NÁZOR: Zanikne rodina? Odpoveď ekonóma

Zanikne rodina? Zástancovia rodiny majú dojem, že áno a majú obavu. Ale čo vieme povedať racionálne z ekonomického hľadiska o týchto dojmoch?

Kto tu čaká predstavenie tzv. ekonómie rodiny ekonomického imperialistu Garyho Beckera a jeho nasledovníkov, toho upozorňujem, že čerpám z iných, prevažne rakúskych zdrojov. V českom prostredí si jeho nasledovník a môj kolega Lukáš Kovanda mohol dovoliť napísať knihu Muži si přitažlivost koupit mohou, ženy nikoli, ale v slovenskom prostredí by mohlo rozvíjanie týchto myšlienok pôsobiť skôr pohoršlivo a teda kontraproduktívne. Nižšie uvedené rakúske zdroje neuvažujú o rodine striktne iba z ekonomického hľadiska, ale uvažujú aj jej kultúrny rozmer, čím sa vyhýbajú nevýhode Beckerovho prístupu.

Schumpeter sa obával zániku tradičnej kapitalistickej rodiny

Pomôžeme si pre začiatok ekonomickým klasikom J. A. Schumpeterom. On sa v knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia (1942, neskoršie vydania 1946, 1950) obával, že dynamický proces kapitalizmu svojou tendenciou k racionalizácii nevyhnutne deštruuje svoje mimoracionálne základy, napr. rodinu. Takže zdieľal podobnú obavu ako mnohí, čo pôjdu na národný pochod za život do Košíc.

"Schumpeter sa obával, že dynamický proces kapitalizmu svojou tendenciou k racionalizácii nevyhnutne deštruuje svoje mimoracionálne základy, napr. rodinu."

Zdieľať

Podľa neho bola rodina základom spoločnosti, a čo viac, základom kapitalizmu. O typicky podnikateľskej snahe – ktorú chválil – hovoril, že rozprávkové bohatstvo podnikateľských rodov bolo príliš veľké, než aby ho mohol za svojho života spotrebovať jeden podnikateľ. Musel sa o to s niekým podeliť. Pochopiteľným adresátom tohto bohatstva boli pochopiteľne a typicky žena, deti a ďalší príslušníci rodiny. Je pritom jasné, že rodinná motivácia je niečo z kapitalistického hľadiska mimoracionalistické. Veď kto by chcel (alebo kto by sa odvážil) manželke účtovať každú ružu v niečom tak absurdnom ako rodinné účtovníctvo?

Ale tendencia ku kalkulačnej ekonomickej racionalite podľa Schumpetera nevyhnutne zasiahla aj do tradičnej kapitalistickej rodiny. Manželia – podľa neho najmä a najprv kapitalistickí - začali podvedome a neskôr vedome kalkulovať náklady potenciálneho rodičovstva a snažili sa znižovať počet svojich detí. Svedčila o tom podľa neho znížená pôrodnosť a aj inovačné prístupy k zabraňovaniu tehotenstvám (dá sa povedať, že predpovedal objav antikoncepčných tabletiek). S bohatnutím rodín sa zväčšovali alternatívne náklady obetovanej príležitosti – ženy začali viacej myslieť na kariéru a stali sa menej závislé na manželovi. Schumpeter predpovedal čím ďalej väčšiu časť podnikateľov žijúcich bez rodiny. Tým sa mal podľa neho skrátiť horizont konania podnikateľa na neho samotného, na to, čo bude schopný do konca života sám užiť. To by bolo pochopiteľne jedným zo zdrojov zníženej, ba až zaniknutej podnikateľskej inovatívnosti a tvorivosti, čo by viedlo ku krachu kapitalizmu.

Ako dopadli Schumpeterove predpovede?

Zdieľať

Predtým, než by sme predčasne s obavami súhlasili s jeho predpoveďami, pozrime si, ako sa jeho predpovede naplnili. Predsa len, od roku 1942 (alebo od roku 1950, kedy vyšlo posledné ním redigované vydanie knihy s nezmeneným obsahom) už uplynulo viac než 70 rokov, a to už je aj v Schumpeterovom uvažovaní dosť dlhá doba, ktorá nám umožňuje hodnotiť predpovednú schopnosť teórie.

Počet obyvateľov v USA od roku 1942 stále rastie, demografický vývoj v Európe západne od železnej opony sa tiež vyvíjal optimistickejšie, než to Schumpeter predpokladal. Koncept sociálneho trhového hospodárstva z pera katolíckych ekonómov Waltera Euckena, Wilhelma Roepkeho a Alfreda-Muellera Armacka (aj pod vplyvom Euckenovho doktoranda, neskôr kardinála Josepha Hoeffnera, najväčšej autority na katolícke sociálne myslenie po polovici 20. storočia, ktorý ovplyvnil encykliky Jána Pavla II. a aj ekonomické texty Josepha Ratzingera) uznal pri rekonštrukcii kapitalistického spoločenského systému v SRN dôležitú systémotvornú úlohu viere, a v jej rámci uznal nenahraditeľnú rolu rodiny.

"Väčšinu pracovných miest – hoci menšinu HDP – dnes v USA stále tvoria malé a stredné podniky, medzi nimi rodinné podniky. To neznie tak, že by Schumpeterova predpoveď vyšla."

Zdieľať

Schumpeter ešte zažil vznik SRN v roku 1948 (zomrel roku 1950), a jeho slepota na vývoj sociálneho trhového hospodárstva je príznačná. V 50. rokoch sa začalo hovoriť o ekonomickom vývoji v západnom Nemecku ako o „hospodárskom zázraku“ a práve kvôli drastickému ekonomickému rozdielu východného a západného Berlína postavili neskôr východní Nemci a Sovieti Berlínsky múr. Sú tu nehynúce životopisy úspešných slávnych, i dnešných podnikateľov, ktorých knihy bývajú bestsellermi aj dnes. Regály dobrých kníhkupectiev sú stále plné životopisov úspešných podnikateľov ako Carnegie, Bill Gates, Dell či Steve Jobbs. Medzi známymi podnikateľmi sú aj kresťanskí podnikateľskí vizionári, v ČR dnes napríklad Radim Passer, a teológovia ako Michael Novak, ktorý napísal knihu Biznis ako poslanie – poslaním mysliac Božie povolanie. Väčšinu pracovných miest – hoci menšinu HDP – dnes v USA stále tvoria malé a stredné podniky, medzi nimi rodinné podniky. To neznie tak, že by Schumpeterova predpoveď vyšla.

Schumpeter podcenil negatívny vplyv sociálneho štátu

Boli a sú síce aj na západe aj tendencie uvažovať krátkozrako, posilnené škodlivým vplyvom bohužiaľ príliš vplyvného ekonóma Keynesa a jeho snahou rekonštruovať kapitalizmus heslom „v dlhom období sme všetci mŕtvi“, čím nás nabádal k okamžitej spotrebe dnes (Schumpeter príliš skoro uveril v silu Keynesovho vplyvu a podporil vzrast keynesiánstva). Tam, kde sa rodiny najviac dezintegrovali, to bolo spôsobené nielen samotnou logikou fungovania kapitalizmu, ale aj sociálnou politikou po vzore Bismarcka, čiže predovšetkým v západnej Európe.

"Sociálny štát vlastne do istej miery nahradil ženám ich manželov, čím ďalej narúša jednotu manželstva. Tým síce poskytol ženám istú autonómiu, lenže urobil ich závislé na sebe samom."

Zdieľať

Michael Novak v knihe Katolícke sociálne myslenie a liberálne inštitúcie dosvedčuje, že zavedenie prídavkov na deti slobodným ženám viedlo v USA neskôr, počas programov great society, k čoraz väčšiemu percentu detí narodených mimo manželstva. Okrem obvyklej kapitalistickej možnosti prežiť ako pracovníčka, danej nevydatým matkám, prišla aj ďalšia motivácia štátnej podpory nevydatých a rozvedených žien. Sociálny štát vlastne do istej miery nahradil ženám ich manželov, čím ďalej narúša jednotu manželstva. Tým síce poskytol ženám istú autonómiu od manžela, lenže urobil ich závislé na sebe samom. Ženy na materskej sú významnou voličskou skupinou, ktorým by sa znižovanie či rušenie materskej nikdy nepáčilo, a pre tento samotný fakt je systém materskej nereformovateľný, lebo žiadny politik nechce prísť o ich hlasy a preto ich nezruší, hoci by to posilnilo rodiny, najmä ak by zároveň vzal manželom menej peňazí na daniach – lebo už nebude potrebné platiť štátom materské. Už Lev XIII. predpovedal túto obojakú dezintegráciu rodín vo svojej encyklike Rerum novarum (1891) – vplyvom sociálneho štátu a vplyvom kapitalizmu.

Vývoj tradičnej kapitalistickej rodiny po Schumpeterovi...

Ako vidíme, Schumpeter príliš ľahko a priskoro generalizoval tendencie, ktoré mali logicky viesť k cieľu, ktorý si prial, ku koncu kapitalizmu. Ako intelektuálny konštrukt je jeho analýza obdivuhodným výkonom, aj s citom pre kultúru. Lenže história mu nedala za pravdu. Túžba podnikať a túžba mať rodinu od jeho doby nevymizla. Po kultúrne-kritických hippiesáckych 60. rokoch prišli neokonzervatívne 80. roky, čo sa prejavilo aj v rodinách a aj v tvorbe pracovných miest malými rodinnými firmami v reaganomike či počas thatcherizmu.

"Schumpeter priskoro generalizoval tendencie, ktoré mali viesť ku koncu kapitalizmu. Lenže história mu nedala za pravdu. Túžba podnikať a túžba mať rodinu od jeho doby nevymizla."

Zdieľať

V nešťastnom východnom bloku sa socialisti snažili po Platónovom utopickom vzore voviesť rodinu do služieb svojej (kvázi)filozofie. Avšak, ako vieme zo života mnohých disidentov, rodina sa pre nich stala miestom sebarealizácie a centrom činnosti namiesto práce, kde sa pre svoje názory nemohli realizovať. Takže socializmus, hoci sa snažil rozbiť tradičnú kapitalistickú rodinu – a hoci skutočne napáchal veľké škody, napr. v sexuálnej výchove kresťanských rodín, ktoré sa stali neschopnými šíriť náuku Vatikánu, keďže ju ani nemohli poznať – paradoxne podporil práve tie rodiny, ktoré pomohli pripraviť jeho pád.

Schumpeter by bol týmto vývojom veľmi prekvapený. A bola by ním prekvapená aj pani z Matice Slovenskej, ktorá v petícii proti Lajčákovi presadzuje rodinu z dôvodu našej údajnej slovanskej príbuznosti s putinovským Ruskom, pričom zdôraznila, že jej ide o okrem rodiny tiež o „hodnoty“ socializmu. Aj ona by si mala prečítať tento článok, lebo podľa mňa sme stále ešte súčasťou kapitalistickej civilizácie, či sa to niekomu páči alebo nie. Rodina tu je stále, Schumpeterova predpoveď nevyšla, no napriek tomu stále zdieľame jeho obavy, že kapitalizmus svojou racionalizáciou zničí rodiny. Keďže nedokázal vysvetliť ani existujúce fakty, ani nedokázal správne predpovedať ďalší vývoj, mali by sme ale namiesto jeho teórie použiť inú teóriu na zhodnotenie našich obáv o budúcnosť rodiny.

...vysvetľuje hayekovec Horwitz lepšie než Schumpeter

Po Hayekovom vzore (Osudná domýšlivost, 1988), kde dodnes neprekonaným spôsobom vysvetľoval kultúrnu evolúciu ľudstva a dôležitú úlohu rodiny a sexuálnej morálky v jej dlhodobom vývoji – urobil tak s oveľa lepšou vysvetľujúcou schopnosťou minulých udalostí než Schumpeter –, ekonóm Steve Horwitz dnes hovorí, že inštitúcia rodiny je spontánnym poriadkom, ktorý sa neustále zachováva a plní svoje funkcie – výchovu detí v dospelých jednotlivcov, adaptabilných na okolité – a pre Schumpetera prekvapivo stále ešte kapitalistické – prostredie. Ako je to možné? Inštitúcia rodiny sa, tak ako iné spontánne poriadky, neustále adaptuje na meniace sa okolité prostredie. Prejdime si v krátkosti s Horwitzom dejiny vývoja rodiny.

Tradičná stredoveká rodina by sa nám dnes nepáčila

Staroveká otrokárska rodina Sokratovej a Xenofónovej doby (v jeho knihe Oikonomikos sa hovorilo o hospodárení v domácnosti a o mieste ženy v nej) bola chladná. Spomeňte si na Antigonu. Iná, kresťanským zápalom naplnená, už bola tradičná monogamná stredoveká rodina. Vznikala zo staroveku s ťažkosťami, asi podobne ako sa vyvinul svetový názor Sv. Augustína, pripomeňme tiež Sv. Valentína, ktorý tajne sobášil rímskych vojakov s ich nevestami. Ako hovoril Augustín, Katolícka cirkev bola jedným z mála, čo sa z Rímskej ríše napokon zachovalo. V jej rámci vznikla stredoveká rodina.

Rodina bola podľa Horwitza v stredoveku dokonca aj ekonomickou výrobnou jednotkou. Manželia sa obvykle nebrali z lásky, ale z ekonomickej nevyhnutnosti. Brávali sa manželia s rovnakou pracovnou špecializáciou, pretože to bol spôsob ako vyrobiť viac a tak prežiť ťažkú situáciu, kde boli hladomory permanentnými hrozbami (len si predstavte dilemu matky, ktorá nemá dosť jedla pre všetky svoje deti...). Pracovali aj deti, len čo k tomu boli spôsobilé. Na nízkej úrovni bolo nielen ich vzdelávanie, ale chýbalo im aj to hravé bezstarostné detstvo, aké už my považujeme za „tradičnú“ samozrejmosť. Ľudia sa obvykle nebrali z lásky, ale z nevyhnutnosti, z povinnosti. Tejto dobe vyhovovalo, keď Katolícka cirkev kládla dôraz na povinnosti manželstva, na pevnosť manželstva a na vytrvanie v ňom. A naopak, ideál romantickej lásky zostával predovšetkým rytierskym súbojom, Shakespearovi (Rómeo a Júlia) a rozprávkam. Rozprávka však príliš často mala ďaleko od skutočnosti, a práve preto mohla ostať rozprávkou.

Tradičná kapitalistická rodina nám umožnila brať sa z lásky

"Postupne prestalo byť 'manželstvo z lásky' luxusom, stávalo sa štandardom."

Zdieľať

Zbohatnutie más vplyvom rodiaceho sa kapitalizmu (nemýlite sa, čítate dobre, masy v 19. storočí zbohatli, v učebniciach dejepisu k vám hovorili marxisti) pomohlo zmeniť rozprávku na skutočnosť, hoci nie tak honosne ako v rozprávkach, hoci iba na krátku chvíľu, ako neskôr uvidíme. Postupne prestalo byť „manželstvo z lásky“ luxusom, stávalo sa štandardom. Kto z nás si dnes vie vo svojom prípade predstaviť tradičné stredoveké manželstvo z nevyhnutnosti? Iste, ľudia ako Michael Novak presvedčivo vyvracajú možnosť dlhodobého trvania čisto romantickej lásky, napokon, láska Rómea a Júlie nemala dlhé trvanie. Novak má pravdu v tom, že aj dnes je nevyhnutné venovať sa rôznym manželským povinnostiam, ktoré niekedy robíme s nechuťou, ale ktoré pomáhajú zväčšovať dôveru a trvalú lásku, a v tom je iste aj dnes prínosné čerpať stredovekú múdrosť. V opačnom prípade aj tá najväčšia láska vyprchá s príchodom všedného života, ktorý sa napr. v Česku často rieši novým manželstvom z nového citového vzplanutia a tak dookola. Horwitz má ale oproti Novakovi pravdu v tom, že ideál romantickej lásky, ktorý (najmä mladých) ľudí vždy priťahoval, má dnes väčšiu šancu na svoje rozšírenie, nech už je akokoľvek pominuteľný a vlastne v rámci trvalého vzťahu nerealizovateľný.

Svadba z lásky – len pre heterosexuálov?

Práve túžbou po romantickej láske Horwitz vysvetľuje ďalšie „revolúcie“ (ja by som ale hovoril radšej o evolúcii) inštitúcie rodiny, napríklad sexuálnu revolúciu 60. rokov. Ak majú heterosexuálne manželské páry možnosť pokúsiť sa realizovať romantickú lásku, prečo by sa o to isté nepokúšali promiskuitní a zdrogovaní hippies či protikultúrne zameraní postmoderní filozofi ako Foucault, ktorý mimochodom zomrel na AIDS? Podľa Horwitza sú LGBTI snahy ďalšou revolúciou vo vývoji rodiny, lebo len realizujú tú istú túžbu po romantickej láske, o ktorú sa môžeme bez predsudkov snažiť (hoci často neúspešne) vplyvom produktívneho kapitalizmu my heterosexuáli.

"Podľa Horwitza sú LGBTI snahy ďalšou revolúciou vo vývoji rodiny, lebo len realizujú tú istú túžbu po romantickej láske. Horwitz však príliš skoro súhlasí s LGBTI názormi."

Zdieľať

Mne znie Horwitzov výklad príliš revolučne, podľa mňa by bolo lepšie hovoriť o evolúcii rodiny než o revolúcii vo vývoji rodiny. V rozdieli medzi mnou a Horwitzom ale nejde iba o slovíčkarenie. Horwitz na rozdiel od Hayeka nepopisuje len teoreticky históriu rodiny, ku ktorej mimochodom správne pridal analýzu funkcií rodiny, ale snaží sa aj normovať jej vývoj a predpovedá, aký bude jej ďalší vývoj. Jeho predpoveď môže a nemusí byť správna, uvidíme. Jeho predpoveďou je, že budú koexistovať tradičná kapitalistická rodina a nové formy rodiny. Podľa mňa ale Horwitz nevhodne propaguje presadenie LGBTI práv podľa iného Hayekovho princípu – princípu rovnosti pred zákonom. Podľa mňa Horwitz príliš skoro súhlasí s LGBTI názormi a zabúda, že Hayek si uvedomoval, že rovnosť pred zákonom končí, ak končí panstvo práva a práve o neho mal Hayek čím ďalej viac rastúce obavy. Takže skôr by bolo podľa mňa potrebné hovoriť o rušení deštruktívneho vplyvu sociálneho štátu na tradičnú kapitalistickú rodinu, čím by „práva“ tradičnej rodiny do istej miery prestali byť také príťažlivé pre LGBTI osoby, a potom by sa v spoločnosti s panstvom práva ukázalo, aké „práva“ skutočne potrebujú v princípe rovnosti pred zákonom LGBTI osoby. Takéto spory ako som teraz načrtol medzi mnou a Horwitzom, sú ale podružné.

Keby EÚ nastolila ako jedinú možnú cestu evolúcie rodiny jej zničenie...

Skutočným problémom by bolo – a ten už Horwitz neanalyzuje, takže tu musím vstúpiť do diskusie -, keby sa EÚ, kde má homosexuálna lobby silnejšie zastúpenie než kresťanská kultúrna lobby, pokúsila direktívne normovať jediný podľa nej vhodný budúci smer evolúcie rodiny. A tu už je jasná deliaca čiara medzi tým, ako by dnes problém videl Hayek (a ja), a ako ho možno vidí EÚ. A práve tento rozdiel si Horwitz nevšimol. Ak štát prikáže jednu cestu evolúcie a zakáže všetky ostatné, je to podľa Hayeka neprípustná štátna intervencia, ničiaca spontánny poriadok spoločnosti a s ním je to pochopiteľne aj ničením štátu samotného. Túto argumentáciu Hayek využil v knihe Súkromné peniaze – potrebujeme centrálnu banku?, kde ukázal, že jediná zhora stanovená „správna“ cesta vývoja peňažníctva – skrze centrálne bankovníctvo – je trvalou poruchou dobrého fungovania kapitalizmu, že je príčinou hospodárskych cyklov vrátane hospodárskych kríz, a že môže v konečnom dôsledku viesť až k socialistickej ceste do nevoľníctva, ktorú zakúsili ľudia v nacistických, fašistických i socialistických totalitách.

...nezanikla by rodina, ale EÚ

Našťastie, história ukázala, že existujú aj cesty z nevoľníctva ku slobode, posledne máme túto pozitívnu skúsenosť z novembra 1989. Analogicky, ak EÚ zakáže normálny vývoj heterosexuálnym rodinám a ich deťom (prípadne ak raz bude chcieť vziať aj adoptované deti homosexuálnym párom v prospech nejakej Platónskej utopickej kvázirodiny), a ak ich bude postihovať rôznymi trestami a väzením za to, čo považujú za najlepšie pre seba a pre svoje deti, EÚ v tejto podobe neprežije. Možno pred svojím pádom EÚ napácha mnohé škody podobné socialistickým, z ktorých mnohé farbisto predostrel Vladimír Palko vo svojich Levoch, možno si budeme musieť zase prejsť cestou do nevoľníctva, ale jedno je isté: z dlhodobého hľadiska nemá šancu prežiť režim, ktorý by sa systematicky snažil ničiť tradičnú kapitalistickú rodinu.

Konšpiračné obavy zo zničenia rodiny sú neopodstatnené

Upozorňujem, že ja netvrdím, že touto cestou EÚ ide. „Dôkazy“ z kresťanských serverov, často povahou hoaxy, o tých čudných zákonoch z rôznych štátov zatiaľ nie sú pre mňa dôkazmi, že EÚ naozaj ide touto cestou. Predsa aj šialené materiály zo sexuálnej výchovy môže rodič s dieťaťom prebrať a dať veci na pravú mieru – napr. tak, že povie, že sexualita tu síce je, a že sa treba prijímať a mať sa rád taký, aký človek je a nenechať nikoho útočiť na sexuálnu integritu, ale milujúci rodič znalý veci predsa môže a má povedať, že sexualita má aj – a to predovšetkým – duchovný rozmer, že sexualita realizovaná mimo trvalého manželského zväzku plodí z dlhodobého hľadiska smútok, samotu a nešťastie.

Tých nórskych či britských detí, vzatých štátom, nemôže byť toľko, koľko sa tvrdí v kresťanských hoaxoch. Predsa ak mám rozumné dieťa, udá ma len preto, že som mu dal výchovnú po zadku? Veď ak rozumné dieťa vidí okolo seba deti, ktorým boli vzatí rodičia, nespraví to tiež, neudá svojich rodičov, veď o nich nechce prísť. Ten hoax znie ako nezmysel a nezmysel to aj bude. Takže netvrdím, že EÚ ide touto cestou, tvrdím iba, že ak tou cestou pôjde, nezničí rodinu, ale seba samu. Tým som vyvrátil tú obavu, ktorú majú mnohí, ktorí pôjdu na národný pochod za život. A presne túto obavu som chcel vyvrátiť z hľadiska vedy ekonómie, ktorú mám tú česť poznávať.

Dôkaz neracionality centrálne plánovaného zničenia rodiny

"Neverím, že niekto niekde ťahá nitky, aby zničil rodinu. Ak to o sebe niekto tvrdí, nechajme ho v jeho naivite. Nikto na svete nemal, nemá a nebude mať moc to dokázať."

Zdieľať

Napísal som tento článok, lebo v dnešnej horúcej diskusii bolo potrebné povedať jasný a pokojný názor, že neverím, že niekto niekde ťahá nitky, aby zničil rodinu. Ak to o sebe niekto tvrdí, nechajme ho v jeho naivite. Nikto na svete nemal, nemá a nebude mať moc to dokázať, ako to koniec koncov dokázal Hayek už v debate o ekonomickej neracionalite socializmu v článku, ktorý by si mal každý kresťanský veriaci konšpirátor prečítať: Využitie znalostí v spoločnosti (1945). Hayek tam ukázal, že informácie nevyhnutné pre racionálne plánovanie spoločnosti sú z povahy veci rozptýlené medzi miliardy konajúcich jednotlivcov – rozptýlené v čase a priestore. Má ich len všetkých tých konkrétnych 7 miliárd konajúcich ľudí. Ak oni nevyužijú svoje (ekonomické či rodinné) znalosti pre svoje účely (alebo pre účely svojej rodiny), nie je možné využiť tieto informácie inak, napr. nie je možné centralizovať tieto informácie tak, aby boli prístupné jednej centrálne plánujúcej hlave či jeho počítaču.

Tým však vzniká obrovská neracionálnosť systému a nespokojnosť drvivej väčšiny jej členov (rastie entropia, chaotickosť socializmu, ako povedal disident Havel v knihe Moc bezmocných (1970)). V dôsledku toho nemôže centrálny plánovač plánovať ani sto ľudí (veľkosť pravekého kmeňa), a dnes možno ani jedného, nieto ešte 7 miliárd ľudí smerom k takým rodinám aké si prípadne centrálny plánovač žiada. Žiadna šedá eminencia neexistuje, nikto tu neťahá nitkami proti rodine. Homosexuálna lobby nemá ani zďaleka tieto možnosti, ani z pozície EÚ nie. Alebo si naozaj myslíte, že lásku k deťom a túžbu po rodine niekto niekedy vymaže z našich sŕdc a hláv (či génov) a dokáže tieto prirodzené túžby nahradiť konceptom rodiča 1 a rodiča 2 (a rodiča 3, 4 ...)?

Tolerujme LGBTI osoby s pokojom v rámci panstva práva

Preto teda, po vyvrátení nepodloženej obavy o zničenie rodiny, si myslím, že je možné aj z kresťanského hľadiska prijímať aj alternatívne menšiny s pokornou, hoci trebárs nechápavou i upozorňujúcou bratskou láskou, a stvrdzujem, že si nemyslím, že možnosť ich verejného súžitia zničí tradičnú kapitalistickú rodinu. Teda za predpokladu, že nepôjde napr. o takú toleranciu pedofila, ktorá by mu umožnila ničiť sexuálnu integritu mojich detí, čiže za predpokladu negatívnej slobody a panstva práva – aby tvoja sloboda zodvihnúť päsť bola obmedzená blízkosťou mojej brady. Aby som svoj záver zopakoval a zosilnil, som si istý, že režim, ktorý bude systematicky perzekvovať tradičnú kapitalistickú rodinu, nezničí z dlhodobého hľadiska ju, ale seba samého.

Choďte do Košíc s pokojom, lebo nepokoj kresťanských konšpiračných teórií je proti prvému prikázaniu

Takže pokojne choďte na pochod za život do Košíc, venujte sa svojim rodinám a buďte na ne hrdí, ale buďte aj pokojní a modlite sa s pokojom a dôverou v Boha a jeho prozreteľné riadenie sveta za Slovensko i za EÚ, Ameriku a za celý svet. Náš pokoj ukáže našu morálnu nadradenosť nad Lajčákom a v tichu nášho pokoja nám Boh ukáže nám cesty, ktorými máme kráčať v Lajčákovom Slovensku a v EÚ, kde nemáme taký vplyv ako homosexuálna lobby. Pamätajme aj na heslo nespravodlivo politicky väznených kresťanov za socializmu: „Vy máte moc, ale my máme pravdu.“ Váš postoj za rodinu stojí okrem pevných základov Biblie a cirkevnej tradície aj na pevných racionálnych vedeckých základoch, pevnejších než si myslia mnohí kresťania, bojaci sa konšpiračných teórií o zničení rodiny. Málo vedy vieru podrýva, no veľa vedy vedie k pokore viery v Boha. Sme nielen kresťania, ale aj inteligentní ľudia. Nebudeme predsa veriť konšpiračným teóriám a obávať sa zničenia rodiny. Koniec koncov, viera v konšpiračné teórie je v rozpore s prvým prikázaním: veríte v Boha alebo v konšpiračné teórie?

Tomáš Krištofóry
Autor pracuje na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Prahe.

Ilustračné foto: flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo