Hodina dejepisu v VIII. A sa začína. Žiaci zo Základnej školy sv. Vincenta v Ružomberku povstanú, aby sa pozdravili s učiteľom. Niektoré školské zvyky sa nemenia ani po rokoch.

Povstanie časti študentov však pokračuje aj potom, čo si sadnú. A trvá celých 45 minút. „Žuvačky do koša,“ vyzýva učiteľ pubertálnych žiakov. Ku košu smerujú hneď niekoľkí. Ďalší sa neunúvajú a žuvacou gumou precvičujú sánku aj naďalej. Zaznievajú opätovné napomenutia, upozornenia a v prípade dvoch nespratných žiakov aj písomka za vyrušovanie.

Pedagógovia na základných, stredných, ale neraz aj vysokých školách sú neraz vydaní na milosť a nemilosť svojich žiakov a študentov. Biť ich nemôžu, aj keď často by si jednu „výchovnú“ zaslúžili. Krik nepomáha, z poznámky či zlej známky si väčšinou nič nerobia. Poniektorí navyše majú svoje správanie objektivizované lekárskym potvrdením o ADHD.

Proti učiteľom neraz stoja aj samotní rodičia, ktorí ho pri riešení problematického správania svojho potomka nepodržia, ale postavia sa na synovu či dcérinu stranu. Aj keď vedia, že učiteľ má pravdu a s dieťaťom si nevedia rady ani oni sami.

Žiakov zaujímajú moderné dejiny

Je jún, prázdniny sa blížia. Ostáva prebrať posledné témy. Ôsmacky dejepis sa končí tým, čím sa na jeseň začne deviatacky – prvou svetovou vojnou.

Učiteľ Martin Lupčo si pripravil zaujímavý výklad. A nielen kvôli prítomnosti novinára – pozitívne ohlasy sú aj na iné jeho hodiny. Dejinami doslova žije – urobil si z nich doktorát, popri výučbe na základnej škole píše odborné aj popularizačné články, v ktorých veľké dejiny prepája s regionálnymi.

Na neustály šum v triede, v ktorom sa miestami stráca jeho hlas, je, zdá sa, už zvyknutý. Nikto by sa nemohol čudovať, keby z hodiny odchádzal znechutený.

Namiesto suchého diktovania poznámok pripravil pre žiakov powerpointovú prezentáciu témy a krátku videoukážku, ktoré premietal na interaktívnej tabuli. K tomu doniesol kópiu mobilizačnej vyhlášky aj makety vojenskej prilby a strelnej zbrane, odporučil doplnkové čítanie v Historickej revue a v publikácii Prvá svetová vojna a Liptov.

Čo by sme my kedysi dali za takúto „školu hrou“. Pre dnešných žiakov je však takéto nasadenie učiteľov zjavne samozrejmosťou. Návrat k učebnicovo-poznámkovému drilu, aspoň počas niekoľkých hodín, by im určite nezaškodil. Možno by potom viac docenili moderné metódy výučby.


Barbora, Anežka, Miriam a Damián, žiaci 8. ročníka Základnej školy sv. Vincenta v Ružomberku.

„Dejepis nepatrí medzi moje najobľúbenejšie predmety. Roky, udalosti a mená sa mi neučia ľahko,“ hovorí ôsmak Damián po skončení hodiny. Naopak, Miriama dejiny obľubuje. Rovnako ako ostatné humanitné predmety. Nečudo, obaja rodičia sú dejepisári.

„Najviac nás zaujíma prvá a druhá svetová vojna,“ pridávajú sa k rozhovoru Barbora s Anežkou, s čím súhlasia aj ostatní.

A čo by na hodinách dejepisu zmenili? „Chceli by sme viac diskutovať o jednotlivých udalostiach,“ odpovedá Miriama. Na ďalšiu otázku, či si vedia predstaviť rozumnú diskusiu v ich triednom kolektíve, odpovedajú žiaci, ktorí zjavne patria k tomu lepšiemu, čo VIII. A ponúka, veľavravným úsmevom. „Diskusia by možno zaujala aj tých, ktorí ináč nedávajú pozor,“ odpovedia napokon.

Z dvoch hodín ostala len jedna

Postrehy ružomberských žiakov potvrdzuje učiteľ dejepisu Matúš Haňov z Cirkevnej spojenej školy vo Vranove nad Topľou. „Žiaci radi diskutujú o udalostiach moderných dejín, ktoré už kdesi v knihách, médiách či v diskusiách s rodičmi zachytili,“ hovorí Haňov, podľa ktorého majú debaty o fašizme, nacizme či komunizme silné presahy do súčasnosti. „Viacero študentov inklinuje ku Kotlebovým myšlienkam, takže diskusie sú to naozaj živé,“ poznamenáva učiteľ.

To, že extrémizmus nie je problémom len v slovenských regiónoch, potvrdzuje učiteľka dejepisu a slovenčiny na Súkromnej základnej škole Česká v Bratislave Marta Glossová. „S rasistickými narážkami sa možno stretnúť už aj u žiakov 5. či 6. ročníkov. Je pravdepodobné, že ich zachytili niekde v rodinnom prostredí,“ konštatuje Glossová, ktorá je momentálne na materskej dovolenke.  

Problém extrémizmu vníma v širšom sociálnom kontexte. „V mnohých prípadoch je jeho príčinou frustrácia, hnev a negatívne emócie, ktoré v sebe nosia už deti a potrebujú ich nejakým spôsobom odventilovať. Neraz trpia tým, že pochádzajú z nefunkčných či sociálne slabých rodín a z toho pramení ich hnev na svet. Bojovať proti extrémizmu preto znamená odstraňovať aj jeho sociálne príčiny. Len diskusia alebo návšteva Osvienčimu nestačia,“ uvažuje Glossová.     

Práve boj proti extrémizmu bol príčinou posledných zásahov do časovej dotácie hodín dejepisu. Od tohto školského roku mali deviataci namiesto dvoch až tri hodiny.

„Výučba dejepisu sa zmenila na výklad učiva a zapisovanie poznámok. Úplne sa vytratil prepotrebný rozmer dialógu a formovania kritického myslenia.“
Rastislav Kožiak, historik Zdieľať

„V spoločnosti sme svedkami nárastu extrémistických nálad, preto je potrebné vytvoriť priestor na diskusiu o tom, aké nepriaznivé dôsledky má extrémizmus, a to sa dá ukázať práve širšou znalosťou dejín. Školy budú mať teraz viac možností, napríklad na organizovanie diskusií na tieto témy či na návštevu tematických múzeí a podobne,“ argumentoval pred rokom vtedajší minister školstva Peter Plavčan (nominant SNS).   

Bol to pritom práve minister školstva Ján Mikolaj z SNS, ktorý pred desiatimi rokmi zaviedol školskú reformu, ktorej dôsledkom bolo zníženie časovej dotácie dejepisu na základných školách z dvoch na jednu hodinu týždenne. Argumentoval tým, že školy majú k dispozícii takzvané disponibilné hodiny, ktoré môžu využiť aj na vyučovanie dejepisu.

Realita však bola úplne iná – disponibilné hodiny boli väčšinou venované výučbe matematiky, slovenského jazyka či cudzích jazykov. Len máloktoré školy ich využili pre posilnenie dejepisu.

„Tým, že počet hodín bol znížený na jednu hodinu, učitelia mali na prebratie učiva o polovicu menej času. Výučba dejepisu sa tak zmenila na výklad učiva a zapisovanie poznámok. Úplne sa vytratil prepotrebný rozmer dialógu a formovania kritického myslenia,“ kritizuje Mikolajovu reformu vedúci Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Rastislav Kožiak.

„Zníženie časovej dotácie tlačí učiteľov, ktorí sa usilovali o inovatívne metódy výučby, k predstaveniu základnej faktografie. Na iné im jednoducho neostáva čas. Mnohokrát sa učitelia nedostanú ani k 20., nie to ešte k 21. storočiu. Tým sa otvára priestor k prijímaniu takzvaných alternatívnych informácií a zjednodušujúcich vysvetlení zaobalených do konšpiračných teórií, ktoré kolujú najmä na internete,“ pridáva sa ku Kožiakovmu názoru Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.

O tom, že je to naozaj tak, sa presvedčila aj na vlastných deťoch. Hodiny dejepisu v 9. ročníku, kde sa preberajú dejiny 20. a 21. storočia, mali neraz z dôvodu prípravy na stredoškolské prijímačky nahradené matematikou či slovenčinou.

Historici ostali nevypočutí

Pred dvoma rokmi sa voči diskriminácii humanitných a spoločenských vied vo vyučovacom procese na základných a stredných školách ozvala aj Slovenská historická spoločnosť (SHS) pri SAV – práve pod Kožiakovým vedením. 

„Počet hodín dejepisu na slovenských školách je najmenší v rámci EÚ a stále je tendencia tento počet znižovať. Sme potom svedkami toho, že naša mladá generácia ovláda na vysokej úrovni informačné technológie, ale na druhej strane podlieha vplyvu rôznych extrémistických a xenofóbnych ideológií a nedokáže sa v dnešnom svete a jeho zložitých spoločenských vzťahoch orientovať. Je to už alarmujúci jav,“ píše sa vo výzve účastníkov 15. zjazdu SHS z mája 2016, ktorí ministerstvo školstva zároveň vyzvali, aby sa na druhom stupni základných škôl, v gymnáziách a odborných školách venovali dejepisu dve hodiny týždenne. Tak ako to bolo v minulosti.


Učitelia sa snažia priblížiť históriu svojim žiakom aj prostredníctvom rôznych historických dokumentov a artefaktov.

Po stretnutí s riaditeľom Štátneho pedagogického ústavu Ľudovítom Hajdukom vo februári 2017 síce Plavčan vyhlásil, že návrh predmetovej komisie pre dejepis, aby všetky ročníky mali po dve hodiny dejepisu, by mohol byť prijatý, no napokon sa tak nestalo.

Namiesto toho bol na tri hodiny posilnený deviatacky dejepis, kým piataci až ôsmaci majú naďalej len po jednej hodine. Takéto disproporčné rozloženie je podľa oslovených učiteľov nepraktické. Kvôli rôznym prázdninám, sviatkom či školským akciám sa stáva, že jednohodinovky dejepisu odpadajú a počas školského roka tak vznikajú niekoľkotýždňové výpadky, čo výrazne poznačuje množstvo aj kvalitu prebratého učiva.    

Ako to s počtom hodín dejepisu vyzerá v okolitých krajinách? Podľa historika Kožiaka sa v Poľsku začína s výučbou dejepisu už v 4. ročníku základnej školy v rozsahu jednej hodiny. V 5. – 8. ročníku sú to dve hodiny týždenne.

V Maďarsku majú žiaci 5. – 10. ročníka základnej školy dve hodiny dejepisu, pričom u našich južných susedov taktiež funguje systém disponibilných hodín, z ktorých časť môže byť vyhradená pre posilnenie dejepisu.

Dejepisom proti extrémizmu

To, že práve dejepis môže byť jednou, aj keď nie jedinou z foriem prevencie voči extrémizmu, potvrdzuje aj minulosť.

„Podpora histórie a príbuzných humanitných a spoločenských vied po druhej svetovej vojne napomohla potlačenie nacionálnych sporov, napríklad medzi Nemeckom a Francúzskom, a vytvorenie mierového a prosperujúceho európskeho spoločenstva,“ konštatuje vedúci banskobystrickej katedry histórie. „Nemeckí a francúzski historici spoločne pracovali na eliminovaní stereotypných zobrazení Nemcov a Francúzov v školských učebniciach, ktoré v deťoch umelo vytvárali negatívne postoje k druhým.“

Každá rozumná vláda by podľa Kožiaka mala hľadať spôsoby, ako na nárast extrémizmu reagovať aj cez vzdelávací systém. „Nikto z nás netvrdí, že výučbou dejepisu vyriešime všetky spoločenské problémy, ale určite je dôležitým príspevkom pri budovaní lepšej spoločnosti,“ domnieva sa Kožiak.

„Dejepis nie je len vzdelávací, ale výchovno-vzdelávací predmet, ktorý človeka zušľachťuje a vedie k tolerancii,“ myslí si aj Dudeková. Podľa oboch historikov latinský výrok „Historia magistra vitae est“ nie je len frázou, ale dejinnou skúsenosťou. 

Prečítajte si aj
Kde sú mladé učiteľky východniarky? V Bratislave Zdieľať

„Negatívny postoj k migrantom, vnímanie ich ako konkurencie, zžívanie sa s nimi sú archetypálne a sociálno-antropologické schémy, ktoré sa opakujú. Kto trochu pozná históriu, vie, že dnešná situácia nie je nová, že aj v minulosti sa ľudia museli a dokázali vyrovnať s príchodom ľudí z iných kultúr,“ hovorí Dudeková.

Rovnakou historickou skúsenosťou je, že následkom ekonomickej krízy býva posilnenie nacionalizmu a extrémizmu. Dôvod je prozaický – sociálne zneistení ľudia požadujú rýchle riešenie svojej zhoršenej situácie.

„Niektoré javy je možné pomenovať, predvídať a preventívne proti nim zakročiť. Keď sa pozrieme na nástup nacistov k moci – snažili sa vytvoriť parlamentnú stranu, ktorá síce dodržiavala zákony, ale každú jednu medzeru využívala na posilnenie svojej moci. Posilňovali to šírením dezinformácií a propagandy. Tieto mechanizmy sa opakujú aj dnes,“ upozorňuje Dudeková na skutočnosť, že históriu by sme mali nielen poznať, ale sa z nej aj poučiť.

Zároveň poukazuje na ďalšie riziko. „Pre niektorých je poznávanie minulosti zúžené len na hľadanie stôp prvej štátnosti. Neplatí to len o nás, ale aj o Srboch, Chorvátoch, Maďaroch... Povedľa seba budujeme len akési paralelné príbehy národných dejín. Pýtame sa, či bol Samo Slovák, odkedy môžeme hovoriť o prvých Slovákoch a podobne. Po páde socializmu sme sa síce zbavili marxistického prístupu k dejinám, ale posilnil sa nacionálny výklad,“ varuje historička Dudeková.

Veľké dejiny pre malé deti

Vráťme sa ešte späť ku školskej praxi. Podľa učiteľky Marty Glossovej nie je dejepis pre žiakov obávaným predmetom. Práve naopak. „V každej triede sa našiel jeden alebo dvaja žiaci, ktorých dejepis neskutočne bavil, takže niektoré témy ovládali možno aj lepšie ako ja,“ hovorí mladá učiteľka. Rovnako ako pri iných predmetoch je však dôležité, aby učiteľ žiakov k predmetu privádzal, a nie ich odrádzal.

Vzorom tvorivého prístupu k vyučovaniu dejepisu je aj učiteľ Dušan Damián Brezány z Cirkevnej základnej školy Narnia v Bratislave. Okrem toho, že vyučuje, je zároveň profesionálnym genealógom a heraldikom. Dôraz na dejiny kladie už počas hodín vlastivedy so žiakmi prvého stupňa.

„Nejde mi o nejaké encyklopedické vzdelávanie, ale o zorientovanie sa v základných vzťahoch a pojmoch. Lebo často ani stredoškoláci nevedia, aký je rozdiel napríklad medzi bitkou a vojnou,“ hovorí Brezány.

S Martou Glossovou sa zhoduje v názore, že dejepis je najlepšie učiť cez príbehy. „Cez ne môžeme deťom predložiť vzory správania, ktoré im v reálnych životoch neraz chýbajú,“ hovorí Glossová, čím potvrdzuje Dudekovej slová, že dejepis je nielen vzdelávacím, ale výchovno-vzdelávacím predmetom.

„Nemusia to byť len tradičné historické osobnosti ako Mária Terézia, ale napríklad aj Tomáš Baťa. Samozrejme, neznamená to robiť z nich nejaké ideálne rozprávkové bytosti. Potrebné je vždy upozorniť aj na to, v čom pochybili, lebo všetci sme ľudia a robíme chyby. Tieto osobnosti môžu byť pre žiakov inšpiráciou vo chvíľach, keď budú musieť aj oni robiť zlomové životné rozhodnutia,“ uvažuje Glossová.


Krieda a tabuľa sú dnes už minulosťou. Učiteľ dejepisu Martin Lupčo vyučuje pomocou powerpointových prezentácií.

K tomu, aby malí žiaci lepšie pochopili dejiny veľkých ľudí, využíva Brezány takzvané rolové hry. So žiakmi dramaticky stvárnil napríklad cyrilometodskú misiu na Veľkej Morave. Nečudo, jeho obľúbeným historickým obdobím je raný stredovek.

„Dôležité je mať vlastný zážitok s historickým príbehom,“ vysvetľuje bratislavský učiteľ. „Už viackrát sa mi potvrdilo, že dramatické spracovanie dejinnej udalosti zanecháva v detských mysliach hlbokú pamäťovú stopu, takže jej podstatu si pamätajú aj po dlhšom čase,“ opisuje Brezány svoju skúsenosť.

Ak čosi žiakov takýmto spôsobom chytí za srdce, tak si zapamätajú nielen základné fakty, ale majú chuť o tom aj diskutovať, premýšľať, pýtať sa, ako by sa v tej-ktorej situácii zachovali oni. Aj keď Brezány má zatiaľ skúsenosť len so žiakmi na prvom stupni, verí, že podobný prístup môže fungovať aj vo vyšších ročníkoch.

Brezányho domnienku potvrdzuje Glossová, ktorá si dramatizáciu príbehov vyskúšala počas výučby literatúry na druhom stupni. Samozrejme, základným predpokladom je, aby učiteľ mal na čosi také v rámci vyučovacích hodín vôbec čas.

Emócií sa netreba báť. Ale...

Zapájanie emócií do výučby dejepisy oceňujú aj akademici Kožiak a Dudeková. „Je dobré históriu precítiť doslova na vlastnej koži. Pripnúť si na šaty židovskú hviezdu, na základe ktorej každý na ulici vie, kým si; prečítať si dobovú vyhlášku o tom, že nemôžeš vstúpiť do kaviarne, na kúpalisko... Práve v takých situáciách si žiaci začnú klásť otázky, ako by sa im v takej spoločnosti žilo, ako by sa cítili, čo by si mysleli o tých, ktorí takéto nariadenia vydali,“ zamýšľa sa Kožiak.

„Dôležité je chápať veľké dejiny v regionálnych podmienkach. Napríklad pri preberaní holokaustu ukázať deťom dom, v ktorom v ich obci žili Židia, kde mali obchod, kde sa hrali, kde chodili do školy, kde ich naložili do vlaku a deportovali,“ pridáva svoj pohľad Dudeková, ktorej špecializáciou sú práve sociálne dejiny, teda to, ako kedysi ľudia žili, študovali, cestovali či nakupovali.

„Dôležité je doslova sa histórie dotýkať. Robíme to málo, aj keď na Slovensku máme desiatky hradov, kaštieľov, kláštorov a iných historických budov,“ uvažuje Brezány.

„Cez životné príbehy historických osobností môžeme deťom predložiť vzory správania, ktoré im v reálnych životoch neraz chýbajú.“
Marta Glossová, učiteľka dejepisu Zdieľať

Dôkazom, že je naozaj kam ísť, sú aj slová učiteľa Haňova. „So žiakmi sme boli napríklad na Dukle, v historickom Bardejove a neďalekom skanzene v Bardejovských Kúpeľoch, v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, na židovskom cintoríne u nás vo Vranove. Veľkou výhodou je aj blízkosť Vlastivedného múzea a archeoparku v Hanušovciach nad Topľou,“ vypočítava učiteľ dejepisu.

Priestor emóciám či sociálnym dejinám, rovnako ako dejinám umenia, vedy a techniky či životného štýlu dávajú aj súčasné učebnice dejepisu. Deviatacky dejepis od autorského kvarteta Dušan Kováč, Viliam Kratochvíl, Ivan Kamenec a Herta Tkadlečková obsahuje napríklad kapitoly ako Zlaté dvadsiate roky?, Míľniky vedy a techniky či Umenie „salónov a ulíc“.

Učebnica rovnako obsahuje doplnkové časti o karikatúrach, fotografiách a spôsoboch ich analyzovania. Úlohou žiakov je napríklad určiť historické osobnosti na základe karikatúry ich fúzov a ofín (Hitler a Stalin).

„Z fotografií sa na vás pozerá Svetlana Petrovová. Prvá z fotografií pochádza z mája 1941, druhá z mája 1942 a tretia z októbra 1942,“ píše sa v učebnici pri troch diametrálne odlišných fotografiách tváre tej istej ženy, ktorá prežila nemeckú blokádu Leningradu. „Čo asi táto žena musela prežiť, že sa tak významne zmenila jej tvár i celkový vzhľad v priebehu necelých dvoch rokov?“ znie otázka, ktorá podnecuje zapojenie žiackych pocitov a emócií.

Učiteľ Brezány však upozorňuje aj na možný opačný efekt, ku ktorému môže dôjsť, keď sa to s útokom na emócie preženie. „Deti netreba traumatizovať, aby u nich neprepukla reakcia vytesňovania negatívnych skutočností a vyhľadávania tých, ktorí nám povedia, že to tak nebolo. Lebo práve to by mohla byť voda na mlyn rôznym extrémistom a konšpirátorom.“

Dejepis by tak mal byť vzdelávacím aj výchovným predmetom, kde dostanú priestor fakty, súvislosti, ale aj pocity. „Najdôležitejšie nie je vedieť, čo, kedy a kde sa presne stalo, ale prečo a čo to dnes znamená pre mňa a našu spoločnosť,“ vyslovuje Brezány záverečný postreh, pod ktorý by sa podpísal asi každý, kto má základný cit pre historickú pamäť.

Foto – autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo