O pravom priateľstve

O pravom priateľstve

Ilustračné foto: flickr.com/Hernán Piñera

Pred mnohými rokmi sme sedeli traja vysokoškoláci v školskom bufete, pili sme kávu a rozprávali sa o čomkoľvek, o čom sa rozprávali vysokoškoláci v dňoch pred rokom 1968.

Prisadol si k nám jeden z vyučujúcich kňazov („otec Martin“) a rozhovor sa ako obvykle zvrtol na múdrosť zavedenia kódexu cti na našej škole.

Onedlho sme diskutovali o tých nariadeniach kódexu cti, ktoré študentom prikazujú vyžadovať dodržiavanie tohto kódexu aj od svojich spolužiakov. Pozbieral som všetku „múdrosť“, ktorú som mal ako kozmopolitný dvadsaťročný študent, a dovolil som si názor, že ja by som, samozrejme, nikdy nemohol „udať“ priateľa, ktorý by nejakým spôsobom porušil kódex cti. Tvrdil som, že by mi v takomto konaní bránila lojalita. Spomínam si, že som nepripúšťal žiadne výnimky v súvislosti so závažnosťou priestupku (rozprávali sme o klamstve, podvádzaní a drobných krádežiach – nie o hrdelných zločinoch) či so svojou spoluvinou na prečine, keby som po priestupku mlčal.

Ako študent som si myslel, že lojalita voči mojim priateľom je najvyššou normou. Neskôr som začal chápať, že môžu byť aj falošní priatelia, že môžu byť vážne morálne opomenutia a že robiť správnu vec by reálne mohlo byť morálne nevyhnutné aj osobne bolestivé. Zdieľať

Bol som ochotný vypočuť presvedčivé argumenty o chybách v mojom etickom usudzovaní. Otec Martin sa však len rozhorčil nad mojou ochotou pomáhať niekomu, kto klame, podvádza či kradne, a hlasno sa posťažoval na môj „nezrelý“ postoj a na moju „lojalitu na úrovni strednej školy“. Potom odhrmel preč – bez toho, aby ma vtedy alebo potom poučil o mojom nedomyslenom názore.

Po mnohých rokoch, skúsenostiach a po mnohom rozmýšľaní sa hanbím za svoju etickú naivitu, ktorú som v ten dávny deň predviedol. Asi po štyridsiatich rokoch som prijal pozíciu, mirabile dictu, hosťujúceho profesora pre rozvoj charakteru na Akadémii vzdušných síl USA v Colorade. Pár týždňov nato ma požiadali, aby som cestoval do Virgínie a svedčil tam na pojednávaní o – kódexoch cti. Za tie dva roky som sa snažil kadetov naučiť a snažil som sa svedčiť v podstate o tomto: princípu musíme dať prednosť pred ľuďmi.

Mnohí vrátane E. M. Forstera (1879 – 1970) by so mnou nesúhlasili: „Keby som si mal vybrať medzi zradou vlasti a zradou priateľa,“ poznamenal Forster, „dúfam, že by som mal mať guráž zradiť svoju vlasť.“ Odôvodňoval to tak, že keby si mal niekto vybrať, nemal by „zradiť“ skôr abstraktnú ideu vlasti než priateľov z mäsa a krvi?

V etike sú myriady falošných dilem a jednou z nich je zdanie, že jestvuje konflikt medzi konaním toho, čo je správne, a konaním toho, čo prikazuje lojalita. Novinár, vojak a štátnik Carl Schurz (1829 – 1906) to vyjadril takto: „Moja vlasť je buď v poriadku, alebo nie. Ak je v poriadku, treba ju v poriadku zachovať, a ak nie, treba ju dať do poriadku.“ Vlastenecká aj priateľská lojalita sa musia zakladať na tom, čo je „v poriadku“.

Forster sa mýlil, lebo jeho najvyšším cieľom malo byť udržať priateľov na správnej ceste, prípadne ich napraviť, ak z sa od morálnej cesty odchýlili. (Ž 25, 4) A ak nám nemiestna lojalita radí robiť to, o čom vieme, že je nesprávne – prípadne pri tom pomáhať, mať na tom spoluvinu – potom je takáto lojalita falošná a nemá žiadnu morálnu silu či váhu (porov. Jak 4, 17; 5, 19-20). Zrada spočíva v tom, že bezstarostne ignorujeme priateľove morálne zlyhania.

Ak nám nemiestna lojalita radí robiť to, o čom vieme, že je nesprávne, potom je takáto lojalita falošná a nemá žiadnu morálnu silu či váhu. Zdieľať

Ako študent som si myslel, že lojalita voči mojim priateľom je najvyššou normou, na ktorú by som mohol ašpirovať. Ako som dozrieval, začal som chápať, že môžu byť aj falošní priatelia (praví priatelia by od nás nikdy nechceli, aby sme kryli ich prehrešky), že môžu byť vážne morálne opomenutia a že robiť správnu vec zo správneho dôvodu, v správnom čase a správnym spôsobom by reálne mohlo byt morálne nevyhnutné aj osobne bolestivé.

No iba ak sa sami snažíme byť dobrými, môžeme sa stať skutočnými priateľmi pre iných, ako učil Aristoteles (Etika Nikomachova, IX. kniha).

Preto by sme sa mali modliť, aby sme rozoznávali, čo je dobré a čo zlé, a mali guráž zachovať v poriadku alebo dať do poriadku svojich priateľov, lebo zlyhanie v týchto smeroch je podstatou nevernosti. Nerozumel som tomu pred rokmi, keď som si myslel, že lojalita voči ľuďom je viac ako vernosť princípu. „Vernosť pokrstených,“ učí Katechizmus, „je prvotným predpokladom ohlasovania evanjelia.“ (2044) Keď popierame pravdu pod pláštikom nemiestnej lojality, spreneverujeme sa morálnemu zákonu.

Dnešní sofisti – niektorí z nich nosia aj mitry – by chceli, aby sme verili, že pre poznanie a konanie toho, čo je správne, sa musíme obrátiť najmä na svoje pudy a žiadosti, svoje emócie a okolnosti v rámci solipsistickej snahy ospravedlniť zlé konanie. (Pozri Katechizmus, 1768)

Iba ak sa sami snažíme byť dobrými, môžeme sa stať skutočnými priateľmi pre iných, ako učil Aristoteles. Zdieľať

Keď myslíme, hovoríme a konáme, ako máme, implicitne karháme nezriadenosť, v dôsledku čoho často vyvolávame nenávisť. (porov. Múd. 2. kap.) Ak však akceptujeme to, čo je zlé, zo servilnej túžby po pochvale alebo z pomýleného milosrdenstva, požehnávame zlé a skazené nazývame dobrým. A to nikdy nesmieme robiť. Ako hovorí kniha Prísloví: „Aj ten, kto ospravedlňuje bezbožného, aj ten, kto odsudzuje spravodlivého, obidvaja sa príkria Pánovi.“ (Prís 17, 15)

Chaucer o dobrom učencovi napísal: „... a rád poučí seba aj iných.“ O otcovi Martinovi, ktorý pred mnohými rokmi premeškal príležitosť mi múdro a dobre poradiť, si myslím, že pri poučovaní iných zlyhal. Za tých mnoho rokov, čo som sa pokúšal zlepšiť usudzovanie študenta, ktorým som kedysi býval, som, dúfam, ochotne poučil seba aj iných, že bezzásadové výzvy ukrývať, popierať či prekrúcať Pravdu – dokonca aj (nie: najmä) kvôli „priateľom“ – sú vždy nesprávne a takýmto príkazom či navádzaniam treba v rámci pravej lojality voči evanjeliu odporovať a treba ich odhaľovať.

Diakon James H. Toner, Ph.D.
Autor je emeritný profesor vodcovstva a etiky na Air War College, autor knihy Morals Under the Gun (Morálka s pištoľou pri hlave) a iných. Vyučoval aj na Notre Dame v Norwichi, v Auburne, na Akadémii vzdušných síl USA a v Kolégiu a seminári svätých apoštolov.

Pôvodný text: On True Friendship.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo