Za Robertom Žitňanským

Za Robertom Žitňanským

Rybníček, Mikloš, Němeček, Hanus, Güttlerová, Beblavý, Krajniak, Ažaltovič, Stach a Krajniaková spomínajú na novinára, ktorý zomrel vo veku 41 rokov.

Robert Žitňanský zomrel včera podvečer na následky zranení, ktoré utrpel v polovici mája minulého roka, keď ho v Bruseli zrazilo auto. Už od svojich osemnástich rokov pracoval v denníku Sme, neskôr v rádiu Slobodná Európa, v týždenníku Domino Fórum, päť rokov bol zástupcom šéfredaktora časopisu .týždeň, bol moderátorom v televízii TA3. Prinášame spomienky jeho blízkych aj bývalých kolegov.

Richard Rybníček, primátor Trenčína

Je mi ťažko a smutno. Robo je už vo večnosti. U Pána. Je to skoro. Budeš mi chýbať. Robo, ďakujem, že si mi dal aj s Tvojou Jankou dôveru a mohol som byť ako krstný otec Tvojej dcéry Hanky, Tvoj rodinný priateľ. Ďakujem Ti za krásne a neopakovateľné stretnutia a rozhovory. Tvoj pokoj, rozvaha, oddanosť rodine, rozhľad a múdrosť boli a navždy zostanú pre mňa obrovskou inšpiráciou a príkladom. Viem, že si okrem rodiny miloval aj túto krajinu a snažil si sa jej pomáhať.

Tvoje rozhovory a texty, ktoré si poskytoval, resp. písal, sú toho dôkazom. Vždy si bol pre mňa predstaviteľ tej „tichej sily“ Slovenska, ktorá mi dávala nádej a chuť veriť a pracovať pre jej dobro. Česť Tvojej pamiatke. Nikdy na Teba nezabudnem. Nech Ti náš Pán dá večnú slávu.

Eva Güttlerová, spolumajiteľka PR agentúry Arthur media

S Robom ma spájalo viac ako 20-ročné kamarátstvo: naše stretnutia neboli frekventované, ale o to intenzívnejšie. Keď som po rozvode opäť začala veľa čítať, Robo ma „odnavigoval“ k svojim obľúbeným autorom a možno vtedy ani nevedel, ako veľmi mi sadnú. Špeciálne za Paula Austera a Philipa Rotha som mu mimoriadne vďačná; dnes už mám od nich prečítané všetko, čo vyšlo v českom alebo slovenskom preklade.

Keď sa zotavil z ťažkej operácie pred dvoma rokmi, podarilo sa nám stretnúť na dvoch dlhočizných obedoch. S Robom som mohla hovoriť o čomkoľvek, ale keďže bol jedným z mála ľudí, s ktorými sa dalo do hĺbky rozprávať o literatúre, väčšinu obeda sme strávili vášnivou diskusiou o knihách. A jeden i druhý odchádzali s tipmi, čo ešte treba prečítať. 

Všetci, ktorí Roba poznali, vedeli o jeho vzťahu k hudbe. Tá, bohužiaľ, ostávala v našich rozhovoroch popri knihách trochu bokom. Pred deviatimi rokmi mi po krátkom pozorovaní mojich statusov a zdieľaní na facebooku napísal: „Konečne si si našla niekoho s dobrým hudobným vkusom.“ Mal pravdu. Viac podrobností netreba, Robo i ten, koho sa to týka, vedia.

Koncom októbra minulého roku, keď som sa nevedela zmieriť s jeho stavom po autonehode, som si to pre seba uzavrela tak, že môže pomôcť iba zázrak. A že predsa máme aktuálne toľko adeptov na blahoslavených či svätých, tak prečo to nevyužiť. Po konzultácii so svojou najlepšou kamarátkou Andrejkou Krajniakovou, ktorá s mojím výberom súhlasila, som zvolila Tomáša a Františka Munkovcov – predovšetkým pre ich židovský pôvod a príklad, ako niesť svoj kríž aj v neznesiteľne ťažkej situácii.

Pridal sa k nám najprv malý okruh blízkych kamarátov, no ten veľmi rýchlo narástol na takmer dvadsiatich ľudí, ktorí sme sa za Roba spoločne každý deň popoludní modlili. Stačila správa cez facebook a každý z nás myslel na jediné: nech Boh na príhovor Munkovcov spraví pre Roba to, čo treba.

Chcem znova vyjadriť Janke, Robovým deťom a rodičom ľútosť nad ich stratou. A Janke ďakujem za možnosť, že som sa aj ja mohla predvčerom s Robom rozlúčiť – zatiaľ, kým sa opäť stretneme vo večnosti.

Robo, myslím na Teba každý deň, keď ráno otváram knihu a idem si čítať. Som veľmi rada, že sme mohli časť životnej cesty zdieľať. Nech Ti Pán dá večnú slávu!

Martin Hanus, Postoj

Hoci sme boli rovesníci, Roba som vždy vnímal ako minimálne o polgeneráciu staršieho. Keď som ako 25-ročný zelenáč prišiel do týždenníka Domino Fórum, bol už asi osem rokov novinárom a medzičasom patril k špičke ekonomických komentátorov na Slovensku. Ale nielen služobne nás delili svety. Kým my sme si predlžovali mladosť a žili ešte svoje postštudentské životy, Robo mal už okolo tridsiatky tri deti a dávno riešil celkom iné problémy.

Bol jedným z najkultivovanejších ľudí, akých som poznal: v komunikácii s ľuďmi, v elegancii písaného slova, v jemnosti humoru, svojou celkovou kultúrnosťou, vášňou pre dobré knihy a krásu hudby.

Dnes už vlastne niet ekonomických komentátorov, akým bol on. Celé roky neúnavne písal o nevyhnutnosti liberálnych ekonomických reforiem, z myšlienkového sveta Smeru bol frustrovaný dlho predtým, než sa táto strana dostala k moci.

Robo miloval Ameriku, obdivoval Václava Havla či Ronalda Reagana, napriek svojej mladosti bol už vlastne človekom starého sveta, ktorý sa so súčasnou táborovou polarizáciou a jej kultúrnymi vojnami nevedel stotožniť. Na začiatku fungovania Postoja som ho oslovil do ankety o výzvach slovenského liberalizmu, odpísal mi, že sa necíti ako celkom vhodný adresát, lebo v ňom rastie pocit, že pre každú zo sebadeklarovaných skupín, liberálov či konzervatívcov, je málo ich a až príliš tých druhých. „Klasický konzervatívny hipík,“ tak sa nazval a pripojil smajlík.

Na Robovi som vždy oceňoval, že bol premýšľavým človekom nuansovitého myslenia, ktorý bol schopný meniť názory a priznať svoje minulé skutočné či domnelé omyly. Časom bol skeptickejší v pohľade na pôsobenie trhu, naopak, z euroskeptika sa stal európskym federalistom. Jednoducho, rozmýšľanie ho nebolelo, ale nadchýnalo.

Robo bol kľúčovým človekom pri vzniku a rozbehu .týždňa, s mimoriadnym nasadením doslova kmital medzi prácou a rodinou, neskôr už sám cítil únavu (veď ako 32-ročný bol už takmer 15 rokov dňom i nocou novinárom!), preto sa rozhodol odísť, na istý čas aj do politiky. Sám som bol zvedavý, čo podnikne, keď sa vráti z Bruselu, kde žil pre svoju rodinu.

Istý čas sme boli v .týždni traja zástupcovia šéfredaktora, Juraj Kušnierik, Robo a ja. Krátko nato, čo Juraj tak náhle a hrozne predčasne zomrel, sme sa s Robom dohadovali na kávu, chcel som mu povedať niečo osobné, čo ma dlhšie trápilo. Odložili sme to a ja sa za to na seba posledné mesiace hnevám. Ale Robo už o nás všetko vie, on vie vlastne všetko o všetkom. Zbohom, kolega.

Miroslav Beblavý, predseda strany Spolu

Včera zomrel Robo Žitňanský, ktorému za takmer 25 rokov priateľstva vďačím za viac, ako sa dá vypovedať. Robo mal krásnu dušu, vycibrený rozum a umné pero. Zo sympatického, ale nedisciplinovaného chlapčiska sa stal zrelý muž, ktorý namiesto statkov hľadal najmä spoločné dobro. Táto krajina ani nevie, ako jej bude chýbať.

 

Ivan Mikloš, bývalý podpredseda vlády a minister financií

Roba som poznal, keď bol ešte dieťa, pretože s jeho otcom, uznávaným ekonomickým novinárom Edom Žitňanským som od roku 1990 pracoval u podpredsedu vlády Jozefa Kučeráka, ktorý bol v prvej slobodne zvolenej postkomunistickej vláde zodpovedný za ekonomické reformy.

Otec Roba určite silno ovplyvnil, pretože už vo veľmi mladom, tínedžerskom veku sa stal ekonomickým novinárom a svojou prácou prispel k porážke mečiarizmu a k presadzovaniu potrebných politických a ekonomických reforiem na Slovensku. Pre mňa pracoval počas prvej Dzurindovej vlády, v ktorej som mal na starosti koordináciu ekonomických reforiem po ťažkom dedičstve prevzatom po Mečiarovi. Keď u mňa v roku 1998 nastúpil, tak mal 20 rokov, napriek tomu bol už uznávaným ekonomickým novinárom.

Robo vždy stál na strane hodnôt liberálnej demokracie, slobodnej trhovej ekonomiky, politickej a ekonomickej slobody a vždy bojoval za slušné a spravodlivé Slovensko.
Bude nám všetkým veľmi chýbať. Česť jeho pamiatke.

Tomáš Němeček, právnik a novinár

Hledal jsem v počítači, kdy jsme si s Robertem Žitňanským psali naposledy. Bylo to na jeho 40. narozeniny: před půlnocí jsme klábosili přes messenger na lince Brusel-Praha. Poprvé jsem se tehdy dozvěděl, že taktak přežil nádor v hlavě.

Léta jsme k sobě tíhli: dva novináři, kteří se věnovali ještě jinému oboru (on ekonomii, já právu), načas vstoupili i do praktické politiky (on celostátně, já lokálně). Byli jsme podobně staří, naše manželky se jmenují Jany, oba máme tři děti. Občas jsem mu psal slovensky a on mně česky.

Zpětně si tu poslední konverzaci čtu a jsem rád, že jsme si to stihli říct.

T: Ahoj, Robo, ten Facebook je pěkný teror: Zuckerbergův stroj nás úkoluje a my poslušně gratulujeme, odpovídáme na gratulace, lajkujeme... a ještě na něj pracujeme zadarmo! Nicméně: přeji Ti vše dobré, šťastný muži. Ať se máte s Janou rádi a ať děti prospívají. A někdy "dovi" naživo. (Jo a nezapomněl jsem, žes to byl Ty, kdo mě před dávnými lety na Facebook poprvé pozval. Už tehdy mě ta Zuckerbergova mašina na peníze děsila a snažil jsem se jí vyhýbat. S postupujícím věkem ale oceňuji i její výhody, takže dodatečně vďaka.)

R: Ahoj Tomáši! Ďakujem za blahoželanie, veľmi si ma potešil. A ano, za tvoju existenciu aj v tomto virtuálnom svete si robím malinké zásluhy. My sme teraz už druhým rokom väčšinu času v Bruseli (Janka poslancuje), deti rastú, my starneme... V lete som sa druhýkrát narodil, úplnou náhodou mi na poslednú chvíľu zachránili život najprv v Bratislave a potom vo Viedni (mal som nezhubný nádor mozgu), a teraz sa pomaly zotavujem, už viacmenej normálne fungujem, tak snáď sa mi podarí dať sa znova dohromady a potom sa budem na príležitostné kafe nesmierne tešiť.

T: Ty vole... Pardon, to mi ujelo. Promiň, to jsem vůbec nevěděl.

R: No jo, ja som to ani nešíril. Ale zážitkov mám hromadu. Najsilnejší je asi ten, že som definitívne začal veriť na strážnych anjelov. Sú.

T: Mívají podobu manželek?

R: Aj manželiek, aj kamarátov, aj starých bradatých mužov. Mne konkrétne zachránil život primárne môj kamarát Fero Šebej, ktorému som sa na jar posťažoval a on len tak mimochodom zavolal profesora Traubnera (kapacitu v neurológii), a ten ma zavolal do Bratislavy na vyšetrenie a keď zistil, čo sa deje, do pol hodiny som ležal na neurochirurgii a po pár hodinách mal za sebou prvú operáciu. A celkovo sa moji kamaráti zachovali v mnohých situáciách tak, že jednak neviem, čím som si to zaslúžil, a jednak som bol zahanbený a dúfal som, že aj ja by som sa vedel tak úžasne zachovať.

T: Teď to čtu nahlas svojí Janě... Robo, to je neuvěřitelné štěstí. A to je tedy skutečně druhé narození.

R: Áno. Teraz len musím vydumať, čo s týmto novým životom, nech stojí za to.

T: Do konce roku si užívat s manželkou a dětmi. A potom začít uvažovat o odkazu pro lidstvo. Řekl bych, že u Tebe by to mohla knížka, lokální politika, výuka na škole. Nakonec je ale stejně nejdůležitější, aby na Tebe vzpomínaly Tvé děti jako na dobrého člověka.

R: Pekne si to zhrnul. Týmto smerom sa to presne vyvíja. Som sa tuším rozpísal – je to vraj typický prejav posttraumatického stresu, ľudia sa potrebujú vyrozprávať. Ešte raz díky a pozdravuj prosím ťa pani manželku.

T: Vyřizuji a opětuji.

R: Díky. Niekedy sa zasa ozvem. Alebo sa hocikedy ozvi ty. Ahoj.

Konec konverzace.

Milan Krajniak, podpredseda hnutia Sme rodina

Robo Žitňanský bol verný človek. Celý svoj život bol verný svojej manželke, svojej rodine, svojmu presvedčeniu. Priateľov aj svoje názory si uchovával, nemenil ich podľa toho, ako by sa to práve hodilo. A keď Robo niekomu alebo niečomu veril, potom sa za to postavil verejne, s odvahou a rozhodnosťou. Celý svoj život hľadal pravdu, kým ju nenašiel, nevedel byť pokojný. Verím, že dnes už je s Pravdou, v ktorej našiel Pokoj.

 

Boris Ažaltovič, partner spoločnosti Gesamtkunstwerk

Roba Žitňanského som spoznal pred 19 rokmi a postupne sa stal jedným z mojich najbližších priateľov.

Neustále sa zamýšľal nad tým, ako lepšie spravovať našu krajinu, ako zušľachťovať verejnú debatu, ako poukazovať na to najlepšie v nás obyvateľoch Slovenska a Európy. Je pre mňa vzorom čestného a vzdelaného manžela, otca, novinára a priateľa, ktorý neváhal svoje ambície, túžby a sny podriadiť potrebám rodiny, priateľov a spoločnosti.

Spája nás až obsesívna láska ku klasickej hudbe. Spolu sme obiehali obchody s CD-čkami vo Viedni, vášnivo diskutovali o prístupoch dirigentov, historicky poučených interpretáciách či unikátnych zvukoch rôznych orchestrov.

Úprimne mu jeho dnešné ráno závidím – v nebi diskutuje s Bachom, Mozartom a Beethovenom – starými priateľmi, ktorí ho predbehli. Keď sa budeme veľmi snažiť, tak máme malú šancu, že nás Robo do tejto vznešenej spoločnosti v nebi uvedie.

 

Andrea Krajniaková, spolumajiteľka PR agentúry Arthur media

Roba som poznala viac ako 20 rokov. Zhruba v rovnakom čase sme randili s našimi životnými partnermi (a občas sme namiesto rande posedávali vo štvorici po kaviarňach), po ich svadbe s Jankou som Milanovi povedala áno, spolu sme prežili narodenie detí, politiku, množstvo krásnych koncertov, večerných posedení na terase a neskôr v kaviarni s Borisom a Markom, a napokon aj jeho pobyty v nemocnici. Za tých 20 rokov prerástlo naše kamarátstvo v hlboké priateľstvo. Také, ktorému neublíži ani dlhé mlčanie.

Myslím, že som mu nikdy nepovedala, ako veľmi obdivujem jeho láskavosť, lásku k Janke a k jeho deťom, jeho jemnosť a oddanosť rodine a nám, jeho priateľom. Viackrát som mu však povedala, ako rada som, že je súčasťou môjho života. A ňou aj zostáva.

 

Peter Stach, asistent europoslankyne Anny Záborskej

Priateľstvo medzi mužmi je nedopovedané, prejavuje sa symbolicky. „Stachu, starý brachu, pôjdeme zajtra na kafe?“ napísal mi občas a ja som sa nevedel dočkať ďalšieho dlhého rozhovoru o dianí v politike a o tom, ako žijeme naše vlastné životy. Mám len pár priateľov, s ktorými dokážeme nehovoriť o veciach, ktoré nás trápia, a ešte menej takých, s ktorými o nich hovoriť dokážeme.

Robo k nim patril. Láskavý a jemný v spôsoboch, rozvážny v súdoch, veselý duchom a zodpovedný vo všetkom – na každé stretnutie s ním som sa tešil a z každého som nerád odchádzal. Bol dobrým priateľom, jedným z najlepších. Jeho odchodom sa zmenšil môj svet, tá jeho časť, v ktorej nachádzam radosť zo života, novú energiu, ale aj pokoj a ukotvenie. Bude mi strašne chýbať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo