Svet kresťanstva 11. máj 2018

Židovský virtuóz, ktorý sa stal klaviristom pre Krista

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík
Otvorený rozhovor s Američanom slovensko-rumunského pôvodu Samom Rotmanom, ktorý sa narodil v židovskej rodine, na prestížnej umeleckej škole Julliard spoznal kresťanstvo a dnes cestuje po svete ako klavirista – misionár.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Židovský virtuóz, ktorý sa stal klaviristom pre Krista
Otvorený rozhovor s Američanom slovensko-rumunského pôvodu Samom Rotmanom, ktorý sa narodil v židovskej rodine, na prestížnej umeleckej škole Julliard spoznal kresťanstvo a dnes cestuje po svete ako klavirista – misionár.

Sam Rotman (67) je americký klavirista a kresťanský misionár. Debutoval ako 16-ročný so Symfonickým orchestrom v San Antoniu. Bakalárske a magisterské vzdelanie v hudbe získal na Julliardovej škole v New Yorku. Tam ako dvadsaťročný konvertoval zo židovstva na kresťanstvo. Je víťazom viacerých klavírnych súťaží. Má za sebou vyše 3 000 koncertov v 61 krajinách. Žije v Arizone. Je ženatý a má tri deti. Slovensko navštívil s koncertmi v Nitre a Bratislave.  

Mama z Bratislavy     

Je pravda, že vaša mama pochádzala zo Slovenska?

Áno, narodila sa v Bratislave v roku 1915. Jej mama zomrela, keď mala štyri roky. Boli ortodoxní Židia. A tak vždy, keď sem zavítam, navštevujem hrob svojej babky na židovskom cintoríne.

Odovzdala vám vaša mama nejaké spomienky na starú Bratislavu?

Nejaké áno, hoci keď jej mama zomrela, odišla žiť na šesť rokov k tete do Budapešti. Začala tam aj chodiť do školy a naučila sa po maďarsky. Asi ako desaťročná sa vrátila do Bratislavy a žila tu až do roku 1940.

Teda až do druhej svetovej vojny. Ako sa jej podarilo včas odísť?

Moja mama bola najmladšia zo štyroch sestier. Jedna bola vtedy vydatá vo Viedni, ďalšie dve mamine sestry žili tu v Bratislave. Najstaršia sestra si uvedomila, že musia utiecť. Bola veľmi bystrá, zariadila všetky papiere a podarilo sa jej ostatných vrátane môjho starého otca dostať von. Myslím, že odišli cez Francúzsko a v Marseille nastúpili na loď. Chceli ísť do Spojených štátov, no namiesto toho skončili ako vtedy mnohí Židia v Južnej Amerike.

Kde presne?

V Quito, hlavnom meste Ekvádoru. Tam sa mama zoznámila s mojím otcom. On ušiel z Rumunska. V roku 1941 sa v Ekvádore zosobášili. Narodili sa tam môj brat i sestra. V roku 1950 sa môjmu otcovi podarilo vybaviť, že sme odišli do Spojených štátov.

Vy ste sa narodili v Ekvádore alebo v USA?

Narodil som sa v októbri 1950, päť mesiacov po príchode mojej rodiny do Spojených štátov. Hneď som sa vďaka tomu stal americkým občanom. (Úsmev.)

Kde v USA začala vaša rodina svoj nový život?

Začali v New Yorku a napokon skončili v Texase, v meste San Antonio. Je to blízko hraníc s Mexikom, takže tam veľa ľudí hovorí po španielsky. Vďaka svojmu desaťročnému pobytu v Ekvádore moji rodičia ovládali španielčinu veľmi dobre. Moja mama sa dohovorila šiestimi jazykmi, otec ovládal až osem jazykov.

O starých Bratislavčanoch sa hovorí, že boli mnohojazyční. Aké jazyky ovládala vaša mama?

Mama sa dohovorila po maďarsky, po slovensky, po nemecky, ovládala jidiš (pozn. aut.: nemčine podobný židovský jazyk, pôvodom zo stredo-východnej Európy) a potom sa naučila ešte španielčinu a angličtinu.

Čím sa vaši rodičia v Amerike živili?

Môj otec bol podomový obchodník. Do USA prišiel ako 45-ročný. Nevedel po anglicky. Ako mnohí Židia začínal s podomovým predajom tričiek, spodnej bielizne, vankúšov a podobne. Keďže skôr ako sa naučil po anglicky, vedel po španielsky, predával medzi hispánskym obyvateľstvom. Aby zarobil, musel robiť desať hodín denne. Moja mama sa zatiaľ starala o domácnosť a tri deti. O mnoho rokov neskôr začala pracovať aj ona, a to v oblasti kozmetiky.

Ponechali si vaši rodičia aj v Amerike svoju ortodoxnú židovskú vieru?

Áno, lenže otec musel, žiaľ, pracovať aj počas sobôt, aby nám to finančne vychádzalo. Tiež kóšer strava bola drahšia. Takže sa proste rozhodli, že sa nebudeme stravovať kóšer ani dodržiavať tak prísne sabat, inak sa však rodičia snažili držať ortodoxného judaizmu. Ja som napríklad chodil do hebrejskej školy. Päť dní týždenne, celých osem rokov. Do synagógy sme s mamou chodili v sobotu ráno, kým otec v piatok večer, keďže počas soboty pracoval. Boli sme veľmi židovskí. Všetci moji príbuzní i priatelia boli Židia a všetci sme boli súčasťou židovskej komunity v Texase.

Žilo v Texase veľa Židov?

Celkom dosť. Vtedy asi 5-tisíc.

Aké to bolo vyrastať v židovskej rodine v Texase počas 50. a 60. rokov?  

Rodičia môjho otca boli v Rumunsku zavraždení nacistami. Moji vlastní rodičia museli utiecť do Ameriky. Veľmi som sa identifikoval so svojím židovským pôvodom. No sám som necítil na sebe vplyv antisemitizmu alebo niečo podobné. Väčšinu času som trávil medzi inými Židmi. V každom prípade, moja mama bola veľmi láskavá, otec pracoval tvrdo, ale dobre sa o nás staral. Mal som pekné detstvo.

Láska k hudbe

Ako ste sa dostali k hudbe?

Vlastne kvôli mame. Milovala klasickú hudbu. Keď som mal šesť rokov, začala ma brávať na koncerty. Najskôr sme na ne len chodili ako diváci. Ako deväťročný som na klavíri sám začal hrávať.

Mali ste klavír doma?

Nie, nemohli sme si ho spočiatku dovoliť. Keď som začal chodiť na klavír, otec si myslel, že je to mrhanie peniazmi. Odmietol mi kúpiť klavír. Prvých osem mesiacov som mal len papierovú klaviatúru. Hral som prstami na papier s namaľovanými klávesmi.

Čo sa zmenilo po ôsmich mesiacoch?

Mama ma počula hrať na skutočnom klavíri u kamaráta. Urobilo na ňu veľký dojem, ako dobre mi to išlo. Dovtedy som hrával na klavíri u môjho učiteľa a doma som cvičil na papierovej klaviatúre. Mama povedala môjmu otcovi, že som naozaj dobrý a ten potom súhlasil, že mi kúpi vlastný klavír.

Koľko hodín denne ste cvičili?

Pre hudobníka je veľmi dôležité cvičiť každý deň. Spočiatku som však nebol veľmi výnimočný. Denne som cvičil tak desať-dvadsať minút. No všimol som si, že čím viac cvičím, tým lepšie mi to ide. Uvedomil som si tiež, že mám hudbu rád, a aby som sa zlepšoval, cvičil som stále viac. Povzbudzovala ma v tom aj mama. Keď som mal jedenásť rokov, cvičil som už jeden a pol hodiny denne. Vtedy som učinil rozhodnutie, že chcem byť koncertný klavirista.  

Je veľa židovských umelcov, ktorí excelujú v oblasti klasickej hudby. Židovskí rodičia vedú deti k hre na hudobné nástroje. Čím klasická hudba, ktorá bola často inšpirovaná kresťanstvom, tak fascinuje Židov?

Je to veľkolepá hudba. Keď som bol na strednej škole, každý rok sme hrali Händelovho Mesiáša. Moji rodičia si to vždy prišli vypočuť. Neriešili, že je to o Ježišovi. Bola to pre nich proste veľkolepá hudba. Židov robí výnimočnými, že ich najvyšším cieľom je vzdelanie. Preto sú vo svete úspešní a stávajú sa právnikmi, lekármi či podnikateľmi. Moja mama bola na mňa pyšnejšia, lebo som sa stal koncertným klaviristom, než keby som zarábal 100 miliónov ako športová hviezda. Umenie a hudba so vzdelaním súvisia. Židia sú pri učení sústredení a disciplinovaní. To sa pri cvičení hry na klavíri alebo na husliach veľmi hodí.

Veľa sa v súčasnosti hovorí o ázijských rodičoch, ktorí svoje deti vedú ku klasickej hudbe.

Presne tak, Ázijčania sa v tomto akoby stali novými Židmi. Oni majú sústredenie a disciplínu, ktoré si umenie vyžaduje. Teraz sú to teda Ázijčania, kto za klavírom sedí osem hodín denne. Je ťažké dnes nájsť Európana, ktorý vzhľadom na facebook a YouTube bude osem hodín denne cvičiť napríklad hru na husliach. Všímam si to aj na svojich cestách. Pred dvadsiatimi rokmi ste mali v orchestri dvoch Ázijčanov. Dnes ich tam máte štyridsať. Preberajú svet klasickej hudby, lebo do toho dávajú obetavosť, prácu a úsilie, aby sa v tom stali veľkými. A tento trend bude pokračovať.

Niektoré deti hranie na hudobný nástroj nebaví práve kvôli nutnosti veľa cvičiť. To asi nebol váš prípad.

Milujem zvuk hudby, silu hudby... Niečo mi to urobilo. To neboli slová, to boli city. Keď som sa v jedenástich rokoch rozhodol, že budem koncertný klavirista, začal som cvičiť ešte intenzívnejšie. Ako trinásťročný som cvičil tri hodiny denne. Ako štrnásťročný som cvičil štyri hodiny denne. Ako pätnásťročný päť hodín. Keď som nakoniec začal chodiť na Julliardovu školu v New Yorku, cvičil som už desať hodín denne.

To ste mali koľko rokov?

Začal som tam chodiť v sedemnástich a moje štúdium trvalo ďalších päť rokov.

Hráte len na klavíri alebo aj na iných hudobných nástrojoch?

Iba klavír. To je dosť (Smiech.)

Julliardova škola je jedna z najznámejších umeleckých škôl na svete. Ako tam vyzerala vaša výučba?

Ak ste spevák, tak spievate. Ak ste huslista, hráte na husliach. Vždy sa venujete nástroju, na ktorý hráte. Každý má osobného učiteľa. Hodinu týždenne som mal so svojím učiteľom, ktorý bol génius. Hudbu predo mnou otvoril ako zjavenie. Každá lekcia s ním mi rozširovala obzory. Moja myseľ pod jeho vplyvom explodovala. Týždenne som cvičil sedemdesiat hodín, len aby som sa pripravil na jednu hodinu so svojím učiteľom. K tomu som mal teoretické hodiny o hudbe, cvičenie hudobného sluchu, klavírnu literatúru, dejiny hudby a ďalšie predmety.

Sedemdesiat hodín týždenne, to vychádza na desať hodín denne. Každý študent na Julliarde toľko cvičil?

Každý tam cvičil osem, deväť, desať hodín denne. No aj keď sa o tom neviedol žiadny záznam, nepoznal som nikoho, kto by cvičil viac ako ja.

Ako sa to dalo zvládnuť?

Žiadna televízia, žiadne športové prenosy, žiadna politika. A, samozrejme, vtedy ešte žiadny facebook. Bol som veľmi sústredený. Mal som v sebe nesmiernu lásku k hudbe a cieľ stať sa najväčším klaviristom na svete. Navyše, bola to príliš exkluzívna škola. Keď som sa zúčastnil v roku 1968 na prijímacích skúškach, vypočuli si 2-tisíc klaviristov a prijali z nich osemnásť. Na celej škole bolo dohromady vo všetkých odboroch a ročníkoch len asi sedemsto študentov.    

Na Julliarde ste študovali v rokoch 1968 až 1973. To bola éra hippies. Navyše ste sa nachádzali v kozmopolitnom New Yorku. Poznačilo vás to nejako?

Bola to nielen éra hippies, ale aj vietnamskej vojny a všetkého okolo toho. No išlo to pomimo mňa. Nepil som, nikdy som nebral drogy, nemal som sex pred svadbou, bol som veľmi dobrý a morálny Žid.

Chodievali ste v New Yorku do synagógy?

Nie, namiesto toho som cvičil. (Smiech.) No stále som sa modlil. Mal som so sebou svoju modlitebnú knižku. V tom čase som však namiesto návštev synagógy v piatok večer alebo v sobotu cvičil, lebo kvôli tomu som tam bol. Aby som robil hudbu, hudbu, hudbu.

Konverzia ku kresťanstvu

Bolo to na Julliarde, kde ste sa obrátili?

Áno.

Ako k tomu došlo?

Mal som troch spolužiakov. Vídal som ich v jedálni, ako počas prestávok medzi cvičeniami zvykli čítať Bibliu. Zdalo sa mi to zvláštne. Boli sme na umeleckej škole, nie na bohosloveckej fakulte. Prečo čítali Bibliu? Vždy, keď boli pohromade, rozprávali sa o Ježišovi. Nehovorili o žiadnej denominácii, ani som nevedel, ku ktorej patria. Vždy to bolo o tom, čo Ježiš urobil alebo povedal. Vedeli, že som pobožný Žid, veľmi hrdý na svoje dedičstvo a navyše morálny. Teda morálny navonok, ale nie vo vnútri – ako som si mal uvedomiť.

Oslovili vás?  

Zavolali ma medzi seba a spýtali sa, či som čítal Nový zákon. Moja odpoveď bola záporná. Bol som naučený, že to nie je židovská kniha a žiadny výtlačok sme ani nemali doma. Potom sa ma spýtali, či by Ježiš mohol byť Mesiáš. Vedel som, že Židia nepovažujú Ježiša za Mesiáša.

Ako to pokračovalo?

Už som spomenul, že navonok som sa správal veľmi morálne. Nepil som, nedrogoval som... No sám pred sebou som vedel, že vo vnútri je to inak. Mal som veľmi zlé ústa. Ľahko som nadával, ľahko som klamal. V jednej chvíli som sa modlil, v druhej som už dokázal kliať. V každom prípade, vďaka tým spolužiakom som si povedal, že sa chcem viac dozvedieť o Ježišovi Kristovi. Rozhodol som sa prečítať Nový zákon. Nechcel som sa zhovárať s kňazom ani s rabínom, mal som v úmysle akurát prečítať si tú knihu. Cvičil som desať hodín denne, no začal som čítať Nový zákon a celý môj život sa zrazu zastavil. Bol som šokovaný.

Čo sa stalo?

Poradili mi začať s Jánovým evanjeliom. Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta.“ Bol som ohromený. Ježiš riekol: „Ja som chlieb života.“ Ježiš povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“

Čím na vás tieto verše zapôsobili?

Šokovalo ma, čo Ježiš hovoril, že kým je. Myslel som, že bude hovoriť niečo ako „snaž sa viac, buď dobrý, možno ti dokážem pomôcť“. No Ježiš nehovoril, že je dobrý, ale že je Boh. Mojžiš sa nikdy nevyhlásil za svetlo sveta ani Abrahám za chlieb života...

Ako vás to zmenilo?

Viete, vždy vravím, že všetci sme dobrí v zakrývaní vecí. Môžete ukrývať veci pred svojimi priateľmi, pred svojou manželkou, ale pred Bohom nič neutajíte. Ja som sa nazdával, že môžem veci ukrývať pred ľuďmi i pred Bohom. A potom som sa počas večera 21. mája 1971 takmer spontánne modlil po prvý raz k Ježišovi Kristovi. Modlil som sa: „Ježiš, moje meno je Sam Rotman, prosím, chcem, aby si prevzal môj život.“ Rozhodol som sa, že pred ním nebudem nič ukrývať ani nebudem hľadať poľahčujúce okolnosti. Povedal som mu o svojich lžiach i nečistých myšlienkach. Nevedel som, čo sa stane. Keď som sa domodlil, otvoril som oči a poviem ti, braček, že som okamžite vedel ako Ježiš zmenil moje vnútro.

Ako?

Mal som dovtedy drzý jazyk, no ihneď som prestal nadávať, hoci som sa predtým o to veľakrát neúspešne pokúšal z vlastnej sily. Ježiš kompletne očistil moju myseľ. Na druhý deň som sa nevedel dočkať príchodu do školy. Všetkým židovským kamarátom som povedal: „Stretol som Mesiáša. Ježiša Krista.“ A išiel som za tými tromi kresťanskými spolužiakmi. Povedal som im, že som sa modlil včera večer k Ježišovi, úplne ma to zmenilo a pociťujem zrazu veľkú radosť. Spýtal som sa ich: „Čo sa stalo?“ Oni odpovedali, že som zažil znovuzrodenie. A ja nato: „Čo to je?“ Najbližšiu nedeľu som s nimi navštívil bohoslužbu v baptistickom kostole. A bolo to úžasné.

Ste baptista?

Áno, chodím do baptistického kostola a považujem sa za evanjelikálneho kresťana.

Čo povedali židovskí kamaráti na vaše obrátenie?

Mysleli si, že som sa zbláznil. (Smiech.) Na Julliarde to celkom rezonovalo. No väčšina z ostatných študentov nebola veľmi pobožná. A moji židovskí spolužiaci boli veľmi liberálni a sekulárni.

Reakcia rodiny

Avšak rodičia vašu konverziu neniesli dobre.

Oni boli v Texase a ja v New Yorku. Že ste uverili v Ježiša, nie je niečo, čo rodičom poviete cez telefón. Takže som išiel do Texasu za nimi. Nikdy na to nezabudnem. Povedal som im, že sa chcem s nimi zhovárať o niečom dôležitom, čo sa udialo v mojom živote. Takže otec vypol televízor. Sadli sme si za stôl. Začal som im hovoriť, že som čítal Bibliu. Zatiaľ som nepovedal, že Nový zákon. Hovoril som im o Bohu. Moja mama spojila dlane v nadšení so slovami: „Mazel tov! Chceš sa stať rabínom.“

A potom to z vás vyšlo.

Hovorím: „Nie mama, nechcem sa stať rabínom.“ Asi po trištvrte hodine som povedal, že som čítal Nový zákon. Môj otec znervóznel. A keď som povedal, že som spoznal Ježiša Krista ako Mesiáša, bolo to veľmi ťažké. Po piatich dňoch mi otec oznámil, že chce, aby som odišiel preč z domu, že už ma nepovažuje za svojho syna a som pre neho mŕtvy.

Prečo mu vaša konverzia ku kresťanstvu tak prekážala?

Jeho rodičov zavraždili, lebo boli Židia, a teraz zrazu syn uveril v Ježiša Krista. Mnohí Židia to berú tak, že kresťanský svet ich nenávidí, lebo im dáva za vinu Ježišovu smrť a táto po stáročia existujúca nevraživosť vyvrcholila až do holokaustu. Z pohľadu môjho otca som sa pridal k ľuďom, ktorí zavraždili jeho rodičov.    

Nebola otcova reakcia aj trochu pochopiteľná? Nevraživosť voči Židom bola v Európe po stáročia skutočne motivovaná aj nábožensky.

Povedal by som, že kresťania, ktorí prenasledovali Židov vrátane svetských či cirkevných autorít tak nekonali ako dobrí a poslušní nasledovníci niečoho, čo Ježiš povedal, ale skôr z politických či zištných dôvodov. Napokon, Ježiš povedal, že máme milovať svojich blížnych, ba aj svojich nepriateľov. Môj otec považoval Adolfa Hitlera za kresťana. No vieme, že Hitler v skutočnosti kresťanstvom pohŕdal.

Váš otec sa do smrti s vašou konverziou nezmieril. Čo vaša mama?

Tá sa pokúšala o zmierenie so mnou, ktoré blokoval môj otec až do svojej smrti v roku 1995. Neželal si ani, aby som mu chodil na pohreb. No s mamou sme potom obnovili kontakt. Predstavte si, celé tie roky si myslela, že som katolík. (Úsmev.)

Ako to?

Odpadol si od židovstva, takže nevyhnutne musíš patriť pápežovi. Tak zmýšľala. Ľudia majú rôzne takéto domnienky, z ktorých potom vychádzajú. Je to ako keď mi hovorili, že Nový zákon nie je židovská kniha. Pritom Ježiš bol Žid, všetci autori kníh Nového zákona s výnimkou Lukáša boli Židia a 95 percent toho, čo Ježiš spravil, urobil medzi Židmi. A niekto mi chce tvrdiť, že to nie je židovská kniha?!

Ako sa váš vzťah s mamou vyvíjal ďalej?

Delil som sa s ňou o evanjelium stále viac. Ako 91-ročná 12. februára 2007, dvanásť rokov po otcovej smrti, moja mama uverila v Ježiša. Kým otec ma na svojom pohrebe ani nechcel, na tom maminom som kázal.

Je to možno citlivá otázka, ale veríte, že váš otec je v nebi?

Budem úprimný, nemyslím si, že je s Pánom. V Božom slove sa píše: „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život.“ Môj otec nebol až taký pobožný a počas života sa stával stále viac skeptickým. Skončilo sa to tak, že židovstvo pre neho zostalo len kultúrnou záležitosťou.

A čo vaši súrodenci?

Mám brata a sestru. S bratom som sa zdieľal veľa ráz. Bol jediný člen rodiny, ktorý prišiel na moju svadbu. Vždy chcel byť predovšetkým dobrým človekom. Sestra je ateistka a jej záujem o židovské záležitosti je nulový. Veľmi mi však zazlievala konverziu kvôli bolesti, ktorú som tým spôsobil svojmu otcovi. Ešte niekoľko rokov po otcovej smrti sa ku mne správala nepriateľsky. No asi pred piatimi rokmi sa stala účastníčkou ťažkej dopravnej nehody. Takmer zomrela. Kým sa dostávala z najhoršieho, pricestoval som za ňou do Kalifornie a staral sa o jej domácnosť. Doslova som jej umýval nohy. Odvtedy sa jej postoj ku mne zmenil a je ku mne vždy veľmi láskavá.

Židia a kresťania

Boli ste Žid a teraz ste kresťan. V čom je jadro, ktoré rozdelilo tieto dve náboženské spoločenstvá?

Židia nerozpoznali, že Mesiáš ich neprišiel vyslobodiť od ich rímskeho nepriateľa, ale od konečného nepriateľa, ktorým je hriech. Preto neprijali Ježiša. Čakali politického Mesiáša, nie duchovného Mesiáša.

Je to niečo, čo je relevantné aj po dvetisíc rokoch?

Dám vám príklad. Raz som videl v televízii rozhovor s bývalým izraelským premiérom Šimonom Peresom. Otvorene sa ho spýtali, prečo neverí, že Ježiš bol Mesiáš. On odpovedal, že keď Mesiáš príde, prinesie svetový mier. Viete, čo som v tej chvíli povedal svojmu televízoru?

Čo?

Vážený pán premiér Peres, keď Ježiš prišiel do môjho sveta, vniesol do neho mier. Rozumiete? On mal namysli svetový mier. No každý z nás má svoj vlastný svet, do ktorého Ježiš Kristus môže priniesť mier a pokoj. Židia Ježiša ako Mesiáša odmietli. Boh si však toto odmietnutie použil, aby priniesol spasenie svetu. Bolo súčasťou Jeho plánu. Na druhej strane, nemyslím si ani, že Boh so Židmi skončil.

Čo vás k tomu vedie?

Počuli ste o Chetitoch? Kde sú dnes? Počuli ste o Amorejcoch? Kde sú dnes? Počuli ste o Jebúsejcoch? Kde sú dnes? Počuli ste však o Židoch? Stále pretrvávajú! Pamätám si myšlienku jedného teológa, ktorý si kládol otázku, prečo Židia dokázali prežiť tri tisícročia. Musela v tom byť Božia vôľa. Dočasne Židia možno majú na očiach závoj, ale keď uvidia Božiu slávu v tvári Ježiša Krista, ten závoj bude sňatý.

Mali by sa kresťania deliť so svojimi židovskými priateľmi o radostnú zvesť, a ak áno, ako to majú robiť?

Rozhodne áno. Je to Ježiš Kristus, ktorý nás očisťuje od všetkých hriechov. V Skutkoch apoštolov sa píše, že „nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“. Ak ste kresťan a máte židovského priateľa, nehovorte mu o politike, evolúcii alebo o globálnom otepľovaní. Váš židovský priateľ potrebuje zažiť osobné stretnutie s Ježišom Kristom a najlepšie sa s ním stretne tak, že mu dáte Nový zákon.

Vo vašom prípade to fungovalo, ale ako si môžete byť istý, že to rovnako bude fungovať u druhých?

Videl som mnohých Židov, ako prišli ku Kristovi cez Nový zákon. Rozpoviem vám príbeh. Poznám človeka menom Alan Rosenberg. Jeho rodičia boli židovskí imigranti a do Ameriky prišli, myslím, z Nemecka. Jeho mama robila ako šička. Mala v práci kresťanskú kolegyňu, s ktorou sa spriatelila, a ona jej darovala Nový zákon. Nechcela ho čítať, ale ani vyhodiť, a tak ho dala do skrine svojho syna Alana. Ten práve slúžil v armáde. Keď prišiel domov, náhodou na tú knižku narazil. Začítal sa do nej a ešte v ten večer sa obrátil. Dnes je pastorom v Kalifornii.

Ako bude Ázia evanjelizovať svet

Mnohí evanjelikálni kresťania veria, že žijeme v posledných časoch, a aj keď nepoznáme presného dňa ani hodiny, druhý príchod Ježiša Krista sa zdá byť skôr blízko ako ďaleko. Okrem iného aj obnovenie Izraela považujú za naplnenie biblických proroctiev, ktoré sa viažu k posledným časom. Zdieľate túto vieru?

Čím som starší, tým menej som si istý, pokiaľ ide o posledné časy. Nemyslím si, že sme blízko druhému príchodu Krista, a neprekvapilo by ma, keby sa Ježiš nevrátil ďalších tisíc rokov. Verím, že Boh má pred sebou ešte veľké dielo, aby obrovské zástupy ľudí priviedol k viere v svojho Syna.

Lenže trendy skôr hovoria o úpadku kresťanstva. Prinajmenšom v Európe.

Nie však v Ázii. Milióny ľudí prichádzajú ku Kristovi v Číne. Pred pár rokmi sa objavila správa, že Južná Kórea vysiela do sveta viac kresťanských misionárov ako Spojené štáty. V 16. kapitole Skutkov apoštolov máte opísanú situáciu, keď Pavol chcel ísť na východ, no Duch Svätý ho namiesto toho poslal na západ, do Macedónie. Kresťanstvo sa najskôr rozšírilo na západ od Svätej zeme, v Európe, časom v Amerike. No dnes vidíme popri úpadku na západe obrovské vzopätie kresťanstva na východe, najmä v Ázii. Podľa mojej mienky Ázia bude evanjelizovať svet v mene Ježiša Krista. Bol som v Číne dvakrát a videl som tam veci, aké nemajú obdobu počas mojej kresťanskej skúsenosti.

Napríklad?

Obrovská oddanosť Kristovi. Absolútna poslušnosť Kristovi. Ochota trpieť pre Krista. Toto nie je pohodlné kresťanstvo. Ak sa v Číne stanete kresťanom, nie je to preto, že ide o populárnu záležitosť. Niektoré odhady hovoria, že dnes žije v Číne dvakrát toľko znovuzrodených kresťanov ako v Spojených štátoch. Toto všetko sa odohráva akoby pod pokrývkou, s minimálnou pozornosťou zvyšku sveta. Akoby Boh budoval v Číne novú cirkev. Čínski kresťania veria, že jedného dňa tá pokrývka odletí a čínski misionári zaplavia svet, aby mu priniesli evanjelium.

Klavirista – misionár

Vráťme sa k vášmu životnému príbehu. Ako dvadsaťročný ste sa na Julliardovej škole obrátili a vaša rodina sa vám odcudzila. Čo ste robili po škole?        

Chcel som koncertovať, a tak som chodil na súťaže. Snažil som sa budovať si meno. No následne som si tiež začal všímať, že ma pozývali z kostolov, aby som im prišiel zahrať a rozpovedať svedectvo o svojom obrátení. Ľudia hovorili, že sa im páčila klasická hudba, ktorú hrám, no ešte viac ich uchvátilo moje svedectvo. Mnohí tam začali brávať neveriacich priateľov, ktorí by inak do kostola ani nevkročili. Na moju hudbu prišli, no vypočuli si aj moje svedectvo. Uvedomil som si, že aj prostredníctvom svojho hrania môžem ľudí osloviť pre Krista.   

Aké ste z toho vyvodili dôsledky?

Pýtal som sa Pána, aby mi ukázal, ktorou cestou sa vydať. Mohol som si vybrať, že budem hrať na klavíri za 100-tisíc dolárov. Prespával by som v najdrahších hoteloch. Za každý koncert by som si mohol vypýtať 5-tisíc dolárov. A vystupoval by som v najväčších koncertných sieňach sveta. No kvôli Ježišovi som ochotný hrať na akomkoľvek klavíri. Je mi jedno, či dostanem nejaké peniaze. Som ochotný spať v hoteli, v dome u priateľa alebo na podlahe. A pokojne budem hrať v malej koncertnej sieni, v škole alebo v niečej domácnosti. Ježiš mi odpovedal: „Sam, ak toto naozaj chceš, mám veľmi veľa miest, kde pre mňa môžeš hrať.“

A tak ste sa stali misionárom.

Som klavirista – misionár. Hrám na klavír pre Ježiša Krista, aby som sa podelil o svoj hudobný talent, ktorý mám od neho a aby som sa podelil s ostatnými o svoje svedectvo o tom, čo urobil v mojom živote. Navštívil som 61 krajín. Včera v Nitre som mal svoj 3001. koncert. Zvyknem zahrať asi hodinu klasickej hudby. Štvrťhodinu venujem svojmu svedectvu a hovorím ľuďom, že najdôležitejšou vecou v mojom živote nie je hudba, ale Ježiš Kristus.

Akú hudbu hráte?

Len klasickú. Som odborník na tri oblasti. Hrám veľa Beethovena. Kvôli nemu ma pozvali aj do Číny. Vzhľadom na svoje slovanské zázemie hrám veľa ruskej hudby: Rachmaninov, Prokofiev, Čajkovskij. A potom hrám Francúzov, najmä Debussyho. Viac než v ktorejkoľvek inej krajine sveta som koncertoval vo Francúzsku. Aj teraz po návšteve Slovenska cestujem do Paríža, kde ma čaká deväť koncertov. Milujem francúzsku kultúru. Ale okrem toho hrám aj Bacha, Liszta, Chopina či Mozarta.

Sledujete aj prácu moderných skladateľov?

Ani veľmi nie. Nemyslím si, že ide o veľkolepú alebo nadčasovú hudbu. Pre mňa sa hudba skončila v 50. rokoch 20. storočia s koncom Prokofieva či Rachmaninova. Myslím, že úpadok hudby súvisí s úpadkom kresťanstva v kultúre. Ľudia prišli o časť tvorivosti, lebo vypustili Stvoriteľa zo svojej tvorby.

Ako sa pozeráte na kresťanskú hudbu, ktorá sa dnes hráva v kostoloch?

Nie som veľký expert na kresťanskú hudbu, mám len pár postrehov. Tragédiou je, že strácame tradičné chvály, ktoré považujem za poklad cirkvi. Ide o dokumentáciu dejín kresťanstva. Ak ich prestávame spievať, vymazávame minulosť, ktorú ako kresťania máme.

V kostoloch sa však spievajú moderné chvály.

Lenže to nie je hudba, iba zábava. Mám dojem, že často prichádzame do kostola, aby sme boli zabavení, nie aby sme uctievali Boha.

Máte predstavu, koľko približne ľudí sa mohlo obrátiť vďaka koncertom, na ktorých hráte a svedčíte ľuďom?

To neviem, keďže po koncerte zvyčajne cestujem ďalej a neviem, čo sa deje po jeho skončení. Som však presvedčený, že ani jeden môj koncert nebol nadarmo. Niekedy sa až po rokoch dozviem, že som ovplyvnil niečí život. Napríklad svoj 3000. koncert som mal vo Viedni, v jednom evanjelikálnom spoločenstve. Hráva v ňom dievčina, ktorá ma počula koncertovať v Budapešti asi pred dvomi desaťročiami, keď mala päť rokov. Vtedy sa rozhodla, že bude koncertnou klaviristkou. Prirodzene, v tom čase som o tom netušil. Onedlho ukončí svoje vysokoškolské hudobné vzdelanie. A je veriaca.

Máte viac takýchto prípadov?

Mal som trebárs koncert v Izraeli, kde sa obrátilo jedenásť ľudí. Viem o ľuďoch v Turecku, ktorí sa obrátili. Viem tiež o človeku v Kalifornii, ktorý sa obrátil po mojom koncerte. Pán mi niekedy až po rokoch ukáže tieto príklady. Nie je to však výsledok mojej práce, ale Ježišovo dielo. Ja mu dávam len svoje dve ryby a päť bochníkov. On z toho nasycuje svojich päťtisíc.

Foto: Andrej Lojan

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0