K VECI: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Ani kresťanský demokrat

Človek nemôže slúžiť dvom pánom, ako sa hovorí (a povedal to náš Pán), čo určite platí o „kresťanskej demokracii.“ Dôkaz toho podávajú dejiny.

Tu však nemám na mysli úplne celé svetové dejiny, len ich malú a lokálnu časť pozostávajúcu z kresťanského demokratického hnutia, ktoré sa začalo na európskom kontinente na konci 19. storočia a stále sa po biede po psote zúčastňuje na parlamentnom živote mnohých krajín.

Pravda, kresťansko-demokratická internacionála je druhá najväčšia, hneď po tej socialistickej. A keď spočítame strany, ktoré si myslia, že do nej patria, v súčasnosti tvorí najväčší blok v Európskom parlamente. Prežil celé naše storočie – aj keď od roku 1976 sa volá „Európska ľudová strana“. Je to „stredopravá“ strana“, niečo, čo by sme my v Severnej Amerike nazvali „konzervatívna“ strana.

Trochu áno, ale vlastne nie

Ibaže to ona práve nie je. A ani inde na svete nie je kresťanské demokratické hnutie (vrátane malého nominálneho zvyšku v USA) ani zďaleka „konzervatívne“ v tom zmysle, ktorý napadne asi ako prvý komukoľvek, kto dáva politické nálepky na tejto strane Atlantiku. Bohatá kresťansko-demokratická tradícia existuje napríklad v Latinskej Amerike. Začala byť spájaná s „teológiou oslobodenia“ a minimálne podľa autora tohto článku kresťanskejšia už ani nemôže byť.

"Členmi EPP sa stávajú ľudia, ktorí síce nie sú šťastní z potratu na požiadanie, z 'manželstva' osôb rovnakého pohlavia či podobných vecí, ale sú ochotní ku kompromisom. Nekompromisní sú však, keď ide o 'sociálny štát'."

Zdieľať

Pokiaľ však ide o Európu, členmi strany sa začínajú stávať ľudia, ktorí síce nie sú vyslovene šťastní z potratu na požiadanie, z „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia či iných podobných vecí, ale sú ochotní ku kompromisom. Nekompromisní sú však, keď ide o „sociálny štát”. Nikto nikde nepochybuje, v princípe ani v praxi, že štát musí zabezpečovať všeobecnú zdravotnú starostlivosť, a to len začíname.

Keď sa človek obráti na štandardné zdroje, môže nájsť kresťansko-demokratické postoje definované ako trochu konzervatívne v sociálnych otázkach a trochu nie; trochu liberálne pri iniciatívach za „ľudské práva“ a trochu nie; trochu socialistické pri regulácii trhu a trochu nie. Postoj k základnému marxistickému tvrdeniu o triednom boji by sa dal charakterizovať ako „trochu áno, ale vlastne nie“.

Cieľom paušalizujúcich zovšeobecnení je paušalizovať a táto analýza samozrejme ponecháva pod kobercom ešte veľa hrčí, ktoré zodpovedajú rozličným krajinám a regiónom. Dobre sa to však ukazuje na celoeurópskej úrovni, najmä v slovnej vate obopínajúcej pojmy ako „sociálna trhová ekonomika“, ktoré v dobrých dňoch vystupujú až k tautológii a v zlých klesajú až do contradictio in terminis.

Distributivizmus ako alternatíva

Je zaujímavou historickou odbočkou, že priekopníci kresťanského demokratického hnutia asi pred sto rokmi obhajovali politický poriadok anglicky hovoriacemu svetu známy ako „distributivizmus“. Ich bezprostredným cieľom nebolo za každú cenu vyhrať voľby, ale dať explicitne kresťanskú, decentralizovanú alternatívu aj k socializmu aj k laissez-faire.

A to bolo dávno pred pridaním „zelenej“ agendy na vrchol vysočiznej budovy, ktorá za svoj základ stále vyhlasuje subsidiaritu. Toto slovo zostáva v mnohých manifestoch tejto strany ako duch z minulosti. Ešte na konci 40-tych rokov 20. storočia, v chaotických podmienkach po druhej svetovej vojne, to boli Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi a Robert Schuman (vodcovia kresťanskej demokracie v Nemecku, v Taliansku a vo Francúzsku), ktorí fakticky stáli pri zrode určitej poloanarchickej subsidiarity smerujúcej zdola nahor.

Nepochybne, „ekonomický zázrak“, ktorý povojnovú Európu vyzdvihol z popola, mal veľa dočinenia s tým, čo by som nazval „náhodný distributivizmus“. Bol následkom zmietnutia centrálnej byrokracie – ani nie tak zo strany politikov, ako skôr „udalostí“. Na druhej strane, kresťansko-demokratickí vodcovia boli medzi otcami nadnárodného NATO, ktoré malo brániť Európu pred sovietskym imperializmom, a začínajúceho Európskeho spoločenstva, ktoré si vytýčilo za cieľ vytvoriť jednotný trh na celom kontinente, počnúc uhlím a oceľou.

Stanoveným zámerom bol „večný mier“ a spomínal sa každý od Danteho Alighieri až po Immanuela Kanta ako tvorca dômyselných návrhov na vytvorenie jednoty v rozdielnosti. Neustále sa invokovalo skutočné kresťanské dedičstvo Európy, ktoré neustále okoreňovalo idealistické rétorické prúdy až do 60-tych rokov.

Nedá sa slúžiť dvom pánom

Bolo treba slúžiť dvom pánom: „kresťanskému“ a „demokratickému“. Keď bola studená vojna v bujnom rozpuku, nezdalo sa, že služba obom by mohla obsahovať nejaké protirečenie. Som dosť starý, a tak si pamätám niečo z atmosféry, ktorú som pred mnohými rokmi ako chlapec nasával spolu s prvou fľašou vody Evian, keď som sedával so svojím drahým papa v parížskej kaviarni. Nakoľko presne dokážem rekonštruovať ten pocit, bolo to niečo ako „všetko bude v poriadku a všetko dobre skončí,” aj keď nie s úplne kresťanským chápaním Božstva, s ktorým som sa neskôr stretol u Juliány z Norwichu.

"Otto von Habsburg hovoril, že všetci akoby chápali dôležitosť 'demokracie' v značke strany, no na 'kresťanskej' časti záleží len málokomu. Veľmi energicky sa snažil toto druhé obnoviť, no potom už veľmi zostarol."

Zdieľať

Len pred desaťročím ma dojal vecný spôsob, akým sa nebohý Otto von Habsburg – zosadený z rakúsko-uhorského trónu, no nakoniec významný kresťansko-demokratický politik – prihovoril bavorskému euro-obecenstvu vo svojej strane. Hovoril, že všetci akoby chápali dôležitosť „demokracie“ v značke strany, no na „kresťanskej“ časti záleží len málokomu. On sám sa veľmi energicky snažil toto druhé obnoviť, no potom už veľmi zostarol.

Sekularizácia jeho strany postupovala, čo sa zdôvodňovalo tým, že strana si nemôže dovoliť odcudziť sa potenciálnym spojencom, ktorí by sa pridali k „stredopravej“ politike, no kresťanmi neboli prakticky ani teoreticky. Než aby ich pokresťančili, ľahšie bolo sekularizovať seba.

„Človek musí byť rozumný,“ vysvetľoval mi raz istý nemecký (nesmelo kresťanský) politik z CDU. „Demokracia si vyžaduje koalície. Bez nich sa skrátka nedá zvíťaziť.“

Tým sa vraciame ku Kristovmu výroku zo začiatku tohto článku. Nik nemôže slúžiť dvom pánom. Buď je strana jednoznačne kresťanská a pripravená na základe toho buď získať alebo stratiť, alebo slúži nejakému inému bohu.

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na www.davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Double Is Nothing, medzititulky redakcia, ilustračné foto: flickr.com (licencia Creative Commons), thecatholicthing.org.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo