Sociologička: V krajinách s krátkou materskou nie sú ženy spokojnejšie

Sociologička: V krajinách s krátkou materskou nie sú ženy spokojnejšie

Foto archív Dana Hamplová

Rozhovor s českou sociologičkou Danou Hamplovou, podľa ktorej matky, ktoré idú od malých detí skôr do práce, nie sú spokojnejšie.

Je autorkou zaujímavého výskumu, v ktorom sa zamerala na spokojnosť matiek malých detí do troch rokov na vzorke tisícov žien z rôznych európskych krajín. Vyšlo jej, že matky, ktoré sú s deťmi doma, sú spokojnejšie než plne zamestnané matky. 

V rozhovore pre Postoj Dana Hamplová hovorí, že podpora zosúlaďovania práce a rodiny zo strany štátu takmer vôbec neovplyvňuje spokojnosť žien. Tvrdí, že model škandinávskych krajín ani Francúzska by sme preto nemali prenášať do nášho regiónu. 

Dana Hamplová pracuje dvadsať rokov v Sociologickom ústave Akadamie vied ČR, od roku 2009 prednáša na katedre sociológie Filozofickej fakulty UK. Je autorkou knihy Proč potřebujeme rodinu, práci a přátelé. 

Urobili ste výskum na tému, ako možnosti pohodlnejšieho nástupu do práce vplývajú na spokojnosť matiek. Ako vzorku ste použili tisíce európskych matiek malých detí. Prečo ste sa rozhodli pre tento typ výskumu?

Lebo je to téma, o ktorej sa dnes veľa hovorí. Riešime rodičovskú dovolenku, skoršie nástupy žien do práce a ja som zistila, že ešte nikto nerobil výskum, či toto je práve to, čo zvyšuje spokojnosť samotných žien a či im to naozaj zvyšuje subjektivitu kvalitného života.

Bolo pre mňa zaujímavé zistiť, že hoci je téma aktívnou súčasťou politických diskusií, tak sa jej vedecky doteraz nikto nevenoval.

Ako si vysvetľujete, že hoci spoločnosť rieši, ako zosúladiť prácu s rodinou, o spokojnosti matiek neexistuje ucelený výskum?

Úprimne ma to prekvapilo. Myslela som, že táto problematika bola už dávnejšie spracovaná. Väčšinou sa diskutuje o ekonomických dosahoch, hovorí sa o tom, ako zamestnanosť žien ekonomicky ovplyvní systém.

Prípadne sa ešte hovorí o deťoch, ako ich ovplyvní či neovplyvní skorší nástup matky do práce. O matkách sa však v tomto rozmere takmer nehovorí. Ale chápem to, keď sa robia kvantitatívne štatistiky, tak pri matkách je vždy problém malej vzorky.

Ženy z európskych krajín, kde štát tlačí na ich skorú zamestnanosť a štedro podporuje politiku tohto typu, nie sú spokojnejšie. Zdieľať

Ja som tento problém vyriešila tým, že som zobrala údaje za desať rokov, tým bola moja vzorka dostatočne veľká.

K akému výsledku ste prišli?

Zamerala som sa na rôznu mieru šťastia a spokojnosti, ktorú ženy udávajú. Porovnávam matky, ktoré pracujú na plný úväzok, s matkami, ktoré sú doma s malými deťmi. A prišla som k výsledku, že v ich pocite spokojnosti buď nie je rozdiel, alebo sú dokonca o niečo spokojnejšie tie, ktoré sú doma s deťmi.

Trochu iný bol výsledok pri matkách, ktoré pracovali na čiastočný úväzok. V tomto prípade tam už rozdiel v spokojnosti nebol štatisticky signifikantný.

Na akej vzorke žien ste výskum robili?

Išlo o šesťtisíc žien z 26 európskych štátov. Dáta som mala z Európskeho sociálneho výskumu, čo je veľká európska infraštruktúra, kde sa raz za dva roky z každej krajiny zbierajú dáta o postojoch, hodnotách reprezentatívnej vzorky populácie. Tieto dáta sa zbierajú od roku 2002 a sú verejne k dispozícii.

Okrem postojov sú tam otázky aj na subjektívnu kvalitu života aj sociodemografické údaje, ako je vek, pohlavie, stav zamestnanosti i forma úväzku.

Má snaha rodinnej politiky o stále väčšiu harmonizáciu práce a rodiny vplyv na spokojnosť žien?

Zamerala som sa na subjektívnu kvalitu života žien. Zisťovala som, či sú ženy v krajinách, kde je systém zameraný viac na politiku harmonizácie rodiny a práce, spokojnejšie ako ženy v krajinách, kde je tradícia byť dlhšie doma s deťmi.

Zaujímalo ma, či v krajinách, kde štát investuje veľa do podpory zamestnanosti matiek, je naozaj aj väčšia spokojnosť matiek.

A čo ste zistili?

Zaujímavé na tom je, že práve toto sa nepotvrdilo. Ženy z európskych krajín, kde štát tlačí na ich skorú zamestnanosť a štedro podporuje politiku tohto typu, nie sú spokojnejšie.

Brala som do úvahy faktory, ako je dĺžka rodičovskej dovolenky, dostupnosť štátnych zariadení do troch rokov veku dieťaťa, daňový systém tej-ktorej krajiny. A keď som potom zisťovala, či sa týmto ženám naozaj lepšie pracuje a lepšie sa cítia, tak mi vyšlo, že efekt týchto faktorov je na spokojnosť žien nulový.

Prekvapilo vás to?

Ani nie. Už som videla štúdie o harmonizácii rodiny a práce na vzorke matiek starších detí do 15 rokov a tam takisto vyšlo, že paradoxne ženy zo škandinávskych krajín, kde by sa očakávalo, že majú najväčšiu podporu skorej zamestnanosti žien zo strany štátu, nie sú kvôli tomu spokojnejšie.

Tieto krajiny v Škandinávii alebo Francúzsko sa dnes dávajú ako príklad dobrej sociálnej politiky, hoci na výsledkoch spokojnosti tamojších žien sa to neodzrkadľuje.

Čím to podľa vás je?

Vysvetľujem si to tým, že tamojšie ženy si už na tieto výhody zvykli, len sa prispôsobili a začali mať časom ešte väčšie očakávania. To je prvé vysvetlenie.

Druhé je, že tam je normou, že ženy sa tam musia pomerne rýchlo po pôrode vracať do práce. Zatiaľ čo v našich krajinách, kde to štát výrazne nepodporuje, sa vracajú len tie, ktoré mali nejakú výhodnú pozíciu v práci alebo im ponúkajú extra výhody.

Reakcia verejnosti na zaškoľovanie dvojročných ukazuje, že ľudia sa boja toho, že je to prvý krok k tomu, ako začať trojročnú rodičovskú dovolenku postupne osekávať. Zdieľať

Teda v Škandinávii musia ísť do práce aj ženy, ktoré majú i horšie podmienky v práci, zrejme aj preto tá nespokojnosť. To, že sociálny systém štátu akoby nehral rolu pri spokojnosti žien, sa ukazuje na širších vzorcoch.

Tvrdíte, že v našich krajinách, kde je ešte silná tradícia, že matka má byť prvé roky doma s dieťaťom, sú ženy o niečo spokojnejšie?

Je možné, že majú len menšie očakávania a idú do práce skôr, len keď majú z toho extra výhodné postavenie v práci alebo zamestnanecké bonusy.

Čo podľa vás potom reálne ovplyvňuje spokojnosť matiek v súvislosti s rodinou a prácou?

Myslím si, že ide primárne o osobnú voľbu. Teda aby mal človek možnosť zvoliť si to, čo mu vyhovuje v daný čas. Problémom však je, že akýkoľvek sociálny systém ľudí tlačí do nejakej špecifickej podoby toho, ako by mali žiť. A v každom systéme je skupina, ktorej to napríklad nevyhovuje. A systém, ktorý by dával slobodnú voľbu všetkým, je veľmi ťažké nastaviť.

U vás teraz prebieha debata, či dvojročné deti patria do škôlky alebo nie. Hovorí sa o tom práve kvôli možnosti voľby pre ženy, ktoré chcú ísť skôr do práce. Bude mať takéto opatrenie vplyv na spokojnosť žien?

Nie som psychológ, takže k tomu, kedy by malo dieťa ísť do škôlky, sa nechcem vyjadrovať. Z prieskumov však vychádza, že v porovnaní s inými európskymi krajinami u nás prevládajú ženy, ktoré chcú zostávať na dlhej rodičovskej dovolenke.

Reakcia verejnosti na zaškoľovanie dvojročných ukazuje, že ľudia sa boja toho, že je to prvý krok k tomu, ako začať trojročnú rodičovskú dovolenku postupne osekávať, pretože z hľadiska ekonomiky by bolo lepšie, keby sa podporila zamestnanosť žien. U nás je teraz situácia, že je extrémne veľa pracovných miest a nevieme ich obsadiť. Takže je to asi súčasťou snahy mobilizovať matky, aby sa vracali do práce.

Mnohé matky majú však strach, že keď sa zaužívaný systém naruší, bude to prvý zo série krokov k zásadnejšej reorganizácii nášho sociálneho systému. Keď sa niečo prijme ako norma, je prirodzené, že ženy, ktoré by rady zostali doma, majú strach, že budú tlačené systémom ku skoršiemu návratu do práce. Týmto ženám sa teda tiež odoberie možnosť voľby, lebo nastane určitý sociálny tlak, že je vlastne úplne normálne dať dvojročné dieťa do škôlky.

Môže tlak sociálnej politiky ovplyvňovať osobné voľby ľudí?

Štát sa snaží svojou politikou meniť správanie ľudí, to je proste tak. Existuje domnelá predstava, že keď zmeníme inštitucionálne podmienky, zmeníme aj hodnoty ľudí a ich základné nastavenie. Ja sa však priznám, že som v tomto skeptická. To sú také tie ekonomické modely racionálnej voľby, ktoré predpokladajú, že hodnoty sú len nadstavba k ekonomickému správaniu, a keď zmeníme podmienky, ľudia sa tomu prispôsobia a bude im to časom pripadať normálne.

Existuje domnelá predstava, že keď zmeníme inštitucionálne podmienky, zmeníme aj hodnoty ľudí a ich základné nastavenie. Zdieľať

Ja si, naopak, myslím, že politika vždy interaguje s hodnotovou orientáciou. Som skeptická k predstave, že v priebehu pár rokov zmeníme predstavy našich ľudí, ako má fungovať rodina, len tým, že zmeníme sociálnu politiku.

U nás máme na to dobrý príklad. Za Nečasovej vlády sa zaviedla možnosť, že matka môže mať popri rodičovskom príspevku neobmedzený príjem a dostane ešte príspevok od štátu na starostlivosť o dieťa, za podmienky, že nevyužíva žiadnu inštitucionálnu starostlivosť o deti.

Idea bola taká, aby ženy tieto peniaze využili na babysitterky pre svoje deti, zatiaľ čo pôjdu pracovať aspoň na pár hodín. Táto možnosť sa zaviedla v rámci opatrení flexibilizácie práce, ale v realite to ženy nezačali hromadne využívať. Založili si možno nejakú živnosť, aby pracovali popri dieťati doma, ale nevracali sa napríklad na šesť hodín do práce.

Prečo?

Môj kolega pôvodom z Ameriky vôbec nerozumel, ako je možné, že ženy túto možnosť nevyužili a nenajali si babysitterky. Je to dôkaz toho, že nastavenie sociálnej politiky nestačí na to, aby sa menila mentalita ľudí. U nás jednoducho ľudia neradi zverujú deti cudzej osobe. Väčšiu dôveru majú v inštitúcie ako k opatrovateľkám.

Dobrá sociálna politika by mala byť nastavená tak, aby slúžila najmä najslabším členom spoločnosti, a nie na to, aby maximalizovala nejaké ekonomické parametre.

A čo viacrýchlostná rodičovská dovolenka, ktorá umožňuje vyčerpať rodičovský príspevok v rozmedzí od dvoch rokov až po štyri roky. Toto opatrenie malo úspech?

V niečom malo u skupiny žien z vyšších vrstiev, ktoré sa skôr ponáhľali do práce. Ten štvorročný model si volilo oveľa menej matiek, lebo tam už nemali štátom garantované miesto v pôvodnej práci, ktoré platí len do troch rokov dieťaťa. Aj tak stále drvivo prevažoval klasicky zaužívaný model trojročnej rodičovskej dovolenky.

Dobrá sociálna politika by mala byť nastavená tak, aby slúžila najmä najslabším členom spoločnosti, a nie na to, aby maximalizovala nejaké ekonomické parametre. Zdieľať

Tiež neviem, ako vznikla predstava, že všetky ženy sa rovnako majú tešiť na návrat do práce. To sa týka možno žien s vysoko kreatívnou prácou. Už sa však na to pozeráte inak, keď máte osem hodín stáť pri páse a šichta sa vám začína o šiestej ráno. A je samozrejmé, že verejné diskusie formujú skôr tie vzdelanejšie ženy, nie sú však zrkadlom reality pre všetky ženy.

Trojročná rodičovská dovolenka tiež vznikla pred rokmi ako sociálny konštrukt istej doby. Nemyslíte si, že je tiež dielom tradície, alebo je to naozaj niečo prirodzené našej mentalite, a preto sme sa s ňou zžili?

V našej mentalite je naozaj hlboko zakorenené, že existuje pevná väzba medzi dieťaťom a matkou. A že matka je ten najlepší opatrovník pre dieťa.

To, či má byť rodičovská dovolenka dvojročná, trojročná alebo štvorročná, je už súčasťou nejakého zvyku a vývoja. U nás je v podstate trojročná od konca 80. rokov, keď vznikla ako propopulačné opatrenie.

Vy tvrdíte, že takzvaný škandinávsky model sociálnej politiky nie je prenositeľný do strednej Európy. Prečo si to myslíte?

Lebo tak to nefunguje, že zoberiete jeden systém, ktorý niekde naoko funguje, a prenesiete ho niekam inam. Škandinávci sú úplne iní ako Česi, aj v pohľade na postavenie mužov a žien, miera ochoty kolektivistického zásahu je u nás oveľa menšia. Tam je fakt, že deti začínajú so škôlkou od jedného roka nielen otázkou toho, že ženy idú skôr do práce, ale je to pre nich aj sociálna otázka rovnosti šancí a deti zo znevýhodnených rodín sa tak môžu ľahšie dostať na úroveň ostatných. Táto vec však nie je prenosná do našej mentality.

Vidíme to u nás dobre na debate o osemročných gymnáziách. Šanca dostať sa na osemročné gymnázium súvisí u nás so sociálnym statusom rodiny a toto mnoho reformátorov českého školstva nevidí rado, lebo by mali najradšej všetky deti čo najdlhšie v jednom type školy, aby sa čo najviac minimalizovali vplyvy rodiny na dieťa. Ale myslím si, že v našom prostredí nie je mentalita, že dáme všetky deti na rovnakú úroveň a tým talentovanejším preto neumožníme rozvoj. A nemyslím si, žeby sa zrazu zmenila nejakým umelým zásahom.

V našej mentalite je naozaj hlboko zakorenené, že existuje pevná väzba medzi dieťaťom a matkou. Zdieľať

Ďalej v Škandinávii je celkom iná predstava toho, koľko času by malo dieťa tráviť v rodine. Tam jednoducho biologické väzby hrajú oveľa menšiu rolu ako v našom priestore, opatrovateľskú úlohu tam môže v prípade dieťaťa vykonávať hocikto. V našom kultúrnom priestore sú oveľa dôležitejšie biologické a rodinné väzby.

Dá sa týmto rozdielom vysvetliť aj nastavenie sociálneho systému v škandinávskych krajinách a napríklad odoberanie detí sociálkou, ktoré úplne pohoršuje naše prostredie?

To je presne ten rozdiel, tam biologické nastavenie nehrá rolu, socializácia stojí nad rodinou. A to nie je tak len vo vzťahu dieťa a rodič. Predstava ľudskej prirodzenosti je tam vnímaná ako oveľa tvárnejšia.

Vy tvrdíte, že je to aj tým, že škandinávske krajiny sú tradíciou viac formované protestantským prostredím a naše krajiny viac katolíckym konceptom. Môžete to rozviesť?

Je vôbec zaujímavá debata aj o tom, či v škandinávskych krajinách už neboli antropologické predpoklady, že sa tam akosi prirodzenejšie uchytil protestantizmus.

Protestantizmus omnoho viac zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka, ale zároveň zvlášť v kalvinistickej tradícii je aj veľký dôraz na kolektivistickú kontrolu. Typický príklad je to, prečo nemajú v Holandsku záclony. Vzniklo to tak, aby sa mohlo kontrolovať, či ľudia dodržiavajú pôst. Teda aj súkromný život začal byť verejný.

V katolíckej tradícii, ktorá kultúrne ovplyvnila naše krajiny, je oveľa väčší dôraz na súkromie a rodinu. Zdieľať

V katolíckej tradícii, ktorá kultúrne ovplyvnila naše krajiny, je oveľa väčší dôraz na súkromie a rodinu. Je to aj tým, že koncept manželstva je odlišný. Pre katolíkov je to sviatosť, a nie len občianska zmluva.

To je zaujímavé, že to hovoríte ako Češka žijúca vo veľmi sekulárnej spoločnosti...

Hoci sme dnes sekulárnou spoločnosťou, aj našu mentalitu formoval katolícky kultúrny model. Vidíme to aj na postavení rolí muža a ženy, ktoré sú u nás tiež ovplyvnené stovkami rokov katolíckej tradície.

A vy si naozaj myslíte, že toto tradičné postavenie rodiny postupné zásahy štátnej politiky nezmenia?

Samozrejme, pomaly sa meniť môže. Ale pôjde to len veľmi pomaly. Pozrime sa na tradičné rozdelenie prác v domácnosti medzi mužom a ženou. Veď už desaťročia sa zdôrazňuje, ako by to malo byť vyrovnané a spravodlivé, a keď sa dnes pozriete na reálne dáta, tie hovoria, že muži a ženy v domácnosti sa správajú stále rovnako. Je to tak v Česku aj na Slovensku. Tie posuny sú tam minimálne.

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo