Dnes sme bežne svedkami toho, že rodičia kritizujú konanie učiteľa v prítomnosti dieťaťa. Obhajujú to tým, že je potrebné, aby si dieťa vedelo vytvoriť názor na druhých ľudí a nežilo v nekritickom svete, kde sa smerom k autorite nevynášajú súdy. Opýtali sme odborníkov na výchovu, aký je ich názor na kritiku učiteľov pred deťmi. 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenská asociácia individuálnej psychológie

Rodičia by mali byť otvorení a autentickí, avšak neustále prihliadať na to, čo má byť cieľom ich rodičovstva. Aké dieťa chcú vychovať? Kedy budú vedieť, že boli dobrými rodičmi?

Svoje dieťa ovplyvňujú nielen tým, čo hovoria, ale najmä tým, ako sa správajú. Rodičia svojím správaním modelujú, čo je vhodné a čo nevhodné správanie.

Ak rodičia kritizujú, dieťa sa učí kritizovať.

Ten, kto iných kritizuje, hľadá na nich chyby a sústreďuje sa na to, čo nejde dobre. To vytvára atmosféru negativizmu. Ľudia sa delia na dobrých a zlých: my sme tí dobrí a iní sú zlí.

Ak rodičia kritizujú učiteľa, dieťa cíti ich ochranu. Dieťa má cítiť ochranu vtedy, ak je ohrozené. Ak sa v škole deje niečo také, v tom prípade treba dieťa chrániť.

Ak sú však učitelia kritizovaní rodičmi preto, aby si dieťa vytvorilo názor, ako hovorí otázka, v tom prípade, to nie je namieste. Vhodnejšie je pýtať sa dieťaťa: čo sa stalo a čo si o tom myslí, a viesť ho k tomu, aby si samo našlo odpoveď. Kritické situácie treba využiť na hľadanie a nachádzanie riešení. V tom potrebujeme deti posilňovať, a nie ich ochraňovať.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Neidealizujem si dnešných učiteľov, ale zďaleka ich ani nedémonizujem. Sú lepší, slabší, ale sú iste aj takí, čo by nemali učiť. Lenže – takí sme aj my, rodičia. Len učiteľ/ka – to je pre nás rodičov vďačný terč. Celkom iste by nás veľmi rozhorčovalo, možno by sme sa, a oprávnene, aj sťažovali nadriadeným na to, keby sa učiteľka o nás rodičoch, pred dieťaťom vyjadrovala veľmi kriticky či dokonca neúctivo. Ťažko by to učiteľka obhajovala tým, že je to preto, aby si naše dieťa dokázalo vytvárať názor na iných ľudí.

Slepo obhajovať svoje dieťa vo vzťahu k škole, negatívne až zhadzujúco sa vyjadrovať o učiteľke, to je „medvedia služba“ pre naše dieťa. Uskutočňuje sa spravidla mimo toho, aby sme pri hodnotení reálne vnímali kontext toho, čo naše dieťa v škole robilo a ako to učiteľka (ne)zvládala.

Nemám rád, keď odborníci či rodičia hovoria, že „učiteľ má mať prirodzenú autoritu“. Prirodzená autorita je dar, je to charizma, výnimočnosť. Autorita učiteľa má byť postavená na jeho charaktere a vedomostiach a na statuse. On je zodpovedný za to, či sa deti chcú učiť.

Ako si má však dieťa vážiť svojho učiteľa, ak vidí, že si ho (na elementárnej úrovni) nevážime my rodičia?