Blog 11. jún 2018

Podporiť každý zákon? K vyhláseniu rady KBS

Andy Škubla
Andy Škubla
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andy Škubla

Rada KBS pre rodinu vydala nedávno stanovisko k zákonu o ochrane nenarodených, kde sa píše: "Rada KBS pre rodinu podporuje každý návrh zákona, ktorý skvalitňuje zákonnú ochranu nenarodeného dieťaťa oproti jestvujúcemu zákonu. Rada KBS pre rodinu podporí každé zdokonalenie takéhoto zákona bez ohľadu na to, kto zákon predkladá, pretože morálnou i spoločenskou prioritou je ochrana života a dôstojnosti človeka od počatia po prirodzenú smrť." Podpísaný Mons. Milan Chautur, CSsR, predseda Rady KBS pre rodinu.

Na strane druhej, pani poslankyňa Verešová nedávno napísala veľmi úprimný a otvorený blog, v ktorom prezentovala svoje stanovisko k návrhu zákona na sprísnenie interrupcií z dielne ĽSNS. Centrálnu myšlienku jej článku asi najlepšie vystihne citát: „Neexistuje morálny príkaz, na základe ktorého by musel poslanec – kresťan hlasovať za obmedzujúci zákon. Poslanec – kresťan môže hlasovať za zákon o obmedzení interrupcií a ak je reálna šanca, že tento návrh v parlamente prejde, tak je to priam žiaduce.“

Postoj pani poslankyne je v súzvuku so slovami ThLic. Jána Viglaša, že kresťanský politik nemusí hlasovať za takýto zákon, ak neexistuje reálna šanca na jeho schválenie. Dp. Viglaš tvrdí, že podľa encykliky EV, čo sa týka hlasovania za zákon zlepšujúci daný stav, ale nie úplne zakazujúci aborty, „ide o morálne prípustnú možnosť, teda nie príkaz (poslanec musí hlasovať), ale možnosť (mohol by, konal by správne, ak by hlasoval).“

Máme k dispozícii dva navzájom protichodné pohľady z vnútorného prostredia Katolíckej cirkvi. Jeden z pohľadov je zrejme správny a v druhom je obsiahnutý nejaký omyl. Na jednej strane pani Verešová a dp. Viglaš, na strane druhej predseda Rady KBS pre rodinu. Mne sa zdá byť správny postoj Rady KBS a vysvetlím prečo.

V 90-tych rokoch spočívala problematickosť situácie v tom, že poslanci chceli zahlasovať za zákon obmedzujúci potraty, ale mali morálnu dilemu vo svedomí, či môžu hlasovať za taký zákon, ktorý síce obmedzuje potraty, ale stále ešte obsahuje situácie povoľujúce potrat. Ich ťažkosť v rozhodovaní teda spočívala v tom, že či týmto hlasovaním vlastne nebudú podporovateľmi potratov. Na túto nejasnosť, a presne na ňu, reagoval pápež (EV, 73): Áno, môžete hlasovať za takýto zákon. Inými slovami: Poslanci chceli konať dobro, ich vôľa bola nasmerovaná na dobro, ale súčasťou tohto dobra, ako komplexnej skutočnosti, boli aj prvky zla. Podstatu ich situácie možno vyjadriť slovami: My chceme hlasovať, ale môžeme za týchto podmienok? Pápež potvrdil: áno môžete.

Pre jednoduchosť budem v nasledujúcich úvahách používať označenie:
A – súčasný právny stav (komunistický potratový zákon)
B – zákonná úprava čiastočne vylepšujúca súčasný stav
C – totálny zákaz potratov

Ešte raz, voľnejšia formulácia otázky z 90-tych rokov znie „Najradšej by sme chceli C, ale keď nie je reálna šanca na presadenie C, môžeme hlasovať aj za B?“ K tomuto bodu presne pápež smeruje odpoveď: „Áno, môžete hlasovať aj za B, za predpokladu, že nie je reálna šanca presadiť C.“ Otázkou pre nás teraz je, či z tejto pápežovej odpovede môžeme odvodiť takéto tvrdenie (ergo, či je implicitne v pápežovej odpovedi zahrnuté): „Ak nie je reálna šanca presadiť C, nemusíte hlasovať za C.“ Eventuálne: „Ak nie je reálna šanca presadiť B, nemusíte hlasovať za B.“

Chcem podčiarknuť, že slovné spojenie ‚nie je reálna šanca presadiť ‘ nebolo vtedy podstatou situácie, ku ktorej sa pápež vyjadroval. Pápežova odpoveď sa týkala toho, či môže veriaci poslanec hlasovať za zákon, ktorý čiastočne potraty povoľuje. Podľa môjho názoru dp. Viglaš mylne odvodil z pápežovej odpovede, že ak nejestvuje reálna šanca dosiahnuť presadenie dobrého zákona, poslanec nemusí za takýto zákon hlasovať. Pokúsim sa svoje presvedčenie odôvodniť.

Z pohľadu logiky má tvrdenie, že „poslanec nemusí hlasovať za zákon, ak nie je šanca, že zákon bude odhlasovaný“ v sebe tiež logickú chybu. V tradičnej logike sa jej hovorí tautológia. Je to definícia, v ktorej sa v definiense (v predpokladoch; čiže vo výrazoch, ktorými sa niečo definuje) inými slovami opakuje to, čo sa myslí v definiende (v tom, čo má byť definované). Je to teda chyba v definícii alebo dôkaze, keď sa nejaký pojem definuje sám sebou alebo sa nejaký jav prehlasuje priamo alebo nepriamo za príčinu aj následok zároveň.

Môže-nemôže vs. Musí-nemusí

Oproti rozhodovaniu sa v minulosti, ktoré bolo v kategóriách „môžem-nemôžem“ sme sa v súčasnosti posunuli do polohy „musím-nemusím“ zahlasovať za takýto zákon. Tento jemný rozdiel v použitom modálnom slovese vyjadruje, že predtým bola vôľa hlasujúceho poslanca zameraná na dobro. Poslanec chcel konať dobro, ale mal dilemu, či môže urobiť aj „nedokonalé dobro“.

Avšak dnešná dilema vyjadrená otázkou „Musím alebo nemusím hlasovať za zákon zlepšujúci súčasný právny stav, ak toto hlasovanie nesie so sebou aj určité negatíva?“ ako sa zdá, poukazuje na určitú nekonzistenciu vôle poslanca, resp. ne-celistvosť vôle v zameraní na dobro. Obrazne povedané, akoby na „mape“ vôle, ktorá v danej veci koná veľa dobra v rôznych oblastiach, boli ešte určité biele miesta – oblasti, kde vôľa buď dobro konať nechce, alebo ho rozum nerozpoznáva ako dobro.

Práve ten druhý bod vytvára oblasť, v ktorej sa úloha učiteľského úradu Cirkvi ukazuje byť veľmi potrebná. V našich zložitých spoločenských situáciách nám Cirkev ponúka službu rozlišovania a posudzovania časných skutočností vo svetle viery. V tomto zmysle chápem aj stanovisko Rady KBS pre rodinu, ako službu kresťanským politikom.

Umelé prerušenie tehotenstva patrí medzi skutky, ktoré sú zlé samé osebe (intrisece malum = vnútorné zlo), porov. GeS 27. Poslanec, ktorý sa neangažuje za zmenu súčasného právneho stavu, vlastne vyjadruje praktický súhlas s daným stavom, čím na seba berie zodpovednosť za tento stav. Stojac tak na strane tohto zla si ho možno odôvodnuje ako dobro: "Nehlasovať je lepšie, lebo aktuálne voľba alternatívy zlepšujúcej súčasný stav prinesie následky, ktoré nebudú dobré pre krajinu." Toto proporcionálne zvažovanie menšieho-väčšieho zla však nikdy nespraví z aktuálneho zlého stavu dobro – inými slovami, nesúhlas s návrhom zákona vylepšujúcim terajší stav, čo možno chápať vlastne ako vyjadrenie súhlasu so súčasnou pro-potratovou legislatívou, sa nedá ospravedlniť kvôli nejakým „potenciálnym konzekvenciám“ alebo proporcionalistickým úvahám o väčšom-menšom zle.

Podľa pápeža Jána Pavla II. (porov. encyklika VS, 75n) formulovanie normy konkrétneho spôsobu konania pomocou vyratúvania jeho dôsledkov v niektorých prípadoch nesprávne „označí“ vnútorne zlý skutok za dobro. Pápež potvrdzuje, že Cirkev neuznáva tento tzv. konzekvencionalizmus. Takisto Cirkev odmieta proporcionalizmus, ktorí porovnávaním hodnôt a sledovaných dobier venuje pozornosť skúmanému pomeru medzi dobrými a zlými následkami, majúc na zreteli "väčšie dobro" alebo "menšie zlo", ktoré v osobitnej situácii skutočne môžu vzniknúť.

Uvedenými slovami som chcel naznačiť úvahy, ktoré, domnievam sa, sú na pozadí spomínaného stanoviska Rady KBS pre rodinu. Myslím si, že pre dobro veci by bolo prospešné, keby toto, alebo aj podobné stanoviská v budúcnosti, niekto z vyše 20-členného tímu Rady KBS pre rodinu doplnil komentárom vysvetľujúcim ideové pozadie stanoviska, resp. dôvody, prečo je formulované tak, ako je. Iste by to bolo nápomocné pre ľudí dobrej vôle, aj v tejto konkrétnej situácii, aby zaujali postoj, k akému povzbudzuje pápež Benedikt XVI.: „Musíme sa usilovať konať toľko dobra, koľko len môžeme, a navzájom sa podporovať a pomáhať si.“ (Svetlo sveta, s.155)

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0