Európa sa musí zaujímať o svoju bezpečnosť, inak príde extrém

Európa sa musí zaujímať o svoju bezpečnosť, inak príde extrém

Bývalý rektor Masarykovej univerzity v Brne a predseda ODS Petr Fiala. Foto: flickr.com

Aj akademické prostredie dokáže vyprodukovať kultivovaného pravičiara.

Pravicovo-konzervatívna časť politického spektra je vo väčšine Európy už desaťročia v menšine a stáva sa, že keď už ju niekto reprezentuje, nie vždy to býva vzor dobrého politika, ale niekedy väčší alebo menší populista. Voliči takéhoto názorového prúdu sú potom reprezentovaní politikmi, ktorí sa buď pridávajú k liberálnejšej väčšine, lebo sami nemajú veľmi premyslené ideové východiská politiky, ktorú by chceli zastupovať, alebo ju zastupujú príliš expresívnym spôsobom a prepoja to s korupčným správaním, ktorý zase neosloví slušnejších voličov. Môže byť preto osviežením, ak človek narazí na politika, ktorý tieto problémy dobre pozná a vie na ne adekvátne reagovať.

V minulom roku vyšla v kvalitnom českom vydavateľstve Host kniha rozhovorov „Profesor na frontovej línii“ s Petrom Fialom, bývalým rektorom Masarykovej univerzity v Brne a súčasným predsedom Občianskej demokratickej strany (ODS). Rozhovory viedol Miroslav Balaštík, literárny kritik, publicista a šéfredaktor časopisu Host.

Kniha rozhovorov vyšla vo volebnom roku, no je myšlienkovo bohatá a nie je možné ju označiť za nejakú prvoplánovú oslavu respondenta. Naopak,  je určená náročnejšiemu čitateľovi, ktorého zaujíma svetová politika, české 20. storočie či problémy EÚ. Zdieľať

Petr Fiala sa narodil v roku 1964, pred pádom komunizmu pracoval ako historik v Múzeu Kroměřížska, venoval sa nezávislým občianskym aktivitám a publikoval v samizdatoch. Po revolúcii roku 1989 spolu s profesorom Vladimírom Čermákom zakladal na Masarykovej univerzite v Brne prvú českú katedru politológie, od roku 1994 ju viedol. Neskôr sa na Karlovej univerzite v Prahe habilitoval ako prvý český profesor politológie. V tom čase bol aj najmladším profesorom a ako spomína aj v knihe, mnohí na neho pozerali cez prsty. O niekoľko rokov neskôr ho zvolili za rektora Masarykovej univerzity a za jeho obdobie sa táto škola významne pozdvihla, reformovala spôsob svojej výučby, vybudovala nový univerzitný kampus, či zaviedla celoštátny systém na odhaľovanie plagiátov. Podľa štatistík sa stala najžiadanejšou českou vysokou školou z hľadiska záujmu uchádzačov a celkovo vyrástla ako významná konkurencia svojmu svetoznámemu pražskému náprotivku. Fialu neskôr zvolili aj do čela českej rektorskej konferencie, odkiaľ už vykročil do sveta politiky. V rokoch 2012 a 2013 bol ministrom školstva za ODS a od roku 2014 je predsedom tejto strany.

Minulý rok sa u nášho západného suseda konali aj parlamentné voľby a táto kniha teda mohla slúžiť čiastočne aj ako promo šéfovi ODS. Každá strana rozhovorov je však myšlienkovo bohatá a knihu nie je možné označiť za nejakú prvoplánovú oslavu respondenta. Naopak, je určená skôr náročnejšiemu čitateľovi, ktorého zaujíma svetová politika, české 20. storočie, problémy česko-moravského spolužitia, reflexia minulosti ODS, brexitu, amerických volieb či hodnotenie iných súčasných politických otázok.

Je to rozhovor so stále relatívne mladým profesorom a bývalým rektorom, ktorý má okrem vedeckej činnosti za sebou aj bohatú publikačnú činnosť venovanú aktuálnym politickým problémom. ODS prevzal v čase, keď jej popularita klesla po viacerých škandáloch z niekdajších viac ako 30 na 7,7 percenta hlasov vo voľbách roku 2013. V minuloročných voľbách získala 11,3 percenta hlasov.

Na viacerých miestach sa kniha venuje českej histórii a je celkom zaujímavé počuť z úst predsedu ODS uznanie napríklad Václavovi Havlovi, ideovému aj politickému protivníkovi Václava Klausa. Viackrát spomína, ako s ním nesúhlasil, trebárs pri vymenovaní komunistu Mariána Čalfu za ponovembrového predsedu vlády, či ako ho vytáčali jeho prezidentské prejavy, ale celkovo uznáva jeho prínos pre české dejiny, jeho osobnú statočnosť v zápase proti komunizmu aj to, ako po revolúcii niektoré veci politicky vyvažoval. „Mal tisíc chýb, ale nijako to neznižuje veľkosť jeho predchádzajúcich činov a jeho étos. Len naozaj malý človek, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že vedľa neho žijú hrdinovia, to nevidí.“

„Havel mal tisíc chýb, ale nijako to neznižuje veľkosť jeho predchádzajúcich činov a jeho étosu. Len naozaj malý človek, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že vedľa neho žijú hrdinovia, to nevidí.“ Zdieľať

Keď hovorí o rodine, niečo poodhalí, ale celkovo sa snaží zachovať si súkromie. Na rozdiel od niekoľkých bývalých predsedov ODS má šťastný rodinný život. Vyznaním je katolík, ovplyvnili ho diela Jakuba Demla, Otakara Březinu či Jozefa Ratzingera a Hansa Ursa von Balthasara. Keď hovorí o ODS, opisuje, že ju vždy vnímal ako hodnotovo konzervatívnu a jej liberálny rozmer chápal len v ekonomickom zmysle, s čím by sa pravdepodobne dalo sporiť. Pri hodnotovom spore Klaus – Havel hovorí, že ho necítil ako príliš výrazný, lebo „na oboch stranách som videl veľa dobrého. S Karlom Schwarzenbergom sa asi naozaj nezhodnem v pohľade na Európu, ale v mnohých ďalších veciach si zase rozumieme celkom dobre.“

Keď sa vo viacerých kapitolách dostane reč na Európu, Fiala je k jej smerovaniu veľmi kritický. Vykresľuje to okrem iného pomocou faktu, že európski vedci masívne odchádzajú do Ázie, ktorá vo veľkom investuje do vedy a výskumu, že celkovo sa Európa akoby prestala starať o svoje záujmy a v centre jej pozornosti je priveľa byrokracie, ľavicového aktivizmu, utópií, tiež naivity a lenivosti. Fiala prízvukuje, že v Európe sú celosvetovo stále najlepšie podmienky na život pre bežných ľudí, no kontinent mu pripadá „ako krásna ríša na vrchole či viac za vrcholom a blíži sa k úpadku“. Ako protiklad k americkým „jastrabom“ kritizuje „holubičiu“ politiku udomácnenú v Európe, ktorá akoby čakala, že problémy akosi „vyhnijú“ samy od seba. Kontinent sa nestará o bezpečnostnú situáciu vo svojom bezprostrednom okolí, spomína napr. rozpadnutú Líbyu, „nedá sa tam investovať, je to nebezpečné z pohľadu utečencov, aj geopoliticky, pretože bohvie, kto sa tam môže dostať k moci a Európa je na dostrel“.

Výraznou časťou knihy sa tiahne téma masovej migrácie. Fiala vyjadruje svoje rozhorčenie z toho, ako sa téma vo verejnej diskusii polarizovala a dostala sa do populistických vôd na oboch stranách politického spektra. Na otázku, čoho sa on bojí a čím nás utečenci ohrozujú, odpovedá, že on osobne strach rozhodne nemá a jednoducho iba detailne pozná celý problém, pozná situáciu na Blízkom východe a v severnej Afrike a že Európa jednak dlhodobo nevie integrovať migrantov z iných kultúrnych prostredí, hlavne moslimov, a takisto nie je ani vôbec pripravená na blížiacu sa migračnú vlnu. Hovorí, že, samozrejme, treba vedieť prijať migrantov do profesií, ktoré krajina potrebuje („cudzincov máme pol milióna a všetko je v poriadku“), alebo ktorí sú ohrození na živote, ale všetko treba vedieť manažovať do tej miery, po ktorú to krajina vie zvládnuť.

„Európa čelí obrovskému tlaku sťahovania národov, ktorý, ak s ním nezačneme niečo robiť, bude v konečnom dôsledku znamenať koniec Európy, tak ako ju dnes poznáme.“ Zdieľať

Ako riešenie navrhuje jednak dodržiavanie tých nástrojov, ktoré sme si sami vytvorili, jedným z nich je dôsledná kontrola vonkajších hraníc Schengenu, ktorá „musí byť vojenská“ a musí zahŕňať boj s pašerákmi. Európa by navyše podľa neho mala byť pripravená aj vojensky zasiahnuť v problémových krajinách svojho okolia, ak iba v takom prípade bude možné v nich lepšie organizovať utečenecké tábory, respektíve vytvoriť v celej krajine humánnejšie podmienky na to, aby sa zabránilo migrantom cestovať na európske územie. Kto pozná populačné krivky v Afrike a iných oblastiach a ďalšie faktory, vie, že tento problém je reálny a Fiala ho nezveličuje.

Keď redaktor Balaštík pozdvihol obočie nad vojenským zasahovaním, Fiala vyjadril pochopenie nad zvláštnosťou situácie, ale dôrazne trval na takomto riešení. „Európa čelí obrovskému tlaku sťahovania národov, ktorý, ak s ním nezačneme niečo robiť, bude v konečnom dôsledku znamenať koniec Európy, tak ako ju dnes poznáme. Ja tvrdím, že je lepšie sa tomu dnes postaviť, než čakať, až sa sem legálne aj ilegálne nahrnú milióny ľudí z Blízkeho východu a potenciálne ďalšie desiatky miliónov ľudí z Afriky, túžiace žiť z európskeho sociálneho systému.“

Samozrejme, Fiala je veľmi skeptický k tomu, či pre takýto prístup nájde Európa odvahu. Ale ak sa to nepresadí a, ako to tvrdia mnohí analytici zaoberajúci sa touto témou, práve vtedy, ak tzv. štandardné strany nemajú pochopenie pre výrazne sa šíriace obavy ľudí, voliči si nájdu cestu k radikálnym populistom a nedemokratickým zástupcom.

Kritický je aj k fenoménu populizmu, ale neprijíma všeobecné riešenia prítomné v ľavicovom priestore. Zdôrazňuje, že receptom na rast populizmu a „charizmatických lídrov“ sú ideovo a programovo ukotvené politické strany. Ako príklad uvádza Poľsko, ktoré síce malo podľa neho úplne rozbitý stranícky systém a chvíľu to vyzeralo, že začnú víťaziť nové politické zoskupenia, no nakoniec v ňom zvíťazili tradičné strany a systém sa stabilizoval.

Brexit Fialu prekvapil, ale Britom rozumie. No tiež upozorňuje, že kým Británia si vystúpenie z EÚ môže dovoliť, pretože je schopná mimo nej samostatne existovať, Česká republika takú ekonomickú ani geopolitickú silu zďaleka nemá. Zdieľať

Fiala tiež pripomína, že pri niektorých krajinách je špecifická situácia, ktorú nevieme dobre vnímať. Ako príklad spomenul Maďarsko. „Orbán robí veľkú službu Európe aj demokracii, chránil vonkajšiu hranicu Schengenu a snažil sa hľadať riešenie v čase, keď ostatní nerobili nič a ešte mu za to nadávali. Dnes aj bavorský premiér hovorí, že Európa raz Orbánovi poďakuje.“ Pripúšťa, že Orbánovo prijatie zákonov, ktoré niekoho obmedzujú, je nepríjemné, ale treba si všimnúť, s kým bojuje, kto je za neho náhradou. „On nesúperí s ľavicovou opozíciou. Ak prehrá voľby, nenastúpi sociálna demokracia. Bojuje s radikálnou pravicou, s Jobbikom, ktorý obmedzuje demokraciu oveľa viac.“

Pri otázke na brexit Fiala priznal, že nečakal, že k nemu dôjde, na druhej strane Britom rozumie a pripomína, že jeho zástancami zďaleka neboli len populisti, ale aj ľudia ako Michael Gowe či Roger Scruton. No tiež upozorňuje, že kým Británia si vystúpenie z EÚ môže dovoliť, pretože je schopná mimo nej samostatne existovať a súčasne si s ňou udržať dobré vzťahy, Česká republika takú ekonomickú ani geopolitickú silu zďaleka nemá, a preto je Fiala aj proti referendu o „czexite“, ktorý už niektoré strany spomínajú.

V závere knihy Fiala zhodnocuje prínosy aj negatíva všetkých doterajších predsedov ODS a nedá sa neoceniť, že napriek zdravej kritike mu súčasne ku každému nechýba úcta.

Fiala je dôkaz, že akademické prostredie nielenže nemusí byť nutne zamerané doľava, ako to často býva, ale môže z neho vyjsť aj inšpiratívna a kultivovaná pravicová osobnosť. Je pravda, že v jeho vystupovaní stále cítiť akademický štýl profesora a ťažko povedať, ako sa mu bude dariť pôsobiť v politike, kde často treba mať široké lakte a bojovať rôznymi prostriedkami o svoje záujmy. Ale ak sa mu podarí prehĺbiť dobré ideové ukotvenie svojej strany, stabilizovať ju a pozdvihnúť, jeho misia bude úspešná. A tiež je veľmi dobre, že v Českej republike existuje popri rôznych populistoch aj seriózna pravicová strana, ktorá rozumie obavám svojich voličov.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo