Keby sme pozornosť obrátili opäť na dieťa, zistili by sme, že ho nemôžeme poslať ako dvojročné do škôlky. Uznávaný český psychológ, psychoterapeut a pedagóg Ján Svoboda v rozhovore pre Postoj hovorí, že deti by sme mali naučiť žiť v limitoch bez toho, aby sme museli použiť tresty.

Je kritikom súčasných trendov nevýchovy, odporúča ju len tým, ktorí chcú svoje dieťa vychovávať v juhoamerickej pampe. Hovorili sme aj o novej generácii nezakorenených jedincov, ktorých potomkov musel vo svojej praxi dávať dokopy. 

Ján Svoboda pôsobí na katedre školskej a pedagogickej psychológie Ostravskej univerzity, je akreditovaným lektorom pre Českú a Slovenskú republiku. Roky pôsobil ako poradenský psychológ a psychoterapeut, ako supervízor dobrovoľníckych programov Hestia Praha, azylových a detských domovov. 

V Českej republike sa teraz veľa diskutuje o dvojročných deťoch, najmä o tom, či patria alebo nepatria do škôlky. Aký je váš názor?

Je potrebné rozlišovať dve veci. Na jednej strane je zákon, podľa ktorého musia zriaďovatelia, mestá a obce pripraviť miesto v materských školách pre deti od dvoch rokov. Druhou vecou je reálny nástup dvojročných detí do materskej školy. Ten zákon je v poriadku, ale nie som za povinnosť škôlok prijímať dvojročné deti.

Keď sa pozriete do akejkoľvek učebnice vývinovej psychológie a prečítate si, čo sa deje v dieťati medzi druhým a tretím rokom života, zistíte, že nástup detí pred tretím rokom do škôlky je predčasný. Problém je však v tom, že veľa matiek sa teší, pretože môžu svoje deti odložiť, žijú totiž istý životný štýl a dieťa chcú doň vmestiť.

To znamená, že ich príprava na rolu matky nie je najlepšia. Keby si tieto matky poctivo naštudovali, čo sa deje v ich dieťati, a mali by srdce, tak by to neurobili.

Známy pedagóg Marek Herman dokonca inicioval petíciu proti tomu, aby štátne škôlky povinne prijímali dvojročné deti. Súhlasíte s petíciou?

Keď beží polemika, spisujú sa petície, no na druhej strane stojí veda. Keby ste boli politikom, urobíte jedinú vec: Chcete po akademickej pôde, aby vám ponúkla štúdiu, ktorá hovorí o tom, že deti vo dvoch rokoch do škôlky nepatria.

Ja tvrdím, že deti si majú užiť matku čo najdlhšie, pokiaľ je to možné. Zdieľať

Takáto štúdia však neexistuje. Teda je jedna, ale v danom prípade je otázne, či je úplne správne postavená. A ak nemáme nič, o čo sa dá oprieť, tak politik váha. A keď sa ešte poobzerá do sveta, zistí, že materská v trvaní troch rokov je len v Českej republike a u vás na Slovensku.

A to je presne prvý argument obhajcov skoršieho nástupu žien do práce. Predsa všade vo svete idú ženy od detí preč oveľa skôr a potom sme tu len my exoti s trojročnou materskou, naozaj sme na správnej ceste akurát my? 

Treba si položiť zásadnú otázku: Čo je cieľom? Spokojné dieťa alebo deprivované dieťa? Keď urobíte anketu medzi učiteľkami, každá s dlhšou praxou vám povie, že pokiaľ dá matka dieťa do materskej školy v štyroch rokoch a pritom je doma s novorodencom, ten starší súrodenec to chápe tak, že matka ho opustila. On totiž nechápe, prečo nemôže byť s matkou.

A teraz si predstavte, že takéto správanie podporíte oficiálne štátom. Je tu množstvo odborníkov, ktorí tvrdia, že dvojročné deti do škôlok nepatria. Ja patrím k nim. Tvrdím, že deti si majú užiť matku čo najdlhšie, pokiaľ je to možné.

Na druhej strane je u nás povinná škôlka už od piatich rokov a to je pre mňa celkom v poriadku.

Prečo?

Lebo mnohé matky s dobrým srdcom hľadajú rôzne formy alternatívnych materských škôl a zásadné otázky si nekladú. Teda nepýtajú sa, čo vlastne chcem, aby dieťa vedelo. Deti z týchto alternatív neprídu často do školy dosť socializované a nezvládajú režim bežnej školskej dochádzky s rovesníkmi na rovnakej úrovni.

Prečo je podľa vás nástup detí v dvoch rokoch do škôlky priskorý?

Z toho dôvodu, že väčšina detí zvláda nástup do škôlky oveľa lepšie v troch rokoch. Je pravda, že aj dvojročné si časom zvykne a adaptuje sa. Otázkou však je, čo to s ním robí. Pokiaľ však po mne chcete nejakú štúdiu, ktorá to potvrdzuje, o žiadnej neviem.

Psychológia ani pedagogika nie sú exaktné vedy, takže argumentovať dôkazmi na základe štúdií pri správaní detí môže byť dosť problematické. O čo sa však dá potom oprieť pri téze, že pre dieťa je lepší nástup do škôlky od troch rokov, len o tradíciu v našich krajinách?

Máte pravdu, jediné, o čo sa môžeme v pedagogike a psychológii oprieť a čo je dnes naozaj relevantné, je opis vývoja dieťaťa. Teda to, čo dnes vieme o vývoji dieťaťa, ako v určitých fázach života reaguje a čo v nich získava.

To znamená, že kedy poznáva, kedy získava sebaistotu, kedy sa tvorí základ pre sebaobraz. Až keď z tohto vychádzame, prídeme na to, že je dobré zachovať to, čo tu máme, teda aby bolo dieťa doma s mamou minimálne do troch rokov.

Ak má byť cieľom blahobyt matky a dieťa predefinujeme len na vec či istú zábranu sebarealizácie matky, tak to posuňme na dva roky. Zdieľať

Ono je však dobré, že materské školy sú súčasne nachystané aj na dvojročné deti. Sú situácie, keď zriaďovatelia nemajú kapacitu a predstavte si, že ste mladá slobodná matka a v podstate nemáte šancu uživiť rodinu.

Aj u nás je možné požiadať o výnimku a prihlásiť do štátnej škôlky už aj dvojročné dieťa. Nie je to však tak, že štát novým zákonom, podľa ktorého budú musieť škôlky prijímať celoplošne aj dvojročné deti, formuje mentalitu rodičov? Teda dáva pečiatku pod tézu, že dať dvojročné dieťa do škôlky je v poriadku?

Súhlasím. Štát by sa mal pýtať, o čo nám ide. Či o blahobyt, alebo o dieťa. Domnievam sa, že by nám malo ísť o dieťa.

Je to aj problém prípravy na rolu matky. A vrátim sa opäť k tomu, čo je cieľom. Ak má byť cieľom blahobyt matky a dieťa predefinujeme len na vec či istú zábranu sebarealizácie matky, tak to posuňme na dva roky. Ale pokiaľ chceme, aby dieťa bolo naozaj spokojné, malo by sa so zaškoľovaním počkať. Preto veľa robí aj osveta a spoločenské nastavenie.

Keď s deťmi robíte iks rokov, je to naozaj smutný pohľad. Ja som asi postihnutý aj tým, že pracujem ako supervízor v detských domovoch, kde vidíte naozaj natvrdo, ako to vyzerá, keď matka chýba.

Mnohí z vašich slovenských i českých kolegov, ktorí sú obhajcami trojročnej materskej dovolenky, sa takmer do jedného odvolávajú na českého psychológa Zdeňka Matějčka, ktorý svoje rozsiahle pozorovanie postavil na deťoch z detských domovov a deťoch v jasliach toho obdobia. Tie sa však nedajú celkom porovnávať s tými v dnešnej dobe. Nie je to problém?

Ja som mal tú smolu, alebo šťastie, že som študoval v Prahe v čase, keď za mňa docent Matějček ešte učil. Jeho štúdie o deťoch sú naozaj o deťoch zo spomenutých zariadení. Ale jeho by bolo treba zažiť, ako prednášal a aký mal názor. Ja si ho pamätám, ako sme za ním chodili do Thomayerovej nemocnice, kde nám ukazoval, ako sa s tými deťmi pracuje. A keby žil dnes, stavím sa, že on nedovolí, aby dvojročné deti i v dnešných podmienkach išli do škôlky.

Je však pravdou, že nemôžeme stopercentne navliecť problematiku detí z niekdajších jaslí na tú dnešnú.

Napriek tomu zovšeobecňujete tézy Matějčka pre obhajobu trojročnej materskej aj dnes...

Zovšeobecniť môžem aj inak. Ako je možné, že nemecké deti idú do škôlky oveľa skôr a naoko sú spokojné? Týmito argumentmi vznikla celá polemika a, žiaľ, obávam sa, že to dopadne tak, že postupne tie dvojročné deti v tej škôlke aj skončia.

Prednášam rodičom v materských školách a žasnem, keď vidím, koľko matiek sa už nevie dočkať, kedy tie svoje odložia, a to mi príde veľmi smutné. Je to dôsledok blahobytu, v jeho dôsledku sme čoraz viac egocentrickí. Takže si dávame otázku, ako bude mne, a nie, ako bude dieťaťu. Presunuli sme pozornosť na matky a stratili sme pritom z dohľadu dieťa.

Je zaujímavé, že u vás, hoci ste ateistická krajina, je stále dosť pedagógov a psychológov s podobným konzervatívnym pohľadom, ako máte vy, a dokonca sú aj všeobecne uznávaní, ich názory rezonujú v médiách, hoci väčšinová spoločnosť ide iným smerom. Rovnako štatút trojročnej materskej má u vás stále silnú podporu. Čím to je?

U nás je to veľkým dielom tradície. Niektoré tradície sú veľmi dobré, iné menej. To je tradičný model spoločnosti, hoci tento výraz veľmi nemám rád.

Dobre sa to dá ilustrovať na debate o striedavej starostlivosti o dieťa po rozvode. Až čas ukáže, čo to znamená, keď z dieťaťa urobíme vec a zoberú ho do rúk právnici. Aj tu sme opakovane upozorňovali, že v debate musí byť dieťa na najvyššom mieste záujmu.

Chápem argumenty, že dieťa má právo aj na otca, ale pýtame sa, čo je najlepšie pre dieťa? Keď vyjdete napríklad zo základných sociálnych potrieb, tá najdôležitejšia je potreba miesta. Dieťa s dvomi domovmi nemá žiaden domov, má len miesta, kde prebýva.

Rovnako teraz pri dvojročných deťoch v škôlke – máme na zreteli dobro dieťaťa? Áno, v Česku je silná tradícia nadväzujúca na Langmajera či Matějčka a je to tak dobre. Bola by veľká škoda ju opustiť.

V oboch našich krajinách je trojročná materská tak silno zakorenená, že aj politici sa obávajú na ňu siahnuť.

Áno, je to tak. Keď si vezmete programy politických strán, takmer v každej nájdete niečo pre rodinu. Ale nikde sa nedefinuje rodina z pozície dieťaťa a to je problém.

Pretože keby to tak bolo, rýchlo zistíme, že muž, ktorý zarába niekde v Kanade pre rodinu, to nie je otec. To je ekonomická jednotka, ktorá prináša rodine peniaze. Pritom žijeme v dobe krízy otcov, pretože strácajú svoju rolu.

Pokiaľ ale plánujete, aby žilo v juhoamerickej pampe, tak výchova nevýchovou je to najlepšie. Zdieľať

Keď sa u nás urobil lokálny prieskum, koľko detí do šesť rokov v aglomeráciách nad stotisíc vie, čo ich otec robí, vyšlo vysoko nad päťdesiat percent tých, ktorí to netušili. Vedia, že otec ráno sadne do auta, niekam odíde a hovorí tomu práca, vráti sa späť a hovorí, že prišiel z práce. A v sobotu a nedeľu pozerá do počítača a telefonuje a hovorí tomu práca.

Takže dnešné dieťa – ak zoberieme napodobňovanie, čo je najdôležitejšie sociálne učenie – nemá mužský vzor. A preto hľadá náhrady, napríklad aj v počítačových hrách.

Ľudia s konzervatívnym pohľadom na výchovu majú tendenciu všetko, čo sa deje dnes, vnímať kriticky. Je na dnešnom vývoji aj niečo pozitívne?

Vždy rodičom hovorím, že je dôležité, aby mali cieľ. Aké chcete, aby bolo vaše dieťa? A v akej spoločnosti bude vaše dieťa žiť?

Pokiaľ vám vyjde, že v našej sofistikovanej európskej spoločnosti, USA, vyspelej časti Ázie, zistíte, že ho musíte naučiť žiť v limitoch a to sa ani dobou nemení. Pokiaľ však plánujete, aby žilo v juhoamerickej pampe, výchova nevýchovou je to najlepšie.

A druhý extrém je výchova sankciami. Obrovský problém súčasnosti je vychovať deti tak, aby rešpektovali limity. Limit však nie je sankcia. Limit je to, čo vás v konkrétnej chvíli pred niečím chráni, zároveň v niečom zabraňuje, oboje poznáte a ste s tým uzrozumený. Potom dokážete prijať, že svet má právom na vás nejaké požiadavky a vy máte právom požiadavky na svet. Pochopíte, že svet tu nie je preto, aby vám slúžil.

Momentálne frčí trend nevýchovou. A ja pritom nie som proti alternatívam. Ukážem vám lesnú škôlku, kde by som dal svoje dieťa hneď. Ale nerozumiem tomu, keď za mnou príde mamička päťročného dievčatka, že nevie, čo má robiť, keď tá malá stále kope svojho bračeka.

Cieľom nie je viesť filozofické debaty s dieťaťom. Zmysel je, aby to dieťa pochopilo ako limit. Zdieľať

A keď sa pýtam, ako je to s ňou v škôlke, a mamička vysvetľuje, že ona nemá učiteľky, ale sprevádzateľky a tie na to hovoria, že dieťa má právo sa samostatne vyvíjať. A potom sa opýtam, ako sa dieťa správa k vám? Odpovedá, že občas kope aj do nej. Nechávam dieťa vyšetriť a zisťujem, že dieťa je inteligentné, matka vynikajúca, rodina na kvalitnej sociálnej úrovni, ale dievčatko zostalo na úrovni tri a pol roka. Lebo čakáme, „až to samo pochopí“.

Je úplne jedno, ako sa tá alternatíva volá, dôležité je, kto tam vyučuje. Pokiaľ má alternatívna škola ako cieľ prirodzený rozvoj dieťaťa, čo napríklad špičkovo ponúka Montessori, v tom prípade nič proti tomu nemám. Ale je potrebné nikdy sa nevzdať naučiť dieťa žiť v limitoch.

V čom je problém výchovy sankciami?

Problémom je, keď je dieťa za tú istú vec niekedy potrestané a inokedy nie, podľa nálady rodiča. Teda keď dieťa trestom nerozumie. Najlepší je stred. Veľký kumšt je dokázať vychovávať tak, aby dieťa pochopilo, že svet tu nie je preto, aby mu slúžil, ale zároveň si dať pozor na trest.

Trest je dnes slovo, ktoré sa už pomaly ani nemôže vysloviť. To však nás ako rodičov núti veľa vysvetľovať, aby dieťa všetko pochopilo. Potom vidíme rodičov, ktorí dokážu pred vstupom do škôlky dieťaťu dlho prednášať, prečo by bolo fajn, keby si prezulo papučky...

No pozor, to je však problémom nevzdelanosti rodičov v oblasti vývoja dieťaťa. Lebo keby si rodič naštudoval fázy vývoja dieťaťa, pochopí, aké je to celé mimo. Odporúčam rodičom prečítať si niečo od Piageta, Ericksona, Kohlberga, aby pochopili, že dieťa nie je malý dospelý.

To dieťa neraz vôbec nechápe, čo sa mu snažíme vysvetliť. Ono číta len z tváre matky a reaguje na jej emócie. Keď matka nasadí množstvo slov, pod ktorými má dieťa zaradené úplne iné hodnoty, ak ju dieťa poslúchne, tak len preto, že chce patriť k matke, a nie preto, že rozumie.

V takejto situácii celkom stačí urobiť prešmyčku, že keď si tie papučky neprezuješ, tak čo sa stane? Cieľom nie je viesť filozofické debaty s dieťaťom. Zmysel je, aby to dieťa pochopilo ako limit.

Vy teda odmietate akúkoľvek sankciu, aj napríklad capnutie po zadku?

Ja vám to poviem tak, ako nám hovoril profesor Matějček: Pokiaľ viete dieťa pohladiť, pokojne mu capnite aj po zadku, ale nie tak, aby pritom spadlo.

Vy ste kritikom nevýchovy, ktorá dnes spochybňuje základné rytmy dieťaťa, teda že nemáme dieťaťu diktovať, kedy má ísť spať a ani, čo má jesť, lebo dieťa sa výberom učí samostatnosti. Aký má tento typ výchovy vplyv na dieťa?

Tak ako máme v tele biorytmy, máme aj sociálne rytmy – návyky, sterotypy a rituály. Tie zodpovedajú spoločnosti, v ktorej bude dieťa vyrastať a neskôr žiť. Sú iné u domorodcov v Kongu a iné v Európe. Takže späť k základnej otázke – kde bude vlastne dieťa žiť, aby bolo šťastné, socializované, teda aby nebolo pre svoje správanie na okraji spoločnosti?

Predstavte si, že korčuľujete na zimnom štadióne a ten má z každej strany mantinely. Keď do nich narazíte, zabolí to, ale je to dobré. Keby tam ten mantinel nebol a vy by ste narazili do sedačiek, ublížite si.

Hľadanie hranice medzi bezpečným a nebezpečným prostredím je biologická hranica, aby ste vedeli, kde sa môžete uvoľniť. A keď nedáte dieťaťu limity, nútite ho robiť zle, nútite ho stále hľadať tú hranicu.

Hľadanie hranice medzi bezpečným a nebezpečným prostredím je biologická hranica, aby ste vedeli, kde sa môžete uvoľniť. Zdieľať

Najväčším problémom súčasných základných škôl je „schválnosť“, a to je problém hľadania limitov. Pokiaľ škola nedodržiava pravidlá a nevedie deti k tomu, aby tie pravidlá pochopili, v takom prípade má problém. Tým väčší, že keď je dieťa doma vedené tak, že je to ono samotné, kto bude dávať pravidlá. A keď nedokážeme deti viesť k dodržiavaniu logických a kvalitných pravidiel súžitia, výsledkom bude rozpad spoločnosti.

Viem o prieskume personalistov, ktorí majú vzorku prvých takto vychovaných detí a tí sú dnes pracovne nezaraditeľní. Pretože nevedia dodržiavať lojalitu k firme, sú sebastrední a nevedia spolupracovať. Automaticky rátajú s tým, že svet sa im bude prispôsobovať. Zatiaľ sa im darí, lebo je konjunktúra, každý, kto chce pracovať, je potrebný. A je otázkou, ako to s nimi dopadne, keď príde kríza.

Pokiaľ je teda cieľom výchovy, aby dieťa bolo šťastné a socializované, teda vedelo žiť medzi inými ľuďmi, neostáva vám nič iné, ako viesť ho k pravidlám, ktoré dávajú zmysel.

Lenže ľudia, ktorí si volia tento typ výchovy, nechcú pre svoje dieťa, aby sa zaradilo do nejakej firmy, oni chcú mať z neho lídra, sebavedomého a kreatívneho s vlastným názorom.

Títo ľudia, ktorí si naivne myslia, že vychovajú lídra, ho možno naozaj vychovajú, ale bude z neho aj sociopat. To znamená, že bude možno veľmi inteligentný i jazykovo vybavený, ale bude sociálne tupý a egocentrický.

A keď nedokážeme deti viesť k dodržiavaniu logických a kvalitných pravidiel súžitia, výsledkom bude rozpad spoločnosti. Zdieľať

A takýchto pseudolídrov nájde vo svojom okolí každý neúrekom. Chápem ambície rodičov, ale dieťa by sme nemali chápať ako prostriedok niečoho, že by malo veci dotiahnuť za rodiča. Dieťa by sme mali viesť k prežívaniu vecí, a nie len k výkonu.

Viete, v ktorej oblasti Nemecka je najviac ľudí na antidepresívach? V Hamburgu, teda v oblasti s najvyššou životnou úrovňou, lebo tam žije aj najväčšia koncentrácia ľudí zameraných na výkon.

Čo s tým, keď dnes je definované ako násilie na dieťati už pomaly všetko, aj vami spomínané limity?

Preto musíme jasne definovať pojmy. Čo je agresia, čo je násilie a čo je schválnosť. Schválnosť je hľadanie limitov, násilie je naučená činnosť a limit je to, čo ma vedie k schopnosti žiť s ostatnými.

Zámena týchto vecí je obrovský problém. Tento pojmový chaos zasiahol aj inú oblasť, keď si zamieňame slová ako genderizmus, rovnostárstvo a feminizmus. A tento pojmový chaos najviac škodí ženám.

Ono to teoreticky vyzerá krásne, že otec je doma s deťmi. Ale v praxi je to inak. Zdieľať

A ako to súvisí s výchovou? Ako som vám hovoril, dieťa chápe ako stratu, keď mama ide skoro do roboty. A keď to otočíme a necháme doma s dieťaťom zbytočne skoro otca na materskej? Budem úprimný, tým svoje dieťa poškodzujete.

Keď však bude otec doma po osemnástom mesiaci dieťaťa, najlepšie ešte trochu neskôr, tak to je pre dieťa super. Predtým by s ním mala byť však matka, pretože rozdiel v prístupe muža a ženy je iný.

A to nehovorím o žene, ktorá keď príde z práce domov, nenájde doma chlapa, ale aupairku. Teoreticky to vyzerá krásne, že otec je doma s deťmi, ale v praxi je to inak. Mám štyridsať rokov praxe v manželských a rodinných poradniach a tam dnes stretávam i ženy, ktoré sa ma pýtajú, ako máme zas mať rady svojich mužov. Oni sú veľmi dobrí, starajú sa o deti, ale vytratilo sa zas niečo úplne iné.

Váš obľúbený termín, ktorý opakovane používate, je „eurospratek“. Koho tým myslíte?

Termín eurospratek som prevzal. Ide o deti, ktoré nemajú miesto zakorenenia. Nemám nič proti mladým, ktorí chodia na poznávacie pobyty a potom sa vracajú domov. Ale len čo sa také dieťa nevracia, ale ostáva v cudzine, je to eurospratek, parazit, ktorý bude robiť kdekoľvek na svete, kde mu dajú viac peňazí.

O nič iné mu nejde, len o svoje vlastné blaho. Jeho druhou charakteristikou je, že nedokáže udržať partnerský vzťah. Potrebuje totiž zmenu, ide stále ďalej a ďalej. Vzniká ten typ človeka, ktorý nevie žiť bežným spôsobom života. Jeho hlavným životom je práca a zážitky. A keď mu toto zoberiete, nevie žiť spokojne. A to je najväčší problém týchto sociálne i lokálne neukotvených jedincov.

Toto vnímate ako trend dnešnej mládeže?

Je to určitý trend, ktorý vidím veľmi kriticky. Dával som dokopy niekoľko potomkov týchto eurospratkov. Nevie, kam patrí, ku komu patrí, pretože pre matku je rozhodujúca práca, dieťa je len doplnkom života. Keď si predstavíte dieťa, ktoré má jednu škôlku vo francúzštine a druhú v angličtine, lebo musí mať dve, keďže matka celý deň pracuje a ono je zaťažené večnou adaptáciou, aké asi to dieťa bude?

Mám štyridsať rokov praxe v manželských a rodinných poradniach a tam dnes stretávam i ženy, ktoré sa ma pýtajú, ako máme zas mať rady svojich mužov. Zdieľať

Sme opäť pri tom, kto je to matka. Je to ploditeľka druhu alebo žena, ktorá dokázala vstúpiť do roly matky a vykonáva ju? Ja môžem splodiť polovicu sídliska a nie som otec, som obyčajným ploditeľom druhu. Otec je rola. Matka je rola, a keď potom ťahá dieťa po svete so sebou ako ruksak, ktorý ju naviac zdržuje v kariére, je to veľmi smutné.

Takto vznikajú eurospratkovia, nezakorení ľudia. Človek je teritoriálna bytosť, keď vám chýba teritórium, tak kam patríte?

Keď sa matka vráti domov s dieťaťom, s ktorým precestovala Austráliu a celú Kanadu, dieťa je na konci odpísané a je roky v rukách odborníkov. Pretože ona chcela uplatniť svoje ambície a do toho vtesnať ešte aj dieťa. A opäť sme pri otázke, koho budeme preferovať, dieťa alebo matku?

Prečo sa nám v blahobyte nerodia deti? Lebo sa stále viac staráme o seba a to sa nám vypomstí.

Vy dlhodobo označujete materializmus za neduh tejto doby. Čo podľa vás robí s deťmi?

Deti si na materializmus zvykajú a dokonca ho už berú ako normu. A do svojho budúceho života si nesú trend, že toho budú chcieť ešte viac.

Ako sa zmení ich charakter pod týmto vplyvom?

Mení sa im preferencia hodnôt. Iného človeka budú chápať ako prostriedok k svojmu blahobytu.

Poďme do školstva. Ako vnímate dnešnú modernú školu založenú na demokratických princípoch, kde sú učiteľ a žiak partnermi?

Najprv by sme museli jasne definovať, čomu budeme hovoriť demokratická škola. Až potom môžem odpovedať. Aktuálne sa za tento termín ukrýva kadečo vrátane neschopnosti či nechuti pedagógov sa o niečo snažiť. Zamieňať spontánny vývoj za pokrok.

Keď vykám, motivujem k tomu, aby na seba prebral oveľa väčšiu zodpovednosť. Zdieľať

Ja som napríklad určite za vykanie na stredných školách. Viem, že keď príde na konfrontáciu a ja študentovi tykám, bude mať tendenciu správať sa o pár rokov mladšie, než v skutočnosti je.

Keď vykám, motivujem k tomu, aby na seba prebral oveľa väčšiu zodpovednosť. Doslova mi prekáža ten hlúpy povrchný systém aj v mnohých firmách, také to americké tykanie si so všetkými ako v rodine. Je to povrchné a nepravé. Prirodzenú autoritu si týmto nezískame a tiež neučíme budúcich spolupracovníkov, že si nevyberú, s kým budú spolupracovať ani kto bude ich nadriadený a ako sa bude správať. Určitý odstup tak dáva potrebný priestor, ktorý tykanie odoberá.

Aký učiteľ má dnes autoritu?

Ten, ktorý vie učiť zároveň deti, žiakov, študentov, ktorý s nimi dokáže viesť dialóg a zároveň udrží tému, ktorú chce naučiť. Ten, ktorý nie je len púšťačom prezentácií ako na firemnom školení, ale vie túto techniku používať. To by sa mal naučiť už na pedagogickej fakulte. Ale to by tam museli učiť učitelia, ktorí vedia učiť ako učiť a za to by mali byť hodnotení. Nie za to, koľko kde napíšu akýchsi odborných článkov. Ryba smrdí od hlavy.

Má disciplína v našej pedagogike ešte budúcnosť ?

Nemôže ho nemať. Nemôžete poslúchať niekoho, kto nemá autoritu. Pokiaľ bude pre žiakov učiteľ chodiaci zemepis, chodiaca matematika, autentický učiteľ, tak pokojne môže byť aj voľnejší systém a učiteľ si zachová prirodzenú autoritu.

Ale pokiaľ tam bude len exot, ktorý tam púšťa obrázky z dataprojektora, bude to on, kto zastaví chuť a motiváciu dieťaťa sa učiť. To, ako majú deti usporiadané lavice, je úplne nepodstatné, dôležité je, aký je vzťah medzi učiteľom a žiakom. Všetky ostatné veci sú efekty, ktoré sú krátkodobé a sekundárne.

Teda poslušnosť zo strachu pred sankciami už nemá šancu?

Keď sa budete snažiť dostať sa k žiakovi cez strach, niečo ho naučíte, ale jeho mozog sa nenaučí vedomosti aplikovať. To znamená, že žiak sa naučí trojčlenku používať v matematike, ale už ju nevie aplikovať v chémii a fyzike. Strach totiž zablokuje mozog, lebo sa nechce vystaviť negatívnej emócii.

Ale pokiaľ tam bude len exot, ktorý tam púšťa obrázky z dataprojektora, tak bude to on, kto zastaví chuť a motiváciu dieťaťa sa učiť. Zdieľať

Keď však učíte cez zručnosti, vediete žiaka k tomu, aby samostatne myslel, aby diskutoval a cítil sa akceptovaný. Je veľké umenie takto učiť, aby si dieťa ani nevšimlo, že sa vlastne učí. A do určitej miery sa toto vie naučiť aj priemerný učiteľ, ak má ľudí na vysokej škole, ktorí ho to naučia.

Kedysi sme boli vychovávaní tak, že učiteľ má vždy pravdu. Dnes sme svedkami rodičov, ktorí pred budovou školy so svojimi deťmi nadávajú na učiteľa, čo si to opäť dovolil, otvorene vyjadrujú svoje názory na učiteľov aj pred deťmi. 

To vychádza z toho, že dnešný rodič si je úplne istý, ako treba učiť, lebo si to načítal v lifestyle časopisoch.

Keď sa vám príde dieťa sťažovať na konanie učiteľa, opýtajte sa ho, prečo tak učiteľ konal. Navádzate ho, aby pochopilo konanie učiteľa. A keď to nezaberie, skúste s ním prejsť momenty, ktoré sa stali predtým, ako učiteľ zareagoval tak, ako zareagoval. Dieťa vlastne vrátite späť pred tú situáciu.

Cieľom teda je, aby dieťa pochopilo, že každé konanie je prísne logické, keď sa na to pozeráte v koži toho človeka. A je absolútne nelogické, keď sa na to pozeráte zo svojej perspektívy. Takto ho učíte, aby sa snažilo pochopiť druhého človeka. A to bude potrebovať celý život.

A ak ani toto nezaberie?

Tak mu povedzte, že v živote si nebude vyberať, s kým bude spolupracovať. Možno tento pán učiteľ je nič oproti tomu, pod kým raz bude pracovať a kde inde ako v škole sa má na to pripraviť.

Cieľom by malo byť nezhodiť učiteľa. Priznať, že učiteľ môže robiť chyby, dieťa si môže urobiť názor, ale nikdy nie jednostranný. A aj keď mám ako rodič pocit, že učiteľ pochybil, pred dieťaťom je vždy potrebné povedať, nebola som pri tom, neviem, kde je pravda. A pokiaľ je to vážne, nebáť sa napísať učiteľovi a pýtať sa, ako to bolo. Ak je to učiteľ s veľkým „U“, len to uvíta.

Foto: Andrej Lojan