Sedem sestier proti európskemu superštátu

Sedem sestier proti európskemu superštátu

Škandinávsky antiutopický film rieši demografiu a európsku techno-tyraniu.

Európska federácia 2074, krátko pred voľbami. V dôsledku sucha a iných katastrof, ktoré nastali v 40. rokoch, bolo potrebné podstatne viac geneticky modifikovať potraviny, ako prevencia hladomoru. Dôsledky  sú hrozné: genetické modifikácie spôsobili populačnú explóziu, rodia sa identické dvojčatá, trojčatá atď., európske mestá vyzerajú ázijsky, nekoncepčne zastavané, šialene preľudnené. Svet sčínštel, potkany sa stali pochúťkou, pretože aspoň nejako chutia, a štát autoritatívne zaviedol politiku jedného dieťaťa. Všetci ostatní súrodenci sú zmrazení, kým sa problém vyrieši, prežívajú iba najstarší – prvorodení.

Tvárou tohto režimu je Nicolette Caymanová, so sociálnym empatickým jazykom, všetko robí pre deti a ich lepšiu budúcnosť. Agentúra, ktorú vedie, sa nazýva Výbor pre umiestnenie detí (Child Allocation Bureau, CBA), prostriedky sú na pohľad humánne, technológie kryptospánku moderné, a teda propaganda všadeprítomná, represívne zložky ešte dôležitejšie. Aby sa „predišlo sebectvu“, aby každý nemyslel na seba a svoju rodinu, každý človek musí nosiť náramok, identifikuje sa pri príchode do práce, pri vchode domov, pri nákupe a pod.

Režisérom filmu je Nór Tommy Wirkola (roč. 1979), autormi scenáru Max Botkin a Kerry Williamsonová, film spolu-produkoval Netflix, v kinách bol ešte minulý rok.

Podstata antiutopického žánru je  spor moci a svedomia, tu vyjadrená rodinou Terrenca Settmana (Willem Dafoe), ktorého dcéra zomrie pri pôrode siedmich dcér, on všetky z nich pred štátom zachráni a vychová spôsobom, aby mohli prežiť. Pravidlá sú prísne, od detstva. Každá dostane meno podľa jedného dňa v týždni, od Pondelka do Nedele. Každá v ten deň (a žiadny iný) vychádza z domu, vonku používajú jednu identitu – Karren Settmanovej (hrá ich všetky Noomi Rapaceová v dospelosti, Clara Readová v detstve), podľa matky. Každý večer si musia prejsť čo zažili, detailne, aby sa vonku mohli tváriť ako jedna osoba.

Samozrejme, že to nejde, ide o sedem rôznych osobností a sedem pováh, niektorí si to všimnú a začnú sa problémy. Dynamika filmu sa začína s tým, keď sa Pondelok nevráti domov, sestry (už bez starého otca) riešia, ako na to reagovať.

Začne sa dráma, Pondelok mala totiž tri tajomstvá. Mocná šéfka CBA Nicolette Caymanová (Glen Closeová) je toho súčasťou, chce kandidovať na politický úrad, potrebuje peniaze a vie zastrašiť, viac nebudem prezrádzať. 

Ústrednou témou je demografia, po Potomkoch ľudí ide už o druhý film, kde sa demografia stane osudovou témou antiutopickej budúcnosti. Potomkovia sú lepším filmom, problémom budúcnosti je neplodnosť a deti sú vyhľadávané celebrity, čo ich priamo ohrozuje. Obidvom filmom sa darí ukázať, ako zásadne môže demografia zmeniť vnímanie hodnôt, Potomkovia ukážu, ako stráca hodnotu umenie, aj to renesančné, ak nemá prísť budúca generácia, umenie prestáva byť večné a vzácne. Svet, kde stráca zmysel dediť, je svetom apatie a násilia. Sestry ukazujú moc technológií a nástup sebectva. Aj to, čo sa v minulosti považovalo za opak sebectva (deti, rodina), sa mení, mení to ľudské konanie, motívy.

Je zaujímavé, ako sa zmenila téma dystopických filmov či kníh. Kedysi bola ústrednou témou osobná sloboda, jej priame ohrozenie, prípadne identita. Dnes sú to rodinné vzťahy, deti a demografia, resp. ich priame ohrozenie a dôsledky. Druhou témou sú technológie (film Kruh), ale aj tie sú zamerané proti rodine, rodinným vzťahom. V Kruhu ide o tech-firmu Circle, ktorá vyvinie nový produkt True You, ktorá umožňuje, aby človek s minikamerou žil online plne transparentný život. Až na to, že okrem záchrany života to so sebou nesie aj iné neželané veci: rozklad osobných vzťahov, medzi priateľmi aj v rodine. A, prirodzene, politické zneužitie.

Rád by som pár viet venoval jednej vedľajšej okolnosti. Je zaujímavé, kedy – v akom období – sa antiutopickému žánru darí.

Majstrom je, samozrejme, Aldous Huxley a jeho Koniec civilizácie (originál: Brave New World), kniha z roku 1932. Geniálne dielo – ak si chcete prečítať jednu knihu z tejto police, vyberte si túto. U nás najznámejší je asi Orwell a jeho 1984 z roku 1948. Najmenej docenený je ruský román My Jevgenija Zamjatina z roku 1920. Do žánru treba rátať aj Williama Goldinga a Pána múch, jednu alebo dve novely Karla Čapka, viacero ďalších diel vrátane Potomkov ľudí P. D. Jamesovej alebo Príbeh slúžky (nedávno úspešne sfilmovaný) a ešte novšiu trilógiu MaddAddam od Margaret Attwoodovej, kniha Davea Eggersa aj film Kruh (2017) s Tomom Hanksom a Emmou Watsonovou, s IT firemnou tyraniou blízkej budúcnosti. Pointa: antiutopických diel sú desiatky, úroveň značne kolíše, ale žánru akoby sa najviac darilo v dobách neistoty, na prelome doby.

To, že v uplynulých rokoch stále viac láka filmárov, by preto mohlo znepokojiť. Alebo varovať. Vyberte si.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!
Foto: webová stránka filmu, YouTube

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo