Sparta 21. storočia

Sparta 21. storočia

Palestínski demonštranti sa zhromažďujú pred horiacimi pneumatikami počas zrážok s izraelskými vojakmi na hranici Izraela v pásme Gazy 6. apríla 2018. Foto: TASR/AP

Dva filmové dokumenty o Izraeli.

Izrael si tento mesiac pripomenul výročie svojho vzniku, Ben Gurion v máji 1948 vyhlásil nezávislosť štátu aj napriek nesúhlasu Američanov a rozporom vo vlastnej strane. Dnešný Izrael a Izrael Ben-Guriona sú dva pomerne dosť odlišné štáty, pochopiť ten dnešný bez jeho zakladateľa ale nemožno. Dobrú príležitosť ponúka pozoruhodný dokumentárny film Ben Gurion, Epilóg (2016).

Film je zostrihom starého interview s americkým novinárom Clintonom Baileym, ktorý bol urobený v roku 1968 (celý rozhovor má šesť hodín, súčasťou dokumentu je len asi sedmina-osmina z neho), Ben Gurion má 82, zomrie o päť rokov v decembri 1973. Je už mimo politiky, rekapituluje svoj život, je po šesťdňovej vojne, jeho žena je mŕtva, on žije na malej farme v Negevskej púšti.

Diváka zaujme niekoľko vecí. Prvý izraelský premiér hovorí veľmi úsečne, priamo, jasne, krátke premyslené vety. Dobrá angličtina, silný pragmatizmus a pevné postoje. Ako povedal jeden jeho spolupracovník, tam, kde iní kladú na najvyššie miesto opatrnosť, Ben Gurion kládol odvahu.

Prvý príklad, Adenauerova návšteva Izraela. Pre mnohých škandál, masové demonštrácie proti nemeckému kancelárovi, odmietanie vojnových reparácií voči poškodeným Židom, protesty proti vzájomným diplomatickým vzťahom. Všetko sa podarí, Ben Gurion a Adenauer si dokonca rozumejú, Ben Gurion neskôr príde aj na jeho pohreb, dodnes z týchto začiatkov plynie záväzok Nemecka voči Izraelu. Keď dostane otázku na tému, Ben Gurion rázne povie, že sa nikdy nemieni rozprávať o Nemecku s Židmi, čo prežili Auschwitz a holokaust. Nikdy. Taký je jeho princíp, dejiny nie sú morálne, politika musí nájsť východisko.

Ben Gurion a Adenauer počas návštevy nemeckého kancelára v Izraeli. Foto: wikimedia

Druhý príklad, Arabi. Slovo Palestína vtedy používali skôr Židia, dnes je to termín spájaný s Arabmi. Ben Gurion nemá zášť ani nenávisť. Chápe odpor. Nachumovi Goldmannovi, prezidentovi Svetového sionistického kongresu, v polovici 50. rokov povie: „Prečo by mali Arabi uzatvárať s nami mier? Keby som bol arabským vodcom, nikdy by som zmluvu s Izraelom nepodpísal. Je to normálne, vzali sme im ich zem. Je pravda, že nám ju sľúbil Boh, ale prečo by ich to malo zaujímať? Náš Boh nie je ich Bohom. Pochádzame z Izraela, to je pravda, ale odvtedy prešlo dvetisíc rokov, ako sa to týka ich? Bol tu antisemitizmus, nacisti, Hitler, Auschwitz, ale čo z toho bola ich vina? Vidia iba jednu vec: Prišli sme a ukradli im ich zem. Ako by to mohli prijať?“

Ben Gurion stál o židovský štát, bojoval zaň, ale od momentu, ako vznikol, si uvedomuje, čo je podmienka jeho prežitia. Dýchať obkolesený Arabmi, ktorí zbroja na vojnu proti Izraelu, si vyžaduje neustálu pohotovosť a súčasne pripravenosť na mier.

V jeden moment opisuje, kedy pocítil pokušenie. Keď Židia dobyli Sinaj, na chvíľu mu to zatienilo myseľ – ale iba na chvíľu, hovorí o sebe – vojská sa rýchlo stiahli. Ak by bola cena za mier odovzdať Arabom Gazu a Západný breh, hovorí inde, je za, mier je viac ako hranice štátu.

Tretí príklad. Medzi náboženstvom a politikou, ak nechcete zanevrieť ani na jedno, je tenký priestor, ale nie každý ho vie nájsť. Ben Gurion ho vedel, ortodoxní Židia dostali výnimku a nemuseli ísť do armády, platí to dodnes, Ben Gurion často citoval Bibliu, ale dával si pozor, ako ju využíva. Strhujúci je jeho osobný príklad, stále v prvej línii. Keď opustil rodinu v poľskej časti Ruska, keď si doviedol svoju ženu z Ameriky, na čele Hagany aj na čele štátu, chová pár kusov dobytka, polieva strom zasadený na nehostinnej púšti, stále čelí presile a stále verí v úspech a má ho, mení piesok na hlinu. Má svoje predstavy, nechce veľké mestá, chce mať dotyk s fyzickou prácou, ale súčasne dokáže viesť dialóg s budhistickým vzdelancom či západnými politikmi. Keď treba útočiť, útočí, keď konať, koná.

To je téma druhého mimoriadneho dokumentu o Izraeli, film sa volá Gatekeepers (2012), ide o rozhovor s v tom čase poslednými šiestimi šéfmi izraelskej tajnej služby Šin Bet, zameranej na boj proti terorizmu. Film má šesť častí, v každej je prítomný nejaký protiklad, napríklad medzi prepracovanou taktikou a nejasnou dlhodobou stratégiou, medzi vonkajším arabským/moslimským terorizmom, ktorému Židia až neskutočne dobre čelia, a terorizmom židovským, domácim, ktorý podcenili a ktorý bol úspešný pri zavraždení Jicchaka Rabina.

Divák vidí morálnu drámu riaditeľov mocnej tajnej služby, ktorí rozhodujú na základe spravodajských informácií o živote a smrti, ale doliehajú na nich, na každého jedného z nich, morálne dôsledky. Za vedľajšie škody na životoch nevinných, za spravodajské omyly, to všetko v národe, ktorý má v tradícii oko za oko, zub za zub.

V rovnakom roku ako film nominovaný na Oskara vyšla aj kniha Patricka Tylera, dlhoročného spravodajcu New York Times, s názvom Fortress Israel. Tyler sa snaží preukázať, prečo Izrael nie je schopný uzavrieť mier, príčinu vidí v správaní a záujmoch vojenskej elity, ktorá mu vládne. Problém je, že rozhovor so šiestimi bývalými šéfmi Šin Bet svedčí skôr o opaku, jeden z nich hovorí o politickom tlaku, pričom všetci šiesti majú skúsenosť s tým, že s Arabmi (aj s Hamasom) možno vyjednávať. Izrael podľa tohto dokumentu celkom iste nie je Pruskom, teda štátom, ktorý je vybudovaný okolo armády, ale skôr Spartou, kde je prežitie štátu spojené s vojenskou morálkou. Tá je však podriadená politickému étosu, nie naopak.

Nič z toho neznamená, že Izrael je imúnny voči chybám a zločinom, práve naopak. Aj strieľanie do arabských protestujúcich a zabitie vyše stovky z nich počas tzv. Dňa hnevu, keď bola presunutá ambasáda USA z Tel Avivu do Jeruzalema, je toho dôkazom. Bolo to neprimerané, pre civilizovaný svet bezprávie a zločin. To, čo je na izraelskom príbehu výnimočné, a celkom určite sa to bude týkať aj toho posledného incidentu, je neustála schopnosť učiť sa, zlepšovať a stále nanovo riešiť napätie medzi morálkou a vojnou, nepoľavovať ani v jednom. A prežiť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo