NÁZOR VLADIMÍRA PALKA: Byť proti americkej vojne je už mainstream

Na jar 2003 hlasovala slovenská vláda o vyslaní slovenskej vojenskej jednotky do Iraku a teda i o podpore americkej invázie, ktorá začala v tom období. Všetci členovia vlády okrem dvoch vyslanie podporili. Proti sme hlasovali iba dvaja, ja a minister školstva Fronc. Keď som po skončení zasadnutia vlády vyšiel medzi novinárov, mladá redaktorka Markízy sa ma spýtala. „A nie je vaše hlasovanie proti iba taký populizmus?“

Dnes by už žiadny novinár politikovi odmietajúcemu americký zásah v Sýrii takúto otázku nehovoril. Niečo sa stalo. Po intervencii v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi sa verejná i politická mienka stavia k zásahu v Sýrii negatívne.

Ešte v čase invázie do Iraku mienkotvorné médiá inváziu podporovali. Mikuláš Dzurinda hovoril o našej podpore invázii ako o nevyhnutnom predpoklade nášho prijatia do NATO, hoci dva veľké štáty NATO, Francúzsko a Nemecko, inváziu odmietli. Politici vládnej koalície hovorili v médiách, že treba zastaviť Hitlera – Saddáma Husajna, kým nebude neskoro. Každý, kto hovoril, že táto vojna nemá zmysel, bol ako ten nešťastný Chamberlain, čo nechcel zastaviť Hitlera. Vyslanie jednotky vtedy v parlamente prešlo preto, lebo z opozície ho podporilo Mečiarovo HZDS, čím boli nahradené chýbajúce hlasy KDH.

"Každý, kto v roku 2003 hovoril, že vojna v Iraku nemá zmysel, bol ako ten nešťastný Chamberlain, čo nechcel zastaviť Hitlera. Dnes je všetko inak. Americký vojenský zásah si na Slovensku neželá skoro nikto."

Zdieľať

Dnes je všetko inak. Americký vojenský zásah si na Slovensku neželá skoro nikto. Médiá, ktoré pred rokmi bubnovali do vojny, zverejňujú články proti zásahu v Sýrii. Politik, ktorý americké zásahy vždy podporoval, dnes zdieľa a „lajkuje“ na facebookovom profile článok skeptický k zásahu. Politológ, ktorý podporoval inváziu do Iraku, píše dnes článok, v ktorom upozorňuje na možné neželané následky.

Je to paradox. Ak dnes opatrnosť velí byť proti zásahu v Sýrii, tak pred desiatimi rokmi bol na americký zásah ešte menej dôvodov. Dnes vieme aspoň to, že niekto proti civilom chemické zbrane pred niekoľkými dňami skutočne použil. V roku 2003 Saddám Husajn žiadne zbrane hromadného ničenia nepoužil (urobil tak veľa rokov predtým). Napriek tomu prevládal entuziazmus v podpore vojenského zásahu.

Čiastočne to spôsobila jednoduchá paradigma, ktorej podliehalo po roku 1989 mnoho politikov. Komunizmus v studenej vojne prehral, Západ vyhral. Po páde komunizmu treba všetko robiť tak, ako to robí Západ. Pri istom zjednodušení tak, ako to robia USA. Voči tejto paradigme boli imúnni skôr ľudia ideovo zakotvení v minulom režime.

Na pochopenie toho, že táto paradigma je zjednodušujúca a že nevystihuje realitu medzinárodnej politiky, ktorá je zložitejšia, bolo treba dvadsať rokov. Dnes už politici aj ich voliči, aj novinári vedia, že, slovami Cicera, „výsledky vojen sú neisté“. Že vojny majú veľa bočných následkov, ktoré sa časom môžu stať tým podstatným negatívom, zatiaľ čo samotné vojenské víťazstvo už zapadlo prachom. Už vedia, že potrestať srbského vládcu so zlou povesťou Miloševiča za vyháňanie Albáncov môže znamenať neskoršie nastolenie vládcu so zlou povesťou Thaciho v Kosove a vyháňanie Srbov. Už vedia, že zosadiť diktátora v Iraku môže znamenať vyhnanie pol milióna kresťanov z krajiny a to, že nasledujúcich desať (a viac) rokov zomrie v Iraku násilne tisíc ľudí mesačne.

A tak sa rodí nová paradigma. Neznamená nejaký antiamerikanizmus, ani neznamená, že všetky americké vyššie menované zásahy boli omylom. Znamená to, že neplatí dogma o neomylnosti Ameriky. Znamená to, že i malá krajina, ako je Slovensko, má právo na svoj vlastný názor. Znamená to, že idea šírenia demokracie a ľudských práv nemá skĺznuť do utopických projektov. Že rozširovanie NATO o Ukrajinu, či Gruzínsko nie je dobrý nápad. Znamená to i to, že téza Donalda Rumsfelda spred desaťročia o „starej Európe“, ktorá inváziu do Iraku nepodporuje, a o „novej, (postkomunistickej) Európe“, ktorá inváziu podporuje, bola krátkodobým heslom.

"Rodí sa nová paradigma, že neplatí dogma o neomylnosti Ameriky a že i malá krajina, ako je Slovensko, má právo na svoj vlastný názor. Jej priekopníkom bol na Slovensku Ján Čarnogurský."

Zdieľať

Priekopníkom novej paradigmy bol na Slovensku Ján Čarnogurský. V polovici 90. rokov tušil, že vojenské zbližovanie s Amerikou môže vtiahnuť Slovensko do preň nežiaducich konfliktov a že tie budú súvisieť s islamom. Spôsob, ako sa tomu vyhnúť, videl v tom, že Slovensko nevstúpi do NATO. Vzhľadom k tomu, že k zmene paradigmy dochádzalo neskôr aj v európskych krajinách NATO, otázka samotného členstva NATO už ustupuje do úzadia. Najkontroverznejší americký zásah – Irak – sa udial úplne mimo rámca NATO. Rovnako i úvahy o Sýrii sú dnes mimo rámca NATO.

Čarnogurský v roku 1999 ako člen vlády nepodporil rozhodnutie vlády povoliť prelety lietadiel NATO v rámci bombardovania Juhoslávie. Na pravej strane spektra v tom bol osamelý.

Presadzovanie novej paradigmy ho v KDH oslabovalo v zápase s Dzurindom. V roku 1996 síce na sneme Dzurindu porazil, ale jeho opakované výroky o NATO začiatkom roku 1997 vrátili Dzurindu do hry. V tom období prestal i Ján Figeľ podporovať Čarnogurského a mediálne sa proti nemu vymedzil. Avšak časť politikov KDH si Čarnogurského myslenie osvojila, čo sa prejavilo v roku 2003 pri odmietavom postoji KDH voči intervencii v Iraku.

Pre pochopenie toho, ako ťažko sa na pravici menila paradigma, poslúži i skutočnosť, že v hlasovaní o vyslaní jednotky do Iraku, KDH považovalo za potrebné i verejne vyhlásiť, že dáva svojim poslancom úplnú slobodu pri hlasovaní, aby zdôraznilo, že na jednotlivcov, ktorí nebudú s väčšinou poslancov KDH súhlasiť, sa nebude hľadieť krivým okom. Celospoločenský posun v názore na americké intervencie sa dá najlepšie ukázať na osobe Jána Figeľa. Oproti skeptickému Čarnogurskému zastával pred desiatimi, pätnástimi rokmi silnú orientáciu na USA. Pri hlasovaní o vyslaní jednotky do Iraku v roku 2003 sa ako poslanec zdržal hlasovania, hoci dvanásti z pätnástich poslancov KDH hlasovalo proti. Dnes ako predseda KDH upozorňuje, že ozbrojený zásah proti Sýrii môže situáciu ešte zhoršiť. „New Europe is old Europe“, mohli by sme parafrázovať Rumsfeldov výrok.

Paradoxom slovenskej diskusie o Sýrii je, že prebieha tesne po trojtýždňovej polemike na stránkach SME, týždenníka Týždeň, i na Postoyi, či v iných médiách, o výrokoch Jána Čarnogurského. V polemike sa zákonite objavila i kritika Čarnogurského rusofilstva. Ukazuje sa, že je tu značné množstvo Čarnogurského kritikov, či už jednotlivcov alebo médií, ktorí vo všeobecnosti propagujú atlantickú orientáciu a kritizujú Čarnogurského rusofilstvo, ale na otázku, či v Sýrii intervenovať alebo nie, odpovedajú nie ako Obama, ale ako Putin a Čarnogurský. A síce že neintervenovať.

No ale taký je život.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra.

Ilustračné foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo