Afrin žaluje

Afrin žaluje

7. marec 2018. Kurdskí utečenci z Afrinu. Foto: TASR/AP

Turecko okupuje územie cudzieho štátu a Západ mlčí.

V januári tohto roku spustilo Turecko vojenskú operáciu s ironickým názvom Olivová ratolesť a zaútočilo na prevažne kurdskú oblasť Afrin na severe Sýrie.

Turci tak urobili s tichým súhlasom Ruska, ktoré ich lietadlám otvorilo vzdušný priestor nad Afrinom a pod zámienkou boja proti kurdským milíciám YPG. Tie Turecko kvôli väzbám na Kurdskú stranu pracujúcich (PKK) označuje za teroristickú organizáciu. Napriek tomu, že sa nenachádzajú na teroristickom zozname OSN, ich príslušníci tvrdo bojovali proti Islamskému štátu a na teritóriách, ktoré kontrolujú, garantujú bezpečnosť pre kresťanov a iné menšiny.

Urobme si teraz po niekoľkých mesiacoch krátku bilanciu toho, k čomu v Afrine došlo. Pri útokoch tureckej armády a jej spojencov, z veľkej časti príslušníkov džihádistických milícií, bolo zabitých viac ako päťsto civilistov. Približne 137-tisíc ľudí, najmä Kurdov, muselo opustiť svoje domovy a má len minimálnu šancu sa do nich niekedy vrátiť. Ich majetky totiž zaberajú sunnitskí Arabi z Východnej Ghúty, teda z oblasti, ktorú ešte donedávna kontrolovali islamistické skupiny podporované Katarom, Tureckom a Saudskou Arábiou. Podľa informácií Human Rights Watch sa z Ghúty do oblasti Afrinu presunulo okolo 12-tisíc bojovníkov a niekoľko tisíc civilistov.

Situácia v Sýrii na začiatku februára tohto roku. Foto: archív Postoj.

Česká reportérka Markéta Kutilová priniesla vo svojom texte svedectvo utečenca z Afrinu Mohameda Nerodu. Dnes žije v Česku a na svojom príklade opísal príkorie, ktorému miestni ľudia čelia. „V Afrine sme mali farmu a sad. Dvetisíc olivovníkov. Žilo sa nám dobre, ja som vyrábal hudobné nástroje. Teraz nám z nášho majetku nezostalo nič. Turecká armáda a jej žoldnieri zo Slobodnej sýrskej armády nám povedali, že ak by sme sa vrátili, tak nás zabijú. Náš majetok vraj už nie je náš.“

Turecko sa v Afrine správa ako okupačná mocnosť. Zaviedlo vlastnú samosprávu, zakazuje kurdštinu, islamizuje doteraz relatívne sekulárne kurdské školy a zavádza do nich vyučovanie podľa tureckých osôb. Na budovách v celej oblasti visia turecké zástavy a portréty prezidenta Erdogana.

Zhrnuté a podčiarknuté. Členský štát NATO de facto okupuje päťtisíc kilometrov štvorcových cudzieho štátu, zavádza tam svoj okupačný režim a uskutočňuje etnické čistky.

Členský štát NATO de facto okupuje päťtisíc kilometrov štvorcových cudzieho štátu, zavádza tam svoj okupačný režim a uskutočňuje etnické čistky. Zdieľať

A čo na to Západ? NATO mlčí a EÚ sa ústami svojej vysokej predstaviteľky pre zahraničnú politiku Federicy Mogheriniovej zmohla len na chabú kritiku, že turecká akcia neprispeje k politickému riešeniu sýrskej otázky. Žiadne povolávanie či vyhosťovanie veľvyslancov, o hrozbe sankcií ani nehovoriac.

Geopolitika, samozrejme, nepustí. Turecko má pre Západ veľký strategický význam, je to regionálna veľmoc a voči EÚ má aj silnú páku v podobe migračnej dohody. Toto všetko sú faktory, pre ktoré kurdské ambície a požiadavky nemajú v západných politických salónoch podporu. Takýto scenár nakoniec už pred časom predpovedali experti International Crisis Group, keď vo svojej analýze napísali: „S koncom vojenskej kampane proti Islamskému štátu sa nadšenie USA a ich spojencov pre použitie Kurdov proti džihádistom nepretvorilo v dlhodobú vojenskú či diplomatickú podporu, a už vôbec nie v podporu ich štátnosti.“

Skutočnosť, že sa západní politici v prípade tureckej agresie Afrinu neodhodlali ani na symbolickú reakciu, však pre nich predsa len bude mať jeden nepríjemný dôsledok.

Keď budú niekededy v budúcnosti opäť raz argumentovať hodnotami a medzinárodným právom, bude im to veriť zase o niečo menej ľudí.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo