ROZHOVOR: Marek Michalčík o Pochode za život: Boli sme svedkami zázraku

Na Národný pochod za život prišlo 80 tisíc ľudí, čím vytvorili najväčší prolife pochod v dejinách Slovenska aj tohto geografického priestoru. Rozprávali sme sa s jedným z jeho hlavných organizátorov Marekom Michalčíkom.

Ako hodnotíš pochod za život?

Národný pochod za život nemôžem zhodnotiť inak ako veľmi úspešný. Realita niekoľkonásobne prevýšila optimistické odhady. Niekoľko týždňov pred pochodom sme už, samozrejme, vedeli, že nemôže prísť menej ako 30 až 40-tisíc ľudí, pretože nám mnohí dávali spätnú väzbu, že prídu, čím nám aj veľmi pomohli.

K počtu účastníkov ste sa dostávali cez ľudí, ktorí sa registrovali na webstránke pochodu?

Áno a takisto sme dostávali informácie napríklad o tom, koľko príde autobusov, dozvedeli sme sa o žilinských vlakoch a podobne. To nám dosť pomohlo a posledné týždne sme využili na kvalitnú prípravu. V Košiciach pri otváraní Európskeho hlavného mesta kultúry bolo 30-tisíc ľudí a už vtedy to bola pre políciu riadna fuška. A keď sme im tvrdili, že príde viac ľudí, mali pred tým, samozrejme, zdravú bázeň.

"Bol som predovšetkým šťastný z toho, čo som videl na tvárach druhých ľudí. Videl som, že sú prosto spokojní, že sa stalo niečo veľmi zaujímavé, čo som si v tej chvíli až tak neuvedomoval."

Zdieľať

A tvoje pocity?

Bol som predovšetkým šťastný z toho, čo som videl na tvárach druhých ľudí, to boli najlepšie odozvy. Po pochode som dostal aj pár esemesiek, všetky boli pozitívne. V davoch som videl, že ľudia sú prosto spokojní, že sa stalo niečo veľmi zaujímavé, čo som si v tej chvíli až tak neuvedomoval, keďže som bol stále v organizačnom pohone.

Aké boli posledné dni pred pochodom?

Pre nás organizátorov bol najnáročnejší piatok, doťahovalo sa vtedy veľa vecí. Sobota už bola z môjho pohľadu trošku pokojnejšia, pretože sa to už rozbehlo. Pre mňa bolo náročné ešte to, že som tam mal rodinu. Manželka síce mala na starosti deti, ale chcel som, aby sme sa stretli a prežili atmosféru pochodu spoločne. Napríklad v piatok sme išli spoločne na ekumenickú bohoslužbu, v sobotu sme boli spolu v Infinity aréne.

Podarilo sa ti prejsť aj pochod, alebo to už nešlo?

V nedeľu som už pochod neprešiel. Hoci bolo naplánované, že pôjdem a Dušan Škurla bude na pódiu, dopadlo to tak, že aj keby som chcel, zrejme by som sa tam nedostal tak, aby som sa zas vrátil na záver. Ale potom som už ani nemal ambíciu, pretože s vysielačkou na uchu som bol spojkou medzi organizačným štábom a tým, čo sa dialo na pódiu.

Zdieľať

Aký je oficiálny odhad počtu účastníkov?

Aj po spätnom zhodnotení počítania sa nám potvrdilo číslo okolo 80-tisíc, tu sme to uzavreli. Nemali sme presnú technológiu, ktorá by nám to pomohla zrátať, a aj tým, že sa všetkým ľudom nedal pochod urobiť, tak ani neviem, či by to išlo. Museli sme dávať dokopy dve čísla: jedno, ktoré sme načítali v rámci sprievodu pochodujúcich, a ďalšie číslo, ktoré sme odhadovali zo snímok z vtáčej perspektívy z ľudí, ktorí sa nedostali do pochodu a boli rozptýlení v bočných priestoroch.

Bol už niekedy v strednej Európe takýto veľký prolife pochod?

Neviem, ale mám pocit, že ak by bol, tak by som o tom vedel. Napríklad v Poľsku nemajú národné pochody, organizuje sa to v jednotlivých mestách. Najväčší, čo viem, je v Štetíne, kde bolo maximálne okolo 30-tisíc ľudí. Ale Poliaci pre svoju legislatívu ani nemajú takú motiváciu robiť veľký pochod za život. Najbližšie, čo sa blížilo nášmu a čo sme prekonali, bol podobný pochod za život v Írsku, kde ale mali navyše priamu legislatívnu motiváciu. (Vláda vtedy presadzovala liberalizáciu potratov, pozn. redakcie.)

Ako to bolo s peniazmi, podarili sa vyzbierať?

Zatiaľ nemám ekonomickú správu, ale predpokladám, že to vykryjeme. Na webe sme pred pochodom boli na úrovni 73 percent vyzbieraných peňazí z predpokladaného budgetu. Niektoré veci sa nám podarilo urobiť lacnejšie, ako sme predpokladali, iné veci nám vyskočili vyššie, hlavne v súvislosti s očakávaným väčším davom, ale predbežne to odhadujem na približne 80-tisíc eur.

Vlaky sa podarilo vypredať?

Áno, vlaky – žilinské aj bratislavský – boli vypredané.

Rátali ste s takýmto počtom účastníkov aj mesiac-dva pred pochodom?

Ako kto. Stále viac sa ukazovalo, že musíme byť pripravení aj na väčšie množstvo. No a neskôr napríklad aj po kázni arcibiskupa Cyrila Vasiľa v Šaštíne sme sa začali obávať, že to môže skončiť aj tak, ako nás niektorí varovali, že sa ani nebude dať pochodovať.

Z čoho vychádzali odhady o desaťtisícoch? Lebo predsa len napríklad na pochod Bratislava za život prišlo 2000 ľudí a už to sa bralo ako zázrak.

"V tíme aj u ľudí, s ktorými som sa stretal, som cítil, že tá téma už nie je postavená tak, či je nejaký národný pochod za život alebo nie je, ale zrazu sa ľudia rozprávali, či idú alebo nejdú. Bolo tam cítiť takýto zlom."

Zdieľať

Je to trochu aj o pocite. V tíme, ale aj u ľudí, s ktorými som sa stretal, som cítil, že tá téma už nie je postavená tak, či je nejaký národný pochod za život alebo nie je, ale zrazu sa ľudia začali rozprávať, či idú alebo nejdú. Bolo tam cítiť takýto zlom. Rozdiel medzi bratislavským pochodom a týmto bol, že bratislavský sa pripravoval maximálne dva mesiace, kdežto my už viac ako polrok pred konaním národného pochodu sme robili kroky, aby sme dali vedieť o našich ambíciách, že chceme urobiť najvýznamnejšiu prolife akciu v histórii Slovenska. Celé leto sme využívali na to, aby sme na akciách propagovali Národný pochod za život, v septembri sme spustili bilbordovú kampaň, odznel pastiersky list biskupov Slovenska. To sú veci, ktoré Bratislava za život samozrejme nemala k dispozícii a ani nemala také ambície. Ďalšia vec je, že ak v rámci Slovenska bola pomerne slušná propagácia hlavne v sociálnych sieťach a medzi ľuďmi, tak o to viac to platí v Košiciach. Aj vďaka angažovanému prístupu Dušana Škurlu a miestneho arcibiskupa Bernarda Bobera to tam touto témou jednoducho žilo. Vedeli sme, že ak v Košiciach na obyčajný pochod za život vie prísť 1500 ľudí, tak na národný príde viac, aj niekoľko desiatok tisíc.

Od jedného známeho sme počuli, že vo farnosti niekde na strednom Slovensku kňaz každý deň po omši organizoval modlitbu za Národný pochod za život. Čiže asi aj jednotlivé farnosti po Slovensku sa v tom angažovali.

To ma teší, že mi hovoríte túto spätnú väzbu, lebo čo sa týka modlitieb, tak špeciálne bola pripravená len novéna pred Národným pochodom za život a potom kratučká modlitbička na kartičkách k pochodu. Všetka angažovanosť kňazov alebo veriacich už bola na ich slobodnej vôli. Určite aj to zohralo svoju úlohu. Ja som sa napr. súkromne modlil pripravenú novénu a mňa samého to na pochod za život vnútorne pripravilo.

Zdieľať

Aké sú odozvy ľudí, ktorí boli na pochode?

Nedostali sa ku mne žiadne negatívne reakcie od tých ľudí, ktorí tam skutočne boli. Ak nejaké boli, tak skôr v súvislosti s nejakými technickými nedokonalosťami ako napríklad zlé ozvučenie v niektorých sektoroch Hlavnej ulice, prípadne iné. Ale to považujem za nedokonalosti, ktorým sa pri tak veľkej akcii nedá úplne vyhnúť. Spätné reakcie, čo sa ku mne dostali, boli údivné, že ako je možné, že sa také niečo stalo. Viacerí ľudia uznanlivo a prekvapene potriasali hlavou, že ako je to možné, lebo stalo sa niečo, čo takmer nikto nečakal.

Čo hovoríš na mediálnu odozvu?

V prvom rade by som chcel poďakovať médiám, ktoré nás pri organizovaní Národného pochodu podporili, v tom balíku ste samozrejme aj vy, pretože to bol pre nás jeden z dôležitých komunikačných prostriedkov. Takisto chcem poďakovať tým médiám, ktoré priniesli objektívne spravodajstvo z Národného pochodu za život.

Do istej miery som z mediálnej odozvy nebol prekvapený. Napríklad som dostal echo, že na Markíze bola reportáž umelo vytvorená do podoby „pochod proti pochodu“, čiže nevyvážené, neseriózne. Denník SME po pochode v nedeľu priniesol veľmi peknú reportáž vrátane fotiek, ale na druhý deň už dávali príspevky, ktoré sa nedajú vysvetliť inak ako snahou o (de)formovanie názorov čitateľov na nejakú vec, ktorá sa stala. Nepatrím k tým, ktorí by prvoplánovo frflali na médiá, že zavádzajú. Aj keď sa odosobním od toho, že som to organizoval, viem si predstaviť, že mediálne pokrytie mohlo byť objektívnejšie. Na druhej strane vďačím médiám za každú serióznu zmienku o Národnom pochode za život. Celkovo by som to zhodnotil na takých tri mínus.

Mali ste vypracovanú vlastnú mediálnu stratégiu? Správy o gay pride boli vyslovene pozitívne, kým vás médiá buď ignorovali alebo akoby ani nevedeli, čo o vás majú písať.

"Aj keby že sa snažíme robiť akékoľvek PR, pri presadení týchto tém do mainstreamových médií sme v obrovskom znevýhodnení oproti gay pride, pretože nemáme zaručené objektívne a už vôbec nie pozitívne mediálne výstupy."

Zdieľať

Do istej miery to môže byť aj pravda, ale z druhej strany je to veľmi relatívne. Ak si dáme do kontrastu mediálne pokrytie už samotnej udalosti, a vieme, že na gay pride prišlo tisíc ľudí a na Národný pochod za život 80-tisíc, tak aj čisto matematicky - ak by napr. v novinách k pride vyšla jedna strana a k pochodu za život dve, tak ani to by veľa mediálne nevypovedalo o realite. My s našou témou, aj keby že sa na hlavu postavíme a keby že sa snažíme robiť akékoľvek PR, tak pri presadení týchto tém do mainstreamových médií, respektíve tých, ktoré si hovoria mienkotvorné, sme v obrovskom znevýhodnení oproti gay pride, pretože nemáme zaručené objektívne a už vôbec nie pozitívne mediálne výstupy. Preto sme ani nemali ambíciu, že by sme šli „prevalcovať“ mainstreamové médiá. Spoľahli sme sa na vás, na médiá, s ktorými vieme, že môžeme spolupracovať, a nechceli sme si vybíjať energiu inde. Ponúkali sme informácie, vydali sme 15 tlačových správ, určili sme si hovorcu Národného pochodu za život. Urobili sme si však svoju mediálnu stratégiu, ktorá bola zameraná na naše ciele – aby sme motivovali všetkých ľudí, ktorí sú za život, aby prišli do Košíc. Nechceli sme tu dostať ľudí, ktorí nad tým neuvažujú alebo sú proti. Pritom vieme, že naše ciele by sme cez mainstreamové médiá nezasiahli tak, ako keď sme energiu venovali iným, a pritom de facto pracnejším spôsobom komunikácie.

Ako sa pozeráš na účasť niekoľkých členov extrémistických skupín, ktorí boli na pochode a boli často spomínaní v kritikách voči pochodu?

Tieto veci sme, samozrejme, konzultovali s viacerými odborníkmi aj s políciou, ktorá bola v prípade potreby pripravená zasiahnuť. Ale tým, že žijeme v slobodnej krajine a robili sme verejné podujatie, kým ten človek neporušuje zákony, tak nemôžeme nič robiť. Z našej strany sme sa snažili urobiť maximum pre to, aby bolo jasné, že pochod je za život každého človeka od počatia po prirodzenú smrť bez ohľadu na jeho pohlavie, rasu, či národnosť. Vopred sme sa dištancovali od všetkých extrémistických prejavov. Pokiaľ na pochod takéto skupiny prišli, neviem o tom, že by urobili výstrelky proti ľudskej dôstojnosti kohokoľvek, skôr sa prispôsobili drvivo väčšinovej pokojnej mentalite, ktorá tam bola.

Boli policajti ochotní?

Splnili si svoju povinnosť, ktorá im vyplýva zo zákonov, nemôžeme na nich povedať nič zlé. Podobne aj mesto, ale žeby sme pociťovali veľké vychádzanie v ústrety zo strany mesta, to sa nedá povedať.

Boli nahlásené nejaké výtržnosti?

Neviem o tom.

Bol Pochod za život zaradený do programu Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK)?

Nie, nebol. Ani sme nemali tú ambíciu, lebo sme prišli s tou myšlienkou neskoro. Prvá tlačová správa išla až v januári a EHMK sa pripravovalo niekoľko rokov. Súvis je jedine v tom, že sme ako občania chceli prispieť k tejto značke tým, že sme dodávali dovetok „mesto kultúry života“, pretože kultúru vnímame širšie, ako len hudbu či iné umelecké prejavy, ale aj v spoločenskom zmysle.

Desať percent z peňazí vyzbieraných na pochod sa má použiť pre organizáciu Zachráňme životy. Ako sa to spraví?

Ešte presne neviem, koľko peňazí sa vyzbieralo, ale jednoducho to platí. Bude to desať percent z vyzbieraných peňazí. Určite o tomto budeme verejnosť informovať.

Ktoré organizácie najviac pomáhajú tehotným ženám a matkám? Sú to prevažne kresťanské organizácie?

Naša skúsenosť je taká, že dokonca aj niektoré feministické organizácie volajú napríklad organizáciu Áno pre život, ktorá je na Slovensku možno najlepšia po kvalitatívnej stránke aj po stránke výsledkov, v oblasti pomoci ženám v núdzi. Takisto je tu sieť Zachráňme životy, v ktorej organizácie sa zaviazali dodržiavať pro-life etický kódex. Nemám presné štatistiky, vychádzam iba zo skúseností, ale mám pocit, že väčšina takýchto organizácií pomáhajúcich tehotným ženám v núdzi má kresťanský background, aj keď to nemusia byť priamo cirkevné organizácie.

Pýtame sa preto, lebo sa objavujú výhrady, že kresťania chcú zakázať potraty, ale mali by sa snažiť týmto ženám pomáhať.

"V dnešnej dobe nestačí vyhrať intelektuálnu bitku, na presvedčenie väčšiny nestačia racionálne argumenty, potrebné je svedectvo života."

Zdieľať

Možno je to sčasti aj naša chyba, že sa pri tejto téme často hovorí o hraničných prípadoch a prestáva byť zaujímavé hovoriť o tých bežných situáciách, a tiež že my sami málo vieme „predať“ to, čo sa pre ženy v núdzi reálne robí. Ale máme tu aj inú skupinu ľudí, ktorí reálne pomáhajú a sú za život. Dovolím si tvrdiť, že na pochode boli tisíce ľudí, ktorí sú lekári, sociálni pracovníci, pedagógovia, ľudia v rôznych sférach, ktorí pomáhajú nám všetkým krajšie žiť a všetci títo sú prolife. To len dokresľuje mozaiku ochrany života od počatia po prirodzenú smrť, nielen pri počatí a nielen pri smrti. Čiže do istej miery to možno je aj naša chyba a na druhej strane aj nastavenie médií, môžeme to zdôrazňovať opakovane a opakovane, ale médiá si vyberajú len to, čo chcú.

Keby za tebou prišla kamarátka, ktorú znásilnili a je tehotná, s tým, že chce ísť na potrat, ako by si sa zachoval?

Keby to bolo takto osobné, bola by to obrovská výzva. V jednom som si ale istý, určite by som jej neodporúčal potrat. Snažil by som sa jej ukázať cestu pomoci pre ňu aj pre záchranu dieťaťa, prípadne aj v rámci mojich možností konkrétne pomôcť. Že to je možné, k tomu ma vedú rozumové argumenty i skúsenosť iných. Umelý potrat vnímam ako fatálny násilný čin na nevinnej ľudskej bytosti, čo nemôžem rozumom prekonať, a preto potrat nikdy nedokážem vnímať ako riešenie. Druhá vec, vedú ma k tomu aj osobné svedectvá a skúsenosti iných ľudí, ktorí prešli takýmto utrpením. V projekte Zachráňme životy máme prípad ženy, ktorá otehotnela po znásilnení. Jedna organizácia jej pomáhala dieťa donosiť a dať ho na adopciu. Príbeh sa skončil tak, že táto žena sa rozhodla po utajenom pôrode a po lehote, kedy sa môže ešte pre dieťa rozhodnúť, že ho chce naspäť. Uvedomila si, že to dieťa je na tomto svete tak opustené, že zostane úplne bez ľudí, ktorí sú mu blízki. Súdnou cestou jej naspäť priznali dieťa i rodičovské práva. Toto je ale celkovo veľmi vážna téma, ktorá si vyžaduje citlivý prístup a zároveň vyhnutie sa zjednodušujúcim skratkám.

Ak chceme hovoriť o potratoch po znásilnení, treba si tiež vyčistiť stôl a vidieť aj kontext. Na Slovensku to môže byť niekoľko jednotlivých prípadov ročne. Ale keď odfiltrujeme tieto, a tiež potraty, kde je konflikt medzi životom ženy a dieťaťa, tak stále nám zostáva okolo osemtisíc umelých potratov, kde nemožno hovoriť o hraničných situáciách a ktoré sú vykonané bez udania dôvodu alebo iba z ťažko obhájiteľných zdravotných dôvodov.

Ak ide o jeden z najväčších pochodov od roku 1989, podarí sa niečo presadiť aj politickou cestou?

Národný pochod za život má význam, aj keby po ňom nič plánovité nenasledovalo. Je to odkaz pre nás všetkých, že vízia sveta, v ktorom je samozrejmé, že by bol rešpektovaný každý ľudský život, má na Slovensku nemalú podporu. Nie je možné, aby z toho nebol nejaký pozitívny výsledok do budúcnosti. Pretože tí, čo tam prišli, odišli nielen s nejakým pocitom, ale aj s vnútorným presvedčením, ktoré sa bude odvíjať aj od prijatého manifestu: som dôležitý na to, aby boli chránené počaté deti a je dôležitá aktivita každého z nás. Mám nádej, že v mikropriestoroch ako je práca, škola, rodina sa svet začne meniť. A či tá zmena vyvrcholí o dva, päť či desať rokov v zmene zákona, nikto nevie. Ale vieme, že takáto túžba v spoločnosti je. Táto úroveň je aj úroveň zdravotníctva, sociálnej práce, kultúry, odtiaľ tí ľudia prišli. Nebola to masa babičiek ani masa mladých, ani masa lekárov. Bola to masa všetkých.

Čo politická úroveň?

Legislatívna úroveň je špička ľadovca pri zmenách v spoločnosti, ktoré sa udejú. Tam vnímam dve roviny, jedna je na občanoch a druhá na politikoch. Voľby sú obrovskou občianskou zodpovednosťou, lebo vidíme na Francúzsku, že ak si zle zvolíme, potom napriek celej občianskej angažovanosti sa nám už vec nemusí podariť zvrátiť. Potom je tu ešte občianska úroveň vo forme angažovania sa mimovládneho sektora a tá bude pokračovať verím že s väčšou chuťou, ale i vplyvom. A čo sa týka samotných politikov, myslím, že Národným pochodom za život dostali posilnenie, dostali mandát na živenie tejto témy. Nesmieme my ani oni o nej mlčať, musíme ísť na verejnosť a myslím, že nám to teraz pôjde ľahšie.

Ste v kontakte s poslancami vládneho Smeru-SD?

Predseda KBS pozval na pochod všetkých poslancov, nevieme presne, ktorí prišli, niektorých sme videli, ale boli tam pomiešaní s účastníkmi pochodu. Odozvy z tejto vládnej strany sú skôr mizerné, nie v zmysle zlé, ale skôr, že žiadne.

"Som optimista, lebo som schopný veriť na zázraky a 22. septembra sme boli svedkami jedného zázraku."

Zdieľať

Raz si na Postoy napísal blog, že nevidíš šancu, že by bolo možné občianskym prirodzeným angažovaním zvrátiť súčasný kultúrny trend, ktorý považuješ za sociálne smrteľný. Že má zmysel pokračovať, ale nie v zmysle očakávaní výsledkov, ale skôr zázraku. Vnímaš to po pochode inak?

Nie, stojím si za tým, čo som napísal. Národný pochod za život považujem za zázrak, za darček, ktorý sme dostali. Niekedy mám pocit, že sa odohral nie vďaka nám organizátorom, ale napriek nám. Bol som na jednej diskusii, kde som dostal podobnú otázku, že či si viem predstaviť, že by sme našimi logickými argumentmi dokázali prochoice ľudí presvedčiť a strhnúť na našu stranu. Odpovedal som podobne ako v tom blogu. V dnešnej dobe totiž nestačí vyhrať intelektuálnu bitku, na presvedčenie väčšiny nestačia racionálne argumenty, potrebné je svedectvo života.

Zostáva jediná cesta, cesta svedectva a očakávania požehnania pre toto svedectvo. Napriek mračnám, ktoré nie je možné nevidieť, som optimista, lebo som schopný veriť na zázraky a 22. septembra sme boli svedkami jedného zázraku.

Kedy bude ďalší pochod?

Nie je to moje individuálne rozhodnutie, ale viem si predstaviť, že ďalší pochod by mohol byť v roku 2015 v Bratislave.

Koľko ľudí by tam malo prísť?

(Smiech) To je zradné, očakávania budú ešte väčšie. Každý hovorí, že obhájiť medailu je ťažšie, ako ju prvý raz získať. Na druhej strane, keď sa niečo organizuje druhýkrát, je to o 50 percent jednoduchšie.

Lukáš Obšitník, Pavol Rábara

Foto: archív Mareka Michalčíka, pochodzazivot.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo