POCHOD ZA ŽIVOT: O slobode v neistote

Téma ochrany života je vo svojej podstate taká jednoduchá a zároveň taká zložitá, píše pre Postoy.sk Darina Ondrušová.

Je tomu už niekoľko rokov, ako som jedného dňa kráčajúc po našom sídlisku stretla svojho známeho, s ktorým sme sa už dlhšie nevideli, a tak sme sa dali do reči. Je to otec rodiny – zodpovedný, aktívny, umelecky založený. Človek širokého rozhľadu, s ktorým rozhovor nikdy neviazne. A tak sme pospomínali novinky z jeho práce, zahraničných ciest, z môjho štúdia na vysokej škole.

Keď som sa zaujímala o jeho rodinu, povedal veľmi jednoducho a úprimne: „Čakáme s manželkou dieťatko a veľmi sa naň tešíme. Lekári nám však povedali, že trpí vážnou genetickou poruchou. Narodí sa postihnuté. Manželku prehovárali, aby šla na potrat. A ona tým veľmi trpí. Bol som nahnevaný, že tam, kde majú povzbudiť, sa pri našom rozhodnutí nechať si to dieťa správajú pochybovačne a pohŕdavo.“

Musím sa priznať, že rozhovor s tým človekom ma dojal. Spôsobom, akým hovoril o tejto situácii – neteatrálne, trochu s bolesťou. A zároveň úplne istý vo svojom rozhodnutí prijať nový život taký, aký je, podporiť svoju manželku a spolu sa s láskou starať o toto svoje dieťa tak, ako o všetky ostatné.

Téma ochrany života je vo svojej podstate taká jednoduchá a zároveň taká zložitá.

Na jednej strane vo vzťahu k spoločnosti a štátu môžeme argumentovať, že tak, ako je krádež vždy krádežou, aj keď ide len o malú vec, tak je život vždy životom, aj keď ešte nenarodeným. Krádeže trestáme, aj tie relatívne malé – a to aj vtedy, ak boli spáchané z núdze. A či nie je ľudský život viac ako nejaká ukradnutá vec? Prečo ho teda odmietame chrániť napríklad aj príslušnými zákonmi, už od počatia? Existuje totiž mnoho argumentov, tak medicínskych, ako aj filozofických, ktoré dokazujú, že ľudský život je životom už od počatia. A je len smutné, že väčšina mužov a žien na Slovensku nemá možnosť oboznámiť sa s nimi v rámci vzdelávania, aby im aj týmto spôsobom bolo umožnené vybrať si úctivé a zodpovedné správanie v otázkach počatia nového života.

"Čo mi pomôže prekonať obavy z neistej budúcnosti, ak nie viera, že Boh stojí pri mne v každej chvíli? Že takisto bude stáť pri deťoch všetkých rodičov, aj tých možno nechcených?"

Zdieľať

 

Na druhej strane, vo vzťahu k jednotlivcom, ženám a mužom, ktorí váhajú, či dať novému životu šancu, je hĺbka rozhodovania z môjho pohľadu oveľa väčšia. Minulé či budúce okolnosti, ktoré s tým súvisia, totiž často vyvolávajú až desivú neistotu, týkajúcu sa či už možnosti primeraného hmotného zabezpečenia výchovy dieťaťa, pomerov v rodine, áno, niekedy aj pocitu osobnej nepripravenosti, nezrelosti a nechuti starať sa o dieťa už teraz. A neraz aj neistotu súvisiacu priamo so zmyslom života. Som presvedčená, že tie otázky nie sú ani zbytočné, ani hlúpe. Prijať dieťa je záväzkom nie na krátku chvíľu a pripadá mi správne pociťovať túto zodpovednosť a premýšľať o nej. Preto, hoci rozhodnutie pre život považujem za želateľné a túžené, nevnímam ho ako samozrejmosť. Veď práve to je tá chvíľa, kedy naplno vyniká ľudská dôstojnosť a sloboda vybrať si dobro (možno aj s tou spomínanou neistotou), alebo si ho aj nevybrať.

A pýtam sa sama seba, ako môžeme na túto neistotu odpovedať, ak nám ochrana ľudského života už pred narodením nie je ľahostajná. Dobrým slovom, dobrým skutkom pomoci... A stále viac sa mi zdá, že aj ohlasovaním Božej dobroty a spásy. Veď čo mi pomôže prekonať obavy z neistej budúcnosti, ak nie viera, že Boh stojí pri mne v každej chvíli? Že takisto bude stáť pri deťoch všetkých rodičov, aj tých možno nechcených? Čo môžem odpovedať na námietku, že život plný utrpenia predsa nemá cenu, ak nie to, že pohodlie, ani zdravie nie sú zmyslom našej existencie a nestačia na to, aby nás urobili šťastnými? A konečne, ako môžem povzbudiť tých, ktorí hazardujú s prijatím nového života, lebo ešte neprišla tá správna chvíľa, ak nie výzvou k zamysleniu sa, že ani ich život, ani život ich dieťaťa nepatrí im a nie je určený len pre najbližších päť rokov, ale pre celú večnosť? Možno to neznie lákavo a zdalo by sa žiaduce a účinnejšie pri presadzovaní ochrany života Boha z toho radšej vynechať. Nie je mojou úlohou, ani snahou riešiť túto dilemu tak „všeplatne“. Ale verím, že Boh je tým zdrojom nádeje, ktorý dáva zmysel našim utrpeniam, slabostiam aj radostiam, a že je dobré deliť sa o túto nádej ako o najvzácnejší poklad, a aj tak sa zastať práva každého človeka, aj toho ešte nenarodeného, na (večný) život.

Darina Ondrušová
Autorka žije a pracuje v Bratislave. 

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo