K VECI: Spoveď devianta - rodina je podvratná inštitúcia

Rodina je podvratná inštitúcia, ako všetci dobre vieme. Samozrejme teraz nehovorím o celom rade „nových“ alternatívnych rodinných útvarov, z ktorých sa každý zdá byť v dokonalej zhode so záujmami nášho súčasného Štátu, ale len o „tradičnom“ útvare, pozostávajúcom z mamky, tatka a deciek. Spolu s tým tajomne jedovatým zoskupením strýkov a tiet, bratancov, sesterníc a starých rodičov, svokier, svokrov a starých kmotrov, ktorí vyžarujú z tohto „nukleárneho“ jadra.

Netreba hovoriť, že väčšie rodiny sú nebezpečnejšie než malé a tiež že čím je rodina šťastnejšia, tým väčšou hrozbou je pre (súčasný) zabehnutý poriadok.

Aj toto je zrejmé. Rodiny predstavujú surovú a stále viac ilegálnu konkurenciu štátu v poskytovaní sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti, tovarov a služieb, a zároveň zdroje politickej indoktrinácie. Každá rodina je vlastne tajná bunka, čiastočne mimo dosah daňového úradu, ktorá ľahkovážne a bez dokumentácie hore-dolu premiestňuje peniaze a iné cennosti.

"Každá rodina je vlastne tajná bunka, čiastočne mimo dosah daňového úradu, ktorá ľahkovážne a bez dokumentácie hore-dolu premiestňuje peniaze a iné cennosti."

Zdieľať

Ešte horšie je, že štát sa stále cíti nútený čiastočne legitimizovať existenciu týchto „čiernych trhov“, za nevýslovnú cenu pre zdroje potrebné na podporu verejných služieb a na splácanie úrokov za stále rýchlejšie rastúci štátny dlh. Dalo by sa povedať, že by vôbec nebol žiadny dlh, keby tradičné rodiny platili svoj spravodlivý podiel. Miesto toho sa im povoľuje len tak si hromadiť peniaze alebo ich míňať na súkromné márnosti ako sú napríklad samostatné rodinné domy.

Na vine sú mamka, tatko a decká

Mohol by som pokračovať. Tradičná rodina je vo veľkej miere – ak nie úplne – zodpovedná za populačnú explóziu, a tým aj za kritické problémy, ktoré vyplývali z rozbujnenia ľudí na tejto planéte. Ak chcete poznať príčinu globálneho otepľovania a mnohých iných environmentálnych kríz, ktoré zaručená veda v mene Štátu veľmi trpezlivo identifikuje, nemusíte hľadať ďalej.

Na vine sú mamka, tatko a decká. Mnohí sa za to stále vôbec nehanbia a naďalej bez výčitiek svedomia konzumujú naše konečné zdroje. Správajú sa, akoby mali nejaké „prirodzené právo“ na jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou výmenou za svoju sebecky zameranú prácu; akoby súkromné vlastníctvo nebolo krádež. Nikdy nenastane rovnosť, kým bude mať tradičná rodina možnosť stáť v ceste Štátnym vedeckým programom na alokáciu zdrojov.

Je to ešte horšie. Ako nedávno ukázala Mary Eberstadtová, vzťah medzi tradičnou rodinou a tradičným náboženstvom sa bez možnosti nápravy podobá dvojitej závitnici. V celých západných moderných dejinách obe spoločne vstávajú a padajú, desivo súčasne.

Aby som povedal pravdu, aj ja som tak trochu darebák. Láskavý čitateľ to možno pripíše môjmu temnému detstvu. Bol som vychovaný v jednej z týchto tradičných rodín, nebezpečne šťastnej, a aj keď jej nukleárne jadro nebolo zvlášť veľké, moji strýkovia a tety z otcovej strany boli svojvoľní rozmnožovači. Splodili viac bratancov a sesterníc, než dokážem spočítať, dokonca sa im podarilo niektorým z nich vpratať do hlavy také náboženstvo, ktoré ich inšpirovalo stať sa recidivistami.

"Médiá v USA sa čudovali, prečo by Američanov – ktorí sú už takmer desať generácií oslobodení od otvorenej vlády jednej rodiny – malo nadchýnať takéto divadlo."

Zdieľať

Neslávne známe je moje experimentovanie s katolíckym kresťanstvom. Na svoju obhajobu uvediem, že to nespôsobilo veľkú škodu, ba možno dokonca aj trochu spoločného dobra: zdá sa totiž, že skôr odcudzujem než priťahujem. A štátu sa pri odcudzení darí. No títo moji bratanci a sesternice, ktorí sa stali kresťanmi, či presnejšie, nimi zostali: to je škandál! Stiahli sa do podzemia a kým policajti neprehľadajú moje súbory a nezistia ich mená a adresy, naďalej budú podkopávať sociálny pokrok.

Narodil sa však dedič

Pravda, pred pár týždňami sa reakčné sily odtrhli z reťaze, ako si všimol asi každý, kto má prístup k televízii. Rodina rozmnožovačov v Anglicku sa stala stredobodom medzinárodnej pozornosti, keď jedna z ich žien porodila „dediča.“ Médiá v USA sa čudovali, prečo by Američanov – ktorí sú už takmer desať generácií oslobodení od otvorenej vlády jednej rodiny – malo nadchýnať takéto divadlo.

Bolo to rovnako zlé, možno dokonca horšie, než niektoré predchádzajúce výbuchy záujmu o kráľovskú rodinu v USA. Pokiaľ viem, napríklad aj v roku 1837 krajinu zachvátila nezdravá fascinácia korunováciou kráľovnej Viktórie. A pamätám si aj na stonanie v súvislosti s princeznou Dianou.

Američania neboli vo svojej náklonnosti ani náhodou sami. V Číne, kde nukleárnu rodinu bezpečne rozdrvili štátne antipopulačné politiky, sa príbeh takisto šíril ako mor a objavili sa celoštátne stávky, aké meno má dieťa dostať. (Prvé štyri návrhy boli „George“, „Edward“, „Philip“ a „David”.) Nepamätajú sa na Ópiové vojny?

To isté platí o zvyšku sveta, s dosť kurióznou výnimkou moslimských krajín, kde Štátne médiá dostali pokyn príbeh bagatelizovať. No aj tam drobné zmienky na konci správ odštartovali príliv komentárov a vyhľadávaní na internete.

Dobrá vôľa a dobroprajnosť na chvíľu zvíťazili

Už som sa priznal, že som darebák, a teraz sa musím priznať k jednému konkrétnemu prečinu. Ocitol som sa v televízii, v diskusii proti významnému kanadskému republikánovi, u ktorého celý tento cirkus vyvoláva znechutenie a obavy.

"Celý svet sa díval a bol šťastný. Dobrá vôľa a dobroprajnosť sa ozývali dokonca aj z odutých pier mnohých liberálnych hovoriacich hláv."

Zdieľať

Aj keď som hrdo vyhlásil, že toto nie je niečo, čo ma dokáže prilepiť k idiotboxu (televízii) – lebo keď sa správy o kráľovských celebritách sypú príliš dlho, aj ja začínam pociťovať potrebu vykloktať sa – predsa len som poznamenal, že je to pekný príbeh. Takéto veci a vrelé privítanie pápeža Františka v Brazílii aspoň trochu vyvažovali iné mediálne cirkusy.

Preto som navrhol opatrne sa pridať a „oslavovať oslavy“. Celý svet sa díval a bol šťastný. Dobrá vôľa a dobroprajnosť sa ozývali dokonca aj z odutých pier mnohých liberálnych hovoriacich hláv. Nedialo sa nič zlé.

Pravda, niekoľko republikánskych snobov nariekalo a ohŕňalo nos. Ale pripomenulo nám to, aký krásny vie byť svet, keď ich nikto nepočúva a neprijíma od nich rozkazy, čo sa nám má páčiť, a čo nie.

„Normálne ľudské bytosti,“ tvrdil som nehanebne, „bez ohľadu na rasu, vyznanie, farbu alebo triedu milujú lesk a bábätká. Doprajme si jedno i druhé.“

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Confessions of a Deviant, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo