Rozhodnutie Andreja Kisku nekandidovať v ďalších prezidentských voľbách a náznaky, že by sa mohol angažovať v straníckej politike, viedli celé roty politických komentátorov počas posledného týždňa k úvahám, ako to zamieša karty v našom verejnom živote. Pripojili sa aj politici.
Alojzovi Hlinovi pred týždňom vyšiel v HN komentár s názvom Sulík premiérom nebude. Ak by ste dúfali, že líder kresťanskej demokracie by si na tento post chcel trúfnuť sám, išlo by o omyl.
Podľa Alojza Hlinu je ideálnym kandidátom na post budúceho premiéra Andrej Kiska. V úrade skončí v lete 2019, a ak sa parlamentné voľby uskutočnia v riadnom termíne, budú na jar 2020.
Na čele vlády po skončení éry Smeru vidí súčasného prezidenta všelikto. No Hlinov komentár stojí za pozornosť kvôli tomu, ako vníma možné Kiskovo budúce stranícke zázemie.
„Ak by Kiska dokázal spojiť Progresívcov a Spolu tým, že by bol ich predsedom, Slovensko môže vyjsť z pasce politologického šialenstva, v ktorej sme sa teraz ocitli,“ píše Hlina. Novú vládu vidí postavenú zo štyroch strán: Kiskova premiérska strana, ktorá by mala vzniknúť spojením Progresívneho Slovenska a Spolu, a k tomu ako koaliční partneri KDH, SaS a OĽaNO.
Zo spolupráce Alojz Hlina vylučuje nielen ĽS-NS (ako ostatné strany), ale tiež hnutie Sme rodina Borisa Kollára.
Hlinom načrtnuté rozdelenie politickej scény má z konzervatívneho pohľadu prinajmenšom dve slabé miesta.
Po prvé, je ťažko pochopiteľné, že práve predseda KDH korunuje do pozície premiérskej koaličnej strany zatiaľ hypotetický subjekt, ktorého súčasťou by podľa neho malo byť Progresívne Slovensko. To sa zatiaľ profiluje ako ľavicovo-liberálna strana, stojaca na úplne protichodných svetonázorových základoch než kresťanská demokracia. Zvlášť v citlivých otázkach, ako sú potraty alebo registrované partnerstvá.
Aj keď PS netreba apriórne vylučovať z vládnej spolupráce, možno pripustiť, že prítomnosť takéhoto subjektu v koalícii stredo-pravých strán by komplikovala dohodu so SaS, aby liberáli neotvárali kultúrno-etické témy. Na druhej strane, hnutie Sme rodina, s ktorým Alojz Hlina spoluprácu odmieta, by bolo v týchto témach buď spojencom konzervatívcov, alebo aspoň zástancom nemennosti súčasného stavu...
Iste, na tomto mieste možno namietnuť, že v hypotetickej „catch-all“ strane Andreja Kisku by bola ideológia PS rozriedená potrebou nevyhraňovať sa v kultúrno-etických otázkach a neodrádzať od seba potenciálnych konzervatívnejších voličov. Podobný postoj zaujal už projekt Spolu Miroslava Beblavého. Dokonca je možné, že by strana pod vedením Andreja Kisku vzala na kandidátku aj pár ornamentálnych a liberálne prostredie nie príliš vyrušujúcich konzervatívcov.
No tu sa dostávame k druhej slabine vízie Alojza Hlinu. „Silná Kiskova strana by ,znormalizovala´ percentá SaS a OĽaNO,“ píše predseda KDH vo svojom článku.
Problém je, že silná Kiskova strana by mohla „znormalizovať“ aj percentá kresťanských demokratov. A to tak, že by sa opäť nemuseli dostať do Národnej rady. Zvlášť ak by sa hypotetická strana Andreja Kisku nevyhraňovala príliš progresívne a stala sa prijateľnou aj pre časť kresťanov.
KDH sa podľa posledného prieskumu FOCUS o (ne)dôvere vybraným politikom od ostatných strán líši. Kým voliči iných politických subjektov na prvom mieste dôverujú osobe predsedu, sympatizanti kresťanských demokratov najviac dôverujú Andrejovi Kiskovi. Až na druhom mieste je u nich Alojz Hlina.
Keď sa to skombinuje s relatívne nízkymi preferenciami KDH na úrovni 6-7 percent, hypotetická strana Andreja Kisku sa pre Hlinovo hnutie môže ukázať ako smrteľná výzva. Pre porovnanie, Richard Sulík a Boris Kollár majú medzi voličmi KDH zanedbateľnú podporu.
Hovorí sa, že v politike je dôležité vyberať si správne bitky. Predpokladom je však správne rozlišovanie medzi možnými spojencami a politickými konkurentmi.