POCHOD ZA ŽIVOT: Jana Žitňanská o malom spojencovi "tam hore"

Pamätám si na tú obrazovku. Čiernobielu. Boli tam nejaké viac alebo menej rovné čiary, bodky, čmuhy. A do toho slová lekára: "Tu je gravidita." Malá bodka. Veľký zázrak. Život. Nemohla som tomu uveriť. Nádherný pocit. 

Odvtedy neprešla hodina, aby som tomu tam vnútri nešepkala, ako sa naňho tešíme. A tomu tam hore, ako mu za tento dar ďakujeme. Dokonca už mal aj meno. A potom pár dní pred Vianocami, keď už sme sa chystali na štvrtý spoločný mesiac, počas vyšetrenia lekár tichým hlasom povedal: "Nevidím biť srdiečko". Obrazovka stmavla. A nastalo prázdno. Úplné prázdno. A hnev. Nerozumela som prečo, ako, prečo práve my, čo bude ďalej...

Prešlo pár mesiacov a ja som bola opäť na lôžku pred tou čiernobielou obrazovkou. Nový život. Radosť sa však tentokrát prelínala so strachom, čo keď... A to "keď" sa v krátkom čase naplnilo. Nasledujúce týždne v nemocnici boli doslova bojom o prežitie. Lekári boli skeptickí. Naše dievčatko sa však ukázalo ako veľká bojovníčka. Každý ďalší spoločný deň mi dodával nádej, že to spolu zvládneme. Hoci boli chvíle napätia, úzkosti, bolesti.

Po troch mesiacoch strávených takmer výlučne na lôžku nás pustili domov, kde starostlivosť o nás prevzal manžel a keď sa pokazil výťah, na 8. poschodie nás doslova nosil na rukách. Náš pokladík sme si strážili najlepšie, ako sme vedeli.

A prišli ďalšie Vianoce a s nimi aj prvé kontrakcie. O pár dní sa narodila naša dcérka. Naše druhé dieťa. A potom prišli ďalšie dve deti. More radostí. A postupne aj pochopenie a zmierenie sa so stratou toho prvého. Lebo dnes viem, že sme ho nestratili, ale získali spojenca tam hore :)

Jana Žitňanská
Autorka je poslankyňa NR SR, členka hnutia NOVA.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo