Ťažký život špióna Rina

Ťažký život špióna Rina

Karel Köcher (v klobúku) je agentmi FBI prepúšťaný na slobodu.

Karel Köcher je medzi špiónmi bývalého sovietskeho bloku pojmom. Má byť jediným špiónom, ktorému sa podarilo preniknúť do CIA, a posledným špiónom Studenej vojny, ktorý sa vrátil domov cez tzv. most špiónov.

V živote špiónov býva veľa tajomstiev a obzvlášť to platí o tých predstaviteľoch druhého najstaršieho povolania, ktorí svoje nebezpečné misie prežili v zdraví a užívajú si špiónsky dôchodok. Karel Köcher sa narodil 21. 9. 1934 v Bratislave v rodine dobre situovaného českého poštového úradníka a Slovenky z Trnavy. Mladému Karlovi sa dostalo nadpriemerne kvalitného vzdelania, vďaka ktorému ovládal niekoľko západných jazykov, čo spolu s jeho vysoko nadpriemernou inteligenciou vytvorilo výborné predpoklady uplatniť sa vo svete špionáže.

Zrod špióna

Podľa zverejnených záznamov sa Karel Köcher upísal ŠtB v roku 1963, ale je zjavné, že pre kontrarozviedku pracoval už roky pred tým. Inak sa len veľmi ťažko vysvetľuje, prečo ho do svojich služieb angažovala elitná I. hlavná správa ŠtB, ktorá mala na starosti zahraničnú rozviedku. Karel Köcher z hľadiska socialistickej zákonnosti totiž nemal ani zďaleka čistý štít. Udržiaval širokú škálu kontaktov s osobami problémovými pre komunistický režim a bol dokonca členom protištátnej (lepšie povedané protikomunistickej) študentskej skupiny. Jeho spis eviduje niekoľko mravnostných deliktov a napadnutie príslušníka Verejnej bezpečnosti, čo mu vynieslo podmienku a niekoľko vynútených zmien zamestnania. ŠtB však prejavila veľmi neobvyklú veľkorysosť a uvedené prehrešky boli označené len za dôsledok „mladíckej nerozvážnosti a temperamentu“.

Ako sa zrodila myšlienka vyslať Karla Köchera, ako tzv. nelegála do USA a kto prišiel s týmto nápadom, sa zo zverejnených dokumentov zistiť nedá. Köcher dostal za úlohu zapojiť do akcie aj manželku Hanu, čerstvú komunistku. Bol to šťastný nápad. Karel nemusel pred svojou životnou partnerkou tajiť, čo vlastne robí a, navyše, Hana už pod krycím menom Adrid robila pre svojho manžela kuriéra a pravdepodobne sa aj aktívne zúčastňovala na získavaní informácií. V rámci prípravy na vyslanie Köcher už ako agent Rino absolvoval výcvik na oklamanie polygrafu – laicky nazývaného detektor lži. Je málo známou skutočnosťou, že československá ŠtB za pomoci amerického prebehlíka vycvičeného na obsluhu polygrafu vyvinula pomerne účinnú techniku na oklamanie tohto prístroja.

Spôsob, ako ŠtB dostala manželov Köchrovcov na Západ, bol až triviálne jednoduchý. Hana-Adrid mala vo Viedni strýka a pri jednej z ciest manželia akože podľahli strýkovmu naliehaniu a ostali na Západe. Karel-Rino vzápätí požiadal o vysťahovalecké vízum do USA a v decembri 1965 ho dostal – zvyčajne bdelí imigrační úradníci zdá sa nijako hlbšie nepreverovali, ako je možné, že v situácii, keď vycestovanie na Západ bolo pre drvivú väčšinu občanov Československa nedosiahnuteľným snom, manželom Köchrovcom sa to podarilo bez zjavných problémov opakovane.

Kľúčovou osobou pre úspech Rinovej misie bol kontakt na profesora Klinea, s ktorým Karel nadviazal priateľstvo pri jeho cestách do Československa. ŠtB profesora podozrievala, že pracuje pre CIA a zrejme tu bude treba hľadať zárodok myšlienky vyslať Rina do USA. Na tom podozrení niečo pravdy asi bolo, lebo profesorovo odporučenie a jeho podpora pomohli nielen s vízami, ale dostali Karla-Rina na Indianskú štátnu univerzitu, kde získal magisterský diplom, a dokonca aj na prestížnu Kolumbijskú univerzitu, kde absolvoval doktorandské štúdium u Zbigniewa Brzezinskeho. Pomedzi štúdiá Karel-Rino stihol pracovať ešte pre rádio Slobodná Európa a v emigrantských kruhoch si získal povesť zarytého antikomunistu. Už to, že sa dostal do Brzezinskeho okruhu, mu umožnilo zasielať domov zaujímavé spravodajské informácie.

Špión, ktorý nemá legálne krytie, sa zvyčajne snaží zostať nenápadným a neupozorňovať na seba. Köcher-Rino robil pravý opak a bol všetkým, len nie chladnokrvným agentom typu Jamesa Bonda. Bol impulzívny, cholerický, neriadil sa inštrukciami a otvorene pohŕdal svojimi riadiacimi dôstojníkmi, ktorí ako kariérni spravodajskí dôstojníci mali na prácu agenta v utajení diametrálne iný názor ako agent Rino. Preto sa na neho neraz sťažovali svojim nadriadeným. Po roku 1968 došlo dokonca k pomerne dlhému prerušeniu kontaktu agenta s centrálou a v Prahe Rina považovali za strateného, resp. mysleli si, že asi prešiel na druhú stranu. Tohto podozrenia sa Köcher nezbavil ani po obnovení kontaktu začiatkom sedemdesiatych rokov.

Prerušenie kontaktu ale paradoxne prispelo k jeho bezpečnejšiemu zakonšpirovaniu a výrazne znížilo pravdepodobnosť jeho prezradenia v čase, keď československá zahraničná rozviedka bojovala s dramatickým poklesom morálky. V dôsledku frustrácie z augustovej okupácie ČSSR v roku 1968 viacero československých spravodajcov prebehlo na Západ a práca rozviedky bola na niekoľko mesiacov paralyzovaná.

Rinov hviezdny čas

Pražská centrála v roku 1971 zvažovala Rinovo stiahnutie a plánovala využitie manželov Köchrových v propagandistickej kampani, ale Köcher, ktorý spolu s manželkou medzitým získal americké občianstvo, dokázal svojich nadriadených presvedčiť, že pokračovanie misie v USA má stále zmysel. K zlomu došlo o dva roky, keď sa Rinovi na príhovor Brzezinskeho a asi aj Klinea podarilo získať prácu v CIA. Cez povinný polygraf prešiel vďaka výcviku bez zaváhania. Köcher sa ale nestal kmeňovým agentom CIA, ale „iba“ civilným zamestnancom so zmluvou na dobu určitú. Podieľal sa na prekladoch agentúrnych správ z ruštiny a češtiny do angličtiny. Krátky čas bol dokonca pridelený na analytickú prácu do Pentagonu.

Preniknutie československého agenta do CIA vzbudilo záujem KGB, ktorá sa k schopnostiam ŠtB stavala veľmi skepticky. KGB prebrala Rina do priameho riadenia, pričom kuriéra doručujúceho správy robila Hana-Adrid, ktorej zamestnanie v medzinárodnej spoločnosti obchodujúcej s diamantmi umožňovalo bez vzbudenia podozrenia pravidelne cestovať medzi Európou a Amerikou.

Karel Köcher (uprostred) počas konšpiratívnej schôdzky v Prahe.

Po dvoch rokoch bol Rino preradený do útvaru Transcriber Unit, kde už mal prístup k skutočne dôležitým materiálom s vyšším stupňom utajenia. Sám predseda KGB Andropov sa netajil uznaním a Rinove správy hodnotil superlatívmi.

V tomto na správy bohatom období prišiel Rino s informáciami, ktoré vrhali podozrenie zo zrady na štyroch sovietskych diplomatov. Jedným z nich bol Alexandr Ogorodnik. Prvé previerky nepreukázali nič a vychádzajúca hviezda KGB, budúci generál a neskôr jeden z najznámejších prebehlíkov Oleg Kalugin, pojal podozrenie, že Rino pracuje pre Američanov a svojimi správami má KGB zahltiť a zmiasť.

Na jeho pokyn preto ŠtB povolala Köchrovcov domov „na konzultácie“. V jednej z víl na okraji Prahy sa odohralo bizarné stretnutie, keď Köcher-Rino dostal vyznamenanie „Za vynikajúce služby“ a bolo mu odovzdaných 20 000 dolárov ako osobná odmena od predsedu KGB Andropova, ale vzápätí Kalugin obvinil Köchera z toho, že pracuje pre Američanov. Köcher sa vehementne bránil a evidentne sa ubránil, pretože jemu a jeho manželke bol povolený návrat do USA.

Informácia o Ogorodnikovi sa ale potvrdila. Pri jednej z rutinných sledovačiek amerického diplomata v roku 1977 bola zachytená výmena signálov s okoloidúcim autom. Auto riadil Ogorodnik. Pri výsluchu sa priznal a súhlasil, že bude spolupracovať. Keď mal spísať všetko, čo odovzdal Američanom, zahral divadlo s nepíšucim perom a požiadal o svoje vlastné. Neopatrný príslušník KGB mu ho podal, Ogorodnik z neho v sekunde vytiahol ampulu s cyankáli a prehltol ju. Ogorodnikova smrť vrhá dlhý tieň na Köcherov starostlivo budovaný imidž špióna-gentlemana.

Ogorodnikovo odhalenie však bola Rinova labutia pieseň. Koniec jeho práce pre CIA je záhadou. V roku 1976 sa stal prezidentom Jimmy Carter a Brzezinskeho menoval svojím branno-bezpečnostným poradcom. Očakávalo sa, že Köchrovi ako Brzezinskeho protegé to otvorí cestu do najvyšších poschodí washingtonskej administratívy. Miesto toho mu ale nebola predĺžená zmluva, čo znamenalo koniec angažmán v CIA. Köcher pre CIA ešte občas spracúval externé analýzy, spravodajské roky hojnosti ale pominuli. Stratu nemohli vykompenzovať ani informácie, ktoré Köchrovci získavali na sexuálnych swingers-parties washingtonskej smotánky. Köcher obvinenia z účasti na sexuálnych orgiách vždy vehementne odmietal ako pokus FBI a CIA morálne ho dehonestovať. Americký publicista Ronald Kessler, ktorý sa Köchrovmu prípadu intenzívne venoval, účasť manželov na sexuálnych orgiách podáva ako hotovú vec s tým, že obzvlášť Hana bola ich veľmi aktívnou a oceňovanou účastníčkou.

Koniec špióna

Koniec sedemdesiatych rokov bol pre Köchrovcov ťažký. Neschopnosť dodávať informácie znamenal pokles prítoku peňazí z centrály, čo pri ich nákladnom životnom štýle bolo veľmi nepríjemné. V roku 1982 sa Köcher dostal do pozornosti FBI. Ako k tomu došlo, nie je úplne jasné, ale sám Köcher udáva ako príčinu svojho prezradenia dôstojníka ŠtB Jána Filu (krycie meno Šturma), ktorý svojho času riadil rezidenciu ŠtB v USA a vzápätí po Köchrovom vydaní do Československa sa záhadne stratil.

V roku 1984 FBI Köchra zatkla a vypočúvala. Bolo to však spackané vypočúvanie a v dôsledku procesných chýb boli dôkazy proti nemu pred súdom nepoužiteľné. Vo chvíli, keď Hana odmietla svedčiť proti svojmu manželovi, sa vyšetrovatelia FBI ocitli v patovej situácii. Mali v rukách jasného špióna, ale nemohli ho postaviť pred súd.

Za tejto situácie Köcher dal pokyn svojmu advokátovi, aby kontaktoval Rusov. Ťah vyšiel a 11. februára 1986 sa na Glieniker brücke, známom „moste špiónov“ medzi NDR a Západným Berlínom, uskutočnila ďalšia výmena. Hlavnými vymenenými boli vyzradený špión Köcher-Rino a sovietsky disident Anantolij „Natan“ Ščaranskij.

Po viac než 20 rokoch sa manželia Köchrovci vrátili do rodnej vlasti a očakávali od komunistického režimu vďaku. Na voľný a luxusný život v USA zvyknutí manželia sa ale len veľmi ťažko vyrovnávali so zošnurovanou realitou socialistického Československa. Köcher očakával nejaký vysoký post, ale zistil, že v ŠtB nebol vedený ani len ako kmeňový pracovník. Po rutinnom spravodajskom vyťažení bol uprataný do Prognostického ústavu, kde sa okrem iného stretol s dvoma budúcimi českými prezidentmi: Milošom Zemanom a Václavom Klausom. S druhým menovaným si boli dokonca natoľko fyzicky podobní, že to spôsobilo pár komických situácií, keď sa v novembri 1989 Köcher pokúsil votrieť do Občianskeho fóra. Samozrejme, hneď ako sa zistilo, čo je zač, bol odtiaľ vypoklonkovaný.

Špionážne aktivity Rina sú napriek jeho zdanlivej ochote rozprávať stále zakryté tajomstvom. On sám nechce a ani nemôže povedať všetko. CIA ani FBI nemajú záujem rozkrývať udalosti prípadu, ktorý je pre obe organizácie z pochopiteľných dôvodov veľmi nepríjemný. Čo všetko robil pre KGB, sa nevie, pretože dokumenty o tom stále ležia v Moskve. O niečom môže svedčiť vyhlásenie Andropovovho nástupcu Vladimira Krjučkova, že za Köchera „by dali aj päť Ščaranských“. Ale možno to bolo inak a Krjučkov len odvádzal pozornosť od niečoho dôležitejšieho. Köcher má byť jediným špiónom Východného bloku, ktorý prenikol do CIA. Vo svete spravodajských služieb ale nič nie je také, ako sa javí. Na jednej z diplomatických recepcií usporiadaných na oslavu okrúhleho výročia konca 2. svetovej vojny sa jeden starší pán, keď prišla reč na Köchera, nezdržal a povzdychol si: „V našom remesle je to už tak, že slávni sú tí, ktorí sa nechajú chytiť....“. Šedovlasý veterán Studenej vojny chcel pokračovať, ale to ho už brali bokom jeho o niečo triezvejší bývalí spolubojovníci.

Foto: Archív bezpečnostných zložiek Českej republiky

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo