Blog 15. jún 2018

Desať sekúnd od smrti

Štefan Patrik Kováč, ThL.
Štefan Patrik Kováč, ThL.
„Je to taxikár,“ uvažoval som, „ten by predsa... to sú skúsení vodiči. Ale rýchlosť má stále veľkú,“ preletelo mi ešte mysľou. „Ak nezačne poriadne brzdiť, zle to dopadne.“ Nebrzdil. On nebrzdil! Akoby vôbec nechcel zastať a dať prednosť v jazde! V poslednej desatine sekundy som začal brzdiť ja a strhol volant doprava a pomyslel som si: – A teraz to dostanem. Je vo mne. Aké to bude utŕžiť náraz zboku? -
„Je to taxikár,“ uvažoval som, „ten by predsa... to sú skúsení vodiči. Ale rýchlosť má stále veľkú,“ preletelo mi ešte mysľou. „Ak nezačne poriadne brzdiť, zle to dopadne.“ Nebrzdil. On nebrzdil! Akoby vôbec nechcel zastať a dať prednosť v jazde! V poslednej desatine sekundy som začal brzdiť ja a strhol volant doprava a pomyslel som si: – A teraz to dostanem. Je vo mne. Aké to bude utŕžiť náraz zboku? -
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Štefan Patrik Kováč, ThL.

Desať sekúnd od smrti

Ten modlitbový zápas sa odohral po mojom odchode. Nevedel som o ňom a už vôbec nie o nebezpečenstve, čo mi bude hroziť o chvíľu. Zažil som len jeho výsledok a to na vlastnej koži – ochranu Boha, ktorý bdie a má meno Verný. Bol mi pripomienkou oveľa vážnejšej situácie spred dvoch rokov.

Ráno som ako obvykle išiel zaviezť deti do cirkevnej školy, keďže tá leží na opačnom konci nášho mesta. Hoci je ďaleko a pri našom bydlisku sa nachádza viac štátnych ústavov, duchovná formácia a hodnoty, ktoré v nej dostávali, nám za to stáli. Oplatilo sa nám každý deň prinášať túto malú obetu.

Do zadného priestoru našej rodinnej dodávky som naložil neveľký bicykel pre Samka Paľka (7), kolobežku pre Sáru Máriu (13) a Juditka Alžbetka (9) si zobrala kolieskové korčule. Na tieto „dopravné prostriedky“ si deti zvykli, keď sa mali poobede vracať s mamou zo školy. Vtedy mi povinnosti obyčajne nedovolili, aby som po nich chodil. A okrem toho – mestská mládež dnes viac ako v minulosti potrebuje pohyb.

Doma zostali najmladšie ratolesti: Miriam Lýdia (4) a Dávid Peter (2). Boli zohratá dvojica, vedeli sa spolu zabaviť. Často sme ich s manželkou len pozorovali, aké dialógy pri objavovaní fungovania tohto sveta spolu vedú a aká krásna a čistá je detská myseľ. Len čo som s ostatnými tromi súrodencami opustil náš dvor, dcérka zahlásila manželke:

„Ocko sa nevráti.“

Manželku toto jednoznačné vyhlásenie štvorročného dieťaťa znepokojilo, prešiel jej mráz po chrbte.

„Čo to hovoríš? Otec ide dnes do hlavného mesta rozprávať o Pánovi Ježišovi do jednej školy, ktorá sa volá gymnázium, ,“ čupla si k nej, aby bola vo výške jej očí. „Prečo by sa nemal vrátiť?“

Miriam na to nereagovala a odišla. Po chvíli znovu pricupitala k mamke.

„Ocko sa nevráti,“ zopakovala.

– To už povedala druhý krát, – manželka sa preľakla. – To je vážne.

Podobné veci nebrala na ľahkú váhu. Veď cez deti hovorí Boh. Aj z predchádzajúcich skúseností vedela, že niečo manželovi môže hroziť. Mala viacero podobných zážitkov, kedy ju Pán upozornil na nebezpečie, lebo do situácie chcel zasiahnuť svojou mocou.

Intenzívne sa začala modliť o ochranu manžela, aby Boh zakročil a posilnil môjho anjela strážneho, ten osobný prejav lásky Pána, ktorého má človek vždy pri sebe. Upokojila sa až vtedy, keď prišiel Dávidko. Zašušlal:

„Ale... on sa vráti.“

V ten deň som mal dobrú náladu. Pozvali ma vystúpiť so svedectvom viery môjho života a inšpiračnou prezentáciou zo života kresťanov v Pakistane, moslimskej krajine. Len prednedávnom som sa vrátil zo svojej druhej misijnej cesty. Pobyt tam – kvôli islamským radikálom – nebol bezpečný, dokonca ministerstvo zahraničných vecí pre vysoké riziko vôbec neodporúčalo občanom cestovať do tejto lokality, ale Boh si svojho služobníka dokázal ochrániť.

V ďalekej krajine žltého kontinentu som slúžil slovom (kázania a vyučovania) a modlitbou núdznym bratom vo viere i doniesol nejakú materiálnu pomoc od bratov a sestier z Európy. Bol som plný dojmov a skúseností (viac v knihe Život kresťana u moslimov v Ázii) a túžil som sa s nimi podeliť aj s druhými ľuďmi, ktorí by mohli načerpať poučenie alebo inšpiráciu do svojho života viery a nádeje. Po mojom obrátení ma viac nebavilo robiť veci sám alebo len pre seba. Nechápem napríklad cestovateľov, ktorí putujú krajinami sami, individuálne si užívajú cestu a ani necítia potrebu sa s druhými podeliť o svoje skúsenosti.

OBR. Život nie je ľahký, ale je krásny. Oplatí sa ho žiť a byť zaň vďačný Pánovi. Knihy - viera v praxi.

Dal som deťom svoje otcovské ranné požehnanie a sadol naspäť do auta. Ako som prechádzal jednou z ulíc, aby som po krátkej zastávke doma nasmeroval vozidlo do hlavného mesta, čakal ma šok. Periférnym videním som zaregistroval, že z vedľajšej komunikácie sa zľava do rýchlo sa približujúcej mini-križovatky rúti biele auto taxi služby. V zostávajúcich pár sekundách som uvažoval, či sa nechce akosi vystrčiť zo svojej vedľajšej, aby mal lepší výhľad na moju hlavnú cestu.

„Je to taxikár,“ uvažoval som, „ten by predsa... to sú skúsení vodiči. Ale rýchlosť má stále veľkú,“ preletelo mi ešte mysľou. „Ak nezačne poriadne brzdiť, zle to dopadne.“

Nebrzdil. On nebrzdil! Akoby vôbec nechcel zastať a dať prednosť v jazde!

V poslednej desatine sekundy som začal brzdiť ja a strhol volant doprava a pomyslel som si: – A teraz to dostanem. Je vo mne. Aké to bude utŕžiť náraz zboku?

Nie. Zázrak! Žiadny očakávaný úder som nepocítil.

On akosi na zostávajúcich metroch dokázal spomaliť, hoci vôbec netuším ako, a zatočil iným smerom. Veľmi mu pomohli desiatky centimetrov, ktoré som mu ja na tento krkolomný manéver vytvoril svojím uhnutím.

To musel byť milimeter, čo sme sa minuli!

O duchovnom boji, ktorý predtým vyhrala manželka na modlitbách, som sa dozvedel po opätovnom stretnutí s mojou vernou príhovorníčkou. Z tej križovatky som vyviazol bez jediného škrabanca na aute.

Uvedomil som si, že ráno by som sa určite nevrátil domov. Na rade by bola polícia a vyšetrovanie. Kto bol na vine a kto mal dať prednosť v jazde? A už určite by som s poškodeným autom nemohol ísť do hlavného mesta svedčiť pred mladými ľuďmi. Musel by som vybavovať veci okolo zrážky a bolo by nepojazdné.

Oblial ma studený pot, ale to až potom, keď sa všetko skončilo.

Bolo to neskutočne tesné! Satan, ten večný nepriateľ človeka, chcel zabrániť mojej ceste k študentom. Stal sa však opak, Pán svojou mocou zmaril jeho plán. S Bohom sa nikdy neprehráva.

Často sa však všetko líši práve o tento milimeter. Je úplne odlišné žiť v Božom požehnaní a ochrane a žiť bez neho a bez nej. Je to ako deň a noc. Veľakrát rozhoduje tak málo! Milimeter. Ale výsledok je podstatne odlišný. Žiť v Božej moci a žiť bez nej sú ako dve protikladné veci.

Nie, ten náraz by možno nebol život ohrozujúci, ale určite by som sa ráno nevrátil domov. Boh mi však v mysli poukázal na iný prípad, oveľa závažnejší. Ľudia, čo sa potĺkajú životom s odmietaním láskavej pomocnej ruky Pána, sú vystavení útokom zla. Ich bytie sa podobá letu kozmickej lode vesmírom, vidia, ako letia v hviezdnom poli a dúfajú, že zvolili správnu trajektóriu. Hviezdy, kométy a všetko možné lieta okolo a oni sa ponárajú stále hlbšie a hlbšie. Ak človek nie je chránený vyššou mocou, nie je jasné, že ho zlo raz trafí? Náhodne alebo skôr zákonite? A keby vedeli, že dokonca Niekto plánuje ten zlý stret a zničenie života? Žiť bez Boha a jeho ochrannej moci je v tomto svete, v ktorom úbohý človek odmieta Stvoriteľa a volí si zlo, doslova nebezpečné. Kúpim si poistenie? Proti čomu všetkému? Je toľko hrozieb! Kto mi ochráni život? Som vystavený náhode, že narazím, alebo nemusím žiť v strachu zo zrážky so zlom?

K tej situácii prišlo pred dvomi rokmi. Tiež bolo ráno školského roka, veľmi podobné tomu popisovanému. Po zavezení starších dcér do vzdelávacej inštitúcie som zaparkoval za malou križovatkou ulíc. Tými sa z dvoch smerov dalo priblížiť k škôlke syna. Auto som nechával tam, aby som sa nemusel točiť priamo na ceste. Pred vchodom vždy stálo veľa vozidiel rodičov, ktorí ráno chceli a museli všetko stihnúť.

Samuel bežal po chodníku okolo plota predo mnou. Vôbec som netušil, že sa k nám veľkou rýchlosťou rúti jedno auto, z konca ulice mu to k nám trvalo zopár sekúnd. Tiež som prešiel okolo rohu pozemku škôlky v križovatke. Zrazu mi od chrbta do uší doletel prudký piskot bŕzd, zvuk silného nárazu a okamžite začalo niečo syčať. – To bolo blízko, – preletelo mi mysľou. Otočil som sa za seba.

Zostal som stáť ako prikovaný.

Vlasy mi stali dupkom.

Na mieste, po ktorom bežal syn pred pätnástimi a ja som prechádzal pred desiatimi sekundami sa agresívne vystrčil pysk syčiaceho auta a zabral celý chodník. Akýsi mladík letel po hlavej ulici bezhlavo najvyššou povolenou rýchlosťou, avšak z vedľajšej cesty išla neskúsená vodička – asi mamička zaviezť svoje dieťa do neďalekej školy. Tá križovatka je dosť neprehľadná, nevidno ďaleko za roh domu. Možno si myslela, že nič nejde, alebo je na hlavej ceste, zatiaľ čo sa mladý muž v aute blížil vysokým tempom. Keď ho zbadala, bolo neskoro. Dostala bočný náraz, a menšie vozidlo mládenca odhodilo na náš chodník v zlomku sekundy, ktorá by neumožnila žiadny čas na zareagovanie alebo odskočenie.

– Na tom mieste, – prebehlo mi hlavou znova, – bol syn pred pätnástimi a ja pred desiatimi sekundami! Čo by sa stalo, keby sme tadiaľ išli o trochu neskôr?

Takto pred viacerými rokmi prišiel o život Róbert. Róbert bol môj spolužiak zo základnej školy. Zabil ho automobil na chodníku. Kráčal po ňom, nič zlého netušiac. Myslel si, že tam je bezpečný. Nebol. Vedľa neho sa stala dopravná nehoda. Krátko predtým si dorobil druhú vysokú školu, ktorú potreboval v zamestnaní, a život mal pred sebou, otvárali sa mu nové možnosti. Mal dobrú prácu. Už si len založiť rodinu. Jeho matka bola vdova a zo smrti svojho jediného syna sa išla zblázniť. Bol jej jedinou nádejou a dôvodom na žitie. Bola naňho naviazaná, od neho závislá?

Jeho náhly odchod mňa samého vtedy hlboko zasiahol.

Prečo ja a Samuel sme boli uchránení a Róbert nie? Prečo spolužiak prišiel o svoj život na chodníku pri rovnakej situácii a my nie? Modlil sa aj on a jeho matka o ochranu? Nemodlili sa? Ak sa modlili, zostali ich modlitby nevyslyšané? Ako to, že ona syna stratila a ja som nestratil? Mal a má Boh s nami nejaký zvláštny plán, keď nás ušetril? Na tieto otázky nepoznám odpovede, ale viem, že Boh chce, aby sme mu uverili, že nás má moc ochrániť a viem, že všetka chvála patrí jemu. Pod jeho ochranou sa nám nič nemôže stať. Nemôže sa nám stať nič, čo by on nechcel alebo nedopustil.

Niektorí si nájdu prirodzené spôsoby, ako vysvetliť našu ochranu v ten kritický deň. Povedia si, že to bola len náhoda, nebola v tom Božia ruka – ani v tom, že v predchádzajúce ráno som nezostal zakliesnený v dopravnej nehode, ale sa domov vrátil. Skutočne to bol nejaký osud? Zhoda okolností, že Róbert tam svoj život nechal a my sme boli ochránení? Mali sme my len šťastie a on smolu? (To, čo viem, je, že od toho času sa matka spolužiaka silne primkla k Pánovi a stala sa veriacou. Jej jedinou nádejou sa stal Boh. Zistila, že syna nestratila, ale sa s ním stretne v nebi. Musíme až prísť o niečo, na čom sme závislí, aby sme mohli byť závislí len na Stvoriteľovi?)

My so synom sme zázračne prešli tou ulicou, a život nám zostal, pokiaľ Róbert na inej ulici v našom meste o svoj život prišiel. Kde je ten rozdiel? Čo rozhoduje? Boh chce od človeka vydanosť a úplnú dôveru. Podriadili sme mu svoje životy. Modlíme sa každý deň o Božie vedenie a ochranu, posilu nachádzame z Písma a Eucharistie. Prijali sme uistenie, že Boh dokáže svojich ochrániť. Aký by to bol Otec, keby svoje deti nedokázal obrániť pred Zlom? V skutočnosti on nad ním už zvíťazil a my musíme to víťazstvo prijať. Odovzdávame mu časy a chvíle, aby on plánoval náš život. Napríklad, kedy presne po tom chodníku prejsť. My to nevieme, čo nám hrozí a na čo všetko máme myslieť. Vie to však ten, ktorého sme prijali ako Spasiteľa a odovzdali sme mu svoj život, aby ho mohol riadiť. Prozreteľnosť Vševediaceho dokáže vo svojej moci všetko podivuhodne naplánovať.

Spoznali sme, že v Božích rukách sme bezpeční a ani keď letíme vesmírom života, žiadna náhodná ani riadená kométa našu loď rodiny netrafí. Stane sa nám len to, čo chce Pán, alebo čo dopustí Ježiš. A to prijímame. Z jeho rúk všetko. Je to dávané s láskou a v láske. Človeku všetko môže slúžiť na duchovný rast. Máme sa niečoho zbaviť? Tak sa toho zbavme. Máme o niečo prísť, čo nás brzdí v lete? Odovzdajme to Bohu. Takto môžeme bezpečne a v pokoji prejsť týmto životom. Bez strachu a fóbií. Viac – môžeme pri tom zažívať radosť z náklonnosti a vedenia Pána.

Zdôrazňujem, že na hroziace nebezpečenstvo upozornilo rodičov dieťa. Boh hovorí cez deti. Sú nevinné a počujú Hlas Myšlienky, ktorá ich stvorila. Rodičia, chcite deti, prijímajte deti a počúvajte ich, aby k vám mohol hovoriť Boh! A buďte ako ony, on chce k vám hovoriť.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

--------------------------------------

Priatelia, Život s Bohom je úžasný.

Nech je Pán Boh oslávený za to, čo v ňom máme. Buďte požehnaní, priatelia. Prosím o zdieľanie.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0