K VECI: Chvála ľudového katolicizmu

Najmenej 100 tisíc ľudí včera prišlo uvidieť a vypočuť si pápeža Františka. Čísla samé o sebe nemusia nič znamenať. Milión ľudí mysliacich si, že 2+2=5, nezmení fakty – ani nepreváži jedného človeka, čo si to myslí správne.

Ale veľké množstvo ľudí, ako sa hovorí, tvorí v moderných spoločnostiach základ. Alebo aspoň niektorí. Aparecidu, kde pápež slúžil omšu, ročne navštívi 10 miliónov ľudí (najviac zo všetkých mariánskych svätostánkov), väčšina neprichádza z tohto regiónu. Je to akoby sa 10 alebo 20 miliónov katolíkov každý rok scházalo v New Yorku alebo vo Washingtone pri katolíckych pobožnostiach.

Ako poznamenal John Allen, pre väčšinu pútnikov je cestovanie k tejto svätyni živým spojením s vierou. A Aparecida leží pri koreňoch viery pápeža. Keď biskupi z tohto regiónu napísali aparecidský dokument z roku 2007 (prevažne vytvorený vtedajším kardinálom Bergogliom), popri obvyklých odporúčaniach o evanjelizácii upravili výraz z podobného stretnutia v Meddeline v Kolumbii z roku 1968. Namiesto „prednostného záujmu o chudobných“ hovorili o „prednostnom a evanjelizačnom záujme o chudobných“.

Jednou z dimenzií evanjelizačného záujmu, často spomínaného v dokumente, je ocenenie ľudovej zbožnosti, ba aj ľudového katolicizmu. Biskupi to v Aparecide urobili nesmierne dobre.

Úcta k Najsvätejšiemu srdcu nie je kvôli teórii

Pred rokmi som si v Brazílii kúpil sochu sv. Barbory. Brazílski priatelia mi vraveli, že je katolíckou svätou (na prsiach drží kalich a opiera sa o meč v tvare kríža). Ale takisto reprezentuje jednu z afrických bohýň, bohov alebo božstiev v náboženstve „candomblé“, ktoré sú dosť rôznorodé. Moja Barbora je premenlivo Olokun alebo Iansã alebo Oyá – a asi ani to ešte nie je koniec.

"Môžete ľudový katolicizmus celý odmietnuť a pokúsiť sa to ignorovať. Ale vaša mama alebo stará mama si nectia Najsvätejšie srdce alebo Nepoškvrnené počatie kvôli nejakej teórii."

Zdieľať

Nedržal by som v dome obyčajnú pohanskú sochu. Ale táto poukazuje na bežnú a šikovnú prax katolíckych misionárov. Stavali na domorodej viere a zvyklostiach, ktoré obsahovali nejakú časť pravdy. Jezuiti, ktorí konvertovali Irokézov a Algonkínov, hľadali (a našli) prvky katolíckych „sviatostí“ v domorodých zvyklostiach a pracovali odtiaľ. Dokonca aj skvelý obraz Panny Marie Guadalupskej má podobnosti s tradičnou stredoamerickou matkou-bohyňou Tonantzin.

Toto je to, čo je známe ako inkulturácia, v najlepšom význame tohto slova. Namiesto redukovania viery na to, čo chcú ľudia počuť, ako sa to dnes obvykle stáva, múdrejší misionári pritiahli domorodú duchovnosť ku katolicite. Každý, kto s otvorenými očami cestoval po Mexiku, strednej alebo južnej Amerike, vie, že proces má ďaleko od konca, aj po vyše 500 rokoch, odkedy Kolumbus vystúpil na tieto brehy. Ale ak duch pláva správnym smerom, tak to funguje.

Môžete to, dajme tomu, celé odmietnuť, podobne aj mnoho ďalších praktík „ľudového katolicizmu“ a pokúsiť sa to ignorovať. Akoby bolo lepšie snažiť sa obrátiť svetové masy katolíkov na striktných filozofov a teológov. Ale vaša mama alebo stará mama si nectia Najsvätejšie srdce alebo Nepoškvrnené počatie kvôli nejakej teórii. Kedysi mužskí a ženskí svätí – a aj Ježiš a Mária – boli vzývaní ako silní členovia rodiny. Špeciálne Mária, pretože je známe, že dobrá žena má čas počúvať – a pomôže svojím príhovorom u jej zaneprázdneného syna.

Jezuitská kapilárna kultúra zvrátila reformáciu

Dogma je samozrejme dôležitá. Od II. Vatikánskeho koncilu ľudové pobožnosti vyschli a s nimi väčšina ľudového katolicizmu. Niekoľkí teológovia, ktorých hlboko obdivujem – predovšetkým kardinál Ratzinger – oceňujú tieto staré pobožnosti a súčasne hovoria, že niekedy zašli priďaleko, čo sa určite stalo.

Ale dnes sme v odlišnom čase. Ján Pavol II. bol veľkou svetovou postavou, ktorá vrátila katolicizmus späť na svetovú scénu ako rešpektovaný morálny hlas. Benedikt XVI. bol – a je – dosť pravdepodobne najhlbšie inteligentným žijúcim človekom. Ani on však nebol schopný otočiť kultúrny prúd, ktorý pokračuje v uchvacovaní Cirkvi v rozvinutých krajinách.

Aby som vysvetlil zásadnú pravdu, použijem exotický príklad. Antonio Gramsci, známy taliansky komunistický filozof z čias II. svetovej vojny, zvykol pružnejším marxistom radiť, aby venovali väčšiu pozornosť tomu, ako jezuiti vykonávali protireformáciu. Vyvinuli cultura capillare, „kapilárnu“ kultúru, teda zasiahli každú medzeru a každý kút v spoločnosti. A takú bolo v podstate nemožné vytlačiť. Veril, že komunisti potrebujú urobiť to isté.

V mnohých ohľadoch je to podobné, ako vzostup modernej liberálnej hegemónie, dokonca aj na poliach Katolíckej cirkvi.

Bergoglio aj Ratzinger o ľudovom katolicizme

"Môže sa to zdať nepravdepodobné, ale v Ratzingerovej práci je veľa toho, čo volá po potrebe ľudového katolicizmu a bude osožné čítať to spoločne s Františkovými krokmi."

Zdieľať

František nie je tak charizmatickou postavou ako JPII, ani nie je takým intelektuálom ako B16. Ale ako ukazujú jeho včerajšie slová z Aparecidy – a ako majú byť chápané aj jeho ďalšie skutky a slová – pracuje v línii málo ocenenej v rozvinutých krajinách, ale formujúcej model viery a praxe prakticky všade inde. Ľudový katolicizmus je katolicizmus. Čím iným by svetová Cirkev mala byť?

Ako tento ľudový katolicizmus prepojiť s nevyhnutnou dogmatickou dimenziou zostáva samozrejme veľkou otázkou. Ratzinger bol vyvrcholením dvoch storočí nemeckej teologickej školy a biblických štúdií – z ktorých mnohé šli nešťastným smerom. On ich otočil naspäť na správnu cestu.

Môže sa to zdať nepravdepodobné, ale v Ratzingerovej práci je veľa toho, čo volá po potrebe ľudového katolicizmu a bude osožné čítať to spoločne s Františkovými krokmi. Samozrejme, sú veľmi rozdielnymi dušami. Ale je to iba jedna ďalšia oblasť, v ktorej katolicizmus môže spojiť a zharmonizovať – inkulturovať, ak chcete – veci, o ktorých by sme inak nepredpokladali, že patria k sebe.

V našej súčasnej situácii to prinajmenšom stojí za to vyskúšať. František si to určite myslí.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ).

Pôvodný text: In Praise of Popular Catholicism, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo