Prečo práve moju Ľudku?

Prečo práve moju Ľudku?

V týchto dňoch vychádza kniha Margaréty Cervanovej s názvom Príbeh mojej Ľudmily. Prinášame predslov sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta a ukážku z knihy.

Americká herečka Frances McDormand za postavu matky Mildred Hayesovej vo filme Tri bilbordy kúsok za Ebbingom, ktorej znásilnili a zavraždili dcéru Angelu, získala od americkej Akadémie filmových umení a vied Oscara. Pritom išlo o fikciu.

Margaréta Cervanová, matka unesenej, znásilnenej a zavraždenej dcéry Ľudmily, naopak, musela doteraz odolávať množstvu útokov a ponižovania, a to nielen od odsúdených vrahov. Pritom išlo o realitu.

Nebyť Margaréty Cervanovej, síce ubolenej, ale pokojnej, vytrvalej a nekonečne odhodlanej matky, tak by nikdy nedošlo k postaveniu pred súd a odsúdeniu páchateľov tohto opovrhnutiahodného činu.

A nebyť Margaréty Cervanovej a jej knihy „Případ Ľudmily Cervanovej – Dlouhá cesta spravedlnosti“, ktorú v roku 2010 v Českej republike vydalo nakladateľstvo Epocha, s. r. o., a za ktorú autorka získala Čestné uznanie Egona Ervina Kischa „Za významné dielo literatúry faktu“, tak by nikdy nedošlo k naštartovaniu procesu zmeny mediálneho obrazu tejto kauzy.

Uvedená kniha sa stala pre mňa inšpiráciou. Na jej konci redaktor Konzervatívneho denníka Postoj Martin Hanus vo svetle nových faktov urobil v novinárskej obci na slovenské pomery nevídanú sebareflexiu – a k svojej zodpovednosti sa vo svetle nových faktov postavil čelom, a nie chrbtom.

Prostredníctvom vydavateľstva Postoj Media sa vám dostáva do rúk slovenská verzia knihy Margaréty Cervanovej – Príbeh mojej Ľudmily. Ide o spoveď matky, ktorá prišla o to najcennejšie. Spoveď matky, ktorá so svojou dcérou Ľudmilou zapálením a zhasnutím sviečky každý deň vstáva a každú noc zaspáva a pre ktorú každý piatok je neopísateľnou traumou a utrpením pri pomyslení na posledné hodiny jej života. Ide o spoveď matky, ktorá mala pocit, že sa pravda deformuje a že musí za ňu stále bojovať.

Uvedená kniha, ktorú v čase svojho vzniku na Slovensku nechcelo vydať žiadne vydavateľstvo, má jasné posolstvo pre každý politický systém – „čím viac sa na verejnosť bude tlačiť daný problém, tým je väčšia šanca, že sa s problémom pohne, keďže tlak verejnosti môže mať reálny dosah na ľudí pri moci“!

Želám si, aby sa táto kniha stala inšpiráciou aj pre ďalšie ubolené matky. Nech ten zločin spáchal ktokoľvek a nech ho kryje ktokoľvek. A nemusíme chodiť do dávnej minulosti – Róbert Remiáš. A prítomnosti – Ján Kuciak a Martina Kušnírová...

JUDr. Juraj Kliment
predseda senátu NS SR

Ukážka z knihy Margaréta Cervanová: Príbeh mojej Ľudky:

Prečo práve moju Ľudku?

Zdržiavali sme sa striedavo v Palárikove a v Nových Zámkoch. Keďže naša mama mala tretie výročie úmrtia a zároveň šesťdesiate tretie výročie narodenín, kúpili sme u súkromníka v Nových Zámkoch šesťdesiattri kusov nádherných gladiol, ktoré od neho niesla v náručí Ľudka. Mala na sebe ten žltý letný kostým z môjho sna.

Celá rodina sme sa zišli pri maminom hrobe a v tichej spomienke, ktorú ani vánok nenarušil, sme stáli okolo neho. Vtedy si zrazu Ľudka sadla na obrubník hrobu. Sestra Helenka prestrašene zhíkla a povedala jej: „Ľudka, nesadaj si tam, hovorí sa, že to nie je dobre.“ Ľudka sa na mňa pozrela a povedala mi: „Mamička, pravda, ja som mala svoju nagymamu veľmi rada.“ Ja som jej pohotovo odpovedala: „Áno, Ľudka, keď sa ti žiada, len si tam poseď.“

2. júl 1976 – sobota. Celá naša rodina sme sa vybrali kúpať na kúpalisko do Diakoviec v okrese Šaľa. Ľudka sedela medzi nami ticho ako vždy. Hoci si s mojimi sestrami rozumela a vedeli si spolu pohovoriť o všeličom, v takej súhre, ako sme boli my dve, nikto v rodine so svojimi deťmi nebol. Aj keď sme boli od seba fyzicky vzdialené, vedeli sme s určitosťou, čo ktorá z nás ide práve urobiť. Vedeli sme čítať aj svoje myšlienky.

Keď bola vtiahnutá do niečoho nepríjemného, obviňovala samu seba, že nebola dostatočne opatrná. Dotieravcov neurážala, ale ich slušne odmietala. Akékoľvek vzniknuté problémy riešila s nadhľadom, slovo „egoizmus“ nepoznala, ale zato pomohla každému, kto to potreboval.

Ako písala aj Richardovi, bola ochotná mu obetovať celý svoj život, ale aj jemu nechávala otvorené zadné dvierka, ktorými, keď sa raz tak rozhodne, môže kedykoľvek vyjsť.

Sedeli sme na kúpalisku s pocitom uvoľnenosti, veď v tejto chvíli nás nečakali žiadne povinnosti. Sledovali sme mladšie dievčatá z rodiny, medzi ktorými je aj Marcelka, ako vystrájajú v bazéne. Ani Ľudku som nespúšťala z očí. Videla som, ako vstala a zamierila na asi desať metrov vzdialenú prázdnu lavicu, na ktorú sa priamo opieralo slniečko. Mala na sebe dvojdielne plavky olivovej farby, ktoré si pred rokom kúpila v Budapešti. Pokožku tela mala o nejaký odtieň tmavšiu od bielej. Kráčala pomaly a ja sledujúc ju som ju hodnotila takto: No, s výškou sa pochváliť nemôže, ale tá sa dá trocha nahradiť topánkami na podpätkoch. Práve mala na nohách obuté sandále s plnou a dosť vysokou podrážkou, ale postavu mala takú, že by ju krajšie nevymodeloval ani ten najnáročnejší sochár. Ľudka si sadla na lavicu a chcela sa slniť. Neuplynula ani minúta, keď si vedľa nej sadli dvaja mládenci. Možno ju tiež odniekiaľ pozorovali. Vtedy ona vstala a rovnakým pomalým krokom sa vrátila medzi nás. Mládenci opustili lavicu.

V podvečer sme sa vrátili k Helenke. Už pred príchodom k nej nám s manželom pripravili miesta na spanie a Ľudke pripravili lôžko, na ktorom v obývačke dlho spávala s našou mamou, keď sme ju navštevovali.

Rozhovor Martina Hanusa s pani Cervanovou:
Keď vám zabijú dieťa, nikdy sa s tým nezmierite Zdieľať

3. júl 1976 – nedeľa. Bolo pol desiatej, zobudila som Ľudku, lebo prišiel čas pripraviť sa na odchod do Bratislavy na tú nešťastnú brigádu. Balila sa na cestu, a keď som jej dávala peniaze, povedala mi: „Mamička, ja pôjdem v piatok asi do Košíc.“ Vtedy som jej hovorila, aby ona necestovala, ale aby Richard prišiel k nám do Piešťan, že ja z tých jej ciest mám panický strach. Nič mi na to nepovedala.

Pre každý prípad som jej dala len najnutnejšiu čiastku peňazí, aby jej aspoň tie zabránili cestovať. Keby mi bola len slovkom naznačila, že chce viac, nebol by to žiadny problém. Veď ona vedela, že jej nedokážem nič odoprieť. Ale tak ako všetko ostatné aj toto prijala bez akejkoľvek poznámky. Doma peniaze mala, našťastie vedela aj o čiastke, ktorú mala pripravenú na zaobstaranie bytu v Bratislave, a vedela aj to, že si prostredníctvom zásielkovej služby, ktorá v tom čase dobre fungovala, mohla na dobierku nechať poslať čokoľvek, čo potrebovala.

4. júl 1976 – pondelok. Ráno sme odchádzali od Helenky do Budapešti. Cestou sme sa zastavili v Nových Zámkoch ešte čosi kúpiť. S tým, že Ľudka s nami nepôjde, som nerátala. Uvedomovala som si, že cestou späť pôjdeme aj bez Marcelky. Keď sme šli okolo františkánskeho kostola a vchodové dvere boli otvorené, vošla som dnu. Pred oltárom som si kľakla na prvý mramorový schod a tak vrúcne, ako som len dokázala, som prosila Boha, aby mi moje deti ochránil od všetkého zla.

U svokrovcov sme pobudli nejaký ten deň a odtiaľ sme odišli do Šóškutu, dediny vzdialenej asi tridsať kilometrov od Budapešti, odkiaľ pochádza moja svokra a kde žilo celé jej príbuzenstvo. Bola to slovenská dedina, v tom čase aj so slovenskými školami. Keďže sa tam hovorilo tiež peknou maďarčinou, chceli sme, aby sa jej trochu priučila aj Marcelka. A tak sme ju tam nechali.

9. júl 1976 – piatok. Vo večerných hodinách sme opustili dedinu a cestou domov sme sa zastavili len urobiť nejaký nákup vo veľkých potravinách v Budapešti.

V aute bolo smutno, nepadlo ani jedno slovo. Cestou som sledovala tabule, ktoré označovali vzdialenosť od hraníc, a myslela som na deti. Obloha bola posiata blikajúcimi hviezdami a zrazu som z ľavej strany zbadala padať hviezdu. Táto nezanikla vo výške, ako som mala dovtedy možnosť niekedy pozorovať padajúce hviezdy, ale za nočnej tmy som ju jasne videla padať až po samu zem.

Práve v tej chvíli sme míňali tabuľu, ktorá označovala sedemnásťkilometrovú vzdialenosť od hraníc v Komárne. Pozrela som sa na hodinky na ruke, bolo pol jedenástej. Otočila som sa k manželovi, či si aj on všimol tú hviezdu, ale bol taký zabraný do riadenia vozidla a vlastných myšlienok, že som ho nechcela vyrušiť, veď už by aj tak nič nevidel.

Keď sme sa vrátili k Helenke do Palárikova, kde sme si nechali pred odchodom do Maďarska osobné veci, bolo po jedenástej hodine večer.

Na druhý deň som všetkým vyrozprávala, čo som videla, ale v tú chvíľu nám to nič nehovorilo. Pamätám si, že v tú noc som spala hlbokým spánkom a bez sna.

Ešte pred odchodom do Maďarska sa muži dohodli na nejakej brigáde u ďalšieho švagra v Palárikove. Manžel so švagrom odišli ráno na brigádu. Ja som sedela za stolom a zrazu ma chytil záchvat plaču. Helenka mi urobila kávu a nechápavo pozerala, čo sa mi stalo. Sama som si nevedela vysvetliť, čo sa to so mnou deje. Žiadny iný dôvod som nevedela povedať, len že mi chýbajú deti. Helenka sa ma snažila všemožne upokojiť, ale ja som sa nevedela ovládať. Preto mi navrhla, aby sme išli za mužmi k sestre. Súhlasila som, ale nálada sa mi nezlepšila. Chcelo sa mi bežať domov, no muži pracovali do neskorých večerných hodín, takže domov sme sa vrátili až v nedeľu 11. júla 1976. Prvé, čo som doma zistila, bolo, že Ľudka nebola doma, teda predsa vycestovala za Richardom. Ľudke som rozkladala na všetky miesta, kde sa zvykne po príchode domov pohybovať, dobroty, ktoré obľubuje. Ešte aj pod vankúšik na váľande som je položila balíček sladkostí, aby som ju potešila.

Vnútorného nepokoja som sa nezbavila, preto som 12. júla 1976 odišla do práce o hodinu skôr, aby ma mohli cez vojenskú linku pracovníci v ústredni spojiť s bytom Veselých. Telefón zdvihol Richard. Prekvapilo ma, že bol v tú skorú rannú hodinu hore, lebo brigádoval v pivovare a tento týždeň mal pracovať v popoludňajšej zmene.

Ako prvé som sa ho opýtala, či Ľudka pricestovala a či je všetko v poriadku, lebo doma nebola. On mi oznámil, že Ľudka nepricestovala a ani sa doposiaľ neozvala. Možno jej do toho čosi prišlo. Veľmi som sa zľakla a už s plačom som mu povedala, že sa muselo stať niečo hrozné, lebo Ľudka je dôsledná a dáva o sebe vedieť, kdekoľvek sa nachádza.

Prosila som ústredňu o zapojenie môjho brata v Bratislave a úpenlivo som ho prosila, aby sa išiel pozrieť do internátu, čo sa stalo, a aby mi hneď zavolal. Keď mi brat oznámil, že Ľudka sa do internátu nevrátila, volala som manželovi, aby okamžite prišiel po mňa, lebo musíme ísť do Bratislavy.

V izbe číslo 648, v ktorej Ľudka počas brigády bývala, sme našli jej spolubývajúcu a zároveň kolegyňu z krúžku Magdu Bachledovú z Piešťan. Ako prvé nám povedala, že Ľuda jej hovorila, že pôjde do Žiliny a do Tatier, a keď sa v pondelok nevráti, že ju nemajú hľadať. Nechápala som to. Na poličke nad jej váľandou stojí telegram s textom: „Prečo si nepricestovala, Richard.“ Ďalej nám hovorila o tom, že Ľuda si zabudla doma električenku a Dane Miezgovej poslala kľúč od bytu, aby jej ju poslala do Bratislavy. Uvažovala som o tom, čo sme počuli od Bachledovej, a dávala som si v duchu otázky, čo to má znamenať. Veď Ľudka mala všetky potrebné doklady uložené spolu a z cestovnej tašky si ich nevykladala. Teda z akého dôvodu by bola doma zabudla práve električenku, keď všetky ostatné potrebné doklady mala u seba? Ako ju poznáme, ani kľúč od bytu by nikdy nikomu nebola zverila. Okrem toho, v piatok mala ísť domov, o čom svedčí aj list Richardovi, ktorým ho pozývala do Piešťan. V žiadnom prípade si nemohla kľúč dať z rúk a riskovať, že ak sa jej do piatku nevráti, nebude mať s Rišom kam ísť. Aby si z domu vzala všetko potrebné, k tomu predsa Ľudka nepotrebovala Danu Miezgovú. Keď som sa ráno dozvedela, že sa Ľudka stratila, chceli sme sa Dany spýtať, či o nej niečo nevie, keď ju v poslednom období tak často vyhľadávala. Miezgová nám povedala, že už minulý týždeň odišla na prázdniny.

Odišli sme od Bachledovej a ujala sa nás študentka Júlia bývajúca v izbe cez spojovaciu chodbu. Hovorila nám, že v piatok 9. júla 1976 bola veľmi zaneprázdnená, lebo mala na starosti nejakú zahraničnú mládežnícku skupinu, ktorej sa musela venovať, ale večer s Ľudkou hovorila. Povedala jej, že cestuje do Košíc. Pýtala si od nej dáždnik, vraj sa schyľovalo k dažďu. Povedala jej, že sa určite vráti v nedeľu večer alebo v pondelok ráno.

Júlia zhodnotila vážnosť situácie a hneď na určitú hodinu zvolala do svojej izby študentov, ktorí sa v internáte zdržiavali a ktorí Ľudku či už z brigády, alebo inak poznali. My sme sa zatiaľ vrátili k Bachledovej. Telegram od Richarda sme tam už nenašli.

Vyzvala som ju, aby nám podrobne opísala, čo sa v piatok po návrate z brigády okolo Ľudky udialo. V tú chvíľu si nebola istá, či Ľudka v internáte niekomu čosi nepovedala, o čom sme sa práve mohli dozvedieť.

Sedela na váľande a sršal z nej mrazivý chlad. Na moje otázky odpovedala úsečne, ani slovo navyše. Hovorila, že keď prišli v piatok z brigády, Ľudu čakal v internáte telegram od Richarda, ktorým pozýval do Košíc on ju, že zabezpečil nejaký zaujímavý kultúrny program. Ona jej vraj navrhla, aby si na vrátnici zistila číslo telefónu a odtiaľ si telefonicky zarezervovala miestenku na večerný rýchlik do Košíc. Sama ho vraj nepotrebovala (číslo telefónu), lebo vždy cestovala linkami ČSAD. Po jej odchode na vrátnicu vraj našla číslo telefónu na stanicu a zišla za ňou dolu, aby tam zavolala z telefónnej búdky vo vestibule. Videla, že vrátnička vykrúca číslo na telefóne a Ľuda stojí pri nej. Vtedy jej dala z búdky znamenie, že miestenky sú už vypredané. Preto Ľuda nečakala na spojenie z vrátnice a spolu sa vrátili do izby.

Keď sa rozhodla cestovať nočným rýchlikom, na ktorý si chcela ísť vopred kúpiť cestovný lístok, išla na stanicu s ňou. Cestou späť Ľudu požiadala, aby zabezpečila na večer dve vstupenky do UNIC klubu, kde mala hrať skupina Elán. Ona si išla ešte čosi vybaviť, išla za otcom, ktorý býva v Bratislave, ale večer sa plánovala vrátiť do internátu. Keď vraj necestuje v noci, spolu sa môžu ísť do klubu na chvíľu pozrieť. Ľuda vraj išla ešte zavolať niekam Rišovi, ale s dôrazom v hlase povedala, že ona pri tom nebola, teda nevie, o čom spolu hovorili.

Na moju otázku, či sa večer do internátu vrátila, povedala: „Nie.“ Keď som sa jej spýtala, kto s kým chcel počas brigády v internáte bývať, pohotovo povedala: „Ľuda so mnou.“



Opustili sme izbu a v duchu som si dávala do súvisu všetko, čo nám Bachledová povedala pri prvom i druhom stretnutí. Pri prvom, keď tvrdila, že Ľuda mala cestovať do Žiliny a Tatier, a keď v pondelok nepríde, „nemajú ju hľadať“. Zdalo sa mi, že je zaskočená, že ju už hľadáme. Po našom odchode odstránila Richardov telegram, ktorý dokazoval, že nehovorí pravdu. Nebola ochotná nám zdôvodniť, prečo sa do internátu nevrátila, keď do klubu mala záujem ísť ona. Rozmýšľala som nad tým, že táto arogantná neochotná Magda Bachledová, ako ju podľa Ľudky všetci v krúžku poznali, po odchode Ľudky na vrátnicu si zrazu spomenula na telefónne číslo stanice a bez požiadania zišla do vestibulu, odkiaľ dala z telefónnej búdky Ľudke znamenie, že miestenky na večerný rýchlik sú vypredané. Potom s ňou šla až na stanicu a stála pri nej, keď si kúpila cestovný lístok do Košíc. V prvej verzii hovorila o Ľudkinej ceste do Žiliny, že ju nemáme hľadať, keď sa nevráti do internátu. Celá roztrasená som mala pocit, že Bachledová si je istá, že čokoľvek bude o tej Ľude hovoriť, tá jej už nič nevyvráti.

Vrátili sme sa teda do Julkinej izby, kde nás čakala plná izba študentov. Zväčša to boli chlapci. Keď sme vkročili dnu, nastalo hrobové ticho. Cítila som, že Ľudku už živú nikdy neuvidím, a tak som sa študentom prihovorila takto: „Študenti, ja som Ľudku poznala len ako veľmi slušné, poslušné, pracovité, charakterné a jemné dievčatko. Možno medzi vami bola iná, povedzte mi úprimne a pravdivo, nech je to čokoľvek, ako ste ju mali možnosť poznať vy.“ Jeden z nich prerušil to hrobové ticho a povedal: „Ja som ju mal možnosť poznať len počas brigády, ale jeden večer sme v tejto miestnosti hrali karty. Prišla medzi nás aj Ľudka, chvíľu s nami hrala aj ona. Potom odchádzala s tým, že ide spať. Po jej odchode som sa prítomných spýtal: Čo to tu máte za úžasnú kočku?“

Prihlásil sa aj ďalší študent Ľubomír Lazový, ktorý hovoril, že v piatok večer stál na balkóne a fajčil. Spozoroval z parkoviska spúšťajúce sa neosvetlené auto bledej farby. Zastalo pri neosvetlenom elektrickom stĺpe pri ženskej postave, počul dupot nôh a strašné volanie o pomoc. Druhý výkrik bol už tlmený, zdalo sa, že jej chytili ústa. Dvere auta sa zatvorili a auto stále neosvetlené sa rozbehlo až po autobusovú zastávku. Vtedy vchádzal autobus na zastávku a len potom sa rozsvietili svetlá auta.

Magdaléna Mlynarčíková hovorila, že 9. júla 1976 asi o 22.30 hodine bola s kamarátkou Zdenkou Kováčovou pri dolnom parkovisku pred internátom v Mlynskej doline. Keď sa vracali po spojovacej ceste do internátu, vyšlo z parkoviska osobné auto bielej farby. Išlo dosť rýchlo, takže museli obe uskočiť. Vedľa šoféra videla sedieť muža, vzadu tiež niekto sedel, ale počet osôb nevedela. Auto išlo smerom k autobusovej zastávke. Keď prichádzali ku vchodu internátu, počuli zdola veľký výkrik, otočili sa a spolu s Kováčovou podišli trocha bližšie. Biele auto videla stáť, malo otvorené predné i zadné dvere. Pri zadných dverách stálo tvárou k vozidlu neznáme dievča a za každú ruku ju držal jeden muž. Dievča sa bránilo a kričalo o pomoc. Jeden z mužov povedal: „Ber ju!“ Vtiahli dievča do auta a zavreli dvere. Auto sa pustilo bez motora dolu.

Miroslav Vanko, Ladislav Veľký a Ivan Mrazko stáli dňa 9. júla 1976 asi o 22.30 hodine pri hlavnom vchode internátu v Mlynskej doline. Od zastávky počuli ženský výkrik a volanie o pomoc. Predtým videli osobné auto spúšťať sa bez motora smerom od hlavného vchodu k autobusovej zastávke. Pred zastávkou vyplo svetlá. Potom sa auto rýchlo vzdialilo.

Jeden z mládencov, čo sedeli na schodoch pri vchode do internátu, dokonca povedal, že si predtým všimol dievča, ktoré vychádzalo z internátu s nejakým mužom, ktorý mu niesol károvanú tašku.

Boli to zatiaľ výpovede úplne čerstvé, neskreslené, nikým a ničím neovplyvnené, teda úplne pravdivé.

Celkom zničení sme odišli z internátu. Študentka Júlia s nami súcitila a odprevadila nás až k autu na parkovisko. Manželovi som navrhla, aby sme obišli okolie internátu, čo keď Ľudku únoscovia po zneuctení zabili a niekde tu vyhodili. Keď tá dobrosrdečná Júlia počula tieto moje slová, sadla si do auta a obhliadku okolia internátu absolvovala s nami. Neúspešne.

Odtiaľ sme sa rozhodli ísť na I. obvod Verejnej bezpečnosti (VB), aby sme po prvých svedeckých výpovediach nahlásili stratu našej dcéry. Tam nás odporučili na IV. obvod v Bratislave, kam tento prípad patrí. Tu nás službukonajúci príslušník vypočul a povedal, že kým sa záznam napíše, máme navštíviť nemocnice, či sa naša dcéra v niektorej z nich po prípadnom úraze nenachádza. Do neskorých nočných hodín sme obchádzali nemocnicu za nemocnicou a všade sme vysvetľovali, prečo ich v nočných hodinách obťažujeme.

12. júla 1976 o 12.00 hodine hlásila Slobodná Európa v správach, že študentku medicíny Ľudmilu Cervanovú v Bratislave 9. júla 1976 uniesol jeden Arab a Juhoslovan na požiadanie Fidela Castra a Kaddáffího.

Vrátili sme sa v neskorých nočných hodinách domov aspoň sa okúpať a prezliecť. 13. júla 1976 sme čakali na IV. obvode VB v Bratislave na začiatok úradných hodín. Vtedy som už s hlbokým žiaľom prosila, aby konečne spísali hlásenie o nezvestnej dcére. Znova som zopakovala, že Ľudka bola veľmi slušné a dobré dievča. Službukonajúci príslušník ma odbil s tým, že takých tu už bolo, máme ísť domov, ona sa nám z čundru vráti.

V tom čase už košická televízia na podnet Veselých vysielala pátranie po nezvestnej Ľudmile Cervanovej. Odišli sme z kriminálky na ulici Februárového víťazstva. Ja som sa už vôbec neovládala a slzami som neprestajne kropila chodník, po ktorom som kráčala.

Keď sme prešli cez hlavnú cestu na druhú stranu chodníka, zrazu sa pri mne objavila Ľudka. Videla som ju ako živú, oblečenú v šatách, ktoré mala aj na prijímacích pohovoroch na lekársku fakultu. Pozerala na mňa a pravou rukou mi ukazovala zašpinené pravé líce. Klopila oči a zreteľne mi dávala najavo, ako veľmi sa hanbí. Stála som na mieste, na ktorom sa mi zjavila, a nedokázala som povedať ani slovo. Manžel sa obzrel, prečo tam stojím. Teda som kráčala ďalej a rozmýšľala. Verím, že to nebola obyčajná vidina, ale prišla mi ako prvá naznačiť, ako veľmi bola pošpinená, ale ona je tu.

Keďže sa nášho prípadu VB neujalo, 14. júla 1976 sme sa rozhodli ísť na ministerstvo vnútra, ktoré ihneď nariadilo celoštátne pátranie, a pracovníka bezpečnosti s okamžitou platnosťou odvolali z funkcie. V ten deň o 17.00 hodine občan Kráľovej pri Senci pán Jozef Vrbovský našiel telíčko môjho drahého dievčatka pri moste v Čiernej Vode.

15. júla 1976 volali manželovi na pracovisko pracovníci kriminálky v Bratislave, aby sme sa dostavili na identifikáciu Ľudkiných osobných vecí. Spoznala som jej cestovnú tašku aj s celým jej obsahom. Chýbali v nej rifle, jedna sandálka a sukňa od žltého letného kostýmčeka s čiernymi vzormi. Spoznávali sme jej retiazku a prsteň zo žltého kovu a tiež z bieleho kovu, ktoré nosila. Dožadovali sme sa aj identifikácie Ľudkinho telíčka. Bolo nám povedané, že je uložené na Sasinkovej ulici číslo 4, kde ju budú pitvať. Tam nás prijali dve ženy. Jednej z nich som vysvetľovala, že sme si prišli obliecť našu dcéru do šiat, v ktorých ju chceme dať pochovať. Chcela som si ju dať previezť do Palárikova a uložiť do hrobu mojej mamy, ktorú mala tak veľmi rada.

Stáli sme pri dverách pitevne a chcela som ísť dnu za manželom aj ja. Vtedy mi pani zastala cestu a povedala mi, aby som tam ja nechodila, lebo jej telíčko je rozmočené a napuchnuté a šaty sa jej aj tak obliecť nedajú. Mám si ju vraj zapamätať takú, aká bola.

Rozlúčila som sa s myšlienkou, že keď nám ju po pitve vydajú, sama si ju oblečiem na poslednú cestu. Predstavila som si patológiu v novozámockej nemocnici, odkiaľ vydávali telá rodinám tak krásne upravené, ako keby odchádzali na slávnostné podujatie, a nie do hlbokého hrobu.

Keď manžel vyšiel z pitevne, bol biely ako krieda. Utrúsil len jedno slovo: „Hrozné.“

16. júla 1976 mi po príchode zo zamestnania manžel oznámil, že mu ktosi volal z Bratislavy, že Ľudkino telíčko je vo veľmi zlom stave a že potrebuje jeho súhlas s jej spopolnením. On súhlasil. Zároveň mu bolo oznámené, že smútočný obrad sa bude konať v Krematóriu na Lamačskej ceste 22. júla 1976 o 13.45 hodine.

Bola som hotová, nedokázala som sa už ničomu vzoprieť.

Na druhý deň sme odišli z Piešťan, ja som vystúpila v Nových Zámkoch, keďže bolo nutné postarať sa o smútočné oblečenie, a manžel pokračoval v ceste do Maďarska, aby priviezol domov Marcelku.

Na smútočnom obrade sa v krematóriu zúčastnilo veľmi veľa ľudí. Ako som sa neskôr dozvedela, boli zo Zvolena, z Košíc, prišlo aj veľa študentov, ale ja som nikoho nevnímala, až na pani Vaněčkovú z Prahy, ktorá ma priamo oslovila. Mala som pocit, že sa zúčastňujem na vlastnom pohrebe.

Knihu Príbeh mojej Ľudmily nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách, s výhodnou zľavou si ju môžete kúpiť i v našom e-shope.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo