KOMENTÁR: Čarnogurský bojuje o Ficových voličov, pravici sa jej výsmech vypomstí

Ján Čarnogurský poskytol časopisu Extra plus dobrý rozhovor, aj keď si to mnohí asi nikdy neuvedomia.

O časopise Extra plus si môžeme myslieť, čo chceme. Jeho vedúci redaktori za Mečiarových čias viedli štátne médiá do morálneho aj ekonomického krachu, televízna Fašírka tvorená Pavlom Kapustom bola výkladnou skriňou toho najhoršieho z tej doby. Kapusta dnes šéfuje Extra plus, od minulosti sa príliš nelíši. Časopis nemá veľký náklad, je však jedným z mála, ktorý je programovo zameraný na voličov Smeru a SNS. Teda na väčšinového slovenského voliča. Slovenská pravica sa zhrozila, že práve takémuto plátku dal Čarnogurský rozhovor. Katastrofa? Ako pre koho.

Keď si ten rozhovor prečítate, vidíte, že s exmečiarovými novinármi sa Čarnogurský v mnohých veciach zásadne sporí. Či už je to jeho opozícia voči Mečiarovi, voči jeho zlej európskej politike, voči spôsobu vzniku samostatného Slovenska či pri mýte o likvidovaní družstiev. Čarnogurský vo všetkých veciach trvá na svojom a vie si to vyargumentovať, proti novinárom má zjavne navrch. Čo teda vyplýva z toho, že im poskytol rozhovor? Napr. to, že sa pred bývalými oponentmi neuzatvára a hlavne - jednoducho sa drží línie osloviť ľudí naprieč politických spektrom, vrátane tých ľavicových. Proste bojuje aj o Ficových voličov.

"Je nad slnko jasné, že ak proti Ficovi vôbec niekto vyhrá prezidentské voľby, musí mu jeho voličov nevyhnutne odobrať."

Zdieľať

Slovenská pravica odchovaná liberálnymi médiami by sa naopak mala pýtať sama seba, či sa nestala príliš elitárskou a povýšeneckou, že sa s väčšinovým voličom už nevie ani rozprávať - na svoju vlastnú škodu. Pretože je nad slnko jasné, že ak proti Ficovi vôbec niekto vyhrá prezidentské voľby, musí mu jeho voličov nevyhnutne odobrať. Čarnogurský sa nenechá zabarikádovať do úzkeho záujmu mestských liberálov, ktorí nikomu voľby nevyhrajú. 

Samozrejme by nebolo správne nadbiehať národno-ľavicovým voličom za každú cenu, ale naozaj Čarnogurský prekročil hranicu?

Hlavná kritika sa spustila pre vyjadrenia o tzv. slovenskom štáte, kde spomenul umeleckú slobodu, aká v tej dobe bola. Denník SME k tomu uverejnil článok Čarnogurský bráni Tisa kultúrou, kritizuje niektoré jeho kroky. Dostali tu priestor aj ostatní prezidentskí kandidáti (Kiska, Procházka a Osuský; Hrušovský do SME alibisticky napísal, že je na dovolenke), ktorí ho kritizujú za to, že umením sa nemôže ospravedlňovať násilie a totalitný režim. On to však ale nerobil, stačí si ten rozhovor prečítať.

Rozhovor v Extra plus má 26 otázok, z toho iba 4 sa týkajú rokov 1939-45. Čarnogurský tu spomenul úlohu svojho krstného otca Karola Sidora, ktorý odmietol Hitlerovu požiadavku rýchlo vyhlásiť slovenský štát. Keď si potom Hitler pozval do Berlína Jozefa Tisa, ten podmienil vyhlásenie samostatnosti súhlasom Slovenského snemu, a takýto krok označil Čarnogurský ako správny a legitímny. (Ak by niekoho zaujímalo, podľa pamätí Imricha Kružliaka, katolíckeho novinára, odbojára v SNP a neskôr politika Demokratickej strany v rokoch 1945-48, takéto vyhlásenie samostatnosti schvaľoval aj expremiér Milan Hodža.)

Pri otázke, či boli nevyhnutné aj deportácie, Čarnogurský odpovedal jasne: „Neboli. Postup proti židom bol zločinný. Protižidovské zákony prvej Slovenskej republiky poznám dôkladnejšie ako ktokoľvek iný, pretože doktorát som získal vďaka rigoróznej práci Rasové zákonodarstvo slovenského štátu.“ Vo svojom blogu potom zverejnil ďalšie odpovede, ktoré poslal do SME, medzi nimi aj pripomenutie spoluautorstva dokumentu z roku 1987, kde sa slovenskí disidenti ospravedlnili za protižidovské zákony a deportácie (čo bol jeden z najvýznamnejších prejavov slovenského protikomunistického disentu).

Potom nasledovala otázka o pravdivosti predstavy totalitného klérofašistického štátu, na čo Čarnogurský ako argument uviedol knihy Noc po fronte od Jána Roznera a Život v Bratislave od Kataríny Hradskej (v časopise je chybne napísaná ako Hrabská). „Všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Výtvarníci Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, divadelníci Bagar, Pántik, Dibarbora a iní predstavovali umeleckú elitu až do sedemdesiatych rokov. Je nesporné, že možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu. Neprijímam nálepku klérofašistický, prijímam kritiku jednotlivých krokov vlády slovenského štátu, ako aj Jozefa Tisa.“

Je pravda, že všetky uvedené mená úplne nesedia, napr. Mikuláš Galanda už v roku 1938 zomrel. Veľa umelcov sa presadilo aj za 1. ČSR. Ale že tu bola na "totalitné pomery" netypická umelecká sloboda je jednoducho historický fakt.

Ján Rozner (1922-2006) bol slovenský spisovateľ, kritik a publicista. V žiadnom prípade sa nedá zaradiť medzi obhajcov režimu rokov 1939-45. V tej dobe mal blízko ku komunizmu, neskôr emigroval a stal sa tvrdým antikomunistom. Jeho kniha Noc po fronte, ktorú písal po roku 1975 a vyšla v roku 2010 vo vydaveteľstve Marenčin PT, neospravedlňuje tzv. slovenský štát, Rozner v jednej jej kapitole len s odstupom priznáva, že jeho dávanie na jednu úroveň s komunizmom nie je v poriadku. "Teraz, keď už nepíšem pre verejnosť, si môžem dovoliť takúto sebakritiku: nebol vždy taký zlý, ako som ho odsudzoval." Je to citlivá a dodnes veľmi výbušná otázka, dajme si preto pár citátov od tohto významného pamätníka.

O predstaviteľoch Slovenského štátu Rozner okrem iného píše: „(...) Oni neboli ani hlúpučkí, ani z obmedzenosti liberalistickí, ani z neschopnosti udrieť päsťou na stôl konciliantní – bola im jednoducho cudzia absolútna – dnešným termínom povedané – totalitná kontrola kultúry.“

V rámci spomienok dáva viacero príkladov slovenských umelcov, ktorí vtedy relatívne pokojne pôsobili. „Žil vtedy veľmi dobrý básnik a publicista (Novomeský), dennodenne písal články do všetkých komunistických novín, (...) vo svojich článkoch zatracoval masarykovsko-benešovskú republiku aj hlinkovských klerikálov, a odvtedy, čo masarykovsko-benešovská imperialistická republika – ako ju dovtedy nazýval – uzavrela pakt s Moskvou, už len hlavne tých hlinkovských klerikálov a obdivovateľov Mussolinniho, ktorí sa nakoniec dostali k moci. A čo urobili oni, keď sa dostali k moci, azda mu zakázali písať, zavreli ho pre tie staré články do Ilavy, zabránili mu v akejkoľvek verejnej existencii? Nič také, minister vnútra Slovenského štátu mu našiel miesto šéfredaktora v istom odbornom časopise, v ktorom nemohol nič robiť, lebo bol venovaný celkom odborným otázkam národného hospodárstva, financií, obchodu a zahraničného obchodu, zato tam mal lepší plat ako kedykoľvek predtým v ktoromkoľvek komunistickom časopise – mohol sa teraz venovať písaniu básní alebo ilegálnej činnosti – a on robil aj jedno, aj druhé.“

„Janko Jesenský hanobil predstaviteľov slovenského štátu neuveriteľným spôsobomA čo sa stalo? Nič. Žil spokojne z vysokej penzie, ktorú poberal ako niekdajší krajinský viceprezident, ani tú penziu mu neodobrali, ba ani mu ju neznížili."
Ján Rozner

Zdieľať

Podobne Rozner spomína komunistického básnika a prozaika Poničana, ktorý mohol ďalej vykonávať advokátsku prax, tvoril básne a divadelnú hru mu uviedlo aj Národné divadlo. Spomína aj Janka Jesenského, ktorý básňami vychádzajúcimi v londýnskom rozhlase „hanobil predstaviteľov nového štátu (neuveriteľným, niekedy aj dosť primitívnym spôsobom)“. „A čo sa stalo? Nič. U toho starého pána neurobili domovú prehliadku, ani ho nezavolali na príslušné úradné miesto, aby ho varovali, posledný raz vystríhali; dokonca ho nikdy ani nevyšetrovali, nevypytovali sa ho, s kým sa stýka a nestýka, čo hovorí ten či onen, nevyhrážali sa mu, že však on uvidí, oni mu ešte ukážu. Žil spokojne a v pohodlí z vysokej penzie, ktorú poberal ako niekdajší krajinský viceprezident pre Slovensko, ani tú penziu mu neodobrali, ba ani mu ju neznížili.“

„Surrealisti sa stali módnym literárnym prúdom, v móde bolo všetko nerežimové a protirežimové, veľmi rozhľadený komentátor londýnskeho rozhlasu v pravidelnej relácii vystavoval tie najlepšie známky slovenským básnikom, prozaikom, publicistom, ktorí uverejňovali na Slovensku ďalej, bez ohľadu na tie chvály z Londýna, z obrazov vo výstavných sieňach v novinách najviac chválili tie, ktoré by v Ríši kedysi boli mohli visieť iba na gigantickej historickej výstave Zvrátené umenie..."

Samozrejme, že tieto citáty nevystihujú dobu 1939-45 v jej úplnosti, ani neospravedlňujú skutky, ktoré sa vtedy diali na Židoch, Rómoch, Čechoch či iných menšinách, autor ich aj tvrdo odsudzuje. Poukazujú len na to, že režim tzv. slovenského štátu mal iný charakter a v mnohých oblastiach nebol tak totalitný ako režim za komunizmu.

Čarnogurský v diskusii nezašiel za hranu prijateľnosti, naopak je odvážnejši a vernejší k historickej pravde, paradoxne aj pri komunikácii s Ficovými voličmi. Môžme pokojne diskutovať, či mu to bude v konečnom dôsledku osožné, ale ťažko môže existovať iná alternatíva.

Lukáš Obšitník

Ilustračné foto: extraplus.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo