TÉMA: Načo je Francúzom výhrada svedomia

„Francúzsko je krajina práva a slobody,“ odznelo z úst prezidenta Hollanda, keď hasil aféru Leonarda; prípad 13 ročnej kosovčanky zadržanej počas školského výletu a vyhostenej z Francúzska aj s rodinou.

Nie je celkom jasné, o akej slobode prezident hovoril, ale určite nie o slobode svedomia. Pretože osud chcel, že v rovnakom čase prišlo rozhodnutie Ústavnej Rady, ktoré nedáva starostom možnosť uplatniť si výhradu svedomia pri homosexuálnych manželstvách. Súd týmto poprel aj iné, rok staré, prezidentovo vyhlásenie, že „zákon bude platiť pre všetkých, avšak pri rešpektovaní výhrady svedomia každého“. Nuž rozhodnutia ústavných súdov sú naozaj nevyspytateľné, a ani prezidenti ich nedokážu predvídať.

V koži francúzskeho starostu

Prijatím uvedeného zákona sa práve starostovia cítili byť jeho prvými obeťami. Zatiaľčo dopad na rodinu, adoptované deti, úroveň spoločenskej morálky,... sa dostaví až o niekoľko rokov resp. desaťročí, starostovia ho pociťujú už dnes. Teda aspoň tí, pre ktorých takto postavený zákon predstavuje morálny problém. Ich vlastný odpor voči zákonu začal už pred rokom, kedy sa vykryštalizovali dve masívne hnutia odporu; spolok starostov za rodinné právo a spolok starostov za detstvo. Prvý získal 15 tisíc a druhý vyše 20 tisíc podpisov proti pripravovanému zákonu.

"Starostovia sú neodmysliteľnou súčasťou manifestácií odporu, vyzbierali 700 tisíc občianskych podpisov a stáli za dvomi podaniami na Ústavnú Radu."

Zdieľať

Počas nasledujúcich mesiacov boli starostovia neodmysliteľnou súčasťou manifestácií odporu, vyzbierali 700 tisíc občianskych podpisov pre Radu pre ekonomiku, sociálne a environmentálne otázky a samozrejme stáli za dvomi podaniami na Ústavnú Radu. To posledné podanie im malo potvrdiť výhradu svedomia, teda akúsi ochranu pred trestným postihom do výšky 5 rokov väzenia nepodmienečne v prípade, že odmietnu asistovať pri homosexuálnom sobáši.

Nestalo sa. Rada konštatovala, že povinnosť vyhovieť žiadosti o homosexuálny sobáš nijako nezasahuje do ich práva na výhradu svedomia. A dá sa povedať, že je to naozaj tak. Po prijatí sporného zákona sa vyskytlo niekoľko prípadov viditeľného odporu; t.j. našli sa takí, ktorí odmietli úkon vykonať. Bolo ich asi desať, ale ani jeden z nich do väzenia zatiaľ nešiel. Jednoducho preto, že vždy sa našiel v miestnom zastupiteľstve niekto, kto za nich zaskočil a žiadosti o obrad vyhovel. Čo je vlastne bežná prax aj pri hetero sobášoch, ak je starosta odcestovaný, chorý, alebo inak neschopný. Unáhleným delegovaním homo sobášov na svojich kolegov starostovia vlastne ukázali, že žiadnu výhradu nepotrebujú; resp. že sa zaobídu aj bez nej. Do istej miery tak sami predurčili následný výrok súdu.

Spoločenský zmier sa nekoná

Dá sa povedať, že požiadavka na potvrdenie výhrady pre starostov je legitímna. Vláda bola samozrejme proti a argumentovala, že štátni úradník si ju nemôže uplatňovať a má slepo vykonávať všetky zákony republiky. To možno platí vtedy, keď sa štátna služba chápe ako štátna servilnosť. Lenže volený zástupca ľudu nie je typický štátny úradník, pretože nie je do svojej funkcie menovaný. Okrem toho argument o rozpore medzi výhradou a štátnou funkciou už dlho neplatí u sudcov. Títo si výhradu uplatňujú napríklad odmietnutím takých procesov, do ktorých sú zapletení ich príbuzní. A tak starostovia by neboli prvými štátnymi úradníkmi, ktorí by ju dostali. Lenže oni ju nemohli dostať, pretože museli byť pokorení. Moc poplatná LGBTI chcela dosiahnuť absolútne víťazstvo.

"Starostovia by neboli prvými úradníkmi, ktorí by výhradu svedomia dostali. Lenže oni ju nemohli dostať, pretože museli byť pokorení. Moc poplatná LGBTI chcela dosiahnuť absolútne víťazstvo."

Zdieľať

V snahe po totálnom rozdrvení odporu však vládna moc prepásla výbornú príležitosť na spoločenské upokojenie a na to, aby zákon o homo sobášoch definitívne odišiel do zabudnutia. Výhrada svedomia mohla byť v zákone a vlastne by len formálne potvrdila to, čo si starostovia aj tak vedia zariadiť. Oponenti zákona by si pripísali symbolické víťazstvo, a odpor spoločnosti, ktorý je stále latentný, by výrazne oslabol. Mobilizovať davy by už bolo veľmi ťažké, pretože ten, kto má morálne zábrany s homo sobášmi, by bol jednoducho odkázaný uplatniť si výhradu zo zákona.

Namiesto toho však toto rozhodnutie smrdí ideológiou a utvrdzuje časť spoločnosti v presvedčení, že boj proti zákonu musí pokračovať až do jeho zrušenia. Starostovia sa chystajú na Európsky súd pre ľudské práva a vo Francúzsku sa otázka vráti späť na Radu štátu, ktorá sa ňou bude musieť opäť zaoberať. Hnutie Strážcov pokračuje vo svojich nočných stretnutiach pri sviečkach a kolektív „La Manif Pour Tous“ už vyberá vhodný termín manifestácie. Šanca, že kontroverzný zákon zmizne z pozornosti médií je nulová. Z tohto pohľadu rozhodnutie Ústavnej Rady nemôže tešiť ani prezidenta, ktorého popularita sa nie a nie odlepiť od rekordne nízkych 23%.

Svedectvo silnejšie ako výhrada

Vyhliadky na zvrátenie výsledku na Európskom súde však tiež nie sú celkom ružové. Ako sa vyjadril Grégor Puppinck (riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť) „...rozhodnutia [ESĽH] v mnohom závisia od politických faktorov a náhodného zloženia komory, najmä keď ide o ideologické a silne kontroverzné témy“. Takže hoci výhrada svedomia je jednoznačne garantovaná článkom 9 Európskej dohody u ľudských právach, ešte to neznamená, že musí byť aj priznaná.

Zdieľať

Oba angažované spolky starostov si za hlavný cieľ dávajú zrušenie zákona o homo manželstvách. Ak je to skutočne tak, potom snaha o výhradu svedomia bola zbytočným bojom. Ak by aj súd bol rozhodol v ich prospech, nijako by to nepomohlo dosiahnúť ich hlavný cieľ. Je to ako sypať piesok pod rozbehnutý vagón dúfajúc, že sa zastaví, či dokonca vráti späť. Okrem toho priznanie práva na výhradu by paradoxne bolo víťazstvom pozitivizmu, ktorý za spravodlivé považuje len na to, čo je v zákone. Ako hovorí istý právnik: ten kto protestuje v súlade so svedomím a v mene vyšších princípov, nepotrebuje na to povolenie vychádzajúce z pozitivistického zákona. Samotný akt protestu je nad zákonom.

Z tohoto pohľadu francúzski starostovia výhradu nielen že nepotrebujú, ale ani by ju nemali mať, ak im skutočne ide o zrušenie horeuvedeného zákona. Osobné svedectvo vydané aj bez zákonom priznanej výhrady bude omnoho presvedčivejšie, pretože rozplynie prípadné podozrenia, že starostom ide len o udržanie funkcie a politikárčenie. Bude autentickým svedectvom, ktoré ide za hranicu nelegitímneho zákona a bude povzbudením pre mladých. Len také svedectvo nájde odozvu, lebo ukáže, že politik nepotrebuje barličku výhrady, aby si udržal integritu vlastného svedomia. To by bolo to pravé svedectvo na „vykoľajenie vagóna”.

Neostáva nám nič iné len stáť pri nich. Pri starostoch, ktorí nepotrebujú výhradu, ale podporu a modlitbu všetkých tých, čo sú na ich strane. Pretože aj na nich sa vzťahujú slová Jána Pavla II. o martýroch súčasnosti, ktoré povedal počas Svetových dní mládeže v roku 2000, „...možno sa od nich nebude žiadať krv, ale udržať si vernosť Kristovi, to áno, určite.“ Nakoniec, ak by v Anglicku v 16. storočí existovala výhrada svedomia, Thomas More by sa zrejme nikdy nestal svätým.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, pracuje vo Francúzsku.

Ilustračné foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo