieš, oni sú zvery.

Takto to použila viackrát?

Áno, však videla, čo urobili tej dievčine, zrejme vedela o nich aj iné veci. Ktovie, čo by sme my robili na jej mieste, keby sa nám takto niekto vyhrážal, či by sme aj my krivo nesvedčili.

Ona teda nikdy neoľutovala, že na súde svedčila krivo? Veď keby vravela pravdu, zostala by na slobode.

Nie, to neľutovala nikdy, vedela, že nemohla konať inak. Hovorila, že sa bojí o svoj život aj svojej rodiny a chce mať od toho svätý pokoj. Ona mala z nich proste vyslovený strach, to viem naisto.

Nebolo v hre aj to, že keby nesvedčila krivo, hrozil trom Nitranom trest smrti?

Aj také niečo bolo v hre, ale už si to presne nevybavujem.

Hovoríte, že sa ich bála a označovala ich za zvery, lenže zároveň platí, že bola súčasťou tej partie.

To je pravda. Evidentne mala rada takéto akcie, tým sa netajila. Žila takto nejako.

Spomínala tú partiu aj v súvislosti s inými znásilneniami?

Opakovala, že majú veľa za ušami, ale už neviem, čo presne.

Dávala vám najavo, že jej je ľúto, čo sa stalo Ľudmile Cervanovej, alebo viac ľutovala svoj osud?

(Ticho.) Priznám sa, nikdy som nemala pocit, že by jej zavraždeného dievčaťa bolo ľúto. Aj som sa čudovala, ale ona to brala tak, že to bola aj jej vina, nemala protestovať. Viere asi nepripadalo zvláštne byť naraz s viacerými mužmi. Vravela teda, že keby bola dievčina ticho, nemusela tak zle dopadnúť. Za celé tie večery, čo sme sa o tom rozprávali, som u nej necítila takúto ľútosť. Viete, Viera bola dosť tvrdá, citovo chladná.

Ako často ste to spolu preberali?

Spätne sa mi zdá, že denne, ale ja si to už nepamätám, ani mená všetkých tých Nitranov si dnes nevybavujem.

Spomínali ste Brázdu a Kocúra, ktorí boli hlavnými iniciátormi.

Na tieto dve mená do smrti nezabudnem.

Ďalším iniciátorom bol Milan Andrášik, ktorého rodina pred súdom zastrašovala Vieru Zimákovú, čo vyšetrovateľom ešte pred súdom aj sama naznačovala. Meno Andrášik sa vám vybavuje?

Meno mi niečo hovorí, ale klamala by som, keby som sa tvárila, že mám s ním spojené niečo konkrétne.

Mená ako Čerman, Dúbravický, Beďač, Lachman?

Nie, na to si už nespomínam, asi sme sa o nich bavili, ale už je to veľmi dávno.

Najspornejšou vecou je splav, z ktorého odišla do Bratislavy na diskotéku, hovorila vám o tom niečo?

To si pamätám, vravela, že zo splavu do Bratislavy ju odviezol nejaký kamarát a po tej vražde ju už späť na splav priviezol niekto z tých Nitranov.

Teda si myslíte, že to bol kamarát, s ktorým bola na odvoze dohodnutá?

Tak sa mi to vidí, určite spomínala nejakého kamaráta.

Je možné, že sa skamarátili až potom? Pred časom sa totiž prihlásil jeden pán, ktorý povedal, že Vieru Zimákovú zrejme odviezol do Bratislavy jeho už nebohý strýko Matej Blažej, ktorý mal vtedy po päťdesiatke. Ten bol na služobnej ceste, Zimáková ho zastavila stopom, potom sa začali stretávať, neskôr ho vraj požiadala, nech pred políciou zamlčí, že sa poznajú.

K tomu vám naozaj neviem nič povedať.

Zimáková vyšetrovateľom identitu toho muža nikdy neprezradila, len raz sa zmienila, že to bol pán v stredných rokoch, nespomínala vám jeho vek?

To neviem, mám to uložené z našich rozhovorov tak, že prišiel po ňu kdesi nad Hronom večer kamarát a išli do Bratislavy.

Zrejme si už nespomínate ani na bližšie časové údaje, koľko trvala cesta, respektíve kedy prišli do Bratislavy, ak ste sa vôbec o tom rozprávali.

To nie, ale tipujem, že tá trasa mohla trvať vtedy okolo dvoch hodín.

Zrejme to trvalo o niečo dlhšie.

Možno. V každom prípade išla do Bratislavy na diskotéku, kde zobrali to dievča, potom išli na žúr do nejakého bytu, tiež už neviem, kde presne to bolo, a tam sa udiali tie hrozné veci.

Pamätáte si, čo hovorila o dianí na tom priváte? Vravela, že znásilňovali všetci siedmi alebo niektorí z nich?

To určite nebudem tipovať, takéto detaily som pozabúdala. Viem naisto, že sme sa o tom veľakrát a dlho bavili, že mi vravela, že to boli tí Nitrania, ktorí boli za to odsúdení a že sa ich veľmi bojí. Keď dievča utopili, veľmi sa zľakli, čo spravili, zrátali si, čo im hrozí, ona bola potom už len ako myš, strachovala sa, aby ju ešte v tú noc nestihol rovnaký osud.

Viera Zimáková po tom čine verila, že sa to nevyšetrí?

Áno, ona verila, že keby sa do toho nevložil Husák, bolo by to zametené pod koberec. Otec toho dievčaťa mal vraj nejakú hodnosť, ten tlačil na vyšetrenie a prezident Husák mal eminentný záujem na tom, aby sa to vyšetrilo.

Opýtame sa ešte na jednu okolnosť, ktorá je dosiaľ nejasná. Keď sa Viera Zimáková najskôr priznávala, že bola svedkyňou zločinu, vôbec nespomínala, že bola na splave. Tvrdila, že z Nitry prišla do Bratislavy asi autobusom, až rok a pol po prvom svedectve prišla s tým, že bola na splave. Niekedy vám nespomínala, prečo tak dlho vôbec nehovorila o splave, či to bolo z dôvodu, že naň zabudla a potom to použila ako alibi, alebo to úmyselne zamlčiavala preto, aby policajti nezačali vypočúvať tých účastníkov splavu, ktorí by sa tak dozvedeli, na čom sa zúčastnila?

To vám tiež neporadím, možno mi to aj spomínala, ale už neviem. Určite viem to, že zo splavu išla na diskotéku do Bratislavy, hovorila o tom ako o hotovej veci.

Čo vravela o správaní policajtov voči nej?

Nemala s nimi dobré skúsenosti, nadávala na nich. Ale viete, tým, že vedela byť arogantná, možno museli niekedy pritlačiť. Ona bola medzi mlynskými kameňmi, bála sa policajtov, ktorí chceli od nej svedectvo, bála sa Nitranov, ktorí chceli, aby mlčala.

Spomínala, že by sa vyšetrovatelia dopustili voči nej nejakého násilia?

Nie, to určite nie, vedeli ju asi len slovne pritlačiť.

Zimáková mala počas vyšetrovania aj súdu dieťa, ktoré údajne dojčila. Ako to brala z tohto pohľadu?

To si pamätám, na deti som veľmi citlivá, viem, že ju takto zobrali na výsluchy aj od dieťaťa. Veď ktorá matka už potom nepovie pravdu, keď ju takto odtrhnú. Hovorila mi určite aj to, že dieťa dojčila. Ale vo väzení som nemala pocit, že by odtrhnutie od dieťaťa až tak prežívala, ja by som bola z toho hotová, ona však bola v tomto taká chladná.

Pamätáte si, či chodil za ňou niekto do väzenia?

Skôr mám pocit, že nie, nemám pred sebou obraz, že by chodila za ňou mama alebo manžel, ale nie som si istá.

Ako videla svoju budúcnosť?

Spomínala, že sa asi bude musieť z Nitry celkom odsťahovať. Prekvapilo ma, keď som sa neskôr dozvedela, že sa s manželom Vozárom rozviedli. Až od vás som sa tiež dozvedela, že Viera už nežije, čo ma šokovalo.

Z väzenia ste odišli v roku 1987, už vám nenapadlo, že by ste sa skontaktovali?

Nie, nikoho z tej basy som už nechcela vidieť. Chcela som na to zabudnúť, hneď som sa zamestnala, pracujem až doteraz.

V roku 1990 bol však zrušený pôvodný rozsudok, opäť sa začali súdy a Nitrania presviedčali verejnosť, že sú nevinní. Zachytili ste to?

Zachytila som, že sa bránia, že sú nevinní, ale priznám sa, že to išlo viac-menej mimo mňa. Až do momentu, keď som ich videla v televízii u pána Hríba.

Dostala som úplný amok, po piatich minútach som to musela vypnúť, zdalo sa mi to hrozne nespravodlivé a svinstvo od tých chlapov, že prechádzajú cez nejaké detektory lži a stále sa domáhajú toho, že sú nevinní.

Nerozmýšľali ste, že sa ozvete so svojou skúsenosťou?

Áno, aj mi to napadlo, ale nevedela som presne, ako nadviazať kontakt, a potom som sa na to vykašľala.

Dva roky po tejto Lampe bol uvedený dokument Roberta Kirchhoffa, v ktorom boli tiež vykreslení ako obete justičného zločinu. To ste vnímali?

Aj to išlo mimo mňa, ani si to nechcem pozrieť, lebo by ma porazilo. Viete, v televízii sledujem už len dokumenty o zvieratách, letecké katastrofy a vedomostné súťaže, veľa čítam, aj politiku som prestala sledovať, keďže naši blbci ma nesmierne iritujú.

Kedysi som volila Čarnogurského, hoci som ľavicovo orientovaná, nahnevalo ma, že tie percentá, ktoré na začiatku mal, mu pretiekli pomedzi prsty, dúfala som, že bude kresťanská banka, poisťovňa, ale všetko sa premrhalo.

Prečo ste sa ozvali nám?

Doma na internete som objavila, že sa našiel nejaký chlap, ktorý nabral odvahu a napísal o tom knihu. Bolo mi to veľmi sympatické, keďže ste si aj nasypali popol na hlavu. Bol tam kontakt na vás, preto som napísala. Keby ste tam ten kontakt nemali uvedený, asi by som to opäť nechala tak. Som teda rada, že vám môžem teraz takto potvrdiť, že sama Viera mi o nich hovorila, že sa správali ako zvery.

Súhlasili ste s týmto rozhovorom, podmienili ste ho tým, že nebude zverejnená vaša identita. Prečo?

Od toho obdobia, čo som bola vo väzení, mám mnoho známych, ktorí ani nevedia, že som bola za niečo také odsúdená, a ja ani nechcem, aby o tom vedeli. Nechce sa mi už vysvetľovať, čo bola bonifikácia a všetko to okolo toho. Je to už veľmi dávno, pre mňa je to uzavretá kapitola.

Neviem, koľko rokov mám ešte pred sebou, nerada by som každú chvíľu odpovedala na otázku, či som to naozaj ja, ktorá dala ten rozhovor. (Úsmev.) Ja som vám len chcela potvrdiť, že to, čo píšete, je pravda. A keď ste ma potom vyzvali na rozhovor, povedala som si, no tak dobre, ale nie pod mojím menom.

 

 



Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0