Čím sa líšime od Západu

Čím sa líšime od Západu

Ako sa vyvíja diskusia o odlišnosti východnej Európy od západu kontinentu.

Dve postavy, dva koncepty, priamy stret. Luxemburský minister zahraničných vecí Jean Asselborn a maďarský premiér Viktor Orbán. Asselborn Orbána kritizuje, že Maďarsko je neliberálna demokracia, Orbán rukavicu zdvihol a problém vidí v nedemokratickom liberalizme časti Západu.

EÚ prechádza bezprecedentným testom: Západ a Východ testujú svoje ideologické odlišnosti v jednej pološtátnej organizácii. Migračná kríza odlišnosti zvýraznila, ale nejde len o migráciu, proces je starší. EÚ nebola schopná prijať svoju ústavu, sporila sa o hodnoty, ktoré mali byť vyjadrené v jej preambule (primárne kvôli náboženstvu), inštitúcia s rovnakým názvom – manželstvo – má dnes inú definíciu na západe a inú na východe Únie, je toho viac.

A nie je to ani čistý spor medzi Východom a Západom, čo dokazujú volebné vzbury so skratkou AfD vo východnom Nemecku či v Bavorsku alebo Marine Le Penová, či Geert Wilders ďalej na Západ, resp. prítomnosť eurofilných strán a elít na východe. Väčšie problémy sú však na západe: prvý štát, ktorý z Únie vystupuje, je Británia a kvôli euru nevznikla nová vláda v Taliansku. A už vôbec v ňom nejde o Putina a pomyselný ruský vplyv, na to sú karty príliš pomiešané a medzi Ruskom a EÚ je koridón voči nemu nepriateľských krajín ako nikdy v dejinách.

V čom je rozdiel medzi východom a západom?

Rozdiel prvý, iná demokracia

Prvý rozdiel je v demokracii. Orbán má pravdu rovnako ako Asselborn. Na východe kontinentu nepanuje politický kartel podobný nemeckej alebo francúzskej Piatej republike, ktorý by vylučoval populistickú stranu z podielu na moci. Ten problém si dávnejšie všimol francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq, keď v rozhovore, ktorého preklad uverejnili Literární noviny (5. – 14. máj 2015) povedal, že Francúzsko sa posunulo spoločensky doprava, väčšina voličov by si želala vytvorenie vlády umiernenej pravice s Národným frontom, to však nepísané pravidlá Piatej republiky vylučujú, a tak – hoci nálady verejnosti sú stále viac pravicové, pri moci sa striedajú dve podoby politického stredu. Francúzska „politika sa vyčerpáva v gestikulácii pred riešením problémov“, politický režim neplní svoju funkciu, protest sa neberie do úvahy a súčasne dochádza k postupnej premene francúzskej spoločnosti.

Na Slovensku, v Poľsku alebo Česku by bolo prirodzené, že keby voľby dopadli tak, ako v Nemecku alebo vo Francúzsku, že ich výsledkom je posun doprava, vznikla by vláda s účasťou AfD alebo Marine Le Pen.  Napokon, v Česku sa práve rodí vláda opretá o podporu KSČM, v Poľsku vládol Lepper aj Giertych, na Slovensku Slota s Mečiarom. Francúzsko a Nemecko to považujú za nelegitímne. Pre strednú Európu je nelegitímny opak. Už preto, že AfD je tak trochu obdobou Sulíkovej SaS.

Tento prístup k demokracii nie je výlučne východný, stačí sa pozrieť na Rakúsko, zápas oň práve prebieha v Taliansku, vražda Pima Fortuyna otriasla Holandskom.

Foto: Michel Curi/flickr.com

Napriek tomu, ak už zostaneme pri geografickom zjednodušení, prvý rozdiel medzi východom a západom Únie je, že inak chápeme demokraciu. Pre strednú Európu je oveľa prirodzenejšie, že súčasťou demokracie je aj demagógia, aj keď to nie je akurát výsledkom hlbších znalostí antického Grécka (kde to bola samozrejmosť), skôr dôsledok jednej a v niektorých prípadoch dvoch totalít v našej časti Európy. Slobodné voľby sú historická nesamozrejmosť, záruka pokojnej výmeny vlády veľký výdobytok a účasť na vláde základný nástroj delegitimizácie populizmu.

Dôvod, prečo západ kontinentu pestuje odlišnú podobu demokracie, sa týka liberalizmu.

Rozdiel druhý, iný liberalizmus

Upozornil na to dávnejšie John Gray v knihe Dve tváre liberalizmu, kde opísal historickú premenu liberalizmu z ideológie, ktorá mala za cieľ vyvažovať odlišné svetonázory a byť prevenciou ich konfliktu, na ideológiu, ktorá presadzuje vlastné ideologické záujmy. Liberál bol kedysi najmä skeptikom, ktorý z obáv pred útlakom iných bránil negatívne poňatie slobody. Dnešný liberalizmus je podstatne politicky silnejší, práva nevymedzuje negatívne, ale pozitívne ako nároky, namiesto zmieru presadzuje vlastné zásady spoločenského poriadku ako pri každej ideológii, to znamená nejakú formu diskriminácie voči iným hodnotám, osobitne voči náboženským.

Náboženstvo, to je zoznam pravidiel, o ktorých sa nevyjednáva, ktoré požívajú auru svätosti, viaceré inštitúcie sú označené ako sviatostné – pre liberála synonymum útlaku. Prirodzený efekt náboženstva je presne opačný ako efekt kapitalizmu (liberálna ekonomika) či liberalizmu. Náboženstvo hovorí o hodnote, liberalizmus hovorí o cene, to prvé má hodnotu určenú nadpozemsky, to druhé získava cenu tržnou výmenou, prvé spoločenskú morálku formuje v zápase proti pudom, druhé individuálne túžby považuje za prirodzenú hybnú silu. Náboženstvo buduje tradíciu, liberalizmus a kapitalizmus tradície a zvyky oslabujú.

A sme pri tom, západný liberalizmus svoj zápas vyhral, náboženstvo vytlačil na marginéz, ľavica aj pravica sa stala veľmi liberálnou, východný bol slabší a so svetom náboženstva musel minimálne koexistovať. Západný liberalizmus je preto podstatne trúfalejší, doma aj za hranicami, nezvykle ad absurdum. Príklad: kvóty na zastúpenie žien na volebných kandidátkach napr. v Kosove. Podobný spor je dnes v pozadí ideologického napätia medzi Bruselom a Budapešťou, Parížom a Varšavou.

V poslednom období vyšlo v dôležitých anglosaských médiách niekoľko analýz odlišností strednej a východnej Európy oproti západu, ktoré sa však často veľmi mýlia (najempatickejší je text Branka Milanovica, bývalého popredného ekonóma Svetovej banky, menej porozumenia pre región je v texte Damira Marusica, ktorý východ en block balkanizuje). Hľadajú podobnosti na základe povrchnej znalosti, porovnania Orbána a Kaczynského nesedia, ak do ich spoločnosti pridajú aj Babiša, je to absurdné rovnako ako kritika poľského zákona o holokauste, že prepisuje dejiny. Ivan Krastev vo svojej poslednej eseji pre Foreign Affairs napríklad vidí paranoidný štýl vládnutia Kaczynského a programové oslabenie systému bŕzd a protiváh, ale už nepripomenie rovnako paranoidný štýl Donalda Tuska (voči Kaczynskému) a znefunkčnenie Ústavného súdu liberálnou vládou Ewy Kopaczovej. To všetko píšem preto, že dopyt je po charakteristike neliberálneho konsenzu, ktorý sa črtá pri pohľade zo Západu na strednú Európu.

Je to ako so sochami Venuše, nájdete ich od Španielska po Sibír, a predsa sú iné: vestonická a moravianska diametrálne iné ako méloská z Louvru. Stredná a východná Európa nie je neliberálna, ona je liberálna iným spôsobom. A celkom určite to nie je výsledkom jedných-dvoch volieb, ale niečím podstatne historickejším.

Stredná Európa v roku 1871. Foto: wikimedia

S dejinami súvisí aj najvážnejšia výhrada voči strednej a východnej Európe: zlý stav právneho štátu. Problém je, že právny štát a demokracia spolu nie celkom súvisia, vláda práva je podstatne starší koncept ako reprezentatívna demokracia, naša časť Európy má s vládou práva svoj problém, sčasti preto, ako fungovali monarchie, sčasti preto, kto vládol komu a akú rolu právo plnilo. David Frum na jednom mieste citoval výrok neznámeho kritika Orbánovej vlády: „Benefit z kontroly moderného štátu je menej o moci perzekvovať nevinných a viac o moci chrániť vinných.“ Keby sme zmenili zoom a rozšírili pohľad na uplynulých 150 rokov, mohli by sme hovoriť o vývoji od jedného benefitu k druhému. V každom prípade, vláda práva na Západe sa opiera oveľa viac o dedičstvo zmiešanej formy vlády ako o demokraciu.

Rozdiel tretí, iný národ

Najpresvedčivejšie to preukázala kniha Národy a nacionalizmus Ernesta Gellnera, Žida, ktorý pôsobil v Británii, pochádzal však z Česka. Gellner si všimol, že východná Európa má iný nacionalizmus ako západná. Na západe bol nacionalizmus takpovediac politikou štátu, ktorý zjednocoval rôzne etniká v rámci hraníc daného štátu. Na východe bol tento pokus neúspešný a nacionalizmus uspel ako doktrína, ktorou sa emancipovali etniká voči štátu, ktorý považovali za cudzí.

Západ má svoje dejiny kolonializmu, východ bol skôr kolonizovaný, výsledkom týchto stáročných procesov sú odlišné národné spoločenstvá. Definitívnu podobu tomu dali výsledky druhej svetovej vojny, a teda vojny, ktorá vznikla na západe a ktorá bola v prevažnej miere (na našom kontinente) vedená proti východu. Napokon aj odboj na východe a západe bol odlišný. Výsledkom ale bolo, že východ Európy stratil nielen svojich Židov, ale povojnové štáty sa stali podstatne etnicky homogénnejšie.

Ernest Gellner. Foto: wikimedia

Francúzsky a poľský národ sú dnes diametrálne odlišné spoločenstvá. Iný význam zohrávajú dejiny aj náboženstvo, podobný význam má ešte jazyk a kultúra. Dynamika je ale odlišná. Rastúca prítomnosť  moslimských menšín na západe a ich reálna absencia na východe kontinentu tieto rozdiely ešte viac zväčší.

Namiesto záveru

EÚ je momentálne vo fáze vajatania. Každá veľká nová iniciatíva štáty rozdelila, euro rozdelilo EÚ na sever a juh, migračná kríza na východ a západ. Aj Briti, ktorí sa rozhodli vystúpiť, dlho nevedeli ako, váhavá politika prevláda aj tam. Vajatanie je prejavom nerozhodnosti a istej stagnácie. Hlavný zápas sa dnes vedie o to, čo z tejto reality vyvodiť.

Nadišla chvíľa na citát Georgea Sorosa. Vo svojej poslednej eseji o Európe napísal: „Už viac nemá zmysel ignorovať realitu, že viacero členských štátov EÚ explicitne odmietlo cieľ EÚ v podobe stále bližšej únie.“

Z premisy odvodzuje niečo, s čím sa nezhodneme, ale už zhoda na premise môže niečo znamenať. Rozdelenosť Európy je vážnejšia, ako by si to želali stredoeurópski liberáli. Dejiny majú svoju váhu a Európa, ako vravel poľský pápež, dve pľúca.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo