NÁZOR: Môže bilbord traumatizovať dieťa?

Vyjadriť sa z pozície detského psychiatra, či sú bilbordy so znázornením výsledku interrupcie pre detského pozorovateľa traumatizujúce, je v emočne nabitej atmosfére aktuálnych diskusií a pri danej polarite názorového spektra nie ľahké.

„Hororový“ bilbord

Pohľad na tento bilbord môže vyvolať nevôľu, rozhorčenie, či zhrozenie prakticky v každom človeku. Lekársky zákrok na veľkej ploche nemôže evokovať pozitívne pocity ani v zástancoch práva na život. Je skutočne dôvod na takúto šokujúcu kampaň? Kto sa opovažuje vnucovať nám pohľad na neestetický záber, vynášať na svetlo traumy žien a pripomínať im psychické zranenia! U ďalších sa prejaví podvedomý až hlboko zakódovaný hnev bez uvažovania: „Náboženskí fanatici sa pred ničím nezastavia!“ Diskusia je ako pichanie do osieho hniezda či vkladanie ruky do klbka vreteníc.

Iné horory

Pri pohľade na bilbord sa nám však tak rýchlo nevybavia iné súvislosti, horšie ako pohľad na krv – a mali by nás tiež mali šokovať: dosah totalitných praktík a opätovného odopierania práva na výhrady svedomia lekárom (ktorí prví vedia, čo je doménou biológie a čo náboženstva) i katastrofálneho umenšenia populácie Slovenska (prepočítajme si, aké milióny by percentuálne stratili iné národy); morálne zlo násilia potratovej mentality; dosah na psychiku národa. Neregistrujeme ani „štatisticky“ zmerateľnú „nekultúrnosť“ Slovákov danú indexmi potratovosti v EÚ.

Traumatizácia detí - či impulz mužom začať sexuálnu kontrarevolúciu?

"Každý, kto sa roky angažuje za dieťa a matku, za rodinu, vníma potrebu zasadzovať sa proti potratom inými prostriedkami. Bohužiaľ, sú málo účinné."

Zdieľať

„Deti budú obrazom traumatizované“, je námietka, ktorá má samozrejme svoje opodstatnenie ako i otázka, čo povedať dieťatu pred sochou „Ecce Homo“. Nemožno však zabúdať, že tu ide aj o projekcie tých, ktorých bilbord traumatizuje samotných, je to aj ich rýchla obranná reakcia. Možno povedať, že vzhľadom na okolnosti, v akých bol prezentovaný, ide o výnimočnú situáciu. Dieťa v mladšom veku bilbord neregistruje. Nebude si pýtať k nemu vysvetlenie, ako si ho nepýta k iným skutočnostiam, ktoré ho zatiaľ neoslovujú. Prečo nás doteraz netrápila traumatizácia dieťaťa všadeprítomnými informáciami „novočasového“ typu, prečo beztrestne roky dopúšťame jeho formovanie reláciami „Mojsejovci" či „Vyvolení"? „Polovici“ mužskej populácie táto „trauma“ prospieva k zodpovednejšiemu sexuálnemu správaniu. „Je dobré, že to ukazujú,“ vyjadril sa k bilbordu náš neplnoletý pacient, ktorý nedávno doviedol svoju „detskú“ partnerku k abortu v pokročilom štádiu jej gravidity. A takéto mimoriadne vážne traumy detí nie sú ojedinelé.

Dieťa a smrť

Reálny pojem o tom, čo je smrť, má dieťa podľa psychológov od ôsmych rokov. Záleží od prístupu rodiča a od jeho vysvetlenia, ako sa v prípade záujmu dieťaťa k veci postaví. Vo všeobecnosti dieťa prežíva traumatizujúce udalosti podľa vzoru rodičov, ktorých deti bedlivo pozorujú. O koľko viac ich traumatizuje samotný skutok? Koľko je tých, čo sú vedené k nezodpovednosti príkladom dospelých? Psychológovia dnes potrebujú dávať odpovede i na to, ako vysvetliť dieťaťu, že niektorí jeho súrodenci neboli prizvaní k životu… prečo žije len on... prečo nie je tiež medzi tými, čo tu nie sú, lebo vraj, rozhodovanie o bytí je na žene...

Má teda a či nemá zmysel otvárať túto tému? Ak áno, akým spôsobom?

Dr. Nathanson, hlavný priekopník interrupcií a po „konverzii“ ich najväčší odporca abortov v USA, hovorí: "Problém potratov je teraz obluda nepredstaviteľnej veľkosti, takže už púhe pomyslenie na to, že by sme ju mohli zatlačiť späť do klietky po tom, čo sme ju vykŕmili tridsiatimi miliónmi ľudských životov, je absurdné. A predsa, je to naša úloha, herkulovsky sa o to usilujme."

Každý, kto sa roky angažuje za dieťa a matku, za rodinu, profesionálne, či v mimovládnej organizácii, potvrdzuje tým, že vníma potrebu zasadzovať sa proti tomuto zlu inými prostriedkami. Bohužiaľ, sú málo účinné. Koľko logických dôkazov odznelo, koľko právnickej argumentácie je k dispozícii, aké pôsobivé svedectvá sme v posledných rokoch počuli!

Refraktérnosť na logickú argumentáciu

Pochopiteľné sú pocity pri pohľade na bilbord, ale nenarodenému dieťaťu, hoci ho dokážeme už v tomto štádiu liečiť, odopierame právny štatút človeka. Už pred tritisíc rokmi nariaďoval Mojžišov zákon odškodnenie za smrť plodu, (por. Druhá kniha Mojžišova, Exodus 21, 22) a teda, už vtedy bol plod považovaný za človeka s právnou subjektivitou. Paradoxne, dnešné súdy odmietajú odškodniť matku, ktorej šesťmesačný plod zomrel v dôsledku ublíženia vodičom v stave opilosti (tzv. Grosmangineova aféra vo Francúzsku), alebo penalizovať smrť 24-týždňového fétu v dôsledku zásahu lekára, ktorý si pomýlil dve pacientky. Iné príklady tzv. "Perrucheova aféra" požaduje odškodenie za „ujmu narodenia“. Príklad postuluje, že by malo byť legitímne, aby každá osoba mohla požadovať "právo na nenarodenie sa pri postihnutí hendikepom osobitnej vážnosti“. Lekári venujúci sa prenatálnej diagnostike by tak boli v prípade nezistenia hendikepu vystavení riziku súdneho stíhania. Tým dávame na vedomie celej pospolitosti hendikepovaných osôb, že ich život je hoden menej ako ich smrť. Prehliadnutie možnosti postihnutia lekárom je niekde považované za profesionálny nedostatok, rodičia boli za to odškodnení – nie sú toto skutočné posuny v myslení?

"Človek, ktoré tieto potraty schvaľuje, potrebuje ospravedlniť svoje konanie. Príkladom je napr. úporné obviňovanie odporcov potratu z fanatizmu, z náboženského presvedčenia a nevedeckosti."

Zdieľať

Myseľ sa im zatemnila a vôľa naklonila k zlému

Tento posun sa dá vysvetliť na psychologickej báze tzv. teórie kognitívnej dissonancie. V psychike populácie ťažko poznačenej rokmi praktík potratu ako veľmi negatívneho a zraňujúceho skutku došlo ku zmenám. U mužov, u žien, u lekárov i právnikov zhubné praktiky vplývajú na spôsob myslenie aj na ich afektivitu. Vážne narúšajú rovnováhu medzi týmito troma pólmi a robia človeka refraktérnym na logickú argumentáciu. Preto je psychologicky vysvetliteľné, že súčasný človek, ktoré tieto praktiky schvaľuje, potrebuje ospravedlniť svoje konanie, racionalizuje ho. V dôsledku toho nie je schopný rozmýšľať kriticky, prijať evidentné fakty a odmieta objektívne argumenty. Príkladom tohoto posunu v myslení je napr. úporné obviňovanie odporcov potratu z fanatizmu, z náboženského presvedčenia a nevedeckosti. Tento posun do pásma kultúry smrti zapríčiňuje i neschopnosť zákonodarcov vydávať zákony, ktoré rešpektujú život. Ak dnes nechceme počuť moralistov, počúvajme aspoň psychológov a psychiatrov. Berme do úvahy ich argumentáciu.

Korene depresií

Potláčané pocity viny u tých, čo praktizujú tieto zraňujúce skutky, či sú to ženy, či lekári, môžu spôsobovať psychické problémy. Potrat, ktorý sa stal „legálnym,“ nedovoľuje svedomiu, aby prehovorilo. Tabuizovaná téma znemožňuje pocitom, aby boli verbalizované. Čo je nevyjadrené, spôsobuje napr. psychosomatické ťažkosti a depresie. Medzi obete abortu zvyčajne zaraďujeme dieťa a svedomie matky. Zaujímavé nové zistenia pripomínajú, že časom sa zjavujú aj ďalšie obete: lekári a ich spolupracovníci. Gynekológovia, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, pomocné sily, psychológovia zakusujú tie isté neblahé dôsledky potratov, ktoré vykonávajú, či vidia. Otupenosť, nedostatok záujmu o prácu, ťažoba vo svedomí – to je daň zo dňa na deň ťaživejšia. Odkiaľsi zvnútra, niekedy celkom nečakane, sa tu objavujú čudesné príznaky postabortívneho syndrómu...

Nevidíme tu určité súvislosti medzi tzv. „kultúrou smrti“ a tým, že depresia bude čoskoro štatisticky najvýznamnejšou chorobou? Samovražednosť stúpa na úroveň predstihujúcu autonehody, pokusy legalizovať eutanáziu sú ďalším dôsledkom posunov v myslení…

Šokujúce paradoxy

Sme šokovaní bilbordom, ktorý v zúfalom výkriku upozorňuje, že náš malý národ v posledných piatich desaťročiach prišiel o 1,3 milióna občanov. Práve ten počet - 1,3 milióna žien - bolo traumatizovaných hlbokou, neviditeľnou ranou. Mnohé si ju neuvedomovali, alebo ju popreli, ale ich skutok poranil nielen ich samé. Zasiahol celú spoločnosť, znásobil jej krutosť, hoci vinu zvaľoval len na ne. Skutok neostal bez vplyvu na ich partnerov, poradcov, iniciátorov, lekárov… Infikoval násilím ďalších, čo vnímame, hoci len v zmene charakteru každodenných televíznych správ, ktoré by deti nemali pozerať. Proti tomu sa celoplošne nebúrime, ani proti dennodennému násiliu na obrazovkách, ktoré bývajú často jedinými „pestúnkami“ a vychovávateľkami našich detí. A teraz nás trápi možná traumatizácia dieťaťa bilbordovou realitou…

"Isté 3-ročné dieťa s posttraumatickou stresovou poruchou bolo liečené v dôsledku násilia spôsobeného otcom matke. Chlapec mal na hlave aj jazvu - 70 stehov z 'oskalpovania' domácim psom. Zistili sme však, že pre dieťa bolo väčšou tramou násile na matke."

Zdieľať

Paradoxy z praxe

Dospelí neraz prichádzajú k detskému psychiatrovi po radu, ako dieťaťu sprostredkovať správu o smrti. Ťažkosti majú často tí, pre ktorých samých je smrť tabuizovanou oblasťou. Dieťa sa vo svojej prirodzenosti môže naučiť hľadieť na smrť ako na súčasť života, i tu sú obavy neraz projekciami dospelých. Isté trojročné dieťa s posttraumatickou stresovou poruchou bolo liečené na klinike v dôsledku násilia spôsobeného otcom matke. Zhodou okolností, chlapec mal na hlave jazvu - sedemdesiat stehov z „oskalpovania“ domácim psom. Predpokladali by sme, že tento zážitok bol traumatizujúcejší. Zistili sme však, že pre dieťa bolo väčšou tramou násile na matke. Iný chlapec sa liečil pre depresívnu poruchu v dôsledku konfliktov v rodine. Zároveň absolvoval dve operácie mozgu. Pokúsila som sa získať od neho odpoveď, čo bolo pre neho najväčšou traumou. Ako najzávažnejšie faktory uviedol otcovo správanie a jeho tresty v neovládanom hneve, čo kvalifikoval ako väčšiu traumu v porovnaní s podstúpenými operáciami mozgu.

Ak nebudete ako deti…

Skúmala som i reakciu môjho najmladšieho trinásťročného syna. Detská odpoveď znela:

„Prečo by sa nemohlo ukázať to, čo sa smie robiť?“ Zaujímavé: rovnaký bol záver európskeho Centra pre právo a spravodlivosť k tejto kampani: „Keďže kampaň konkretizuje skutočný výsledok procedúry vykonávanej predčasným ukončením tehotenstva, požíva všetku právnu ochranu zákonov tohto demokratického štátu.“

V záujme dieťaťa a jeho psychického zdravia, skúsme sa teda pozrieť na tieto fakty aj priezračnými očami dieťaťa.

Anna Kováčová
Autorka je detská psychiatrička.

Ilustračné foto: pravonazivot.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo