NÁZOR VLADIMÍRA PALKA: Prečo Ľudová platforma nefunguje (a čo by malo byť miesto nej)

V sobotu sa malo konať zasadnutie Rady KDH, ktorého plánovanou témou mal byť prezidentský kandidát. V sobotu napoludnie som poslal priateľovi, ktorý sa zúčastňuje zasadnutí Rady, esemesku: „Tak kam Rada smeruje?“ O chvíľu som dostal odpoveď: „Rada je pre počasie zrušená. Nový termín ešte nie je určený. Zrejme hľadajú prezidenta.“

Vznik Ľudovej platformy, tvorenej stranami KDH, SDKÚ a Most, iniciovalo pred časom KDH. Očakávalo sa, že táto spolupráca bude znamenať najmä spoločný postup strán Ľudovej platformy vo voľbách do VÚC a podporu spoločného prezidentského kandidáta. Pozrime sa, ako to dopadlo.

Vo voľbách do VÚC nejaký koordinovaný postup strán Ľudovej platformy nevidno. Nefunkčnosť Ľudovej platformy však najviac vidno na nemožnosti dohodnúť sa na spoločnom prezidentskom kandidátovi. Nie počasie, ale prezidentský kandidát je problém. Predstava KDH, že by ním mal byť Pavol Hrušovský, naráža na odpor SDKÚ, ktoré stále opakuje, že najlepšia by bola Radičová.  

Kto sa nechá donútiť hrať druhé husle

"KDH je voličsky o niečo silnejšie ako jeho partneri. Napriek tomu od neho Pavol Frešo podporu vo voľbách bratislavského župana hravo získal. KDH nezískalo od SDKÚ nič. Prečo je to tak?"

Zdieľať

KDH je voličsky o niečo silnejšie ako jeho partneri v Platforme. Napriek tomu predseda SDKÚ Pavol Frešo získal hravo podporu aj od KDH v tohtoročných voľbách župana Bratislavského kraja. Frešo i SDKÚ sú od obhájenia tohto postu priam bytostne závislí. Frešo čelí vnútrostraníckej opozícii a SDKÚ bojuje o voličov najmä s Novou väčšinou D. Lipšica. KDH nezískalo od SDKÚ nič. Prečo je to tak?

Od Novembra 1989 platí už skoro štvrťstoročie istá politická konštanta. Slovenské liberálne prostredie, či politické, mediálne alebo voličské, nikdy nechce hrať druhé husle v závese nejakej kresťanskej politickej sily. (Čitateľ pochopil, že SDKÚ je prvkom toho liberálneho prostredia, nie tou kresťanskou silou, i keď nejakí kresťania v ňom nepochybne sú).

Tak tomu bolo hneď po Novembri 1989, kedy sa liberáli vo VPN zľakli vysokých percent Čarnogurského KDH, prichýlili mnohých bývalých komunistov a zaútočili na KDH pred voľbami 1990.

Tak to bolo i pred rokom 1998, kedy s pomocou Mikuláša Dzurindu liberálne prostredie s mediálnou podporou Markízy, SME a Slobodnej Európy odstavilo Čarnogurského, hoci na Čarnogurského pleciach bola niekoľko rokov hlavná ťarcha protimečiarovského zápasu. KDH to takmer stálo existenciu, horko-ťažko sa zviechalo, ale pôvodnú silu už nikdy nenadobudlo. Mimochodom, na začiatku tohto procesu stálo vytvorenie tzv. Modrej koalície KDH, DÚ, DS v roku 1997. Ľudová platforma tu teda už raz bola.

Liberálne prostredie po roku 1998 podporovalo Dzurindov pokus o pohltenie KDH v SDK. Liberálne prostredie nikdy neuznalo, že kresťanskí ministri v druhej Dzurindovej vláde boli premiérom podvedení pri výhrade vo svedomí.

"Jediný dôsledok podpory KDH pre Radičovú je silnejúce skalopevné presvedčenie, že kresťania sú v politike iba na to, aby sa prispôsobili liberálnej agende."

Zdieľať

A tak je to aj teraz, kedy KDH nemá z Ľudovej platformy nič. Keď KDH v roku 2009 podporovalo v prezidentských voľbách liberálku Ivetu Radičovú namiesto Františka Mikloška, žiadnu vďaku ani rešpekt liberálov si nevyslúžilo. Jediný dôsledok podpory KDH pre Radičovú je silnejúce, skalopevné presvedčenie, že kresťania sú v politike iba na to, aby sa prispôsobili liberálnej agende. Že by snáď kresťania mali mať právo klásť dôraz na svoju agendu, ako je ochrana rodiny a života, to je pre liberálov iba rozbíjaním pravice.

"Lebo Fico" a Čarnogurského nezávislosť

Apropos, pravica. V politickom diskurze sa už so samozrejmosťou prijíma, že opozičné strany majú byť akousi jednoliatou „pravicou“. Pritom rozdiel medzi kresťanmi v politike a liberálmi v SDKÚ alebo SaS, je nebotyčný práve vo vyššie spomenutých kultúrno-etických otázkach. Výsledkom je to, že od KDH sa očakáva, že so samozrejmosťou bude urputne podporovať v prezidentských voľbách nejakého liberála podporujúceho potraty a protirodinnú agendu. Prečo? Lebo Fico.

Pritom argument „Lebo Fico“ je dosť nepresvedčivý, keď si uvedomíme, že predstavitelia takmer všetkých opozičných politických strán už niekedy chceli ísť s Ficom do vlády.

Koncept zjednotenej pravice znamená i to, že kresťania sa majú roztaviť v hlavnom prúde súčasnej európskej politiky, ktorý charakterizuje vlažnosť v zápase o ochranu života a rodiny, nekritické prijímanie všetkého, čo príde z EÚ a USA (i keď uznávam, že veľa z toho, čo príde, je dobré), démonizácia všetkého, čo je v Rusku (i keď uznávam, že je tam veľa i nedobrého).

Čarnogurský predstavoval od roku 1989 nezávislú kresťanskú politiku, ale od počiatku musel čeliť vo vnútri strany silám, ktoré s pomocou vonkajšieho liberálneho prostredia tlačili KDH do hlavného prúdu európskej politiky, ktorého protikresťanská tvár sa ukazuje stále viac. Preto bol Čarnogurský vytlačený na okraj KDH a viacerí jeho podporovatelia museli z KDH odísť.

"Koncept zjednotenej pravice znamená i to, že kresťania sa majú roztaviť v hlavnom prúde súčasnej európskej politiky, ktorý charakterizuje vlažnosť v zápase o ochranu života a rodiny."

Zdieľať

Ale to neznamená porážku nezávislej kresťanskej politiky, lebo v otázke prezidentských volieb tu KDH stojí s prázdnymi rukami, pokým Čarnogurský už nazbieral dvadsaťtisíc podpisov.

Alternatíva existuje a mala by pretrvať

Ak teda Ľudová platforma z hľadiska kresťanov nefunguje, položme si otázku, ako by sa mala formovať kresťanská politika na Slovensku. Tu treba pripomenúť, že kresťanská politika je širší pojem ako KDH. Práve Mikloškova kandidatúra v roku 2009 i Čarnogurského kandidatúra v roku 2014 sú toho dôkazom.

Kresťanská politika by sa mala sformovať podľa nasledovných princípov:

  1. Kresťanská politika by mala opustiť fikciu pravice a stať sa nezávislou treťou silou, nie deklarovať sa ako súčasť akejsi pravice. Tým by mala byť alternatívou ako voči postkomunistom zo Smeru, tak i voči liberálnym politickým silám.
  2. Kresťanská politika by mala aktívne ad hoc spolupracovať na konkrétnych veciach s inými politickými stranami namiesto podpisovania bianco šeku vytváraním trvalých spojenectiev so silami, ktoré kresťanskej politike vždy šli po krku. Tým si kresťanská politika uchová nezávislosť a širší manévrovací priestor.

Dnes je uplatňovaním takejto nezávislej kresťanskej politiky práve kandidatúra Jána Čarnogurského za prezidenta. Zopakujme si fakty. Čarnogurský má dvadsaťtisíc podpisov, Ľudová platforma má prázdne ruky. KDH nie je ďaleko od chvíle, kedy podporí Čarnogurského, lebo inú možnosť už nebude mať.

Čo je však najpodstatnejšie, touto kandidatúrou nesmie nezávislá kresťanská politika skončiť.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra SR, autor kníh Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Ilustračné foto: isifa.com (Ján Krošlák)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo