REPORTÁŽ: Slovensko sa preberá k životu

Kráčam na zastávku pomedzi dažďové kvapky. Sychravé počasie v Ružomberku nie je žiadna novinka. Je to ako v Británii, keď musíš, zvykneš si. Toto ráno je však iné. Vo vzduchu cítiť elektrizujúce vzrušenie z toho, čo má človek očakávať.

Moje myšlienky vyruší okoloidúci autobus plný dôchodcov. Poznávacia značka TT. Predné sklo zdobí tabuľka Pochod za život. Dokonca aj Ružomberok je svedkom, že sa na Slovensku niečo pohlo. Ale, čo sa pohlo? Driemajúce svedomie ľudí alebo strach z toho, čo prinesie prievan zo Západu?

Nastúpim do poloprázdneho autobusu mestskej hromadnej dopravy. Pomaly nechávame za sebou billboard stojaci pri hlavnej ceste. Sedemčlenná rodinka na obrázku pozýva na Pochod za život. Hľadiac z okna na prebúdzajúce sa mesto, zbadám oznam na okne autobusu. „SAD Liorbus Vás pozýva na Pochod za život. Odchod autobusu z Ružomberka je 6:45,“ stojí na podomácky vyrobenom plagáte. „Wau,“ pomyslím si, „toto nie je len iniciatíva slovenských katolíkov.“

Prosím si študentský do Košíc

Vlaková stanica je na prasknutie. Karimatky, spacáky, turistické batohy. Všetko naznačuje, že sa niečo chystá. Ale panie za okienkom akoby zaspali. Otvorili len jednu pokladňu a čakanie v dlhom zástupe nás vyšlo na pätnásť minút. „Študentský do Košíc,“ zaznelo tete železničiarke za okienkom snáď päťdesiaty raz, kým otvorili ďalšie pokladne. Obďaleč stojí moja partia, ale aj tak sa zarozprávam s cudzím človekom. Je to rodinný známy mojich priateľov. Mám rada nových ľudí, ak ide na pochod, istotne si budeme mať, čo povedať.

"Sychravé počasie v Ružomberku nie je žiadna novinka. Toto ráno je však iné. Vo vzduchu cítiť elektrizujúce vzrušenie z toho, čo má človek očakávať. "

Zdieľať

Vo vlaku si prekvapivo sadáme. Našli sme dve miesta v kupé s dvoma dôchodkyňami a zaľúbeným párom. „Čo sa deje, že je tu toľko mladých?“ zvedavo sa pýtajú panie smerujúce na Popradské pleso. „Vy neviete?“ ujme sa iniciatívy môj nový známy, „ideme na Pochod za život do Košíc.“ Pani sediaca vedľa neho začína byť očividne nesvoja. „Pochod sem, pochod tam. Je to akoby z extrému do extrému. Raz homosexuáli a raz toto. Každá žena má právo rozhodnúť sa. Musíme rešpektovať všetkých. Z každého rožka troška. Povoliť treba raz tam a raz tam,“ zaznieva nahnevaná reakcia z úst staršej turistky.

Na to jej môj spolucestujúci odpovedá: „Tu sa nejedná len o potraty. Ide aj o gender ideológiu, ktorú chcú zaviesť v rámci Stratégie o ľudských právach. Chceme brániť budúcnosť našich detí, aby sa nestalo, ako v západných krajinách, že si budú vyberať pohlavie podľa toho, na čo sa cítia. Muži v Amerike môžu chodiť na ženské záchody, ak sa v ten deň cítia na ženu,“ objasnil dôvody pochodu, ktoré vyhnali desaťtisíce ľudí do ulíc. Pani neveriacky krúti hlavou a odpovedá, že to sú len ojedinelé prípady.

Mladý muž sediaci vedľa s priateľkou sa zodvihne, že ide na záchod. „Idem teda na ženský,“ zavtipkuje a pretláča sa pomedzi nás, zatiaľ čo diskusia pokračuje. Atmosféra v kupé je napätá. Pani je očividne nahnevaná a útočí. Nepustí človeka k slovu, ale môj známy je pokojný a stále rozpráva rozhodným hlasom. Nakoniec sa ozve druhá turistka: „Mne sa to páči. Aj ja by som išla na pochod.“ Dvere sa otvoria a v tom sa vráti mladý muž z WC. „Som sklamaný. Boli tam iba unisex,“ dodáva s úsmevom. Postaršie turistky vystúpia v Štrbe a ja rozmýšľam, ako sa to komunistom vôbec podarilo - zasiať tak liberálne názory do predchádzajúcich generácii. Vyhovieme každému, len aby bol pokoj. To je predsa nelogické a zároveň vedúce k anarchii.

Rodičia siedmich detí – vtipní, no vedia, kde je sever

Vlak sa stále viac plní a my s kamarátom debatujeme ďalej. Známky dažďa, alebo zatiahnutej oblohy sa vyparili ešte pred Košicami. „Na SHMÚ písali, že bude celý víkend slnečno,“ pomyslím si vystupujúc z vlaku. „Tešilo ma!“ zakričím za mojím spolucestujúcim a pripájam sa k svojej skupine. Na stanici kupujem ešte spiatočný lístok. Panie za okienkom sa zvedavo prizerajú a debatujú: „To idú kvôli tým potratom.“ V trafike si chceme kúpiť lístky na mestskú. Zrazu na nás vykrikuje predavačka. Veľká skupina s batohmi a transparentom je zrazu uprostred diania. Všetky oči na nás. Situáciu prišli obzrieť aj policajti. Pani predavačka nechcela študentke stornovať nákup, namiesto polovičného si vypýtala celý. „Nerobte zo mňa debila!“ zakončila pani predavačka výmenu názorov s „hlbokými argumentami“ a my radšej vychádzame z budovy. To nám už tlačia do rúk letáčiky mladé aktivistky. Skupinka mladých v žltých tričkách s gitarou tlieskajú a vyspevujú: „Slovensko chce život, Slovensko chce život!“ Náhodní okoloidúci vyhadzujú bulletin s programom pochodu do koša.

Zdieľať

Nastúpime do MHD a zložíme batožinu na obecnom úrade na košickom sídlisku. Stíhame už iba jeden workshop, tak sme si vybrali prednášku o sexuálnej výchove doma a v škole. Staršieho kňaza dopĺňa manželský pár. Rodičia siedmich detí vyťahujú humorné situácie zo života. Ide z nich niečo zaujímavé, čo púta pozornosť. Z očí im srší akási dobrota a prirodzenosť. Dokážu byť vtipní, no zároveň vedia, kde je sever. Pôsobili mlado, nikto by nepovedal, že majú toľko za sebou. „Rozhodli sme sa zobrať napriek tomu, že manžel odišiel na vojnu. Kým bol na vojne, ja som mu doma porodila syna. Dozvedel sa o tom asi po troch dňoch,“ opisuje svoju náročnú skúsenosť vtedy ešte čerstvo zaľúbená novomanželka. „Ja som nebol žiaden rušivý element. Majka mohla vychovávať nášho syna úplne sama,“ žartuje manžel Ladislav. Po celý čas sa držia za ruky a hľadia jeden druhého. „Kde sa medzi nimi po toľkých rokoch vzala taká zaľúbenosť, ako bola kedysi?“ spytujem sa samej seba.

„Sexuálna výchova je prvotným právom rodičov. Neexistuje sexuálna výchova odtrhnutá od celkovej výchovy, a tá môže byť komplexná jedine v rodine,“ argumentuje doktor teológie Marian Valábek. „Rodiny sú sadom, kde sa vychovávajú nové generácie. Výchova znamená viesť deti k slobode. Od závislosti na rodičoch, k samostatnosti,“ zaznel citát od blahoslaveného Jána Pavla II. Kým sa k slovu dostali účastníci s otázkami, odchádzame na večeru. Usadili sme sa v miestnej pizzerii čakajúc na takmer 20 pizz. Vraj nejaká študentská. Šunka, šampiňóny, kukurica. Ešte nikdy som nezjedla celú pizzu naraz. Kamaráti sa podujali, že to pokojne dojedia.

Cirkev na Slovensku nie je len pre staré babičky!

Pridáme do kroku. Otváracia omša bude v Infinity aréne. Netuším, aké veľké sú to priestory. Do haly prichádzame počas úvodnej piesne. „Povstaň Božie vojsko, je čas začať boj,“ znie pomedzi davy tlačiace sa dnu. Naskakujú mi zimomriavky. Čo sa to deje? Všade navôkol samí mladí. Nechcú nás pustiť dnu. „Stop! Viac ľudí sa tam nezmestí. Pri takomto počte je to už nebezpečné,“ varuje nás rázna pani, „ak ste ochotní, postojte vonku.“ Bez debaty sa obraciame. Vonku bude lepšie, veď je tam obrazovka. Billboardy reklamujúce kuchyne, nábytok, či lokálnu televíziu a medzi nimi zavesená obrazovka s priamym prenosom omše. Neskutočný kontrast. Arcibiskup Zvolenský po kázni zožne aplauz. Vonku je príjemne, ale stojí tu množstvo ľudí. Mladí, starí. Nesťažujú sa na bolesti nôh, chrbta alebo únavu.

"Povstaň Božie vojsko, je čas začať boj, znie pomedzi davy tlačiace sa dnu. Naskakujú mi zimomriavky."

Zdieľať

Mládežnícke pesničky s gitarami sa striedajú s JKSkami na organe. Fascinuje ma to prepojenie generácií. Starí aj mladí, všetci spievajú ako jeden hlas. „Cirkev na Slovensku nie je pre len staré babičky!“ bleskne mi hlavou. Mnohí tvrdia, že naša krajina nie je už dávno katolícka, ale opak je pravdou. Dokazujú to tie kvantá ľudí kráčajúcich na prijímanie bez hocijakých vekových rozdielov. Ľudia dvíhajú ruky. Spieva sa to v piesni. Starší kňaz pred oltárom dvíha ruky a vyzýva ľudí. Usmieva sa. Máme byť ako deti a presne to z neho žiari. Okoloidúce MHDčky zastavujú uprostred ulice a udivene hľadia na ľudí stojacich pred halou. Po skončení vetrajú miestnosť.

Kvantá ľudí sa valia von a my sa snažíme získať nejaký rozhovor. Organizátor nás pošle preč. Vraj brzdíme premávku. Tak skočíme na malé pivko. Je to podnik plný saxofónov a nôt po stenách. Hľadí na nás Smetana či Bach. Máme sprievodkyňu z konzervatória, to preto nás sem zaviedla. Všade sedia veľmi mladí ľudia. Je to obrovský kontrast medzi týmito dvoma svetmi. Umelci sú majstrami krásy. Dokážu vidieť o niečo viac ako bežní smrteľníci. Dostali Božie oči a sluch, ale prečo sa tak často nechávajú unášať týmto svetom?

Je desať hodín. Organizátori výrazne meškajú s programom. Po Košiciach sa ozýva Poetica musica, meditatívne hudobné pásmo a koncerty pre nenarodené deti. Kerygma, eSPé, Milenky band. Čudujem sa, kde sa tu vzalo toľko mladých. Posledná MHD nám ide o pol jedenástej, takže my už musíme ísť.

Niet neľudskejšieho, niet barbarskejšieho zákona

Nedeľné ráno je plné slnka. Čakanie na omšu si krátime v okrajovej časti Košíc opaľovaním. Spomedzi sedemnástich omší sme si vybrali grécko-katolícku so sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupom Cyrilom Vasiľom. Pre mňa prvá skúsenosť s byzantským obradom. „Dnešný pochod musí byť neskutočne sväté dielo, keď sa v tomto meste takmer súčasne slúži sedemnásť omší!“ bleskne mi hlavou elektrizujúca myšlienka.

Mestská hromadná doprava je dnes úplne zadarmo. Aspoň niečo môžu Košičania pochváliť. Centrum je uzavreté. Všade sa hemží masa ľudí. Pri katedrálach a kostoloch stoja davy ľudí, ktorí sa nedostali dnu. Je to nádherný pohľad, kráčať mestom a odvšadiaľ počuť zvuk nástrojov, huslí a chóru, ktorí oslavujú jeden spoločný cieľ. Takú jednotu som v masách ľudí ešte nevidela. Vchádzame na hlavné námestie, ale k pódiu sa nedostaneme. Je to nemožné. Našli sme cestu poza stánky s tričkami a preskakujeme červeno-biele pásky. Stojíme na rohu ulice pri reprákoch. Na rozdiel od iných vidíme aj počujeme.

"V ošiali politickej korektnosti sa v niektorých krajinách prestávajú používať výrazy otec a matka. A preto sme tu dnes!"
Anna Záborská

Zdieľať

Vedľa mňa sa tlačia dôchodcovia, ale aj mladé rodiny s kočiarmi. Organizátori pozývajú na pódium europoslankyňu Annu Záborskú. „Zmena politiky v prospech života je otázkou prežitia Slovenska aj celej Európy! V ošiali politickej korektnosti sa v niektorých krajinách prestávajú používať výrazy otec a matka. A preto sme tu dnes! Aby sme v našej spoločnosti vrátili na prvé miesto ľudský život a rodinu,“ zaznievajú slová europoslankyne za mohutného aplauzu.

Po nej dostal slovo novinár z časopisu .Týždeň Martin Hanus. „V slovenskom zákonodarstve niet neľudskejšieho, niet barbarskejšieho zákona, ako je zákon o takzvanom umelom prerušení tehotenstva. Štát, v ktorom žijeme, posväcuje každoročné masové zabíjanie nenarodených detí, a to len tak na požiadanie, za poplatok 250 eur. S bolesťou treba priznať, že tento zákon je úspešný. Za 55 rokov zabil na Slovensku 1 300 000 detí,“ ozýva sa ulicami mesta.

Všetci sa nepríjemne tlačia. Človek je rád, že má pre seba priestor veľkosti jeho dvoch nôh. Nikto sa nemôže rozťahovať. Pomedzi davy si to nasmerovala záchranka. Program na pódiu prerušili. Záchranka nervózne vytrubuje. Všetci ju predsa vidíme a snažíme sa uvoľniť pre ňu cestu, aj keď je to priam nemožné. „Svetové dni mládeže neboli ani zďaleka takáto masovka. Slovensko nie je na takéto počty ľudí uspôsobené,“ poznamenáva môj priateľ.

Na pódium sa dostáva kardiologička Mária Gofusová. Jej slová chytajú ľudí za srdce. „Na jednej strane sa lekári snažia udržať život plodu v tele matky počas rizikového tehotenstva, no zároveň tí istí lekári krátkym úkonom ukončujú životy nenarodených detí. Poslanie lekára sa dostalo do obrovského paradoxu,“ vyhlásila pomerne mladá doktorka. To sa už prítomným tlačia slzy do očí. „Počas mojej práce som sa dostala do situácie, kedy som bola vyzvaná vykonávať predoperačné vyšetrenia pred potratom. Rázne som sa k tomu postavila a odmietla. Spočiatku som bola v nemilosti, ale neskôr si na to zvykli aj kolegovia aj pacienti,“ rozpráva doktorka za obrovského potlesku.

80 000 ľudí pochoduje Košicami

Po ďalších príhovoroch prečítajú manifest pochodu. Pri bode o ochrane tradičnej rodiny a manželského zväzku muža a ženy sa rozochvejú krikom a potleskom celé Košice. Po poslednom bode nastane obrovský aplauz. V momente, keď sa moderátori chytajú slova vybehne na pódiu kričiaca žena. Oduševnene a nahnevano vykrikuje, že každý má právo rozhodnúť sa. Organizátori ju stiahnu preč z pódia. Na obrazovkách vidno zábery na celé námestie. Kde končí dav si nikto netrúfa povedať. Tisícky ľudí stoja aj v rôznych uličkách a nič nepočujú. Záchranka po druhé. Tentoraz tesne pri nás.

"Prečítajú manifest pochodu, pri bode o ochrane manželského zväzku muža a ženy sa rozochvejú krikom a potleskom celé Košice. Po poslednom bode nastane obrovský aplauz."

Zdieľať

Moderátori ohlásia začiatok pochodu. Odštartuje ho malé dievčatko. 80 000 ľudí pochoduje Košicami za zvuku žalmových bubeníkov. Bubny v ľuďoch umocňujú vážnosť situácie a bojový podtón. Z námestia sa ozýva: „Každý má právo žiť!“ Čelo pochodu prešlo viac ako 600 metrov a my sme sa stále nepohli. Všade vidno obrovské transparenty. Žiadame stop potratom. Pravá láska dáva život. Rodičovstvo nie je patológia. Dosť bolo mlčania, chceme zmenu zákona! Našli sa aj také, ktoré mali opačný názor: „Nie sme v stredoveku. Žena nie je stroj na deti,“ vyjadrili svoj názor oponenti. Ponad hlavami nám lieta na paraglajde kňaz Andrej Legutký. Robí fotografie.

Čakáme tridsať minút od vyštartovania pochodu, pokým sa masa uvoľní a my sa pohneme aspoň o pár metrov. V tom momente moderátori ohlásia, že o malú chvíľu dorazí čelo pochodu ku koncu, ktorý sa ešte nepohol. Dva a pol kilometrová trasa centrom Košíc bola príliš krátka. Odvšadiaľ sa valia ľudia ako prívalová vlna. Zastať nemôžeš. Obdivujem tých dôchodcov a rodiny s deťmi! Toľko stáť na jednom mieste bez pohnutia. Nehovoriac o tých stovkách kilometrov, ktoré v ten deň najazdili. „Tu sa deje niečo neslýchané! Čo vyhnalo týchto 80 000 ľudí do ulíc? Čo bolo tak vážne, že dokázalo spojiť všetky generácie?“ vzrušene sa zamýšľam.

Veľmi podobné ako na Velehrade za komunizmu

Konečne sme sa pohli. Prejsť celú trasu týmto slimačím tempom bolo nakoniec síce náročné, ale všetci sú pokojní a radostní. Nikto nevrčí na toho druhého, hoci je už všetkým dlho. Z diaľky počuť spev: „Toto je deň, ktorý dal nám Pán.“ Niekoľko ľudí rozdáva pri cestovnej kancelárii letáky s ponukou na zájazd do Lúrd. Rafinovane využili pochod, ako marketingový ťah. Obďaleč stoja koše plné letákov. Ľuďom akoby sa ani nechcelo ísť domov. Hoci boli v cieli, vychutnávali si priateľskú atmosféru uprostred davu.

"'Za minulého režimu sme boli na Velehrade. Je to veľmi podobné,' vysvetľuje kamoškin ocko, ktorý kedysi pašoval biblie cez hranice."

Zdieľať

Konečne sa to trochu rozriedilo, ale stále prichádzajú  v rôznych intervaloch prívalové vlny pochodujúcich, ktorí dorazili po nás. Postavíme sa trochu na kraj, aby sme nezavadzali. Kýva na mňa akási pani. „Veď to je kamoškina mama,“ svitne mi a rozbehnem sa k nim. Ich milé objatie a vrelé privítanie vo mne zanechalo obrovskú radosť. Spytujem sa ich, či už takýto pochod zažili. „Za minulého režimu sme boli na Velehrade. Je to veľmi podobné. Na sviečkovej bolo oveľa menej ľudí, lebo ich rozohnali vodnými delami,“ vysvetľuje kamoškin ocko, ktorý kedysi pašoval biblie cez hranice.

Obďaleč stojí veselá skupinka ľudí v stredných rokoch. Pochod už skončili, tak si užívajú dobrú partiu. Akoby sa im ani nechcelo ísť domov. Otec rodiny hrá na gitare a ostatní vyspevujú, tancujú a tlieskajú. Všade znie: „Kráľovná nebies. K tebe vzdychá zbožný národ tvoj.“ To mi už znova naskakujú zimomriavky a dušu mi zohreje krásny pocit, že tieto generácie pred nami znova ožívajú a pripomínajú si mladícke časy. Všetci akoby omladli a znova sa rozhodne postavili za svoju vieru a budúcnosť slovenského národa.

Po ceste domov tuho premýšľam. „Čo sa to dnes stalo? Toto je historický moment!“ hemžia mi hlavou vzrušujúce myšlienky. Žiadny z politických zločinov, ktorých sa za posledných dvadsať rokov nazbieralo neúrekom, tak nepohol Slovákmi, ako vraždy nenarodených detí a rozmáhajúca sa gender lobby. Vážnosť situácie pochopilo až 80 tisíc Slovákov! Tento víkend sme sa presvedčili, že máme moc niečo zmeniť. Slovensko nechce už viac driemať. Túži byť plné života a prekvitať radosťou a prosperitou! 22. septembra 2013 začal pre našu krajinu nový život. O tom, aké bude jeho pokračovanie, rozhodujeme každý z nás vo vlastnom svedomí.

Monika Marušicová
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk.

Foto: Národný pochod za život, viac fotografií nájdete vo fotogalérii pochodu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo