Pozitívnym javom na Slovensku je, že kresťanom pribudlo sebavedomie a chuť verejne sa angažovať. Objavujú sa nové zaujímavé osobnosti, pribúda ochota vyjadriť sa k citlivým spoločenským témam, pribúda verejne viditeľných aktivít. Osobitne ma teší, že mnohé aktivity prispievajú k riešeniu konkrétnych problémov konkrétnych ľudí - počnúc chudobnými v rozvojových krajinách, cez ženy v neľahkej situácii až po mnohodetné rodiny. A áno, je možné nájsť aj kresťanskú podporu pre homosexuálov alebo týrané ženy. Avšak nemôžem sa zbaviť dojmu, že niektoré verejné aktivity a stanoviská kresťanov v ostatných rokoch sú zakorenené v  jednostrannej predstave sveta a chýba im viac reflexie a dialógu dovnútra aj navonok.

Generačná zmena

Domnievam sa, že nastúpila určitá nová generácia, ktorá má pocit, že sa doteraz málo urobilo a treba sa podstatne viac prejaviť navonok a byť razantnejší a priebojnejší.

Chesterton má krásny výrok: „Dostal som sa tak vysoko, lebo stojím na pleciach obrov.“ Kresťanské osobnosti po roku 1989 vykonali na Slovensku veľa mravenčej práce v teréne, práce od človeka k človeku, odbornej práce, organizačnej práce v rôznych združeniach, nevďačnej práce v rôznych výboroch a grémiách.

Na mieste je záujem a vďačnosť za toto úsilie, ale aj kritická reflexia.  K slabinám napríklad patrí, že táto práca je neznáma nielen širšej verejnosti, ale často aj v kresťanských kruhoch. Tiež niektoré aktivity mali už dávno získať profesionálny základ (finančne a odborne), inak nemajú šancu byť spoločensky relevantné. Napríklad pre oblasť sexuálnej výchovy dopytovanej v referende boli k dispozícii metodiky v kresťanskom duchu ešte v deväťdesiatych rokoch, ale nenašiel sa spôsob, ako existenčne zabezpečiť tých, čo by sa tomu systematicky venovali.

Nová generácia ma prekvapuje jednou vecou – že nie je silná v dialógu so súčasným svetom. Už tu máme aktivistov, ambicióznych politikov, mediálne a marketingovo  zdatné osobnosti, kresťanských intelektuálov či „šťuky v rybníku“, ale žiaľ, ešte nie je obsadená rola „veľkého komunikátora alebo komunikátorky“.

Je samozrejmé, že každá generácia potrebuje určité dozrievania a obrusovanie sa, lepšiu vnútornú koordináciu, lepšie nadviazanie na to, čo sa udialo doteraz. Je tu ale ešte jeden moment, ktorý sa mi javí nepochopený a môže znamenať, že niektorí sedia na nesprávnej stoličke:

• Základné životné postoje - napríklad aj odvaha pre ťažké životné a morálne rozhodnutia – nevznikajú z kampaní, billboardov, médií a verejných happeningov. Rodia sa v malých skupinách, odovzdávajú sa doslova od človeka k človeku.
• Cieľom verejnej komunikácie kresťanov, občianskych združení či politických strán je v (náročnom a často nevďačnom) dialógu zlepšovať pochopenie na obidvoch stranách a hľadať zhodu na priechodných opatreniach, ktoré zlepšujú situáciu. Formulovať maximalistické požiadavky napríklad v oblasti potratov, ktoré sa aj tak nezrealizujú, je v skutočnosti pokrytecký alibizmus alebo cynický politický marketing.

Za nevyužitú šancu považujem slabú snahu o dialóg a korigovanie reflexie sveta a našich úloh v ňom medzi staršou a novšou generáciou a medzi – povedzme – tradičnejšími a umiernenými konzervatívcami. Akoby sa votrela určitá podozrievavosť aj medzi kresťanov navzájom. Počul som napríklad, že niektoré kresťanské osobnosti žiadali organizátorov referenda o rodine, aby tento plán prehodnotili z obavy pred zbytočnou polarizáciou spoločnosti a vzhľadom na už predtým schválený ústavný zákon o manželstve ako jedinečnom zväzku muža a ženy. Nestalo sa.

Vytesnenie strachu a viny

V hlbšej rovine vidím výzvu v tom, že my, kresťania na Slovensku, za posledné desaťročia spracovávame rôzne strachy:

• strach zo slobodného sveta, ktorý nás „odbehol“,
• obava z uplatnenia sa v zmenenom svete,
• dojem neovplyvniteľného a „ukradnutého“ sveta,
• pocit cudzoty a veľkej priepasti názorov voči sekulárnemu svetu,
• strach zo sveta nepriateľského voči kresťanom,
• strach zo sveta, ktorý je ohrozený v doterajšej podobe svojej existencie.

Zdá sa mi poctivé si priznať, že nie všetky spôsoby, ktorými sme sa snažili s týmito strachmi vyrovnať, boli čestné a konštruktívne. Našťastie, boli aj svetlé príklady a som rád, že sa objavili aj medzi cirkevnými predstaviteľmi aj medzi laikmi a niektoré boli aj nadčasovo odvážne. Ale mnohí, včítane cirkevných predstaviteľov sme si pred sebou obhájili:

• Za vojnového slovenského štátu bolo katolíckej väčšine lepšie, tak to nemohlo byť také zlé,
• Radšej s národniarmi a populistami ako so Západom,
• Kamarádšafty na úrovni okresnej politiky a pár principiálnych etických stanovísk v parlamente, to je tá pravá kresťansko-demokratická politika,
• Morálnou prísnosťou (na druhých) zachránime kresťanstvo a svet,
• Môžeme intrigovať, však ide o autentické kresťanstvo,
• Keď nás prenasledujú, tak sa predsa musíme brániť,
• Nemusíme počúvať druhých a prácne hľadať nový pohľad na súčasné problémy vo svetle starých právd, stačí len opakovať večné Božie pravdy (presnejšie: ich formulácie v ľudskej reči, ktorá ich nikdy bezo zvyšku nevystihne),
• Nemusíme brať ohľad na city druhých, však to je v katechizme,
• Radšej kompromisnícka stabilita a pár drobných etických výdobytkov, ako spolupráca s tými hroznými liberálmi,
• Radšej v putinovskom Rusku, ako v Európskej únii s jej Istanbulským dohovorom (Aká je rozvodovosť a potratovosť v Rusku?),
• Keď niečo nerobia kresťania, tak to nemôže byť správne,
• Keď sme my roky nebojovali proti korupcii, tak terajšie protesty nemôžu byť od Dobrého.

Máme vinu za malú citlivosť voči židom a evanjelikom. Máme vinu, že v obrannej reakcii voči svetu si idealizujeme Východ a nevidíme pozitíva Západu. Máme vinu, že sme sa zmierili s určitou mierou korupcie a nespravodlivosti. Máme vinu, že sme boli príliš opatrní, až nás predbehli iní – napríklad v spomínanej sexuálnej výchove. Máme vinu, že v referende či niektorých vystúpeniach sme prejavili nepriateľské predsudky voči LGBTI komunite (viď. video Aliancie za rodinu). Máme vinu, že v otázkach ako sú migranti alebo LGBTI nehľadáme rozumný stred, ale priľahko skĺzneme do opačného extrému. Máme vinu, že morálne hodnoty a autentickosť kresťanstva niekedy využívame na manipuláciu a intrigy. Máme vinu, že kritickejšie nehľadáme pravdu a naletíme senzačným správam len preto, že znejú kresťansky. Máme vinu, že si ponechávame rezervovaný odstup voči iným občianskym aktivitám. Máme vinu, ak očakávame, že druhí prídu za nami s prosíkom.

Ja viem. Iní majú tiež vinu a možno aj podstatne väčšiu. Ale vidím to tak, že na kresťanov Boh aj ľudia kladú vyššie nároky. Kresťanskí lídri nikdy nebudú autentickí, pokiaľ si svoju mieru viny nezreflektujú a nepoučia sa. Toto vidím ako jadro toho zacyklenia, určitej falošnosti. Máme pocit, že by sme čosi mali presadzovať, čosi zachraňovať, že by sme mali byť silní, priebojní, presvedčiví.

Je jediný spôsob, ako byť silný: Nehrať sa na siláka. Je jediný spôsob, ako byť presvedčivý: Zápasiť o svoje vnútorné presvedčenie v náročnom dialógu s inými názormi.

Nesprávna diagnóza

Opakovane používané klišé, že hlavnou hrozbou pre svet sú liberáli a LGBTI, je pri aspoň ako-tak poctivom používaní slov prinajmenšom nepresné. Tvrdenie, že hlavným cieľom určitých skupín je zničiť rodinu a cirkev, je zase až príliš optimistické. Vášnivý odporca, ktorému o čosi ide, môže byť ochotný otvorene diskutovať a azda aj zmeniť svoj názor, ale mocenská skupina alebo bezbrehí oportunisti inú možnosť ani nepripustia.

Súčasný spoločenský vývoj by som si dovolil nazvať „etatistický oportunizmus“. Mám na mysli spoločenský systém, ktorý v kryštalickej podobe charakterizuje toto:

• Ľudské, v konečnom dôsledku morálne problémy rieši technicky a administratívne,
• Je formou vzdania sa osobnej zodpovednosti v prospech odosobneného rozhodovania štátu – viď. nedávny príklad Alfiho,
• Ľudí si podrobuje v profesnej a verejnej sfére tak, ako nikdy v dejinách, ale korumpuje ich akceptovaním ich ľubovôle v súkromnej sfére,
• Je mediálnym pozlátkom na záujmoch mocných – Je napríklad diskusia o voľných nedeliach diskusiou o práve ľudí nakupovať teplé rožky alebo o práve reťazcov meniť nákupné zvyklosti ľudí a viac zarábať?
• Je neprehľadnou džungľou regulácie, ktorá v skutočnosti vytláča na okraj slabších (napr. menšie podniky) a má legislatívne diery, ktoré najlepšie vedia využiť mocní,
• Jeho agenda sa osamostatnila od reálnej potreby a sám si generuje svoje vlastné témy a svoje opodstatnenie,
• Pri pozornom pohľade aj presadzované liberálne práva môžu byť v skutočnosti právom silnejšieho - viď. napríklad kampaň #metoo – Máte pocit, že sa niečo zmení, ak sa bude podpisovať súhlas so sexuálnym stykom?

Je pozoruhodné, že tento obraz v niečom charakterizuje rovnako Európsku úniu, Slovensko, putinovské Rusko alebo Južnú Ameriku pápeža Františka. A ešte pozoruhodnejšie je, že pri tejto predstave by sa oprávnene mal otvárať nožík vo vrecku každému poriadnemu liberálovi a každému poriadnemu konzervatívcovi.

Aby sme si rozumeli, toto nie je popis stavu sveta, ale jeho stále ohrozenie. V reálnom svete je pomiešané dobré so zlým. Vyvíja a zdokonaľuje sa dobré aj zlé. Napríklad veľa ľudí je prilepených k svojmu „šmátratku“, ale sú aj apky či terapie na pomoc „závislákom“. Je fastfood a je slowfood. Je veľa ľudí s nedostatkom pohybu, ale je aj bicyklovanie na hrádzi. Je bulvár a konšpiračné médiá, ale sú aj poctiví investigatívni novinári. Je sídlisková anonymita a je aj budovanie komunitného života a vytváranie verejného priestoru. Nemožno si nevšimnúť, že tieto alternatívy viac prekvitajú v slobodnom svete, kde občianska angažovanosť má tradíciu.

Súťaž civilizácií

Dovoľujem si sformulovať hypotézu, že súčasný svet je miestom súťaže viacerých civilizácií. Historickou novinkou je, že sa v geopriestore čiastočne prelínajú. To pravdepodobne znižuje riziko globálnej vojny, ale zvyšuje riziko lokálnych ohnísk napätia.

Ako hlavné kritérium súťaže sa ponúka demografia a politická a ekonomická priebojnosť. Ale so skúsenosťou kresťanstva počas sťahovania národov a stredoveku nepodceňujme ani základné hodnoty, ktoré vytvárajú obraz sveta, o ktorý má zmysel sa usilovať – hodnotu osoby, otvorené chápanie budúcnosti, slobodu, zodpovednosť za svet, solidaritu s druhými, význam povolania a obety, víziu rastu Božieho kráľovstva medzi nami. Tieto pojmy vyplynuli zo stáročných teologických diskusií, ale aj reálne stvárnili svet a priniesli našej civilizácii nebývalý rozmach. Západná civilizácia v podstate nezvládla svoj úspech.

Pri triezvom pohľade do iných častí sveta tieto hodnoty nie sú samozrejmé. Máme dôvod byť vďační za toto dedičstvo. Má zmysel sa snažiť, aby tieto základné ľudské hodnoty prežili. Má zmysel vnímať ich silu a príťažlivosť. Mnoho ľudí aj z iných kultúr si môže priať, aby boli súčasťou práve takéhoto sveta a nechať sa inšpirovať bez straty svojho vlastného presvedčenia.

Postoje kritizované ako liberálne, si vybrali zo západnej civilizácie zmysel pre slobodu, ale nebadane sa vzdali étosu náročnej zodpovednosti za svet a za druhých.  Od odvážnej obhajoby slobody sa posunuli k oportunizmu. Bohatstvo Západu oslabuje prirodzené ľudské reflexy o čosi sa snažiť. Sklon k improvizácii podľa diktátu nálad a subjektívnych potrieb prehlbuje prázdnotu a pocit nezmyselnosti. Bystrejší si všimnú, že čas hojnosti v EÚ sa pomaly končí. Spolu s demografickou zimou z toho vyplýva, že tieto postoje jednoducho nie sú udržateľné a z dlhodobého hľadiska je ohrozením niečo iné.

Vychádza mi z toho, že treba odložiť zákopový obranný postoj voči dnešnému liberálnemu svetu. Treba pozbierať všetku odvahu, aby sme obstáli zoči-voči výzvam dneška, a to aj v dialógu, spolupráci a v prijímaní inšpirácie od inak zmýšľajúcich. Je paradoxom, že najlepšie šance na prežitie slobodného myslenia (a aj ochrany LGBTI) sú dlhodobo pravdepodobne v kresťanstve.

To neznamená, že svet súčasných západných elít v sebe neskrýva ohrozenia, že nemôže spôsobovať znevýhodnenie kresťanom alebo spôsobiť ľuďom značné morálne škody a utrpenie, a že nie je potrebné sa s ním húževnato boriť. Ja len tvrdím, že svoj obraz budúceho sveta nemáme maľovať ako reakciu na posledný prípad pekára, ktorý odmietol upiecť tortu homosexuálom. Svoj obraz sveta máme maľovať ako obraz, v ktorom majú miesto pekári a homosexuáli, manželia a rozvedení, moslimovia, hinduisti, kresťania aj ľudia bez náboženského presvedčenia. My všetci totiž potrebujeme hľadať poctivé, neoportunistické odpovede na svoje životné situácie a na situácie okolo. Inak my všetci a naše deti nebudeme žiť vo svete, po akom v hĺbke srdca túžime.

Tento svet – aj pod vplyvom senzáciechtivých či konšpiračných médií – má sklon k posilňovaniu extrémov. Žijeme v polarizovanej, fragmentovanej spoločnosti, ktorá postupne prestáva veriť, že táto rôznosť patrí k jej dynamike a že ako celok môže fungovať lepšie ako jej časti. Jednotlivé fragmenty získavajú čoraz viac pocit, že si svoje šťastie musia vybojovať proti iným. To je naozaj nebezpečné.

Medzi kresťanmi potrebujeme vedome trochu znížiť citlivosť voči extrémom a provokáciám. Máme za úlohu budovať poctivý stred pre všetkých. Tento druh pokorného sebavedomia pre mňa vyjadrujú slová kňaza, ktorý veľa rokov strávil v komunistickom väzení: „Cirkev svojich nepriateľov neničí. Ona ich prežíva.“

Obraz človeka

Možno to nie je na prvý pohľad zrejmé, ale táto dezorientácia dnešného sveta aj kresťanov nie je len opustením Boha a skresleným obrazom o svete. Kritickú úlohu pre stav Západu od novoveku má obraz človeka. Od osvietencov sme človeku chceli vrátiť väčšiu dôstojnosť a sebaurčenie. To samo osebe je dobré, ale akosi sme sa v tom stratili. V niektorých prípadoch ako sú nacizmus a komunizmus aj s veľmi tragickými následkami.

Rozmach vied o človeku nepraje jednoduchej, detskej viere v Boha. Bulvárne médiá si s obľubou zgustnú na nových objavoch a nových spoločenských trendoch. Patrične ich nakašírujú, aby vyzneli provokatívne voči „skostnateným“ názorom. Napríklad, že treba pristupovať tvorivo a pozitívne k rozvodu, alebo že bol objavený gén homosexuality.

Je jeden veľmi jednoduchý dôvod, prečo má napriek tomu zmysel hľadať spôsob, ako viesť dialóg aj s neveriacimi. Trblietavý mediálny svet bulváru a lajfstajl magazínov ľudí azda priťahuje, ale nepomáha im žiť. Bohaté celebrity napríklad môžu hovoriť o rozvode ako o zaujímavej životnej epizódke, ale pre manželov v druhej polovici života to je katastrofa - za trojizbák na sídlisku už nekúpia ani len dva normálne byty.

Taktiež, ak to niekde iskrí medzi vierou a vedou, tak treba jednoducho pokračovať vo výskume a dialógu. Pre zaujímavosť citát z nedávnej štúdie o homosexualite: „Aj keď výsledky našej štúdie poskytli ďalšie dôkazy prenatálnych biologických vplyvov na variácie mužskej sexuálnej orientácie, taktiež zdôrazňujeme, že genetický príspevok je ďaleko od determinujúceho vplyvu, ale je súčasťou multifaktoriálnej podmienenosti - genetickej aj vplyvov prostredia.“ [3] Zjavne teda má zmysel ďalej skúmať korene sexuálnej orientácie a neuspokojiť sa s ľahostajnou vetou: „Tak to si gej, to je okej.“

Zaujímavou témou je otázka utrpenia a viny. Snaha post-modernej spoločnosti o odbúranie všetkých vnútorných napätí človeka pomocou psychológie, šamanstva či iných techník sa už pomaly začína meniť. Ľudská skúsenosť aj niektoré výskumy ukazujú, že pozitívne myslenie nevedie nutne k úspešnejšiemu a naplnenému životu. Je pravda, že pozitívne pocity, radosť, vďačnosť nie sú automatické a máme ich v sebe posilňovať. Ale viac sa napríklad hovorí aj o význame negatívnych emócií pri rozvoji vlastnej osobnosti a profesného úspechu. Napríklad nový pojem odolnosť – resiliencia nie je pestovanie hrošej kože, ale (aj) húževnaté a inteligentné spracovanie negatívnych emócií.

Rovnako ako tápanie v obraze človeka mnohých ľudí odviedlo od Boha, tak zároveň mnohým kresťanom skreslilo predstavu Boha a jeho požiadaviek na človeka. Morálna laxnosť aj morálna rigidnosť sú dva prejavy rezignácie na hľadanie realistického obrazu človeka stvoreného na obraz Boží. Laxnosť rezignuje na vyrovnávanie sa s tradíciou a volí život samospádom. Rigidnosť neprijíma vieru, ktorá nie je detsky jednoduchá, odmieta prácne konfrontovanie súčasných poznatkov a viery. Je presvedčená, že v prospech Božej pravdy a spásy (presnejšie: jej pochopenia ako sady jednoznačných pravidiel) sa treba vzdať pochybností a kritického myslenia. Rezignuje na dialóg so súčasným svetom a označkuje si ho ako nepriateľský. Je to skrytá neviera, že kresťanské učenie sa dá vysvetliť tak, aby ho mohol prijať rozumný človek dobrej vôle. Možno aj pocit, že všetci ostatní sú nepriatelia a nemá zmysel s nimi ani len hovoriť.

Možno potrebujeme dialóg s vedou na získanie pocitu morálneho oprávnenia s taktom hovoriť o pohľade viery na život ako rozumnej, v skutočnosti ukotvenej odpovede. Ja si už roky nesystematicky skladám mozaiku rôznych poznatkov o človeku, a získal som presvedčenie, že sa to dá. Podobne ako už tisíckrát omieľaná evolúcia a viera, tak aj viera a vedecký výskum o človeku sú partneri, medzi ktorými to občas bude iskriť, ale niekde sa budú stretávať – veď hovoria o tom istom človeku. Ak môžem hádať, tak skúšobný kameň tohto dialógu je – ľudská sexualita.

Prekročme svoj tieň

Domnievam sa, že niektoré súčasné kresťanské osobnosti a aktivity sú bližšie k obhajobe „starého dobrého“ a menej darom nádeje pre okolitý, aj neveriaci svet. Dúfam, že aj táto veľká rôznosť názorov, postojov a iniciatív má svoj zmysel. To ale nič nemení na tom, že potrebujeme ísť dopredu. Kresťanskí lídri potrebujú prekročiť svoj tieň – tieň konfesionalizmu, obranného postoja voči svetu či presadzovania vlastného pochopenia hlava-nehlava.

Byť lídrom znamená pripustiť si k telu myslenie a trápenia dnešného sveta a zároveň sa pokúšať o poctivé vyrovnanie sa s kresťanskou a konzervatívnou tradíciou. Pri zložitosti súčasného sveta to predpokladá veľkú vnútornú silu a ľudskú a intelektuálnu zrelosť.

Líder nie je ten, ktorý nadbieha buď túžbe (konzervatívne orientovaných ľudí) po istote a stabilite, alebo túžbe (liberálne orientovaných ľudí) zariadiť sa podľa seba. Líder je ten, ktorý komunikuje na všetky strany. Uprostred milióna možných podnetov a milióna možných smerov sa celou svojou váhou zasadí za ten, ktorý si mnohí nevšimli, ktorý niektorí možno tušili, ale je nesmierne potrebné, aby ktosi na plné hrdlo povedal: „Týmto je náš ohrozujúci a ohrozený svet tehotný.“

Obraz pokorného ovládnutia moci nenapodobiteľným spôsobom načrtol Romano Guardini vo svojej útlej knihe Moc z roku 1951. Jej abstrakt si dovoľujem priložiť v závere tohto blogu.

Príloha:

Romano Guardini: Moc (1951) – abstrakt knihy

Jednotlivé epochy vývoja ľudstva sa dajú charakterizovať určitou základnou otázkou. Obraz sveta antiky charakterizovalo hľadanie dokonalého človeka a ušľachtilého diela, obraz sveta stredoveku spojenie dôverného vzťahu k Bohu a aktívneho pretvárania sveta, obraz sveta novoveku „vlastnenie sveta“ a pokrok ako samozrejmý rast moci človeka. V súčasnej etape dejín sa zdá, že ľudstvo ohrozuje jeho vlastná moc.

Človek v súčasnosti vo veľkej miere ovláda prírodné sily a vlastné možnosti. Vlastná moc mu dáva pocit naplnenia a je bytostným prejavom jeho existencie a slobody. Na rozdiel od ľubovoľnosti prírody, moc človeka charakterizuje jeho vlastná iniciatíva, ktorá dáva prírodnej energii cieľ a zmysel. Človek je stredobodom moci a to aj vtedy, ak zodpovednosť za ňu odmietne, alebo ak sa jeho zodpovednosť v dôsledku zlého alebo zložitého usporiadania výkonu moci stáva nezreteľnou. „Človek je neodvolateľne osobou a podlieha mravnej zodpovednosti,“ [1, s. 12] preto jeho moc môže smerovať k dobrému aj k zlému.

Výkon moci sa počas dejín stáva čoraz anonymnejším. Možnosť poznávania a konania človeka čoraz viac presahuje možnosti bezprostredného zážitku pôsobenia prírodných materiálov a síl. Človek drží v područí prírodu, ale zároveň aj človeka, ktorý sa stáva iba malým kolieskom v ťažko pochopiteľnom stroji sveta. Je „dehumanizovaný“, ľahostajný, zastupiteľný a vydaný napospas moci. Jeho konanie je hrozivo ľubovoľné a „skutočné prežívanie nahrádza senzácia“ [por. 1, s. 32]. Rozpadajú sa prirodzené životné sústavy (napr. rodina) a nahrádza ich účelová organizácia beztvarej masy. V dôsledku toho sú odvaha žiť a pocit zmysluplnosti ľudského úsilia vystavené ťažkej skúške.

Pre viaceré politické a myšlienkové smery ostatného času sa moc javí ako prírodná nevyhnutnosť. Takéto „sprírodnenie“ a oddelenie moci od človeka však vedie k „pokazeniu“ moci a dáva jej démonický charakter (napr. marxizmus, nacizmus). Tragické skúsenosti minulého storočia naliehavo ukázali, že s ľuďmi a vecami sa nedá zaobchádzať ľubovoľne, ale iba tak, ako to zodpovedá ich podstate.

V minulosti nekriticky prijímaný pokrok, ktorý prináša zväčšovanie moci človeka, sa dnes javí ako obojsečný meč, ktorý je šancou aj ohrozením. Moc, ktorej chýba miera a spravodlivosť, prináša nebezpečenstvá, ku ktorým patria vojna, násilie, nihilizmus, rezignácia, manipulácia ako aj strata ľudskosti a duchovného rozmeru človeka.

Z pohľadu teológie koreňom ohrozujúcej moci je „zmätenie poriadku, v ktorom moc mala zmysel“ [1, s. 20], teda ľudská moc ako služba v poslušnosti Bohu – Stvoriteľovi. Kľúčom k ovládnutiu moci je pokora – „sila, ktorá sa tak dokonale ovláda, že je schopná vzdať sa samej seba“ a ktorá je „oslobodením z pút moci“ [1, s. 25].

Potrebná je „pôsobivo sformulovaná etika moci“ [1, s. 5], ktorá by bola službou a vychádzala by z poznania vnútornej podstaty vecí. Nevyhnutným predpokladom ovládnutia ľudskej moci je duchovno – mravný postoj každého človeka. Zodpovedné využitie moci sa javí ako právo, ale aj ako ťažká povinnosť človeka, lebo „čím väčšia bude nad svetom donucovacia moc, tým s väčšou odvahou bude treba žiť“ [1, s. 40].

„Podstatou zmyslu prichádzajúceho obrazu sveta sa javí spútanie samotnej moci“ [1, s. 41] „aby človek obstál ako človek“ [1, s. 8]. Je nádej, že vzniká nová ľudská skutočnosť, ktorá sa vyrovná s ľudskou mocou a prijme poverenie k vládnutiu. K znakom dnešných čias, ktoré smerujú k ovládnutiu ľudskej moci, patria okrem iného:

• zmysel pre konečnosť a vyčerpateľnosť zdrojov sveta,
• dôraz na celistvosť a vzájomnú previazanosť sveta,
• veľký zmysel pre slobodu človeka a nové možnosti,
• väčšia pohyblivosť a prispôsobivosť ľudí,
• pocit, že svet nefunguje sám, ale treba ho riadiť,
• vedomie zodpovednosti a nemožnosti schovať sa za nevyhnutnosť,
• vnímanie globálnych problémov a cit pre spravodlivosť,
• vnímanie nebezpečenstva, zraniteľnosti a ohrozenosti sveta.

V každej etape ľudských dejín existoval určitý ľudský typ, ktorý bol schopný zvládnuť náročné úlohy doby. Ku znakom nového ľudského typu, ktorý bude schopný spútať ľudskú moc, patria azda tieto:

• na prvé miesto nedáva blahobyt, ale zodpovedné vládnutie,
• má odvahu ísť do náročných situácií,
• vie žiť v nebezpečenstve,
• techniku nevníma ako cudzorodý prvok,
• cíti dobrotu, ba nežnosť ku krehkému a ohrozenému svetu,
• neverí v automatický pokrok,
• vie poslúchať aj rozkazovať,
• chápe že ide o absolútne požiadavky – dôstojnosť alebo otroctvo, život alebo zánik,
• prekračuje účinkovanie pudov a náklonností,
• má zmysel pre askézu a oslobodzujúcu silu seba-premáhania,
• chápe význam priateľstva, spolupatričnosti a solidarity,
• prijíma silu ducha,
• je vnímavý voči vnútornej pravdivosti vecí,
• pokora ho oslobodzuje z pút moci.

Vykreslený obraz je obrazom muža, ale je potrebný dialóg muža a ženy, ktorý pomôže obidvom pochopiť ich úlohu v novom obraze sveta.

Priblížiť sa k riešeniu ohrozujúcej moci človeka znamená:

• vymaniť sa z mylnej predstavy o nevyhnutnosti vývoja,
• prijať zodpovednosť za svet vydaný napospas človekovi,
• načúvať podstate vecí,
• objavovať hĺbku človeka a vnímať tajomstvo hlbšej skutočnosti,
• pochopiť, že predpokladom vlády nad svetom je schopnosť vládnuť nad sebou samým.

Literatúra:

1.            Guardini, R.: Moc, Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov, 1995

2.            Guardini, R.: Konec novověku, 1950

3.            Sanders a kol., 2014, http://dx.doi.org/10.1017/S0033291714002451

Ilustrácia:

Roberto „CIRO“ Cipollone: La sofferenza degli innocenti (Utrpenie nevinných), 1990, Taliansko