Zápas o predsedu KDH skončil. Oproti minulosti prebiehal veľmi netradične - v médiách. Takto sa to nerobí a tobôž nie v konzervatívnej strane. Ale tu nechcem komentovať priebeh zápasu, kľúčové osoby ani výsledok. Aj keď osoba predsedu zohráva v hnutí dôležitú rolu, v tomto blogu mám snahu - pokiaľ sa dá - vyhnúť sa komentárov k nej. Chcem v prvom rade písať o vecných príčinách úpadku KDH. Poznanie príčin môže pomôcť vybŕdnuť zo súčasnej biedy, kým je ešte čas. A ak je ešte na to čas!
V prvom rade treba poznať historický vývoj hnutia a skutočnú situáciu bez ružových okuliarov. To, že sa KDH odrazilo od dna a voličský rastie, je skôr zbožné želanie ako skutočnosť. Ak by si dal niekto námahu a porovnal predvolebné preferencie a volebné výsledky KDH počas celej jeho histórie, zistil by, že volebné výsledky boli nižšie ako predvolebné preferencie. V posledných parlamentných voľbách to bolo takisto: tesne pred voľbami ukazovali prieskumy okolo 7% a výsledok necelých 5%. Prečo je to tak? Seriózny prieskum príčin tohto javu KDH nemá, ale jedno vysvetlenie sa núka. KDH má stabilný elektorát. Poznáme celé rodiny, ktoré od roku 1990 vždy volili len KDH. No vo volebnom výsledku sú zahrnutí aj tí, ktorí sa na poslednú chvíľu rozhodli ísť voliť a tí, ktorí sa v poslednej chvíli rozhodli komu dajú hlas. V tejto skupine voličov KDH volebné hlasy nezískava. Dôsledok pre KDH je, že získa v percentuálnom vyjadrení menej ako boli jeho predvolebné preferencie. Takže súčasné preferencie ešte neznamenajú vstup do parlamentu. Je nebezpečné klamať samých seba!
Skôr než prejdem k vnútorným príčinám pádu KDH, chcem sa zmieniť aj o vonkajších príčinách. Politický subjekt, ktorý je tak jednoznačne názorovo vyhranený, má nielen stabilnú voličskú základňu, ale aj stabilných vyhranených protivníkov. A tí opakovane pred voľbami, ktoré sa uskutočňovali po roku 1990, nastolili tému potratov. Téma mimoriadne citlivá, ktorá ľudí rozdeľuje. KDH neuhlo a jednoznačne deklarovalo svoj postoj k ochrane nenarodeného života. Na výsledku volieb sa to prejavilo. Lenže časom táto téma prestala uberať KDH hlasy. Voliči dopredu poznali postoj KDH a téma sa stala ošúchanou. Nová stratégia oponentov viedla k rozptýleniu kresťanských hlasov. Objavila sa téza, že kresťania môžu byť a aj sú vo všetkých stranách. A čím viac kresťanov je v parlamente – aj rozptýlených – tým lepšie pre kresťanskú politiku. Na túto tézu naskočili aj mnohí kresťania. Je to však základné nepochopenie fungovania parlamentnej demokracie. Výsledky sa dosahujú prostredníctvom politických strán a nie jednotlivcov. Súčasnosť je taká, že je viac kresťanských politikov v parlamente, ale kresťanská politika je marginálna. Stačí urobiť porovnanie, čo sa v ostatných 2 rokoch dosiahlo v rámci kresťanskej politiky a čo dosiahlo KDH ako malá, ale kompaktná strana. Vymenujem len pár vecí: navrátenie cirkevného majetku, uznanie cirkevného sobáša štátom, ochrana manželstva v ústave, vznik a rozvoj cirkevného školstva, Katolícka univerzita, zmluvy so Svätou stolicou ako aj dohody s ostatnými registrovanými cirkvami, výučba náboženstva na školách...
Za svoj úpadok si KDH môže i samo. Ale pekne poporiadku. V roku 1990 KDH začínalo z nuly bez politických skúsenosti a bez kresťanských politikov. V KDH boli kresťania, ktorí vstúpili do politiky, ale bez skúsenosti. Počas pôsobenia prvého predsedu KDH J. Čarnogurského vyrástol celý rad kresťanských politikov. Čarnogurskému neprekážalo, že v jeho okolí sú názoroví protivníci, či dokonca stranícki konkurenti. A tak dostali priestor na rast. Mnohí z nich nesúhlasia z jeho súčasnými postojmi, ale to, že vyrástla generácia kresťanských politikov, je jeho zásluha. Prvú generáciu kresťanskodemokratických politikov tvorili matematici, právnici, technici –kresťanskí intelektuáli. Ale intelektuál nie je práve najlepšia výbava pre politika. Intelektuála charakterizuje potreba hľadať, skúmať a prehodnocovať svoje poznanie, nerád sa utieka k (nepresným) zjednodušeniam. Ľudia chcú od politika jednoduché a zrozumiteľné tvrdenia. Áno, s tým súvisia komentáre o politikoch KDH, že “hovoria zložito, ťažko im rozumieť”. Pre prezentáciu praktickej politiky to bola nevýhoda. Na druhej strane to bola i prednosť. Boli to politici, ktorí videli ďalej ako na špičku svojho nosa, schopní reagovať na problémy, generovať nápady. Pripomeniem trebárs v ekonomike princíp rovnej dane, v školstve systém financovania na žiaka (mimochodom reformný zákon o financovaní na žiaka je jeden z najdlhšie platných reformných zákonov).
Žiaľ, táto generácia politikov v KDH už nie je. Časť z nich odišla, časť sa stiahla do úzadia. KDH sa stalo štandardnou slovenskou politickou stranou, založenou na vodcovskom princípe a nie na vnútornej demokracii. V tomto smere je “zásluha” pána Hlinu nespochybniteľná. Intelektuálne je KDH vyprázdnené. Neprichádza s nápadmi, ktoré zaujmú ľudí, s návrhmi, ktoré ponúkajú riešenia ich problémov. Stačí si pozrieť program KDH “Nový november”. Je to priam úsmevné, keď KDH chce riešiť veci, ktoré sú už implementované. Rovnako marketingový odkaz zaznievajúci z úst predsedu “Veľký dom veľa ľudí v ňom” znie dobre, akurát za 2 roky sme sa nedozvedeli, ako to chce dosiahnuť. A tak je to zatiaľ heslo bez obsahu. (Mimochodom rovnaká snaha zjednotiť kresťanských voličov pod egidou KDH charakterizovala všetkých doterajších predsedov KDH.) Intelektuálna vyprázdnenosť je evidentná a je to jedna z príčin úpadku.
Paradoxne, KDH pravdepodobne stratilo časť hlasov aj pre to, že bolo pri napĺňaní programu pre veriacich a cirkvi úspešné. Po roku 1989 si aj viacerí tí, ktorým je kresťanstvo ľahostajné, uvedomovali, že veriaci boli počas komunizmu utláčaní a že sa im krivdilo. Boli ochotní podporiť nápravu krívd. Dnes majú pocit, že krivda sa dávno napravila a cirkvi a veriaci dostali už dosť.
Celkom prirodzene ľudia očakávali, že KDH bude okrem ideových tém nositeľom aj sociálnych tém. Transformácia a ozdravenie ekonomiky nútila vlády, v ktorých bolo KDH, k viacerým nepopulárnym a reštriktívnym opatreniam. Vlak so sociálnymi a chlebovými témami KDH ušiel. Keď sa KDH spamätalo, bol tento priestor obsadený. KDH v tejto oblasti nedokázalo vyvinúť dostatočné úsilie, aby zmenilo svoju tvár. Pre väčšinu voličov ostalo nositeľom ideových tém, ale nie chlebových. Ale človek sa živí chlebom . A ľudia v prvom rade očakávajú od politickej strany riešenie problémov, ktoré ich trápia.
Zaiste o biede, či o úspechu politickej strany rozhoduje i to ako pracujú jej členovia, jednoducho vnútrostranícky život. Ako som napísal v úvode príspevku, je to oblasť, ktorej sa v tomto blogu vedome vyhýbam.
Po tom, čo som napísal o biede KDH, môže sa zdať, že hnutie nemá šancu vrátiť sa do parlamentu. V tejto chaotickej politickej situácii to nevylučujem. Seriózny volič nebude hlasovať za extrémistov, krikľúňov, či osoby s pochybným morálnym profilom. Pri súčasnej parlamentnej ponuke nemá veľký výber, a tak strana, ktorej aspoň minulosť garantuje hodnotovú orientáciu, má šancu dostať jeho hlas. Ale to, že by sa KDH dostalo do parlamentu, neznamená, že zo svojej biedy vybŕdne.