Vypovedanie jadrovej zmluvy s Iránom je zlým rozhodnutím.
Jedným z argumentov pre toto tvrdenie je fakt, že táto dohoda z roku 2015, ktorá výmenou za zrušenie sankcií výrazne obmedzila iránsky jadrový program a podriadila ho medzinárodnej kontrole, funguje. To nakoniec pripúšťajú aj americkí kritici tejto dohody, ako je súčasný minister zahraničných vecí Mike Pompeo, ktorý sa nechal počuť, že Irán svoju časť dohody dodržuje.
Aj súčasný minister zahraničných vecí Mike Pompeo sa nechal počuť, že Irán svoju časť dohody dodržuje. To isté tvrdí aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.Zdieľať
To isté tvrdí aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu. Keď izraelský premiér Benjamin Netanjahu koncom apríla prezentoval údajné „nové informácie“ izraelskej tajnej služby o iránskom jadrovom programe, vrchný inšpektor tejto agentúry Olli Heinonen reagoval, že množstvo zo záberov, ktoré Netanjahu prezentoval, videl už v roku 2005.
Odstúpenie USA od dohody s Iránom prináša okrem rizika posilnenia tvrdej línie v Teheráne či ďalšieho prudkého zbrojenia v regióne ešte ďalšie veľké varovanie. Stačí sa bližšie pozrieť, kto sa za odstúpenie od zmluvy a pritvrdenie politiky voči Iránu najviac zasadzuje.
Najskôr však trochu kontextu. Teokratickému režimu v Teheráne sa v poslednom období určite podarilo výrazne zvýšiť svoj vplyv v regióne. Na čo sa, samozrejme, Izrael a Saudská Arábia pozerajú s nevôľou a najmä židovský štát v tom vidí priamo svoje existenčné ohrozenie.
V tom, že Irán dokázal posilniť svoj vplyv, však veľkú úlohu zohrali aj zlé geopolitické rozhodnutia USA a Západu, ktoré na Blízkom východe viedli k chaosu a mocenskému vákuu. Keď koalícia pod vedením USA zvrhla režim Saddáma Husajna v Iraku, Iránu nielenže zmizol silný regionálny rival, ale v tekutých pomeroch po invázii sa šíitsky režim stal v Iraku najsilnejším politickým hráčom. „Odovzdali sme Iráncom celý Irak, a to bez akéhokoľvek dôvodu,“ vyčítal neskôr svojim americkým spojencom saudskoarabský mininster zahraničných vecí princ Saud al-Fajsal.
Podobne posilnil Irán svoje pozície aj v Sýrii zmietanej občianskou vojnou. Na tom sa svojou podporou povstalcov okrem Turecka, Kataru či Saudskej Arábie opäť podpísali aj USA.
Znepokojivé je, že po tvrdom kurze voči Iránu dnes volajú často tí istí ľudia, ktorí sa v prípade Iraku mýlili a sú spoluzodpovední za stav, ktorý viedol k posilneniu ich dnešného nepriateľa.
Bolton minulý rok v Paríži vyhlásil, že USA by sa mali usilovať o zmenu režimu v Teheráne. Najnebezpečnejším typom politikov sú zaslepenci, ktorí sa nedokážu poučiť z vlastných chýb.Zdieľať
Napríklad izraelský premiér Netanjahu presviedčal v roku 2002 amerických kongresmanov o nutnosti vojenského zásahu v Iraku aj týmto argumentom: „Ak odstránite Saddámov režim, garantujem vám, že to bude mať mimoriadne pozitívny dosah na región.“
Izrealskému postoju sa ešte dá rozumieť aspoň geopoliticky. Väčšou angažovanosťou USA v regióne chce rast iránskeho vplyvu eliminovať. Do útoku proti Iránu však dnes trúbi aj skupina zarytých republikánskych neokonzervatívcov, ktorých argumenty nemajú s reálnou politikou nič spoločné. Tak ako boli naivné a ideologické pri Iraku, sú naivné a ideologické aj dnes. V Trumpovej administratíve tento prúd reprezentuje najmä poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť, známy vojnový jastrab John Bolton a minister zahraničia Mike Pompeo.
Len malá ilustrácia toho, ako si tento typ ľudí predstavuje politiku voči Iránu. Pompeo ešte ako kongresman kritizoval Obamovu administratívu za to, že s Teheránom vôbec rokovala, a navrhoval, aby USA namiesto toho uskutočnili voči Iránu dvetisíc náletov. Bolton zase minulý rok v Paríži vyhlásil, že USA by sa mali usilovať o zmenu režimu v Teheráne, aby sa islamská republika nedožila svojho štyridsiateho výročia, ktoré má byť v roku 2019.
Vypovedanie zmluvy s Iránom je signálom toho, že hviezda tohto typu ľudí v Trumpovej administratíve rastie. A to je naozaj zlá správa. Pretože najnebezpečnejším typom politikov sú zaslepenci, ktorí sa nedokážu poučiť z vlastných chýb.
Máloktorá krajina na svete žije v takom permanentnom stave ohrozenia ako Izrael. Od vyhlásenia samostatnosti prekonal päť arabsko-izraelských vojen (všetky by sa dali označiť ako obranné, vo viacerých mu šlo o záchranu svojej existencie), v posledných desaťročiach čelil dvom intifádam, vojne s teroristickým Hizballáhom v susednom Libanone, prakticky neustále čelí raketovým útokom z Pásma Gazy (od roku 2001 bolo na izraelské civilné územie vypálených 25 892 rakiet, naposledy pred 51 dňami). Veľká väčšina moslimských krajín dodnes Izrael ani neuznáva ako štát. Patrí medzi nich aj Irán, ktorý po nástupe islamistických teokratov k moci v roku 1979 svoje pôvodné uznanie Izraela stiahol a v posledných desaťročiach je voči Izraelu hlavne cez svojho libanonského zástupcu Hizballáh pravdepodobne najviac nepriateľský.
Tým, že dohoda viazala zrušenie dovtedajších sankcií iba na oblasti súvisiace s vývojom jadrových zariadení, západným mocnostiam de facto odňala možnosti efektívneho tlaku na iné problémové správanie sa Iránu.Zdieľať
Keď bola v roku 2015 uzavretá jadrová dohoda s Iránom snažiaca sa zamedziť mu vyvinutie vlastnej jadrovej zbrane, hľadelo sa aj na ochranu Izraela. Svetová verejnosť má stále v pamäti slová bývalého iránskeho prezidenta Ahmadinedžáda, že Izrael treba vymazať z mapy. Ale samotná jadrová hrozba nie je jediným negatívom, ktoré Irán predstavuje, a práve obchádzanie tých ostatných patrí medzi najvýraznejšie nedostatky, aké sa dohode vyčítajú.
Dohoda v roku 2015 vo svojom dôsledku čiastočne legitimizovala islamistický iránsky režim, zrušením naň uvalených sankcií mu finančne uľavila a umožnila mu voľnejšie dýchať. Nezaoberala sa inými negatívnymi vlastnosťami režimu, z nich najvypuklejšia je napr. podpora teroristického Hizballáhu či vojenských podobne teroristických zložiek Hamasu. Tým, že zrušenie dovtedajších sankcií viazala iba na oblasti súvisiace s vývojom jadrových zariadení, západným mocnostiam de facto odňala možnosti efektívneho tlaku na iné problémové správanie sa Iránu.
Britský historik Niall Ferguson v denníku The Times kriticky pripomína, že keď prezident Obama túto dohodu obhajoval, tvrdil, že na jej základe budú môcť USA tlačiť na Irán, aby sa „v regióne správal inak, aby bol menej agresívny, menej nepriateľský, viac naklonený spolupráci... v oblastiach, ako je vojna v Sýrii či pri zastavení podpory pre Hutiov v Jemene“. Vo vidine dohody sa čakalo, že Irán bude priateľskejší v celej svojej zahraničnej politike. K takejto zmene správania však zjavne nedošlo, skôr naopak. Irán naďalej vedie vojnu v Jemene, jeho podpora Hizballáhu ešte vzrástla a Iránske revolučné gardy sa dostali na hranice s Izraelom, kde hrozia vyvolaním novej vojny.
„Na výmenu za pomalé znižovanie úsilia o získanie zbraní hromadného ničenia dostal Irán 150 miliónov dolárov predtým zmrazených aktív a v dôsledku zrušenia sankcií aj obchodnú zlatú baňu,“ píše Ferguson. „Pamätajme, že v dohode neexistovala možnosť znovuzavedenia sankcií, ak sa Teherán rozhodne využiť tieto nové zdroje do zvýšenia svojej vojenskej podpory pre Hizballáh, Hamas, režim Bašára al-Asada v Sýrii a šíitskych povstaleckých Hutiov v Jemene. A presne to aj Irán urobil.“
Jedna z hlavných požiadaviek masových demonštrácií v iránskych mestách, ku ktorým došlo tohto roku, bola práve kritika „vojenských zahraničných dobrodružstiev“ na úkor chradnúcej domácej ekonomiky.
Ak to USA nepreženú a dosiahnu stiahnutie sa iránskej armády zo Sýrie, môže to byť úspešnejší pokus ako iba viac-menej pasívne európske prizeranie sa vznikajúcej iránsko-izraelskej vojne.Zdieľať
Nie je cieľom tohto článku obhajovať americkú politiku na Blízkom východe z posledných desaťročí. Prezidentom Bushom nariadené zvrhnutie Saddáma Husajna a nastolenie demokratického režimu, ktorý logicky priviedol k moci zástupcov irackej šíitskej väčšiny, samo osebe vohnalo krajinu do spojenectva s Iránom. Dlhodobé úsilie o zvrhnutie Bašára al-Asada bez lepšieho poznania sýrskej reality a bez existencie pevnej prozápadnej alternatívy v tejto krajine skončilo frontom Asad a Irán versus sunitskí islamisti. Aj USA (republikáni súčasne s demokratmi) vytvorili stav, ktorý dnes na Blízkom východe panuje.
Ale súčasne s tým by sa malo uznať, že prítomnosť iránskej armády na hraniciach s Izraelom jednoducho predstavuje problém, ktorý treba brať do úvahy. Irán je hlavná mocnosť šíitskej moslimskej vetvy, už v minulosti viackrát prejavil protiizraelské snahy a cez Hizballáh sa do vojny proti Izraelu už nepriamo reálne zapojil. Vzájomné ostreľovanie na izraelsko-sýrskych hraniciach, ku ktorému došlo v posledných týždňoch, môže prerásť do ďalšej eskalácie a o hroziacej vojne nepíšu iba okrajové médiá. USA sa dnes nemusia riadiť dohodou a môžu na Irán vyvinúť väčší diplomatický tlak. Samozrejme, jastrabi ako John Bolton prestavujú reálne riziko, že reakcie USA budú prehnané, a všetky výhrady voči takýmto krokom sú úplne oprávnené. Ale ak USA dosiahnu stiahnutie sa iránskej armády zo Sýrie s tým, že sa súčasne ošetrí aj jadrová otázka, môže to byť úspešnejší pokus ako iba viac-menej pasívne európske prizeranie sa vznikajúcej iránsko-izraelskej vojne.