Menová reforma v roku 1953 ukázala represívnosť režimu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Menová reforma v roku 1953 ukázala represívnosť režimu

Rok 1953. Výmenné stredisko, v ktorom si ľudia po menovej reforme menili peniaze.

Pred 65 rokmi sa v Československu uskutočnila menová reforma, ktorá výrazne zasiahla do života ľudí a potvrdila, že komunistický režim sa neštíti postihovať najchudobnejších.

V strede 20. storočia v priebehu 15 rokov ľudia na Slovensku tri razy menili peniaze v peňaženkách. Najskôr takmer bezbolestne, potom s problémami.

Prvú zmenu zažili v roku 1939, keď vznikol samostatný slovenský štát. Necelý mesiac po osamostatnení nahradila československú korunu slovenská. Jej pomer k protektorátnej bol jedna k jednej.

V priebehu rokov 1939 až 1945 sa pomer medzi týmito menami vyvíjal v prospech slovenskej. Príčinou bol hlavne tvrdší spôsob vykorisťovania Protektorátu Čechy a Morava zo strany Nemeckej ríše. Slovensko zároveň malo vlastnú menovú politiku, ktorú pomerne dlho držal pevne v rukách šéf Národnej banky Imrich Karvaš.

Tesne pred spustením Slovenského národného povstania v lete 1944 vtedajší vedúci predstaviteľ komunistov Gustáv Husák písal v správe do Moskvy, že slovenská koruna sa drží slušne. Jej reálny pomer v porovnaní s protektorátnou je až jedna k desiatim, hoci úradne mali byť takmer rovnocenné.

Po spustení bojov na Slovensku v Povstaní a potom počas dlhého prechodu frontu hodnota slovenskej koruny strmo klesala. V závere vojny si však predsa udržiavala lepšiu úroveň ako meny v susedných štátoch. Nad vodou ju držal relatívny dostatok tovaru.

Keď sa obnovilo Československo vrátane oblastí podstúpených v roku 1938, na jeho území sa používalo viacero platidiel. Popri slovenskej a bývalej protektorátnej korune hlavne maďarské pengő.

Slovenská koruna bola stále hodnotnejšia ako česká, čo spôsobovalo dilemy pri ich opätovnom zlúčení. Ďalším problémom bol pomer v objeme obiehajúcich mien – českých korún bolo neprimerane viac a boli menej kryté tovarom.

Menová reforma v roku 1953 sa uskutočnila v čase, keď predsedom vlády bol slovenský komunista Viliam Široký (uprostred).

Pri zlučovaní mien sa mal brať do úvahy reálny stav, teda nová spoločná koruna sa mala vymieňať v inom pomere k slovenskej ako k českej. Vtedajší slovenskí národohospodári odhadovali, že slovenská koruna je zhruba dvojnásobne silnejšia ako česká.

Na centrálnej úrovni sa však prijalo politické rozhodnutie – meny sa na jeseň 1945 zamenili v rovnakom pomere. Pre obyvateľov Slovenska to znamenalo, že sa im zhruba o polovicu znehodnotili úspory.

Uznávaný český historik Jan Rychlík vidí za takouto povojnovou výmenou peňazí horšie dosahy na obyvateľov Slovenska, čo malo psychologicky negatívny vplyv na budúce slovensko-české vzťahy.

Menová reforma komunistov proti najchudobnejším

Povojnové zlúčenie mien bolo viac-menej technické opatrenie. Mnoho problémov ostalo. Najväčším bol nepomer inflačnej peňažnej masy k tovarom.

Podobne ako v iných štátoch sa ešte niekoľko rokov uplatňovala regulácia cien a prídelový systém. Hoci ceny boli pevne stanovené, na čiernom trhu prevyšovali úradné, čo poukazovalo na skutočnosť, aká je reálna hodnota koruny.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa tieto problémy ešte zvýrazňovali. Necitlivé a direktívne zásahy vnášali ďalšie nerovnováhy do hospodárstva štátu. Príkladom je centralizovanie obchodu v štátnych rukách či násilné združstevňovanie pôdy spojené s vypisovaním povinných dodávok pre roľníkov.

Na začiatku 50. rokov bolo zrejmé, že Československo sa nevyhne ďalšej menovej reforme. Jej potreba by sa ukázala aj v prípade zachovania demokratického režimu, no určite by bola dôsledkami pre obyvateľov prijateľnejšia.

Navyše, vtedajší komunistickí predstavitelia sa podujali využiť vykonanie tohto nevyhnutného kroku na získanie ďalších prostriedkov na napĺňanie svojich plánov. Prvým veľkým zdrojom bol znárodnený majetok, druhým mali byť peniaze vytiahnuté od vlastných občanov. S nahromadeným majetkom a peniazmi sa podujala podnikať vláda.

Režim tajil menovú reformu do poslednej chvíle. Nové bankovky vytlačili mimo štátu – v Sovietskom zväze. Osudovým dňom sa stal 1. jún 1953.

Výmena peňazí bola stanovená v objemových pásmach. Jeden človek mohol získať za päť starých jednu novú korunu československú len do výšky 300 starých korún. Všetky ostatné hotové peniaze sa zamieňali v pomere 50 : 1.

Vklady v bankách mali viacero výmenných pásiem a pohybovali sa v zamieňacích pomeroch od 5 : 1 až po 50 : 1. Mzdy a ceny tovarov sa prepočítali v pomere 50 : 1.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že menová reforma bola v prospech najchudobnejších a tých, čo nežili z majetku, ale z príjmu, lebo tí mali v peňaženkách a bankách menej peňazí, a preto sa ich nepriaznivý zamieňací pomer 50 : 1 dotkol relatívne málo.

Áno, bolo by to tak, ak by ceny ostali pevné. To sa však nestalo. Vláda zároveň s menovou reformou zrušila prídelový systém. To bol síce logický krok, no spôsobil presne to, čo sa pri skokovom nadobúdaní rovnováhy medzi objemom obeživa a tovarov stáva – ceny idú nahor.

A tak na skokovitom raste cien potravín a spotrebného tovaru utrpeli práve tí, čo naň míňali zo svojich príjmov najviac – najchudobnejší.

Neodvratný ekonomický kolaps komunistických režimov

Takéto pohyby vyvolali aj vo vtedajšom policajnom režime vzdor obyvateľov. Československo zažilo po rokoch opäť štrajky. Tie vládna moc potlačila. Zatkla takmer 500 ľudí.

Vláda urýchlene prijala nariadenie proti absencii a fluktuácii, ktoré umožňovalo trestný postih za neospravedlnené vynechanie pracovnej zmeny. Rozhodla sa trestať a zosadzovať vedúcich pracovníkov, ktorí počas menovej akcie zaujímali nepriateľské postoje k vládnej moci.

Represia len potvrdila novú situáciu – životná úroveň obyvateľov sa plošne znížila a nespokojnosť pretrvávala. Nie div. Práve na ich úkor sústredila komunistická vláda v rukách obrovské množstvo prostriedkov, z ktorých sa mali financovať stavby nového spoločenského systému.

No ako budovať komunizmus, keď sa búria tí, ktorí v ňom majú žiť? Po menovej reforme tak prišli úpravy, ktoré mali obyvateľov upokojiť. Všetky direktívne, účelové.

Prezident Antonín Zápotocký ešte 29. mája uisťoval občanov, že československá mena je silná a zvesti o menovej reforme sú falošné.

Československej vláde prišlo vhod, že v Sovietskom zväze po smrti Josifa Stalina slabli tendencie mohutne zbrojiť a pripravovať sa na tretiu svetovú vojnu. To znamenalo, že sa mohli začať presúvať investície z ťažkého priemyslu do spotrebného, čo mohlo aspoň čiastočne uspokojiť dopyt po spotrebnom tovare.

S vankúšom peňazí získaným z menovej reformy si mohla vláda dovoliť blahosklonne zvyšovať mzdy a znižovať ceny. Takéto kroky prijímala administratívne, od stola, lebo spoločnosť a jej riadenie boli úplne v jej rukách.

V Československu sa po roku 1953 postupne zvyšuje životná úroveň, hoci z nízkej východiskovej základne. Neskôr nastáva aj politický odmäk, ktorý opäť súvisí s dianím v tútorskom Sovietskom zväze po nástupe Nikitu Chruščova.

Išlo však len o krátke prechodné obdobie, čo potvrdzovalo, že komunistický režim má násilie zakódované vo svojej podstate, a preto akékoľvek jeho úpravy boli vždy len kozmetické. Druhý, vážnejší pokus smerujúci von z komunistického režimu sa uskutočnil v závere 60. rokov. Zastavil ho príchod okupačných vojsk.

Od 60. rokov 20. storočia už vidíme, že zaostávanie Československa za západnou Európou sa nezadržateľne prehlbuje. A to napriek dotáciám zo Sovietskeho zväzu vo forme lacného zemného plynu a ropy.

V posledných rokoch držali komunistické režimy v Európe svojich obyvateľov v stave tlmenej nespokojnosti uplácaním – nakupovaním potravín a spotrebných tovarov zo zahraničia na dlh.

Ako píše britský historik Tony Judt, spoločný dlh štátov sovietskeho bloku za zvýšil zo 6 miliárd amerických dolárov v roku 1971 na takmer 96 miliárd dolárov v roku 1988. Ekonomický kolaps komunistických štátov sa len odďaľoval.

Po páde komunizmu v Československu už zakrátko menili Slováci peniaze znovu. To však už súviselo s niečím podobným, čo sa udialo pred niečo vyše polstoročím – so vznikom samostatného štátu v roku 1993.

Foto: Archív TASR, Wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo